Christopher Hitchens

Záchrancovia duší

Sem a tam vidno na uliciach ošúchaného člena Armády spásy tĺcť do bubna alebo fúkať do trúbky, oblečeného do zle padnúcej polovojenskej uniformy.

Možno ešte vydávajú svoje noviny „Bojový krik“, aj keď ich nepredávajú. Máme ich v pamäti ako smiešny spolok záchrancov duší, ktorého zakladateľ, generál William Booth, veľký milovník hlučných dychoviek, raz povedal:

„Prečo nechávať najlepšie melódie diablovi?“

Boli časy, keď Armáda spásy bola masovým medzinárodným hnutím. Ostentatívne sa vynorilo ako morálna odpoveď na čertoviny konca devätnásteho storočia: chudobu, nezamestnanosť, opilstvo a prostitúciu. V skutočnosti to bolo križiacke ťaženie proti vinníkom, ktorí si sami zapríčinili svoje utrpenie a chcelo ich vykúpiť každého osobitne. Metóda bola jednoduchá ako v rozprávke: mašírovať po bedárskych štvrtiach s hudbou a rozdávať letáky, pozývať bedárov na polievku a chlebíky, a keď prídu, nechať ich vypočuť si kázeň, kým dostanú očakávanú kašu. Jedna z najpamätnejších piesní starého hnutia bola o „armáde hladujúcich“ (slovná hračka v angličtine: Starvation Army x Salvation Army), s refrénom „Tešte sa na koláč v nebi!“ (t.j. po smrti).

Na začiatku storočia prijal prezident Theodore Roosevelt delegáciu tohto kresťanského spolku, vedenú priateľom anglického básnika Rudyarda Kiplinga H.R. Haggardom. Navrhovali mu, aby z moci svojho úradu zaradil amerických chudobných do Armády spásy – a za zvukov jej hymny „Dopredu, Kristovi vojaci“ bude satan vypudený z chudobných (lebo hriešnych) predmestských slumov.

Roosevelt síce sľúbil, že o tom porozmýšľa, ale neurobil to. Možno mal podozrenie, že bieda si vyžaduje systematickejšiu pozornosť, alebo cítil, že by to bolo porušenie Prvého dodatku k Ústave, ktorý zakazuje favorizovať všeličo, medzi iným aj náboženstvo.

Len sa pozrite, ako úžasne sme odvtedy pokročili! Práve sú za nami voľby, v ktorých jedna veľká strana navrhovala, aby sa starostlivosť o chudobných (a bezdomovcov) subkontraktovala (zverila na starosť) „organizáciám založeným na viere“. Ako to už býva, boli to republikáni. Ale túto myšlienku – že dobročinnosť a láskavosť dobre sa majúcich jednotlivcov má nahradiť povinnosti spoločnosti, teda vlády – horlivo propagovali aj prívrženci Clintonovho plánu na reformu sociálneho zabezpečenia. Osobitne hlasne sa vyznamenal pri falošnom vykladaní ústavy kandidát na viceprezidenta J. Liebermann, podľa ktorého „sloboda náboženstva“ je dobrá vec, ale „sloboda bez náboženstva“ je stelesnené zlo – a sociálne zabezpečenie treba zreformovať.

Ako, to je v podrobnostiach rozličné od štátu k štátu, ale v podstate má vláda v tejto oblasti abdikovať, t.j. odstúpiť, a dôraz sa kladie na – ako pekne to znie! – na „dobrovoľné“ osobné snahy každého jedného z nás. Ak budú rozumne organizované, dostanú od vlády určitú podporu, subvenciu, príspevok alebo čo len oficiálny patronát. Všetko je zabalené, ako sa to dnes robí, do rečičiek o pluralizme a multikulturalizme; vraj „v každej pospolitosti, v každom kostole, v každej synagóge, v každej mešite“; dobre ste počuli: správa bezpečnostnej a záchrannej siete má byť zverená do rúk veriacich! Ak to nie je „podpora náboženstva“, tak len preto, že je to podpora „všetkých náboženstiev“ – a to z verejných prostriedkov.

Možno vám svitá, čo to má spoločné s modlitbou v škole. Chápeme, že cirkvi sa zameriavajú na lapanie ľudí práve vtedy, keď sú títo osobitne zraniteľní alebo vnímaví. Ak ich nelapili už v škole, striehnu na nich v chorobe, pri hladovaní, keď sa boja, keď nemajú strechu nad hlavou, keď sú nezamestnaní. Potom to ide podľa jednej schémy:

Tu máš svoju misu kaše a tu je prihláška. Iste, pomôžeme ti pri jej vyplňovaní. Ale – videli sme minulý týždeň tvoju sestru na schôdzi biblického krúžku?

V médiách už bolo počuť sťažnosti, najmä z južných štátov, na kázne hroziace peklom a vynucovanie pobožnostkárstva v moderných zariadeniach, ktoré bývali len jedálne a nocľahárne pre chudobných.

Na Armáde spásy sa mohli inteligentní a sebavedomí robotníci zasmiať a vlastne ona už pošla cestou mnohých evanjeliových kocúrkovčín. Rozdiel je v tom, že tento raz to budeme všetci platiť a dlho splácať. Nielenže urážame a ponižujeme chudobných, ale podporujeme primitívnu propagandu podvodníckych vydieračov všetkých veľkých cirkví aj nespočetných drobných siekt.

„Nemám záujem o vaše milosrdenstvo!“

 býval slogan sebadôvery a nezávislosti a stal sa mocným popudom sociálnych reforiem. Dnes však dotieraví misionári môžu prerábať svoje texty, zas chytrácky presviedčajúc chudobného, že sú na jeho strane, a horlivo vyzdvihujúc obetavosť svojho altruizmu.

Prameň: Christopher Hitchens, Return of the Salvation Army, Free Inquiry, 21/1, s. 8-9, zima 2000/01.

Ilustrácia: „Polievková kuchyňa Armády spásy“ – žena v typickej uniforme naberá z troch hrncov – Na stene visí nápis: Dnešný jedálny lístok: Duševná strava – Adamovo rebierko – kompót z Evinho jablka. Pochúťka: Odpoludňajšie litánie.

Christopher Hitchens je kolumnista časopisov Vanity Fair a Nation. Jeho posledná kniha má názov Unacknowledged Leagislation: Writers in the Public Sphere (Neuznané zákonodarstvo: Spisovatelia vo verejnosti).

Preložil Rastislav Škoda