Moje milované srdiečko,

píšem Ti, lebo som sám a vždy ma vzrušuje zhovárať sa s Tebou bez toho, že by si to vedela, alebo počula, alebo mi mohla odpovedať.

Nech je fotka akokoľvek zlá, poslúži mi a teraz chápem, prečo aj najošklivejšie obrazy matky Božej a čiernych panien môžu nájsť neúnavných obdivovateľov. Ani jeden z tých obrazov nemohol byť väčšmi bozkávaný, obzeraný a zbožňovaný, ako Tvoja fotografia, ktorá vôbec nezodpovedá Tvojej drahej, nežnej, milovanej dolce tváričke. Ale moje oči, také pokazené svetlom a tabakom, vedia ešte maľovať nielen vo sne, ale aj po prebudení.

Mám Ťa, rozvitá, pred sebou. Hladkám Ťa a bozkávam Ťa od hlavy až k nohám. Padám pred Tebou na kolená a vzdychám: „Madame, I love you… Pravda je, že Vás milujem viac, ako kedy miloval benátsky Maur.“ …

Len čo sa odo mňa vzdiališ, pochopím, čo je moja láska k Tebe: obor, absorbujúci všetku energiu môjho ducha, všetky predmety môjho srdca. Znovu sa cítim byť mužom, pretože cítim veľkú vášeň.

Karol Marx píše svojej Jenny v roku 1856. (Zásnuby boli v roku 1836, sobáš v roku 1843)

Citované podľa Françoise Giroud, Jenny Marx ou la femme du diable (asi Jenny Marxová alebo žena diabla), © Robert Laffont, 1992. – Le Point, hors série N° 3, 2009.
Z francúzštiny preložil Rastislav Škoda.