Bertrand Russell

Úvod prekladateľa

Keď mal Bertrand jedenásť rokov, vysvetlil mu starší brat Frank pravidlá euklidovskej geometrie. „Bol to jeden z najväčších zážitkov môjho živote, bralo to dych ako prvá láska“, spomínal Russell neskoršie. Intenzívne sa zaoberal matematickými témami, len matematiku považoval za absolútne pravdivú, ale veľmi skoro sa vynorili pochybnosti o spoľahlivosti poučiek a pravidiel – počiatky jeho celoživotného puntičkárskeho hľadania istoty.

Keď mal dvanásť rokov, poučil ho iný chlapec o sexualite a o manželstve. Bertrand ihneď pochopil, čo si o tom má myslieť – že „voľná láska je jediný rozumný systém a manželstvo je dôsledok kresťanskej povery.“  Dá sa povedať, že Bertrand bol veľmi nadaný chlapec.

Ako filozof, agnostik, matematik a známy obranca mieru predkladá Russell v klasickom diele Náboženstvo a veda svoj pohľad na spory medzi vedou a tradičným náboženstvom v priebehu posledných štyroch storočí. Opisuje prípady, keď sa vedecký pokrok zrazil s kresťanskou doktrínou alebo biblickým vysvetľovaním od Galilea a kopernikovskej revolúcie cez lekárske objavy anestézie a očkovania až po problémy jeho doby, počiatku 20. storočia. Keď kniha novo vyšla v roku 1997, Michael Ruse pridal v novom úvode opis konfliktov medzi vedou a teológiou po 2. svetovej vojne.

Ako podklad náboženstva a s ním spojených konfliktov vidí Russell strach. Dúfa, že veda zdolá náboženstvo a že človek vďaka svojej inteligencii vytvorí lepší svet.

Strach jednak pred tým, čo je neznáme, jednak ako privolávač väčšieho brata, ktorý pomáha pri všetkých ťažkostiach :

Strach je podkladom všetkého –
strach pred tajomným,
strach pred porážkami,
strach pred smrťou.

Strach je matkou ukrutností a preto niet sa čo čudovať, že ukrutnosť a náboženstvo idú ruku v ruke – obidve vznikajú zo strachu pred niečím.

… Dobrý svet potrebuje poznanie, dobrotu a odvahu,
nie bôľnu túžbu po minulosti,
nie spútanie voľnej inteligencie slovami,
ktoré vyslovili pred dávnymi vekmi nevediaci mužovia.

Potrebuje nebojácny výhľad do budúcnosti a slobodnú inteligenciu.

Kniha má 187 strán, rozdelených na 10 kapitol, ktoré postupne uverejníme:
1. Oblasti sporu
2. Kopernikovská revolúcia
3. Evolúcia
4. Démonológia a medicína
5. Duša a telo
6. Determinizmus
7. Mysticizmus
8. Kozmický zámer
9. Veda a morálka
10. Záver

plus Nový úvod Michaela Ruseho

WorldCat eviduje 39 vydaní tejto knihy, z toho 24 anglických, po 3 španielske a turecké, po 2 čínske, kórejské a perzské a po jednom francúzskom, japonskom a poľskom – ale ani jedno nemecké. Francúzsky preklad P.-R. Mantouxa má názov Science et religion (v obrátenom poradí). — Rastislav Škoda

Prvá kapitola: Oblasti sporu

Náboženstvo a veda sú dve oblasti spoločenského života; prvá je významná od najdávnejších dôb histórie ľudského ducha; druhá prežila prechodné tackavé obdobia u Grékov a Arabov, ale v 16. storočí náhle nadobudla na význame a od tých čias stále väčšmi ovplyvňuje myšlienky a panujúci spoločenský poriadok. Medzi náboženstvom a vedou bol vždy trvalý konflikt, z ktorého až do nedávna zakaždým vychádzala víťazne veda. No v Rusku a Nemecku vystúpili na scénu nové náboženstvá, vyzbrojené novými prostriedkami misionárskej aktivity, dodanými vedou, čo vedie k neistote v ohľade toho, čo príde, ako to bolo aj na začiatku vedeckej éry ľudstva. Zvyšuje to význam štúdia terénu a priebehu boja, ktorý vedú tradičné náboženstvá proti vedeckým poznatkom. (Esej bola napísaná pred rokom 1935 – pozn. prekl.).

Úlohou vedy je odokryť pozorovaním a úvahou o jeho výsledkoch najprv osobitné skutočnosti týkajúce sa okolitého sveta a potom vysloviť zákony, viažuce navzájom tieto skutočnosti a umožňujúce (v priaznivom prípade) predvídať budúce udalosti. Na tento teoretický aspekt vedy sa nadväzuje vedecká technika, využívajúca vedecké poznatky na vytvorenie pohodlného až luxusného prostredia, čo bolo neuskutočniteľné alebo aspoň oveľa drahšie v predvedeckom období. Tento posledný aspekt zväčšuje význam vedy aj v očiach tých, čo nie sú vedci.

Z hľadiska spoločenského života je náboženstvo zložitejší jav ako veda. Všetky veľké historické náboženstvá vykazujú tri aspekty: 1. jedna cirkev, 2. má za základ jedno krédo a 3. hlása jeden kód morálky jednotlivca. Relatívny význam týchto troch aspektov podliehal veľkým zmenám v priebehu času a podľa zemepisnej polohy. Starodávne náboženstvá Grékov a Rimanov nemali toho veľa čo povedať o individuálnej morálke až do príchodu stoikov. V islame mala cirkev pri porovnaní s pozemským suverénom vždy len malý význam. V modernom protestantizme sa prísnosti kréda oslabujú. Napriek tomu ostávajú tieto tri aspekty, čo aj v rozličnom pomere, pre náboženstvo nevyhnutné, a to ako sociálny jav, čo je pri jeho konflikte s vedou jeho hlavná vlastnosť. Čisto osobné náboženstvo, ktoré sa vie vyhnúť tvrdeniam, ktoré by veda mohla vyvrátiť, prežije v pokoji aj najvedeckejšie obdobia.

Intelektuálnym zdrojom konfliktu medzi náboženstvom a vedou sú kréda a zatvrdilosť ich rezistencie vyplývala z ich vzťahu v Cirkvám a ich morálnym kódom. Tí, čo vyslovovali pochybnosti o krédach, oslabovali autoritu duchovenstva a riskovali znižovanie ich príjmov; okrem toho sa im pripisovalo ohrozovanie morálky, pretože duchovenstvo odvodzovalo morálne povinnosti z článkov kréd. Preto sa tak pozemským vládcom ako aj mužom cirkvi zdalo, že majú dobré dôvody báť sa revolučných myšlienok mužov vedy.

V nasledujúcich textoch sa nebudeme zaoberať vedou vo všeobecnosti, ani náboženstvom vo všeobecnosti, ale bodmi, kde sa tieto v minulosti dostali do konfliktu, alebo v ňom sú ešte aj dnes. Čo sa týka kresťanstva, tieto konflikty boli dvojakého druhu: občas sa Biblii stretneme s textom, ktorý tvrdí niečo určité, napríklad, že zajac prežúva. Keď vedecké pozorovanie zbaví takéto tvrdenie platnosti, nájdu sa tí, čo veria, že každé slovo Biblie je vnuknuté Bohom, v nepríjemnej situácii. Väčšina veriacich takto verila, kým ich veda neprinútila zmeniť názor. Ak takéto biblické tvrdenia nemajú náboženský význam, nie je ťažké nájsť uspokojivé vysvetlenie alebo je možné vyhnúť sa sporu rozhodnutím, že Biblia rozhoduje autoritatívne len vo veciach náboženstva a morálky. Konflikt sa stane závažnejším, keď veda vysloví zapochybovanie o niektorej dôležitej kresťanskej dogme, alebo o filozofickej doktríne, ktorú teológovia považujú za nevyhnutný znak pravej viery (ortodoxie). Nesúhlas medzi náboženstvom a vedou býval vo všeobecnosti najprv prvého druhu, ale postupne sa preniesol na javy, ktoré sa považujú, alebo sa považovali za podstatné pre kresťanskú doktrínu.

Za našich čias zachádzajú veriaci tak ďaleko, že považujú kresťanské krédo, ako existovalo v stredoveku, za zbytočné, ba dokonca za prekážku kresťanského života. Ak však chceme pochopiť odpor, s ktorým sa stretáva veda, musíme preniknúť do spôsobu myslenia, ktorý urobil spomenutý odpor zdanlivo rozumným.

Predstavme si, že niekto požiadal kňaza, aby mu vysvetlil, prečo sa nemá dopustiť vraždy. Odpoveď „Pretože by ste boli obesený“ nebola uspokojivá, lebo obesenie bolo treba odôvodniť a policajné metódy boli také neisté, že väčšina vrahov by unikala spravodlivosti.

Existovala však odpoveď, ktorá pred príchodom vedy uspokojovala skoro všetkých: vražda je zakázaná v Desatoro, ktoré vyjavil Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zlosyn, ktorý unikol svetskej spravodlivosti, nevyhne sa božiemu hnevu, ktorý predpisuje pre neľutujúcich vrhov nekonečne hroznejší trest ako obesenie. Tento argument sa však zakladá na autorite Biblie, ktorá ostane nedotknutá len v tom prípade, ak sa prijme v celom svojom rozsahu. Ak sa ukazuje, že Biblia vraví, že zem je nehybná, musíme sa tohto výroku kŕčovite pridržať napriek Galileovým argumentom, pretože v opačnom prípade by sme povzbudili vrahov a zlosynov všetkých druhov. Hoci takéto uvažovanie dnes už má len málo prívržencov, nemožno ho považovať za absurdné a tí, čo by tak konali, by si nevyslúžili nijaké morálne odsúdenie.

Názory vzdelaných ľudí stredoveku mali svoju logiku, ktorá dnes už neplatí. Tomáša Akvinského môžeme považovať za autorizovaného interpreta kréda, ktoré veda musela napadnúť. Hlásal (a dodnes to hlása katolícka cirkev), že určité základné pravdy kresťanského náboženstva sa dajú dokázať samotným rozumom bez pomoci zjavenia. Medzi tieto pravdy patrila existencia všemohúceho a dobrotivého Stvoriteľa. Z jeho všemohúcnosti a dobrotivosti vyplývalo, že by nemal nechávať svoje tvory bez vedomosti o svojich rozhodnutiach, stačiacej na vyvolanie poslušnosti svojej vôli. Malo by teda existovať božské zjavenie, obsiahnuté v Biblii a v cirkevných rozhodnutiach. Ak toto platí, potom všetko ostatné, čo ešte treba vedieť, dá sa odvodiť zo svätých písiem a z rozhodnutí ekumenických koncilov. Ďalšie úvahy budú vychádzať dedukciou z premís, uznávaných temer všetkým obyvateľstvom kresťanských krajín; a ak sa vtedajšie uvažovanie vidí modernému čitateľovi miestami mylné, tieto omyly nevidela väčšina vtedajších učencov.

No logická jednota je naraz silou aj slabosťou. Je silou, pretože zaručuje, že ak niekto prijme jeden úsek uvažovania, musí prijať všetky následné úseky. Je slabosťou, pretože ak niekto odmietne jeden z následných úsekov, musí odmietnuť najmenej časť predošlých úsekov. Vo svojom spore s vedou prejavila cirkev súčasne silu aj slabosť, ktoré vyplývali z logickej koherencie (súhlasnosti) jej dogiem.

Spôsob, ako prichádza k svojim presvedčeniam veda, je úplne odlišný od spôsobu stredovekej teológie. Skúsenosť ukázala, že je nebezpečné vychádzať zo všeobecných princípov a postupovať dedukciou, a to v prvom rade pretože tieto princípy môžu byť mylné a v druhom rade pretože úvahy založené na týchto princípoch môžu byť mylné. Veda nevychádza zo všeobecných hypotéz, ale z jednotlivých skutočností, zistených pozorovaním alebo pokusom. Na základe určitého počtu takýchto prípadov sa vysloví všeobecné pravidlo; ak je pravdivé, sú pozorovania jeho osobitné prípady. Toto pravidlo sa nasilu nepretláča; je prijaté ako pracovná hypotéza pre začiatok prác. Ak je pravdivé, musia sa za určitých okolností prihodiť dosiaľ nepozorované javy. Ak sa zistí, že sa vskutku vyskytujú, prispieva to k potvrdeniu hypotézy; ak nie, treba ju zavrhnúť a nájsť druhú. Nech je akokoľvek veľký počet javov, ktoré hypotézu potvrdzujú, neurobí ju to istou, hoci možno skončiť jej vyhlásením za veľmi pravdepodobnú: v tomto prípade ju nazveme nie už „hypotézou“, ale „teóriou“. Určitý počet rozdielnych teórií, každá spočívajúc na pozorovaniach, môže slúžiť za základ pre novú hypotézu, všeobecnejšiu, a ak je správna, všetky sa z nej odvodzujú; tento proces generalizácie nemá obmedzenia. Kým pre stredoveké myslenie boli najvšeobecnejšie princípy východiskom, pre vedu sú konečným záverom – konečným znamená, že do tejto chvíle a neskoršie sa môžu stať osobitnými prípadmi nejakého všeobecnejšieho zákona.

Náboženské krédo sa od vedeckej teórie líši tým, že hlása, že vyjadruje večnú pravdu, absolútne istú; veda si pre všetko zachováva provizórny charakter. Očakáva, že skôr alebo neskôr budú potrebné modifikácie terajších teórií a je si vedomá toho, že jej metóda je logicky neschopná predložiť úplný a definitívny dôkaz. V pokročilej vede slúžia potrebné zmeny spravidla len na dosiahnutie mierne vyššej presnosti; staré teórie ostávajú použiteľné, ak ide o hrubé približnosti, no nestačia, ak sa stanú možnými podrobnejšie pozorovania. Okrem toho technický pokrok, dosiahnutý na základe starých teórií, svedčí, že tieto mali určitým spôsobom pravdu, dalo by sa povedať, v praxi. Veda nás nabáda zrieknuť sa hľadania absolútnej pravdy a venovať sa miesto toho niečomu, čo sa dá nazvať „technickou“ pravdou, ktorá je podstatou každej teórie, ktorá umožňuje robiť objavy alebo predvídať budúcnosť. „Technická“ pravda je záležitosť stupňa: teória je tým pravdivejšia, čím väčší počet užitočných vynálezov a presných predpovedí sa na nej zakladá. „Poznanie“ prestáva byť myšlienkovým zrkadlom vesmíru a stáva sa jednoduchým nástrojom manipulácie hmotou. No pionieri vedy nespoznali hneď tieto dôsledky vedeckej metódy: hoci používali novú metódu na hľadanie pravdy, pokračovali v nazeraní na pravdu ako na ideu rovnako absolútnu ako ich protivníci teológovia.
Veľmi dôležitý rozdiel medzi stredovekým a moderným vedeckým hľadiskom sa týka otázky autority. Pre scholastikov boli Biblia a dogmy katolíckej viery, ako aj (skoro rovnako) učenie Aristotela, nediskutabilné: originálne myslenie a dokonca aj štúdium jednotlivých javov nesmeli prekročiť hranice uložené intelektuálnej odvahe ako nehybné. Žijú v oblastiach protinožcov ľudia? Má planéta Jupiter svoje satelity? Padajú telesá k zemi rýchlosťou, ktorá je úmerná ich hmote? O týchto problémoch sa malo rozhodovať nie pozorovaním, ale dedukciou z Aristotela a Svätého písma.

Konflikt medzi teológiou a vedou bol súčasne konfliktom medzi autoritou a pozorovaním. Vedci si začali nepriať, aby sa verilo nejakému predpokladu, pretože nejaká autorita tvrdila, že niečo je pravda: naopak, volali po svedectve zmyslov a podporovali len tie teórie, ktoré sa im zdali spočívať na faktoch, zrejmých pre všetkých, čo boli ochotní uskutočniť potrebné pozorovania. Nová metóda mala taký obrovský úspech, a to praktický aj teoretický, že teológia bola postupne nútená prispôsobiť sa vede. Rušivé biblické texty sa začali vysvetľovať ako alegorické či metaforické; protestanti preniesli sídlo autority v náboženských záležitostiach najprv z cirkvi a Biblie len do Biblie a potom do duše jednotlivca. Postupne sa uznalo, že náboženský život nezávisí od stanoviska k jednotlivostiam, napríklad od existencie Adama a Evy. Cirkev opúšťala bašty a snažila sa zachovať nedotknutú svätyňu; uvidíme, či sa jej to podarilo.

Existuje však jeden aspekt náboženského života, a možno je najcennejší, ktorý nezávisí od objavov vedy a ktorý bude môcť prežiť, nech budeme mať akékoľvek presvedčenia o povahe vesmíru. V minulosti bolo náboženstvo zviazané nielen so svojimi krédami a cirkvami, ale aj s osobným životom tých, čo preciťovali jeho dôležitosť. U najlepších mystikov a svätých nachádzame naraz vieru v určité dogmy a určitý duchovný stav v otázke cieľa ľudského života. O človeku, ktorý hlboko preciťuje problémy ľudského osudu, túži po zmiernení ľudského utrpenia a dúfa, že v budúcnosti sa bude mať náš ľudský druh lepšie, sa dnes často povie, že „má náboženské sklony“, hoci pripúšťa len nepatrnú časť tradičného kresťanstva. Tam, kde náboženstvo spočíva v takomto „duchovnom stave“ a nie v sústave náboženských presvedčení, veda ho nezasiahne. Je možné, že úpadok dogiem v súčasnosti sťažuje dosiahnutie takého stavu ducha – natoľko bol tento intímne spojený s teologickými vierami. Niet dôvodu, prečo by táto ťažkosť mala trvať večne: veď mnohí voľnomyšlienkari ukázali svojimi životmi, že takýto stav ducha nepredpokladá väzbu na nejaké krédo. Nijaká skutočná zásluha nemôže byť nerozlučne naviazaná na viery, ktoré nemajú podstatu. A ak nemajú teologické viery podstatu, nemôžu byť potrebné na zachovanie toho, čo je v stave náboženského ducha dobré. Mať v tejto veci iný názor znamená báť sa toho, čo môžeme objaviť; takéto strachy prekážajú pokusom pochopiť svet; no len ak to pochopíme, stane sa možnou skutočná múdrosť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie : Druhá kapitola: Kopernikovská revolúcia v ZH 77.