Kendal Nezan

Po štvormesačnom blúdení po Európe bol Abdullah Öçalan nakoniec 15. februára 1999 v Keni vydaný do rúk tureckej vlády a prevezený do Turecka, kde je teraz vo väzenína ostrove Imrali , rezervovanom spravidla pre odsúdených na smrť a kde boli r. 1960 popravení bývalý demokratický ministerský predseda Adnan Menderes a jeho dvaja ministri. Tu budú teraz súdiť vodcu Strany pracujúcich Kurdistanu (SPK), ktorá vedie od r. 1984 ozbrojenú vojnu.

Podstatné je, že Kurdi sa cítia ponižovaní a zosmiešňovaní; do omrzenia si opakujú heslo svojich zlých dní: „Kurdi nemajú priateľov.“ Väčšina z nich je presvedčená, že vodca SPK, predmet ozajstnej honby na človeka, sa stal obeťou turecko-americko-izraelského komplotu, do ktorého sa nakoniec zapojila aj grécka a kenská vláda. Z toho vznikol ich hnev a vlna manifestácií, neraz násilných, proti diplomatickým zastupiteľstvám týchto štátov v Európe, na Blízkom východe a na Kaukaze. Je možné, že tieto manifestácie potrvajú a budú sa radikalizovať. Ankara zas nechala v priebehu jedného týždňa „preventívne“ zatknúť skoro dvetisíc kurdských a tureckých obrancov ľudských práv a medzinárodným masmédiám zakázala vstup do Kurdistanu.

Európa, do ktorej majú prístup početní krvaví a skorumpovaní diktátori z Juhu, zatvorila svoje dvere pred šéfom Kurdov, a to na nátlak Washingtonu a zo strachu pred tureckými hospodárskymi protiopatreniami, najmä pred zastavením objednávok vojenských zbraní. Kenskí vládcovia štátu na okraji hospodárskeho zrútenia a k tomu ešte obžalovaní Spojenými štátmi z laxizmu po ťažkom smrteľnom atentáte na ich vyslanectvo v Nairobi v auguste 1998 museli prijať úlohu, ktorá im v tejto dráme pripadla; malo im to priniesť ďalšie hospodárske a politické výhody.

„Môj národ ma pomstí“

Úloha Atén je oveľa zahmlenejšia. V gréckej verejnej mienke prevláda prokurdský postoj a preto ňou táto „zrada“ priam otriasla. Ministerský predseda Simitis musel obetovať troch ministrov, medzi nimi ministra zahraničných vecí Pangalosa. Grécka vláda dosiaľ nepodala uspokojivé vysvetlenie, prečo 2. februára poslala Öçalana do Kene, ktorá je známa ako točňa izraelskej tajnej služby a pre svoju zraniteľnosť pri americkom nátlaku; ani o podmienkach, za akých ho vydali grécki diplomati kenským úradom. Podľa jedných tureckých novín Atény „vydali“ Öçalana výmenou za americký a turecký súhlas s inštaláciou rakiet SS-300 na Kréte; kúpil ich Cyprus v Rusku; no toto vysvetlenie neuspokojuje.

Spojené štáty zažili nepríjemné fiasko pri svojich tajných operáciách v Iraku v r. 1996 a od tých čias sa pokúšajú vyvinúť pre zvrhnutie irackej vlády novú stratégiu. Nevyhnutne potrebujú spoluprácu Turecka, člena NATO, najmä pre používanie leteckej základne v Inçerliku. A tak dal Washington SPK na zoznam teroristických organizácií, hoci tento dosiaľ nepodnikol ani jeden protiamerický atentát. Ostatne, či sa nestal aj kedysi hanobený bývalý terorista Yasir Arafat intímnym priateľom prezidenta Billa Clintona?

Pre Spojené štáty predstavuje SPK veľkú prekážku pri plnení mierovej dohody medzi dvoma hlavnými kurdskými stranami Iraku, uzavretej v septembri 1997 pod záštitou Madeleine Albrightovej. Sýria a Irán využívajú SPK pre svoj odpor proti pax americana. Washington teda považuje SPK a jej šéfa za „nepoužiteľných“ a vlastne teda za „nepriateľov, ktorých treba zabiť“. Súvisí to aj s americkou snahou favorizovať postupnú demokratizáciu tureckej vlády a jej integráciu do Európskej únie.

Izrael tvrdí, že sa priamo nezúčastnil na operácii proti Öçalanovi. Bola to však ich tajná služba – Mossad -, ktorá ako prvá informovala Ankaru o príchode šéfa Kurdov do Moskvy v októbri 1998 a izraelskí poradcovia vedú špeciálne turecké oddiely bojujúce proti Kurdom. Viliam Safire, vplyvný úvodníkár novín New York Times, už 4. februára 1999 spomenul spoluprácu amerických a izraelských spravodajských služieb s cieľom zatknúť „toho zlého Kurda Öçalana“.

Na rozdiel od svojich otomanských predchodcov, ktorí s rešpektom pre protivníka kurdských rebelov len deportovali, tureckí vládcovia odsúdili na smrť – a obesili – všetkých vodcov kurdských povstaní 20. storočia. V súhlase s touto tradíciou, založenou osobne Kemalom Atatürkom, by mal byť Öçalan po formálnom procese v apríli 1999 odsúdený na smrť pre zločin vlastizrady podľa § 125 tr. z. a popravený. Zabrániť by tomu mohol len výnimočný medzinárodný nátlak alebo kapitulácia kurdského šéfa pod vplyvom drog rozkladajúcich jeho osobnosť, oslabenú už aj tak útrapami pri putovaniach posledných mesiacov.

Viaceré západné štáty už vyzvali Ankaru, aby rešpektovala pravidlá spravodlivého súdu. Je to len zbožné prianie, keďže ide o štát, kde odsúdili na dve storočia väzenia (!) tureckého intelektuála Ismaila Besikçiho pre jeho články o Kurdoch a kde ani hlasné volanie po spravodlivom súde pre kurdských poslancov (v tureckej snemovni) nezabránilo v r. 1994 ich odsúdeniu na pätnásť rokov väzenia pre šírenie odlišných názorov … Ostatne budú to tí istí štátni zástupcovia a sudcovia toho istého súdu, ktorí už odsúdili kurdských poslancov, čo budú súdiť Öçalana podľa zákonov a procedúrami, ktoré sú nezlučiteľné s Európskou konvenciou ľudských práv.

Tým, ktorí to možno zabudli (alebo nevedeli), pripomeňme, ako došlo k poprave legendárneho vodcu povstania Kurdov Seyita Rizu, ktorý padol do rúk tureckých vojakov 5. septembra 1937. Atatürk sa rozhodol, že na oslavu tejto udalosti príde 30. novembra osobne do kurdskej oblasti. Oficiálne to mala byť inaugurácia jedného mosta cez Eufrat. Ihsan Sabri Çaglayangil, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch stal tureckým prezidentom, píše o tom vo svojich Pamätiach, že sa od svojich podriadených dozvedel, že miestni hodnostári chcú pri tejto príležitosti „obťažovať otca tureckej vlasti“ žiadosťou, aby odsúdenému dal milosť. „Vláda ma tam hneď poslala, aby som zariadil, žeby tí, čo majú byť obesení, boli obesení pred Atatürkovým príchodom“

Çaglayangil prišiel na miesto v piatok 27. novembra večer a ihneď zašiel za štátnym zástupcom, ktorý mu vysvetlil, že súd nemôže zasadať v sobotu, t.j. vo sviatok. Na návrh jeho zástupcu, spolužiaka z fakulty, navštívil potom guvernéra a tento poslal neposlušného prokurátora „na dovolenku“. Potom navštívil sudcu, ale aj tento tvrdil, že legálne nemôže porotu zvolať pred pondelkom 30. novembra. Zvolal ju však predsa už v noci z nedele na pondelok do sály, osvetlenej len petrolejkami. Podľa obdržaných inštrukcií odsúdila táto porota šéfa Kurdov a šesť jeho spolubojovníkov promptne na trest smrti.

Proti rozsudku nebolo odvolania a generál Abdullah Paša, najvyšší vojenský veliteľ v tejto oblasti, už dopredu podpísal jeho ratifikáciu na biely list papiera. Siedmi odsúdenci boli o tretej hodine ráno privedení na popravisko na dvore, osvetlenom len reflektormi policajných aut. Starý šéf Kurdov mal sedemdesiatpäť rokov; vystúpil po schodíkoch k šibenici, odsotil kata a sám si založil povraz na krk; zvolal:

„Neporazili ste Kurdov! Môj národ ma pomstí!“

Ráno zahájil Atatürk oficiálnu návštevu. Spravodlivosti bolo učinené zadosť, formality sa rešpektovali, kurdské povstanie „bolo definitívne potlačené“.

Násilia zo zúfalstva

SPK už bez ilúzií pripravuje svojich stúpencov na fatálne rozuzlenie aféry vetou, ktorá sa pripisuje Öçalanovi: „Moja smrť poslúži kurdskej veci ešte lepšie ako môj život.“ Ústredný výbor SPK, v ktorom sú najmä Cenil Bayik, číslo dve tejto organizácie, Osman Öçalan, brat šéfa organizácie a Murat Karayalçin, vydal 18. februára vyhlásenie, ktoré bolo uverejnené v kurdských exilových masmédiách a medziiným sa čítalo v kurdskej televízii MED-TV; volá po „rozšírení vojny na všetky civilné a vojenské ciele v Turecku a Kurdistane“ a po „pokračovaní v mierových manifestáciách v cudzine.“

Nové vedenie strany súdi, že „odteraz budú všetci príslušníci SPK žiť a bojovať ako fedajini“, že „Turecko nemá dôvod zástavami sláviť víťazstvo“, ba že „čoskoro oľutuje Öçalana, ktorý urobil všetko, aby nedošlo ku konfliktu medzi jeho prívržencami a tureckou armádou, ktorý sa môže zvrhnúť do turecko-kurdskej vojny.“ Tlač SPK sústavne uverejňuje články, volajúce po radikalizácii boja na základe tézy, že „keďže svet sa stal peklom pre Kurdov, premeňme ho na peklo pre Turkov a ich západných spojencov.“ Každý Kurd sa má stať bombou až do tých čias, kým tieto obete neotvoria oči ľudstva pred tragédiou Kurdov v Turecku !

Nebolo by správne brať naľahko tieto hrozby, živené zúfalstvom. Tisíce, možno aj desaťtisíce Kurdov sú schopní skĺznuť do tábora slepého násilia. Turecko ostáva hluché aj voči najelementárnejším požiadavkám, ako je uznanie jazykových práv. V interview pre denník Milliyet 19. februára prezident Sulejman Demirel odmietol uvoľnenie vzťahov a potvrdil, že neprichádza do úvahy priznať Kurdom právo mať školy alebo masmédiá vo vlastnej reči, lebo „to by viedlo k rozdeleniu štátu“. A podľa jeho ministerského predsedu Bulenta Ecevita, toho „ľavicového“ ultranacionalistu, ktorý je zodpovedný za inváziu na Cyprus v roku 1974, zatknutie Öçalana „definitívne vyriešilo tzv. kurdskú otázku, fabrikovanú v zahraničných centrách.“

V rozličných štátoch západnej Európy žije asi 850.000 Kurdov a trvalý príliv ďalších utečencov následkom vojny v Kurdistane tu vyvoláva vážne problémy verejného poriadku. To značí, že západné vlády by vo vlastnom záujme mali intervenovať v Ankare. Len ony môžu prinútiť Turecko, aby konečne priznalo svojim pätnásť miliónom Kurdov nejaký prijateľný štatút. Asi taký, ako sa teraz pokúša Kontaktná skupina EÚ uložiť Srbsku na ochranu 1,8 milióna kosovských Albáncov. Kurdi už nemôžu znášať západnú politiku „dvoch závaží, dvoch mier“. Majú ostať ešte aj na začiatku 21. storočia jediným národom sveta s takým veľkým počtom príslušníkov bez legálne uznanej existencie ?

Kendal Nezan je prezident Kurdského inštitútu v Paríži.

Prameň: Kendal Nezan, „L’injustice faite aux Kurdes“, Le Monde diplomatique, č. 540, marec 1999, s. 32.

Preložil Rastislav Škoda