Minulý týždeň sme uviedli prvú časť článku o neznámom, takmer zabudnutom slovenskom humanistovi Jánovi Horárikovi. Predstavili sme jeho detstvo, roky štúdia i jeho krátku , no trpkú, kňazskú kariéru. Túto časť sme zakončili jeho vystúpením za zmiešané manželstvá, v dôsledku čoho stratil jediné zamestnanie, ktoré ho ako-tak držalo pri dôstojnom živote. Ako pokračovali jeho životné osudy sa dozviete v druhej časti nášho rozprávania.

Štúdiá v Nemecku

Aj napriek tomu všetkému sa Horárikovi podarilo skoro okamžite získať nové vychovávateľské miesto u peštianskeho vicežupana Móricza de Szentkirálya. Keď sa ho v tom čase opýtali, do ktorej cirkvi zamýšľa alebo je rozhodnutý prestúpiť, jeho odpoveď bola: Do nijakej a nikdy. Rozhodol sa tak, lebo sa narodil bezprostredne a výlučne pre spoločnosť, pre svoj rod, pre tento svet – zostať ako človek a občan iba v štáte, žiť len ľudstvu a vlasti… Mali by zákonom povoliť, zákonom oprávniť nielen cirkevnosť, ale aj bezcirkevnosť – vieru vôbec. Lebo táto nová sloboda – bezcirkevnosť a bezdogmatickosť – skutočne už existuje, i keď ešte bez domu a bez kozuba. V hlavách tých, ktorých si pre seba získala, zapaľuje večný oheň; je isté, že tento oheň zachváti celý dejinný svet.

„Nová sloboda – bezcirkevnosť a bezdogmatickosť – skutočne už existuje, i keď ešte bez domu a bez kozuba“

Vzhľadom na vtedajšiu nemožnosť byť právne nenáboženský využil nový zákon o slobodnom prestupe z jednej cirkvi do druhej, 19. februára 1845 vystúpil z katolíckej cirkvi a formálne prestúpil do cirkvi evanjelickej. V schematizme Banskobystrickej diecézy z roku 1845 je už uvedený s prívlastkom „Zblúdený“.

V roku 1845 Ján Horárik odišiel na dlhší pobyt do Nemecka. Príčiny tohto jeho kroku nie sú známe. V Nemecku sa oboznamoval nielen s tamojšími nábožensko-cirkevnými pomermi, ale pokračoval aj v štúdiu filozofie. V prvom kontexte zostal bokom od vtedy módneho cirkevného liberalizmu v lone katolíckej cirkvi a nadviazal styky so stúpencami protestantského cirkevného liberalizmu. Vo filozofickej rovine pokračoval v štúdiu mladohegelovstvo. Zrejme sa podrobne zoznámil s názormi L. A. Feuerbacha, ktorý citeľne ovplyvnil jeho postoje.

Táto skutočnosť sa odrazila aj v diele Johann Horariks Kampf mit Hierarchie und Kirche in den Jahren 1841 – 1845 (Boj Jána Horárika s hierarchiou a cirkvou v rokoch 1841 – 1845), ktoré anonymne vydal v roku 1847 v Lipsku (Verlag von Wilhelm Jurany). Napriek tomu, že v celej knihe sa o Horárikovi píše v tretej osobe, je zrejmé, že autorom knihy je sám Ján Horárik. V roku vydania uvedenej práce (1847) sa stal členom miestnej Slobodnej obce v Halle, ktorá bola jedným z ohnísk radikálneho proticirkevného hnutia. Stýkal sa aj s inými maloburžoáznymi demokratmi a opozičnými činiteľmi. Takto sa zrejme stal nepohodlným pre pruskú vládu, a tak ho z Pruska aj Saska vypovedali.

Základné dielo Jána Horárika vykresľuje nielen jeho životné osudy, ale aj mnohé jeho myšlienkové pochody a pozoruhodné filozofické názory, ktorými nielen na Slovensku predbehol svoju dobu. U nás bola prvý a aj posledný krát vydaná v roku 1953 vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied. Fotografia: Spoločnosť Prometheus

Srdce i hlava ho priviedli k revolúcii

V marci 1848 sa už nachádzal v Pešti a okamžite sa celým srdcom a dušou nadšene zapojil do nastávajúcej revolúcie. Vďaka prebiehajúcej revolúcii nebol Ján Horárik prenasledovaný za svoje pôsobenie v Nemecku ani za vydanie publikácie v Lipsku. Zaradil sa k ľavicovému, radikálnemu krídlu revolúcie, kde pôsobili Petöfi, Vasvári či Táncsics. Verejne pôsobil najmä ako žurnalista. V časopisoch Der Ungar a Der 14. April, ale aj v tlačovom orgáne radikálneho plebejského krídla Márczius Tizenötödike obhajoval záujmy drobných roľníkov, rovnosť pre všetkých, presadzoval zrušenie privilégií cirkvi, oddelenie cirkvi od štátu, vyzýval na vyhlásenie republiky.

„Človek nech je pre človeka všetko… Človek je stvoriteľom svojho sveta“

Ján Horárik počas celej revolúcie v rokoch 1848 – 1849 zastával konzistentné demokratické republikánske myšlienky a postoje. Stal sa členom Spoločnosti rovných, koncom septembra 1848 sa stal jej predsedom. V jeho názoroch a postojoch sa čoraz viac prejavovali myšlienky utopických socialistov: „Humanita je všetko objímajúca; je rozum, ktorý spriateľuje, vyrovnáva, zrovnoprávňuje celý náš rod, je srdce, cítiace za všetkých bez rozdielu a oddaná všetkým. Humanita nepozná nijaké prednosti, nijaké rozlišovania, nijaké panstvo, nijaké otroctvo, nijaké sektárstvo… Humanite je prisúdené veľké dielo vzkriesenia, všeobecného zmierenia a vykúpenia, lebo jej podstata je univerzálna, jej princíp a záujem je neohraničený. Humanita sa dodnes zjavila v dvoch podobách. V jednej podobe s Bohom na čele, v druhej podobe bez Boha. Humanita bez Boha, to je reč ľudskosti. Človek nech je pre človeka všetko. Človek je dieťa sveta; … jeho život a cit sú životom a citom sveta. Nuž aj jeho vôľa a myslenie sú myslením a vôľou sveta, ako je jeho smrť a večný život iba čiastočne smrťou a všeobecne večným životom sveta. Človek je stvoriteľom svojho sveta.“

Revolúciu nielenže obhajoval v tlači, ale ju bránil osobne aj ako vojak. Vojensky sa angažoval  nielen v Pešti, ale najmä v Debrecíne, kde spolupracoval s predstaviteľom mladého radikálneho krídla revolúcie Pálom Vasvárim. Vasvári ako generálmajor revolučných vojsk však nebol veľmi úspešný. Počas bojov v Transylvánii v priebehu júla 1849 ako 22-ročný zahynul, a tým sa skončila aj vojenská kariéra Jána Horárika.

Ťažká porevolučná doba

Po páde revolúcie bol donútený stiahnuť sa z verejného života. Pracoval ako súkromný učiteľ a prekladateľ. V roku 1850 anonymne vydal maďarský preklad troch zväzkov Grimmových starovekých gréckych a rímskych povestí. Pokúšal sa opätovne pôsobiť aj publicisticky. Sčasti sa mu to podarilo; v rokoch 1862 – 1864 prispieval do časopisu Az Országh tükre pod značkou AK. V porevolučnom období napísal väčšie filozofické dielo, ktoré však zostalo neznáme. Vie sa, že ho poslal peštianskej Akadémii, kam ho odniesol známy estetik August Greguss. Spis sa mal vydať po smrti autora vzhľadom na to, že bolo napísané v duchu Holbachovho Systému prírody. K vydaniu však nikdy nedošlo. Dodnes nevieme ani to, či sa toto dielo niekde zachovalo.

„Vždy som sa bál rozhnevať rozum, ale nikdy nie jednotlivcov“

Životné cesty Jána Horárika boli naďalej mimoriadne zložité, spojené so živorením a chudobou. Musel absolvovať mnohé vnútorné boje i nepokoje. Pre svoje presvedčenie a pravdu bol schopný obetovať doslova všetko. Bez ohľadu na dôsledky. Žil tak, ako bolo jeho životné krédo: Vždy som sa bál rozhnevať rozum, ale nikdy nie jednotlivcov. Zomrel deň po svojich 56-tych narodeninách pred 155 rokmi – 20. mája 1864 u svojho brata v Banskej Bystrici. Na základe jeho žiadosti bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici bez kňazov a náboženských obradov. Bol to tak de facto prvý občiansky humanistický obrad.

Telo Jána Horárika by malo byť uložené na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Jeho hrob patrí medzi významné hrobové miesta mesta Banská Bystrica a jeho poloha je označené aj na vstupnej tabuli pri vchode do cintorína. Hrob Jána Horárika navštívil v roku 2021 aj Humanista roka 2021 Eduard Chmelár. Fotografia: Spoločnosť Prometheus

Možno práve mnohé ústrky a prenasledovania ho inšpirovali a viedli po namáhavej ceste hlbokých vnútorných premien i aktívnej verejnej činnosti na báze radikálneho ponímania sveta. Ján Horárik bol neúnavným kritikom náboženstva a cirkvi. To však mohol robiť aj ako nábožensky veriaci človek a teológ. On však šiel omnoho ďalej. Už v období, keď hlásal „kresťanský humanizmus“, bol fakticky na ceste rozchodu s náboženstvom, ba podľa všetkého bola táto pozícia maskou jeho faktického neverectva či až ateizmu. Tieto črty nadobudli dominujúci charakter v ďalšom období jeho vývinu, v ktorom vystupoval ako „demokratický humanista“. Preto možno súhlasiť s charakteristikou, ktorú vyslovil profesor Dubnický: „Horárik je predovšetkým osvietenský racionalistický voľnomyšlienkar, opierajúci sa o novšiu idealistickú a tiež materialistickú filozofiu. Politicky je bojovníkom za demokratické slobody.“ Prevedené do súčasnej terminológie – Ján Horárik bol svetským humanistom.

Kurzívou sú uvedené citácie z jeho kníh a archívnych zdrojov, ktoré prešli miernou jazykovou korekciou.