Osemnásteho júla sme si pripomenuli 30. výročie ukončenia Rwandskej genocídy. Býva označovaná ako posledná genocída 20. storočia, najrýchlejšia genocídu vôbec či za najstrašnejší násilný čin v počte mŕtvych na jeden deň. Pri genocíde vo Rwande, ktorá vypukla v noci zo 6. na 7. apríla a skončila 18. júla 1994 zmasakrovali extrémisti z kmeňa Hutuov za sto dní okolo 800 000 menšinových Tutsiov a umiernených Hutuov a asi 10 000 príslušníkov kmeňa Twa (čo však predstavovalo až 1/3 celkového počtu príslušníkov tohto kmeňa). Počas konfliktu zo svojich domovov muselo odísť približne 2,7 milióna ľudí.

Termín genocída použil prvý krát v roku 1944 poľský profesor Yalskej univerzity Rafael Lemkin. Slovo genocída vytvoril zložením dvoch slov – gréckeho genos (rod, národ) a latinského cide (vražda, zabitie). Pod týmto termínom rozumel vyhladenie určitého národa, či etnickej skupiny, pričom toto celé konanie nie je zamerané voči jednotlivcovi, ale práve voči tomuto národu či etnickej skupine, ktorej je tento jednotlivec súčasťou. Genocída bola zo začiatku najčastejšie spájaná s holokaustom, avšak samotná genocída nie je fenoménom len dnešnej doby. Sprevádza ľudstvo celé jeho dejiny a deje sa žiaľ aj dnes. Profesor Lemik presadzoval nielen to, aby bola genocída definovaná medzinárodno-právne ako zločin proti ľudskosti, ale aj aby bola neprípustná, zakázaná nielen v období mieru, ale i v čase vojny.

Trochu histórie mnohé vysvetlí

Ak chceme pochopiť obludnosť Rwandskej genocídy musíme sa najprv aspoň stručne zastaviť pri charakteristike Rwandy a jej dejín.

Rwanda je vnútrozemský africký štát, ktorý môžeme zaradiť do oblasti Veľkých jazier a východnej časti tohto kontinentu. Rozloha štátu je 26 338 km², z čoho však až 1 390 km² zaberajú jazerá. Dostatok vody a priaznivá klíma umožňujú zberať úrodu až trikrát do roka. Podľa sčítania obyvateľov, v roku, 2022 žije vo Rwande 13,246 miliónov ľudí s hustou zaľudnenia až 470 obyvateľov na km², čo je najvyššia hustota zaľudnenia v Afrike a 22. miesto na svete. Pre porovnanie Slovensko je 98. mieste v tomto svetovom rebríčku s hustotu zaľudnenia len 111,13 obyvateľov na km².

Územie Rwandskej republiky, s hlavným mestom Kigali, je domovom pre tri etniká (kmene) Hutuov (tvoriacich až 84% obyvateľov, Tutsiov (15%) a príslušníkov kmeňa Twa – pigmejov, lovcov a zberačov, ktorí sú najstaršími obyvateľmi tohto územia. Z hľadiska náboženského vyznania skoro ¾ obyvateľov Rwandy tvoria kresťania, ¼ rôzne miestne náboženstvá a 1 % moslimovia. Úradnými jazykmi sú kinyarwanda, ktorým hovoria tak Hutuovia ako Tutsiovia, angličtina a francúzština.

Je veľmi ťažké popísať dejiny krajiny, pri ktorej nie sú zachované žiadne písomné pramene a dá sa vychádzať len z ústnej tradície. Preto, čo historik, to iná verzia dejín. Isté je len jedno: vzájomný konflikt všetkých troch etník tu existuje celé veky. Väčšinovo sa zhodujú aj v tom, že ako prví, v období neolitu, osídlili toto územie Twaovia. Neskôr to boli Hutuovia a na záver prichádzajú Tutsiovia. Napriek existujúcim kmeňovým rozporom, príslušnosť ku kmeňu nebola vnímaná ako etnikum, ale rozhodovala skôr veľkosť usadlosti či počet kusov dobytka.

Koncom 19. storočia územie Veľkých jazier kolonizovali Nemci, ktorí spolu s dobytčím morom, čiernymi kiahňami a inváziou kobyliek ukončili prosperitu tohto územia. V roku 1916 prevzalo územie Rwandy a Burundy koloniálne Belgicko. Európski kolonizátori podporovali ideu príchodu kaukazskej rasy do Afriky a z Tutsiov vytvorili nečernošských Afričanov, afrických árijcov. Schéma: biely vládne, čierny poslúcha. Identita Tutsi alebo Hutu bola daná jasne. Termín Tutsi všeobecne označoval vlastníkov dobytka a pôdy a Hutu boli tí, čo pôdu obrábali. Tutsiovia sa stali tými, ktorí vládli krajine, mali vzdelanie a bohatstvo.

Belgická koloniálna správa vytvorila rasistický model spoločnosti založený na fiktívnych dejinách. Delenie spoločnosti bolo najmä sociálneho a až potom etnického charakteru. Byť Tutsiom znamenalo vlastniť najmenej desať kusov dobytka a teda chudobný Tutsi sa mohol stať Hutuom a naopak. Po odchode belgickej koloniálnej správy tak v Rwande zostali dve etniká, ktoré z neprirodzených a rasistických dôvodov stáli proti sebe.

Aj vyhlásenie nezávislosti Rwandy v roku 1962 a vznik republiky s vládou Hutuov sa uskutočnilo ako vzbura Hutuov proti Tutsiom. Následkom bola emigrácia veľkej časti Tutsiov do susedných krajín, odkiaľ sa pokúšali formou vojenských útokov zvrhnúť vládu Hutuov. Útoky však boli zle pripravené a Rwandská národná garda (Hutuov) vedená belgickými poradcami a za materiálnej pomoci Francúzska dokázala tieto útoky v roku 1963 zastaviť. Nastalo odvetné vraždenie Tutsiov. Medzinárodné spoločenstvo tieto udalosti napriek všetkému ignorovalo. Bertrand Russel prezentoval svetovej verejnosti masaker viac ako 10 000 Tutsiov „ako najhroznejší a najsystematickejší od vyhladenia židov nacistami.“ Jeho slová však nenašli poslucháčov ani odozvu a tak len nasledovala ďalšia hromadná emigrácia svetlejšieho etnika Tutsiov do okolitých krajín…

Absolútny horor, tu je srdce temnoty!

Rwandský národný front, ktorý založili Tutsiovia v roku 1987 pod vedením súčasného prezidenta Rwandy Paula Kagameho, zaútočil roku 1990 z Ugandy a začala sa občianska vojna. Tutsiovia obsadili niektoré časti krajiny, ale nedokázali získať hlavné mesto Kigali. Domáca rwandská armáda však tiež nemala silu rebelov poraziť a utlmený konflikt sa v dusnej atmosfére udržiaval aj za výdatného pôsobenia obojstrannej propagandy.

Rwandský prezident Juvénal Habyarimana pochopil, že jedinou cestou vyriešenia situácie je zmierenia oboch etník. Po mnohých politických rokovaniach podpísali obe strany v roku 1993 v Tanzánii tzv. Arushské dohody. Tie mali viesť k právnemu štátu, dohode o počte kresiel v parlamente, návratu Tutsiov a obmedzeniu práv prezidenta. Ten na jednej strane podporoval dohody a na druhej strane vyhlásil Arushské dohody za zdrap papiera a začal systematicky plánovať genocídu.

Tá začala hneď v noci zo 6. na 7. apríla 1994, keď bolo pri pristávaní na letisku dvoma raketami zasiahnuté lietadlo s prezidentom Rwandy Habyarimanom a prezidentom Burundi Cyprianom Ntaryamirom. Všetci cestujúci zomreli. Do dnešných dní sa nepodarilo dôveryhodne preukázať, kto lietadlo zostrelil. Obviňujú sa všetci navzájom. V každom prípade zabitie prezidenta viedlo k ohromujúcej devastačnej akcii, ktorá len potvrdila predpoklad plánovania genocídy.

Hneď v noci vznikol Krízový výbor, na čelo ktorého sa postavil radikálny nacionalista Théoneste Bagosora. Okamžite nariadil milícii Hutuov Interahamwe (Ti, ktorí pracujú pospolu), aby začala vraždiť Tutsiov. Vzápätí prezidentská garda zabránila umiernenej premiérke Agathe Uwilingiyimanovej (z kmeňa Hutuov!) vystúpiť v rádiu s prejavom a ráno 7. apríla ju zavraždila spolu s jej manželom. Smrti neunikli ani desiati belgickí výsadkári OSN, ktorí boli odzbrojení a odvezení na armádnu základňu v Kigali. Tu boli mučení a zavraždení.

Masové vraždenie sa rozbehlo s neuveriteľnou brutalitou, obete boli väčšinou rozsekané mačetami. Neboli ušetrené ani deti a ženy. Tutsiovia márne hľadali ochranu v kostoloch, školách či nemocniciach. Rýchlosť zabíjania bola ohromujúca! Každý deň bolo zabitých desať tisíc ľudí, štyristo za hodinu, sedem za minútu. Zabitých bolo asi dvadsať percent obyvateľov krajiny a asi sedemdesiat percent rwandských Tutsiov. Za sto dní genocídy ich bolo zavraždených 800 000.

Hovorca Medzinárodného Červeného kríža popísal 28. apríla 1994 situáciu vo Rwande slovami: „Absolútny horor, tu je srdce temnoty.“

Ríša mlčania

Masaker, ktorý prebehol v lete 1994 vo Rwande bol genocídou. Náhle sociálne a ekonomické zmeny, rozvíjajúci sa etnický vojenský konflikt začiatkom deväťdesiatych rokov vyvolali u obyvateľov, najmä Hutuov stav ohrozenia, ktorí sa následne uchýlili k vražedným útokom na Tutsiov. Vzniku genocídy prispela aj ľahostajnosť svetovej verejnosti a nedostatočná reakcia OSN a jej Rady bezpečnosti.

Významnú úlohu zohrala v konflikte aj katolícka cirkev, ktorá ťažila z kolonizácie a snažila sa obrátiť rwandské obyvateľstvo ku kresťanstvu. Cirkev bola jediným zdrojom vzdelania v krajine, ktorý však len z príslušníkov kmeňa Tutsiov vytváral novú privilegovanú vrstvu, nových lekárov či agronómov a tak zvyšoval sociálne rozdiely v krajine.

Keď však Tutsiovia začali usilovať o nezávislosť Rwandy a kritizovať postavenie cirkvi v krajine, cirkev sa obrátila proti nim s tvrdením, že táto rasa podporuje boľševizmus. Cirkev sa pripojila k strane Parmehutu (strana pre zmenu a Hutuovskú emancipáciu). Podporila vyhlásenie nezávislosti Rwandy v roku 1962 s vládou Hutuov a následnou emigráciou veľkej časti Tutsiov.

Cirkev mala obrovský vplyv na morálku v krajine. Aj preto sa prezident Juvénal Habyarimana na verejnosti prezentoval ako okázalý kresťan, aj keď bol dokázateľne korupčný a viedol obchody s drogami i prostitúciou. V tomto a v rozširovaní nenávisti voči Tutsiom ho podporovala vplyvná skupina Akazu, zoskupená okolo jeho ženy. Zrejme nie náhodou bol členom tejto skupiny aj katolícky biskup Thaddée Ntihinyurwa, neskorší Kigalský arcibiskup, mimochodom etnicky tiež Hutu.

Ako preukázali následné súdne procesy, viacerí kňazi i rádové sestry zohrali negatívnu úlohu pri zabíjaní Tutsiov. Napríklad kňaz z farnosti Nyange v obci Kivumu Athanase Seromba zneužil dôveru dve tisíc Tutsiov, ktorým umožnil schovať sa v kostole jeho farnosti. Následne sa spojil s milíciou Hutuov a osobne riadil útok milície, ktorá „útočila tradičnými zbraňami a poliala strechu kostola palivom, zatiaľ čo žandári a komunálna polícia strieľali granáty a zabíjali utečencov.“ Keď sa ukázalo, že oheň nedokázal zabiť všetkých ľudí vo vnútri kostola, Seromba nariadil kostol zbúrať. Sám ukazoval vodičovi buldozéra, ktoré slabé miesta má pri búraní budovy kostola využiť.

Katolícka mníška Theophister Mukakibibi počas genocídy v Rwande v roku 1994 pomáhala hutuským milíciám zabiť stovky Tutsiov, ktorí sa skrývali v nemocnici v meste Butare. Podľa predsedu miestneho súdu gacaca Jeana Baptistu Ndahumbu „bola zodpovedná za výber Tutsiov, ktorých vyhodila z nemocničného pozemku, aby ich milícia mohla zabiť. Neušetrila tehotné ženy ani deti. Vyberala ľudí, ktorí mali byť zabití. Pri tom ju sprevádzal armádny dôstojník.“

Pred súdom gacaca v roku 2005 vypovedal aj katolícky biskup Thaddée Ntihinyurwa, už ako Kigalský arcibiskup, aby vysvetlil desiatky obvinení preživších z účasti na viacerých stretnutiach, kde sa údajne plánovali zabíjanie etnických Tutsiov v južnej provincii Cyagungu. Napriek tomu a napriek členstvu v skupine Akazu zostal hlavou katolíckej cirkvi v Rwande až do roku 2018, keď musel povinne abdikovať zo svojej funkcie arcibiskupa pre vysoký vek.

Veľké mlčanie na tému genocídy, ktorá sa doposiaľ prezentovala len ako nepochopiteľná africká „exotika“ prelomil len nedávno francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý v roku 2019 prevzal politickú zodpovednosť za vyústenie situácie vo Rwande v roku 1994. Podobne generálny tajomník OSN, prezident USA Bill Clinton či predstavitelia Belgicka priznali svoj pocit viny.

Pápež František pri prijatí rwandského prezidenta Paula Kagameho v roku 2017 sa ospravedlnil a požiadal o odpustenie za hriechy a zlyhania katolíckej cirkvi a jej členov, medzi ktorými boli kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, počas Rwandskej genocídy. Pápež to označil za hanbu Rímskokatolíckej cirkvi.

Ukončenie genocídy v júli 1994 neznamenalo a neznamená vyriešenie jej príčin a zabránenia jej pokračovania. Vojna v Demokratickej republike Kongo, vlečúca sa od roku 1996, je do istej miery pokračovaním starej vojny v Rwande. Genocída pokračuje a je rovnako prehliadaná ako kedysi v Rwande. Tak ako sa dnes prehliada genocída v Gaze. Kedy sa konečne poučíme?

Titulná fotografia – s použitím fotografie Reuters