Hans Magnus Enzensberger

I.

Už štyri storočia tlie, horí až blčí nekonečný spor o tom, či je to pravda, čo sa píše v tej knihe, či si autor zaslúži, aby sme mu uverili. Hádali sa vedci a svojimi traktátmi a dizertáciami, vyšetrovaniami a komentármi naplnili celé knižnice. Ešte aj dnes sa zaoberá celá generácia špecialistov v Španielsku, Mexiku, i Južnej a Severnej Amerike zožltnutými knihami, listami a rukopismi z pera mnícha dominikánskeho rádu zo Sevilly. Spor okolo Las Casas nie je však akademickou otázkou. Ide o vraždu národa, genocídu, ktorej padlo za obeť 20 miliónov ľudí.

Takáto skutočnosť sa neznáša s pokojným odstupom, ktorý vyžaduje písanie dejín bez hnevu a uprednostňovania; nečudo teda, že cechoví kolegovia mnícha – teológovia, historici a juristi – nerozmýšľali pri výbere zbraní. Ak chýbali argumenty, siahli po hrdzavých mečoch. Ako uvidíme, robia to podnes. Sotva vyšla Stručná správa, už vydal dvorný historik cisára Karola V., slávny Dr. Juan Ginés de Sepúlveda, svoj pamflet Proti unáhleným, škandalóznym a kacírskym tvrdeniam brata Bartoloméa de Las Casas v knihe O dobytí západoindických zemí, ktorú tento nechal vytlačiť bez povolenia vrchnosti. Už názov pripomína prostriedky a metódy cenzúry a inkvizíciu. Čoskoro bol Las Casas označený za velezradcu a luterána. V r. 1562 rada mesta Mexika píše kráľovi, že jeho spisy vyvolali také pobúrenie, že bolo potrebné poveriť juristov a náboženských vedcov v meste, aby vypracovali posudok proti tomuto „nehanebnému frátrovi a jeho učeniu“; prosia kráľa, aby ho verejne pokarhal a jeho knihy zakázal. O pár rokov píše miestokráľ z Peru:

„Knihy tohto fanatického a zlomyseľného biskupa ohrozujú španielske panstvo v Amerike.“

Aj on žiada kráľovský zákaz, aj on objednáva vyvrátenie nevyhovujúcich názorov a tak sa boj proti Las Casas stáva pre historikov výnosným a kvitnúcim obchodom. Jeden zo znalcov, muž menom Pedro Sarmiento de Gamboa, napísal:

„Čert urobil prefíkaný šachový ťah, keď si za svoj nástroj vybral tohto zaslepeného duchovného.“

V r. 1659 napísal cenzor úradu inkvizície v Aragone:

„Táto kniha podáva správu o hrozných a ukrutných udalostiach, ktorým sa nevyrovná nič v histórii iných národov; pripisuje ich španielskym kolonistom a vojakom, ktorých vyslal španielsky kráľ. Podľa mojej mienky sú také správy urážkou španielskeho národa, a preto ich treba zakázať.“

 A Svätý tribunál v Zaragoza konečne nasledujúci rok (1660) knihu skutočne zakazuje. Napriek tomu vychádzajú stále nové vydania: v r. 1748 necháva obchodná komora v Seville zabaviť latinský preklad a ešte r. 1784 volá španielsky vyslanec v Paríži po zákaze nového vydania.

Už v sedemnástom storočí vynašli protivníci Las Casas ešte elegantnejšiu metódu, ako sa ho zbaviť: dominikánsky historik Juán Meléndez jednoducho vyhlásil, že Stručná správa je podvrh. Má vraj dôkazy od „vážených autorít“, že to napísal jeden Francúz a potom sa to pod falošným názvom preložilo do španielčiny. Vraj sa niet čo čudovať: Keďže španielčina ako reč zjavenia Pravdy, je zo všetkých rečí najslávnejšia, nemali podvodníci lepšej možnosti, ako rozširovať svoje lži. Skoro ťažko uveriť, že ešte v r. 1910 jeden španielsky historik tvrdil celkom vážne, že zdravý ľudský rozum nemôže pripustiť, že by autorom Stručnej správy mohol byť Las Casas.

Na dobrom mene to obžalovanému nepridalo. Novší historici, píšuci po španielsky, ho charakterizujú asi takto: Bol „duševne chorý“ (1927), „zažraný anarchista“ (1933), „hlásateľ marxizmu“ (1937), „nebezpečný demagóg“ (1944), „čertom posadnutý rovnostár“ (1946), „blázon bez hraníc vo svojich predstavách a nemiestny vo svojich vyjadrovaniach“ (1947). A najuznávanejší španielsky historik dvadsiateho storočia, Ramón Menéndez Pidal, publikoval ako 93-ročný v Madride obsiahlu knihu, aby raz pre vždy skoncoval s duchom Las Casasa. Američan Lewis Hanke, ktorý venoval celý život štúdiu konkisty, podotýka k tejto knihe čistého exorcizmu:

„Don Ramón vášnivo odmieta, že by bol Las Casas čestný človek. Nazýva ho megalomanským paranoikom. Pri pohľade na konkistu cez svoje zafarbené okuliare nevidí ani jedného mŕtveho Indiána: namiesto toho opisuje len scenériu blahobytu a kultúrneho pokroku, za ktorý vďačí Amerika Španielom.“

Pochopiteľnou robí túto tvrdošijnú a zúrivú polemiku nevídaný úspech Stručnej správy. Las Casas písal veľa: rozsiahle kroniky, teologické a juristické dišputy, návrhy a traktáty. Dodnes niet úplného vydania jeho diela. Vedecky najvýznamnejšie spisy vyšli po prvý raz r. 1877 a 1909. Ich dlhé zatajovanie má svoje dôvody: Stručná správa je – ako udáva jej titul – len stručným zhrnutím výsledkov výskumov a skúseností, ktoré sú do podrobností rozpracované na iných miestach. Bola určená jednému jedinému čitateľovi: Jeho katolíckemu Majestátu, kráľovi Karlovi I. Španielskemu, ktorý bol ako Karol V. cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Ale v tom čase prežívala kníhtlač svoj prvý rozkvet a tak sa s knihou oboznámila celá Európa. Originál vyšiel r.1552 v Seville a skoro nasledovali preklady do všetkých svetových rečí tých čias: Paríž 1579, Londýn 1583, Amsterdam 1607, Benátky 1630 a po nich Barcelona, Brusel, Lyon, Frankfurt a neskoršie Philadelphia, New York, Havana, Buenos Aires, Lima, Sao Paulo, Mexiko a Santiago de Chile.

Senzačný účinok tohto spisu dáva rané svedectvo o moci tlače. Prvý rozmach zažila tlač v znamení rivality medzi Španielskom a Anglickom na prelome šestnásteho storočia, druhý pri prekladoch za francúzskeho Osvietenstva. K tretej záplave nových vydaní dochádza medzi rokmi 1810 a 1830 v Latinskej Amerike: Stručná správa mala priamy vplyv na vodcov bojov za nezávislosť proti španielskej koloniálnej moci; Simón Bolívar si Las Casasa veľmi cenil, a skutočnosť, že sám bol potomkom konkistadorov, mu nebránila, aby Las Casasov spis slúžil jeho revolučným záujmom. Vo vojne medzi Spojenými štátmi a Španielskom v r. 1899, ktorá zaistila USA kontrolu nad Karibskou oblasťou a vládu nad Filipínami, slúžil Las Casas Američanom za korunného svedka proti Španielom.

Víry mocenských záujmov neušetrili ani toto dielo. Nepriatelia Španielska k nemu siahali často po spôsobe farizejov, a preto sa dá pochopiť, že v Španielsku sa o ňom diskutuje zo zorných uhlov, ktoré nám pripadajú nerozumné: v prvom rade ide o to, či špiní španielsku históriu, alebo nie. Las Casas sa stal exponentom tzv. čiernej legendy, ako nazývajú španielski historici každé chápanie dobytia Ameriky, ktoré sa líši od oficiálnych chválospevov; akoby všetko, čo neprispieva k „cti Španielska“, bolo tým činom vymyslené.

Celá polemika je nečasová a zbytočná. Nám je španielska česť ľahostajná. Francúzsky osvietenec Jean François Marmontel už r. 1777 vo svojom diele o vyvrátení ríše Inkov, kde sa odvoláva na Las Casasa, povedal všetko, čo k tomu treba povedať:

„Všetky národy majú svojich zbojníkov, lupičov a fanatikov, svoje obdobia barbarstva, svoje postihnutia besnotou.“

O otázke pováh národov sa už nehovorí. Vyhubenie európskych židov Nemcami, stalinské deportácie, zničenie Drážďan a Nagasaki a francúzsky teror v Alžíri ukázali aj tomu najslepejšiemu, že všetky národy sú schopné všetkého. A kým Stručná správa o spustošení západoindických krajín Španielmi ide tohto roku znovu do tlače, prežívame ako svedkovia a spolupáchatelia pustošenie Zadnej Indie Američanmi (Vietnam).

Historici devätnásteho storočia sa tvrdošijne, niekedy až zúfalo pokúšali zbaviť Las Casasa presvedčivosti a platnosti. Nielen z vlastného šovinizmu a svätuškárstva. Udalosti, ktoré opisuje Las Casas, by rozbili ich pohľad na dianie a dejiny. Verili na poslanie kresťanstva, resp. na „hodnoty“ európskej civilizácie a to, čo sa za ich čias dialo v Kongu, Indonézii, Indii alebo Číne, považovali za práve tak nemožné ako genocídu, ktorú opísal Las Casas.

Nám sú také pochybnosti cudzie. Stačí čítať každý deň noviny. Aktualita tejto knihy je hrozivá, každá jej stránka je presiaknutá súčasnosťou. Samozrejme nie je ani náš spôsob, ako ju čítame, bez nebezpečenstva omylu. Každá historická analógia je dvojznačná: kto túto knihu odmieta, pre toho sú dejiny nahromadením nič nehovoriacich udalostí; kto ju berie za hotovú mincu a nevšíma si špecifických rozdielností, pre toho sú dejiny len nezmyselným opakovaním a prepadne mylnému záveru, že vždy tak bolo, ako je, z čoho vyplýva, že tak to aj ostane.

Nie. Las Casas nebol náš súčasník. Predmetom jeho správy je kolonializmus vo svojej najranejšej podobe, ako číra krádež a neskrývané drancovanie. Komplikovaný vykorisťovateľský systém medzinárodných surovinových trhov nebol ešte za jeho čias známy. Obchodné styky nehrali v dobe konkisty žiadnu rolu. Na odôvodnenie a ospravedlnenie sa neuvádzalo šírenie nejakej vyspelejšej hospodárskej civilizácie, alebo nejakej „rozvojovej“ politiky, nech by sa už zakladala na čomkoľvek, ale len predstava formálneho kresťanstva, ktoré sa chystalo pokrstiť pohanov – ak príchod kresťanstva prežijú. Vo svojej pôvodnej podobe kašľal kolonializmus na fikciu partnerstva alebo výmenného obchodu. Nič neponúkal, ale bral, čo sa dalo: otrokov, zlato a potraviny. Investície obmedzil na nevyhnutné jadro každého koloniálneho vykorisťovania: na ozbrojenú moc, administráciu a loďstvo. Preto mohli španielski dobyvatelia ignorovať aj dialektiku zotročenia, ktorej mechanizmus výstižne opísal pár vetami Jean-Paul Sartre:

„So zotročením je to ťažké: ak sa podmaní člen nášho druhu, znižuje sa jeho výnos, a aj keď sa mu dáva akokoľvek málo, človek ako ťažné zviera bude vždy stáť viac, ako vynesie. Preto sú koloniálni páni prinútení prerušiť svoju drezúru na polceste. Výsledok je ani človek ani zviera, ale domorodec … Úbohý kolonizátor: v tom je celý jeho rozpor. Musel by tých, ktorých chce vykorisťovať, zabiť. Ale práve to nemôže, lebo veď ich musí vykorisťovať. Masaker nemôže hnať až po genocídu a zotročenie až po zozverštenie, a preto mu uzda musí raz vypadnúť z rúk.“

K tejto dileme dôjde až vtedy, keď si dá kolonizátor dlhodobé ciele, keď začne rátať rentabilitu. Na takéto racionálne spôsoby vykorisťovania sa však nedalo v šestnástom storočí ani len pomyslieť: konkistadori nepoznali podvojné účtovníctvo, ba ani rováš jednoduchej štatistiky. Vyľudnenie kontinentu im nespôsobilo nijaké starosti.

Odporcovia neváhali ani pripísať aj iracionalitu genocídy na účet Las Casasovi. Povedalo sa hneď a hovorí sa dodnes, že na jeho čísla sa nedá spoľahnúť; vraj prezrádzajú stredoveký pomer k aritmetike. Dvanásť, pätnásť alebo dokonca dvadsať miliónov obyvateľov vraj južná a stredná Amerika v čase vydobytia nijako nemohli mať. Vraj tak ako v správach križiakov znamená slovo „milión“ jednoducho „mnoho ľudí“. V takej argumentácii je od prvopočiatku niečo odpudzujúceho. Las Casas sa označuje za klamára, ale vrahovia z toho takto vyjdú ako celkom dobrí ľudia, lebo predsa miesto dvadsať miliónov Indiánov zabili ich len osem, päť, alebo len tri milióny. Takto berie National- und Soldaten-Zeitung do ochrany nemeckých fašistov tvrdením, že zabitých židov predsa nebolo šesť ale len nanajvýš päť miliónov.

Aj ak odhliadneme od moral insanity (morálnej zvrhlosti) takýchto námietok, sú aj falošné. V nedávnych rokoch vyšetrovali dvaja americkí vedci demografické pomery v starom Mexiku. Prišli k záveru, že za tridsať rokov medzi pristátím Corteza a napísaním Stručnej správy sa počet obyvateľstva v centrálnom Mexiku znížil z dvadsaťpäť na šesť miliónov. To značí, že len v Mexiku padlo konkiste za obeť devätnásť miliónov ľudí. Las Casas počítal len so štyrmi. Aj keď zoberieme do úvahy nákazy, vírusové choroby a maláriu, hlad a vyčerpanie nútenými prácami, ktoré nepriamo zapríčiňujú vyľudnenie, prídeme k záveru, že Las Casas bol vo svojich odhadoch skôr príliš opatrný, než aby bol preháňal.

Ale nechajme vyratúvanie bokom. Las Casas strávil v amerických kolóniách viac ako štyridsať rokov. Čo píše, to sú zväčša pozorovania a skúsenosti z prvej ruky. Pre ich dôveryhodnosť svedčí celý život autora. Ak niekde protirečia výpovediam iných spravodajcov, musí sa pustiť do ťažkej práce porovnávania historický výskum. Takáto diskusia nie je naším poslaním. Pre dnešného čitateľa tejto knihy sú rozhodujúce dve kritériá, ktoré akademický výskum zväčša ignoruje. Na prvom mieste je to vnútorná skľúčenosť Stručnej správy, autorov pohľad na podrobnosti a jeho starostlivosť pri líčení historiek. Málokedy sa zdržuje abstraktnými tézami a vykresľuje nielen najhroznejšie ukrutnosti, ale aj každodenné vyčerpávajúce starosti. Stručne vyjadrené, predvádza nám nielen Bogerovu hojdačku, ale aj boj o každodennú skyvu chleba. (Boger bol lekár v Osvienčime, spolupracovník dr. Mengeleho, vraždiaci cigánske malé deti držiac ich za nohy hádzaním o stenu. – Pozn.prekl.).

Druhé, vonkajšie kritérium pre jeho dôveryhodnosť je presnosť, s akou zachytáva štruktúry koloniálneho panstva. Pretože tieto pretrvávajú dodnes, dajú sa jeho údaje preveriť; na to netreba byť hispanológom, na to stačí zájsť do Južnej Afriky (tento komentár bol napísaný r. 1966 pozn. prekl.). Tomu, čo hodnotí Stručnú správu z tohto hľadiska, udrie do očí v prvom rade autorov ekonomický ostrovtip. Kňaz Las Casas sa neuspokojí s teologickými súvislosťami, ale analyzuje podstatu a odhaľuje techniku koloniálneho vykorisťovania. Prvým krokom je získavanie nútených robotníkov. Tomuto cieľu slúži tzv. encomienda, čo sa dá preložiť ako odporúčanie. Miestny veliteľ pridelil jednotlivým Španielom určitý ľubovoľný počet domorodcov, „odporúčal“ im ich s odôvodnením, že potrebujú jeho ochranu, kým príjmu novú vieru. V skutočnosti boli tí, ktorých mal nový pán chrániť, jeho nevoľníkmi: boli mu vydaní na milosť a nemilosť bez akéhokoľvek nároku na mzdu, odmenu alebo opateru; mali povinnosť robiť všetko, čo od nich „ochranca“ (encomendero) vyžadoval.

Hospodárstvo kolonizátorov sa koncentrovalo na dve výrobné odvetvia, ktoré ešte aj dnes dominujú ekonómiu mnohých juhoamerických štátov: baníctvo a plantáže. Kým dnes sa severoamerické koncerny zameriavajú na cín, meď, olovo a vanádium, konkistadori túžili po jedinom kove: po zlate.

Spojenie s materskou krajinou bolo za čias konkisty nákladné, časovo náročné a nebezpečné. Vykorisťovanie zámorských kolónií sa teda muselo zameriavať na najcennejšie tovary a to vysvetľuje aj ďalšiu špecialitu kolonizátorov, lovenie periel v Karibskom mori. Las Casas to opisuje nezabudnuteľne:

„Lovcov periel spúšťajú na tri, štyri, aj päť siah hlboko do mora, a to opakovane a nepretržite od východu slnka do jeho západu. Tí musia pod vodou plávať sem a tam, hľadať a od skál uvoľňovať mušle, v ktorých rastú perly… Skoro všetci vydržia túto odpornú prácu len krátko. Je predsa jednoducho nemožné, aby ľudia, ktorí pracujú bez dýchania pod vodou, mohli žiť dlho. Ich telo cíti neustále chlad. Ich hruď sa od častého zadržania dychu splošťuje; často kašľú krv a majú hnačku; na to aj umierajú. Ich vlasy, od prírody čierne, dostanú celkom inú farbu, hrdzavočervenú, ako je srsť morských vlkov. Na chrbtoch sa im usadzuje liadok. Skrátka, vyzerajú ako netvory s postavou ľudí.“

To nie je správa podľa počutia: tak hovorí len ten, čo videl tú hrdzavočervenú kožu a zachrastavené plecia na vlastné oči. Vylíčenie lovu periel, ako ho podal Las Casas, viedlo dokonca ku kráľovskému zákazu lovu periel – bolo to jedno z mála a krátkodobých víťazstiev, ktoré osud dožičil tomuto hádavému biskupovi.

Jedno iné odvetvie obchodovania, ktorému Las Casas venuje pozornosť, sa mohlo rozvinúť až potom, čo bolo jedno územie po druhom vyľudnené: obchod s otrokmi. Potom, ako vyhubili milióny Indiánov tým, že ich k smrti utrápili, zistili kolonizátori na svoje veľké prekvapenie, a dokonca s určitým poľutovaním, že im chýbajú pracovné sily. V tejto chvíli sa divoch premenil na tovar. Únosy a deportácie sa stali predmetom podnikania a vojaci a správni úradníci zakladali primitívne akciové spoločnosti, ktoré pracovali na vlastný účet.

* * *

„Kolonizovaný svet je rozdvojený svet. Rozdeľovaciu čiaru vyznačujú kasárne a policajné stanice. Zákonitým hovorcom kolonizovaných a súčasne miestnym predstaviteľom koloniálnej moci je žandár alebo vojak. … Agent moci pozná len reč čistého násilia. Nezastiera svoju nadvládu, naopak, vystatuje sa ňou. … Koloniálny pán je exhibicionista. Vlastný záujem bezpečnosti ho vedie k tomu, že kolonizovanému hlasne pripomína: Tu som ja pánom!“

Tieto vety pochádzajú z modernej fenomenológie koloniálnej moci. Načrtol a rozvinul ich Frantz Fanon v prvých kapitolách svojej knihy Zatratenci tejto zeme (1961). Do podrobností potvrdzujú pozorovania Las Casasa spred štyroch storočí. Zrejme bezúčelné ukrutnosti a teroristická zlovôľa konkistadorov mali za následok, že v Novom svete došlo demonštratívne k rozdvojeniu spoločnosti: Indiáni prestali byť ľuďmi. Španieli to dokazovali každý deň nanovo tým, že sa správali tak, ako keby nemali do činenia s ľuďmi:

„Brali na nich ohľad a šetrili ich menej – a hovorím pravdu, lebo som sa na to celý čas díval – ako svoj dobytok! Nepovažovali ich za viac, ale za oveľa menej, ako blato na ulici.“

Nezaškodí pripomenúť si v tejto súvislosti aj slová Hannah Arendtovej o koncentračných táboroch dvadsiateho storočia:

„Na zúfalé námietky zdravého ľudského rozumu proti zbytočnosti gigantického aparátu teroru proti vonkoncom poddajným ľuďom by mohli totálni mocipáni, keby chceli povedať pravdu, odpovedať: To sa vám len vidí, že tento aparát bol zbytočný; on slúžil tomu, aby ľudí urobil zbytočnými.“

Slepá hrôzovláda, ktorou kolonialisti ukazujú, kto sú, a čo nie sú kolonizovaní, vedie k novej dileme. Dáva im pocit identity, ale súčasne ohrozuje ich ideológiu. Veď nechcú mať len moc, ale aj pravdu. Do vysilenia opakujú, že majú poslanie, že slúžia Bohu a kráľovi, že šíria kresťanské učenie a civilizačné hodnoty, jedným slovom, že majú vysoké poslanie. Nezaobídu sa bez dobrého svedomia. To však znamená, že teror, ktorým sa na jednej strane vystatujú, musia na druhej strane zakrývať. Preto je vo všetkých kolonialistických podujatiach čosi schizofrenického a šialený formalizmus. Aj tu podáva Stručná správa výborný príklad:

„Následkom tohto nebezpečného oslepnutia, ktoré postihuje všetkých, čo v Indii vládli a dodnes vládnu, sa postupovalo v otázke obrátenia na vieru a obšťastnenia oných národov úplne opačne. Pravdou je že dobro týchto národov bolo tou poslednou vecou, hoci sa o ňom stále hovorilo, aby sa iné činy zakryli alebo okrášlili. Indiánom sa totiž posielali príkazy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru a podrobili kráľovi Kastílie – inakšie sa k nim príde s ohňom a mečom, budú zahrdúsení, zoberú ich do otroctva, atď. … Preto keď raz jeden guvernér rozhodol, aby sa vydal príkaz, o ktorom predsa vedel, že je nechutný, nerozumný a nespravodlivý, pokúšal sa dať mu aspoň zdanie práva: rozkázal, že usadlosti, o ktorých sa vedelo, že je tam zlato, a teda mali byť prepadnuté a vydrancované, neslobodno prepadnúť prv, než sa Indiáni nebudú cítiť vo svojich príbytkoch úplne bezpeční. Španielski zbojníci sa potom nocou priblížili k takému miestu asi na pol míle, vyhlásili alebo medzi sebou potichu prečítali guvernérov príkaz a hneď nato začali kričať: Indiáni tejto osady, dávame vám týmto na vedomie, že je len jeden Boh, jeden pápež a jeden kráľ kastílsky, ktorý je pánom tejto zeme. Okamžite príďte sem, podrobte sa mu atď. Ak nie, tak vedzte, že vám vyhlasujeme vojnu, pozabíjame vás, vezmeme vás do zajatia atď. Okolo štvrtej nad ránom potom zaútočili na dedinku, podpaľovali domy, za živa upaľovali deti a ženy, zabíjali ako sa im chcelo a pri tom hromadili zlato, ktoré bolo v domoch.“

Hlavnou poučkou správania sa v koloniálnom systéme stane veta, že na vine je nie vrah, ale zavraždený. „Domorodec“ je už vopred potenciálnym vrahom, ktorého treba držať v šachu; je to vlastizradca, ktorý ohrozuje štátny poriadok. Las Casas k tomu poznamenáva:

„Tých, čo sa neponáhľali vydať sa do rúk prišelcov, podlých a zverských násilníkov, tých volali povstalcami a teroristami, ktorí sa vyhýbajú službám jeho Výsosti.“ (Je to dnes inakšie? – otázka prekl.).

A je to práve toto nespravodlivé obvinenie, ktoré umožní kolonizovanému pochopiť svoju situáciu a vyvolá pokus o riešenie: prelud sa stane skutočnosťou a znásilnení siahajú po násilí. Las Casas opisuje viacero prípadov, keď došlo k ozbrojenému povstaniu, dokonca k malým gerilám. Prepady Indiánov, pri ktorých prišiel o život „značný počet kresťanov“, nazýva „spravodlivým a posvätným zápasom, …. ktorého spravodlivú podstatu musí uznať každý človek s normálnym rozumom.“ Las Casas dokončí túto myšlienku tromi veľkými vetami, na ktorých platnosti nezmenili nič ani storočia:

„Ale nehanební, zaslepení, Bohom opustení a svojimi pomýlenými zmyslami len na zlo navádzaní Španieli nespoznali, že Indiáni budú mať tú najspravodlivejšiu a najplatnejšiu príčinu, aby ich – keď na to budú mať príhodné zbrane – podľa všetkých prirodzených, božských a ľudských zákonov na kúsky rezali, pobili a zo svojej krajiny vyhodili. Ešte menej chápali, že konali tým najnespravodlivejším a najpodlejším protizákonným spôsobom, keď sa na Indiánoch dopúšťali tých neslýchaných ukrutností, priestupkov a neodpustiteľných zločinov. A ešte stále vedú proti nim vojnu a myslia si, veria tomu a píšu o tom, že všetky víťazstvá, ktoré vydobyjú na úbohých nevinných Indiánoch, pochádzajú od Boha; nie ináč, ako keby viedli tie najspravodlivejšie vojny.“

Kniha, ktorú napísal Las Casas, je škandál. Slovo škandál znamená pôvodne pascu. Učenci, ktorí nás chcú pred ňou varovať, sa do tejto dávnej pasce zamotali. Ani netušia, že ich hlas je len jednou ďalekou ozvenou obrovského sporu. Búrka vo vodovom pohári ich cechu poukazuje na iné búrky; zmätok v historickom povedomí ľudí svedčí o ohromnom zemetrasení v historickej skutočnosti. Proces, ktorý sa začal konkistou, neskončil. Ďalej sa vedie v Južnej Amerike, v Afrike a v Ázii. Nám neprislúcha vyriecť súd nad mníchom zo Sevilly. Možno on vyriekol súd nad nami.

II.

Don Bartolomé de Las Casas sa narodil r. 1474 v šľachtickej rodine, pochádzajúcej z Limousinu v strednom Francúzsku, ktorá dosiahla v Andalúzii blahobyt a uznanie. V r. 1492, keď sa Kolumbus vydal na prvú výpravu na Západ, začal Las Casas študovať na univerzite v Salamanke teológiu a právo. Jeho otec, don Francisco, bol jedným z prvých Európanov, ktorí zočili nový kontinent. Meno Las Casas sa vyskytuje medzi cestujúcimi na lodi Santa Maria. O jeho činoch máme málo správ; nevieme ani, či sa dostal do Ameriky; niektorí historici totiž tvrdia, že sa zúčastnil až druhej Kolumbovej výpravy. V každom prípade je už r. 1497 opäť v Seville; v dejinách konkisty nezanechal trvalé stopy.

Jeho syn asi išiel v posledných rokoch pätnásteho storočia v jeho stopách. Od r. 1502 je jeho prítomnosť na Hispaniole istá a v r. 1511 bol v Santo Domingo zvolený za duchovného. Už skoro sa zaujímal o indiánsku kultúru. Vie sa, že bol vyhľadávaným tlmočníkom. V priebehu života sa naučil viac ako tucet indiánskych nárečí. V celku sa choval pätnásť rokov nie inakšie ako ostatní kolonizátori. Spoznal vedúce osobnosti konkisty: Corteza, Pizarra, Alvarada, Pedrariasa a Kolumba mladšieho. V r. 1512 išiel s Diegom de Velásquez a Panfiliom de Narváez na Kubu. Cieľom expedície bola „pacifikácia“, t.j. úplné podrobenie ostrova. Ako to opisuje vo svojich Dejinách Indických zemí, dostal tam „dobrý prídel“; bol mu „odporúčaný“ značný počet Indiánov a k tomu príslušný areál pôdy. Tak sa stal osobne zainteresovaným na systéme vykorisťovania: mal výnosné bane a plantáže a, sám to píše, „staral sa viac o svoj majetok a svoje bane, ako o kresťanské učenie; lebo (som) bol takisto zaslepený ako ostatní svetskí kolonizátori“.

Začiatok jeho životného diela sa dá presne datovať. Na Turíce 1915, mal vtedy štyridsať rokov, mal mať kázeň v novo založenom meste Ciudad de Espíritu Santo.

„Pri príprave na túto kázeň som začal rozmýšľať o niektorých zásadách Svätého písma. Narazil som na jedno miesto v knihe Sirach (to je apokryfický text, ktorý cirkev nezahrnuje do kánonu platných biblických textov), kap. 34. Tam sa hovorí: „Chudák nemá viac ako kúsok chleba; kto ho oň pripraví, je vrah. Kto nedá robotníkovi jeho mzdu, je krvavý pes…“ Pomyslel som na biedu a otroctvo, v ktorom žije tunajší ľud… Čím viac som sa nad tým zamýšľal, tým viac rástlo moje presvedčenie, že všetko, čoho sme sa dosiaľ voči Indiánom dopustili, je len tyranstvo a nespravodlivosť. A nech som koľko študoval, v každej knihe, ktorú som čítal, či už bola po latinsky alebo po španielsky, všade som nachádzal stále nové dôkazy a dôveryhodné učenia, hovoriace v prospech práv západoindických národov a proti zbojstvám, neprávostiam a nespravodlivostiam voči nim.“

Tento objav, toto druhé „objavenie“ Nového sveta, sveta, ktorý ešte ani dnes nie je zmapovaný, zamestnávalo Las Casasa až do smrti. Las Casas trvá dôrazne na tom, že tu ide o názor, ktorý je každému prístupný; trvá na jeho racionalite a s presvedčujúcou logikou svojej veľkej inteligencie vyslovuje všetky jeho teoretické a praktické konzekvencie.

Najprv sa zriekne svojich majetkov, zemí a otrokov, ktorí mu boli pridelení a mieša sa osobne do správnej praxe konkistadorov. Cieľom jeho prvého útoku sú teroristické metódy ich súdnictva. Veľmi skoro dochádza k prvým konfliktom medzi rehoľníkom a veliteľmi „pacifikácie“ Kuby. Las Casas intervenuje u guvernéra, píše prosby o milosť a iné prosebné listy, zväčša nadarmo. V priebehu sporov sa rozvíja ich vlastná logika a mních prichádza k záveru, že proti popravám nemožno protestovať izolovane od celého systému, ktorý ich potrebuje, aby sa udržal pri moci. Preto na jar 1915 navštívi kráľovského generálneho repartídora pre indické zeme, ktorý reprezentuje systém nútených prác a vysvetľuje mu, že jeho činnosť „je výsmechom všetkých božích a ľudských zákonov“. Súčasne sa obracia s posudkami, udaniami a sťažnosťami na španielsky kráľovský dvor.

Vysoký úradník koruny vraj vypočul neznámeho mnícha s nehybným výrazom tvári; ale už touto audienciou sa začali nedorozumenia a nepríjemnosti, ktoré mali sprevádzať Las Casasa celý ostatok života. Jeho listy sa tratili, jeho príjmy sa vyparili, a jeho pokus, dostať miesto cestujúceho na lodi, narazil na skoro neprekonateľné prekážky. Las Casas sa totiž rozhodol cestovať do Madridu, dostať sa až ku kráľovi a vymôcť uňho vydanie zákonov, ktoré by znemožnili obchod s otrokmi. Tento úmysel je pre Las Casasa charakteristický, hoci ho súčasníci považovali za bláznovstvo. Ale táto zmes odvahy a naivnosti, s ktorou sa pustil do diela, je asi jeho najväčšia prednosť: Las Casasa zakaždým zachránila a protivníkom prešiel cez rozum. Je ho stratégia bola v každom prípade správna; v kolóniách nebolo inštancie, s podporou ktorej by bol mohol počítať: duchovní aj laici, úradníci aj súkromníci, všetci boli podielnikmi obrovskej firmy, ktorej zisky boli myšlienkami dona Bartoloméa ohrozené.

V lete 1915 podnikol Las Casas prvú zo štrnástich plavieb, aby zachránil obyvateľstvo „západoindických zemí“ pred vyhubením. Cez kráľovského spovedníka sa mu podarilo predstúpiť pred Ferdinanda V. a predostrieť mu podrobnú správu o pomeroch v Amerike. O tejto audiencii niet záznamu. Kráľa však pohla, aby vymenoval komisiu, ktorá sa mala zaoberať „indickou otázkou“. Las Casas bol pozvaný do Sevilly a po jeho prednese táto komisia odporúčala kráľovi, aby záležitosť riešil zákonmi. Je otázne, či Don Bartolomé vtedy už poznal pravidlá hry, do ktorej sa pustil a ktorá sa mala s neustálymi zákrutami ťahať celých päťdesiat rokov. Pravdepodobne nevedel, že niektorí členovia tejto komisie, dvaja biskupi a jeden úradník, boli na vykorisťovaní Západnej Indie materiálne osobne zainteresovaní; plynuli im stadiaľ značné príjmy. Keď za pár mesiacov kráľ umrel, komisia sa rozpadla. O nových zákonoch nemohlo byť ani reči. Intervencia u nového panovníka sa zdala bezvýslednou, lebo Karol V. mal vtedy šestnásť rokov a zdržoval sa mimo Španielska. Las Casas sa teda obrátil na Veľkého inkvizítora, ktorý súčasne zastupoval kráľa. Ximenes vymenoval nášho dominikána za „ochrancu všetkých Indiánov“, za poradcu všetkých španielskych úradov pre otázky Indiánov a za spravodajcu novej komisie, s ktorou mal ísť do Indie. No nasledovala nová séria manévrovania, pokusov o podplácanie, udavačstva a intríg; cestovania, predvolaní, a správ; zdržovaní, prekážok a otvorených i zakrytých sabotáží. Až v r. 1520 sa Las Casas dočkal audiencie u Karola V.

Došlo k búrlivému sporu, o ktorom máme podrobné správy. Rozhovoru, ktorý pripomína dnešný hearing amerického senátu, sa zúčastnil kancelár španielskej koruny, viacerí členovia Indickej rady, jeden zástupca komisie z r. 1516, ako aj generálny notár indických oblastí, istý pán Conchillos, zastupujúci záujmy obchodníkov s otrokmi. Prudká výmena názorov končila tým, že generálny notár ponúkol kráľovi svoju demisiu a táto bola prijatá. Las Casas odchádzal s titulom kráľovského dvorného kaplána. Kráľovské rozhodnutie znelo takto: Doterajší postup konkistadorov v indických zemiach bol nezákonný; Indická rada má za úlohu vypracovať plán, ako by sa dalo v amerických kolóniách vládnuť bez použitia zbraní.

Muž, ktorý na kráľovskom dvore dosiahol takéto výsledky, nebol nijaký nováčik, ale skúsený a spôsobom myslenia vládnucich vrstiev rozumejúci politik. Las Casas nestratil svoju otvorenosť a ku kompromisom bol naklonený menej ako kedykoľvek, ale veľmi rýchle sa z neho stal taktik vysokého štýlu. Podľa niektorých odsekov Stručnej správy sa dá približne rekonštruovať jeho argumentácia pred kráľom. V každom prípade vychádzala z predpokladu, že kráľ nevedel nič o zločinoch, ktoré sa diali v jeho mene:

„Náš pán a kráľ bol oklamaný určitými veľmi škodlivými a podvodnými predstavami; stále sa pracovalo na tom, aby sa mu zatajila pravda, že v Indii sa Španieli prehrešili proti Bohu aj ľuďom, ako aj proti jeho kráľovskej cti, tým najhroznejším spôsobom.“

Takéto vety zbavujú kráľa všetkej spoluviny; a o to nebezpečnejšie sú pre jeho poverencov. Ich dvojzmyselnosť sa odhalí, keď príde reč na delenie koristi:

„Váš Majestát má v tých krajinách viac služobníkov, ako si myslíte. Medzi tamojšími vojakmi niet jedného, ktorému by pri výprave za kradnutím, rabovaním a vraždením chýbala drzosť verejne vyhlasovať, že je v službách Vašej Milosti; z tohto titulu by Vaša Milosť mala dostať svoj podiel na koristi.“

Samozrejme si Las Casas uvedomoval, že španielska koruna bola na príjmy z kolónií odkázaná. Rok pred audienciou financoval augsburský obchodný dom Welsovcov voľbu kráľa Karola za cisára. Jeho závislosť na bankároch bola známa v celej Európe. Aj túto skutočnosť vedel Las Casas využiť. Proti konkistadorom vzniesol obžalobu, že ich násilnícke činy stoja kráľa rok čo rok mnoho stotisíc korún v zlate; ide to na účet štátnej pokladnice a obohacuje to len miestnych mocipánov. Celý argument cielil nakoniec len na centralizáciu a zdokonalenie koloniálneho vykorisťovania, a na Karola V. zapôsobil iste silnejšie ako všetky teoretické a juristické sporné otázky, ktoré Las Casas predostrel na uváženie.

Las Casas sa ostatne sám stal obeťou svojho taktického manévrovania pri tejto pamätnej audiencii r. 1520. Poukázal vraj aj na jemnú telesnú stavbu Indiánov a spomenul, že obyvatelia Afriky by boli pre fyzické námahy práce v baniach a na plantážach vhodnejší. Táto pripomienka sa ujala a v nasledujúcich 350 rokoch bolo z Afriky odvlečených a za otrokov do Ameriky predaných pätnásť až dvadsať miliónov ľudí. Obchod s otrokmi, jeden z najväčších obchodov v dejinách ľudstva, sa odvolával na slová, ktoré vyriekol Las Casas a vymenoval ho za svojho patróna. On sám sa nebránil, ale vo Všeobecných dejinách Indických zemí stoja lapidárne vety:

„Kňaz Las Casas ako prvý vyslovil radu, aby sa do Západnej Indie dovážali Afričania. Nevedel, čo činil. Keď sa dozvedel, že Portugalci protiprávne chytajú v Afrike ľudí a robia z nich otrokov, trpko oľutoval svoje slová. … Právo čiernych je rovné právu Indiánov.“

Las Casas síce dosiahol súhlas kráľa, ale kráľ bol ďaleko. Tvorba zákonov sa zasekávala. A na praxi americkej kolonizácie sa zmenilo len málo. V r. 1523 sa don Bartolomé utiahol do dominikánskeho kláštora na ostrove Hispaniola a ostal tam skoro desať rokov. Tam položil základy pre svoje budúce akcie. Tam koncipoval svoje hlavné vedecké diela a čiastočne začal na nich pracovať. Najprv to boli Apologetické dejiny Indických zemí a potom podrobná Historia general. Pre moderné ponímanie priebehu konkisty sú tieto práce nevyhnutné, čo aj sa dá metóde Las Casasa všeličo vytknúť. Tento autor bol obdarený inštinktom a čuchom ozajstného historika. Systematicky zbieral rukopisy, listy a úradné dokumenty, ktoré sa vzťahovali na dobytie Ameriky. Jemu ďakuje potomstvo napr. aj za vedomosti o lodných denníkoch Kolumba: v jeho archíve sa zachoval ich odpis. Okrem toho sa Las Casas neobmedzil na úlohu kronikára. Jeho pochopenie pre indiánske kultúry mu umožnilo vysloviť antropologické názory, ktoré boli jeho súčasníkom úplne cudzie. Zastával názor, že americké kultúry sa nevyrovnajú európskym. Treba sa však pokúsiť pochopiť ich na základe ich vlastných predpokladov. Chrámy Mayov na Yucatánskom polostrove prirovnáva asi ako prvý k pyramídam. Súdi, že Španieli nemajú nijaký dôvod cítiť sa viac, ako sú Indiáni; v mnohých ohľadoch dáva prednosť Indiánom pred svojimi krajanmi. Takéto názory naznačovali súmrak historického povedomia Západu už dvesto rokov pred Vicom (taliansky filozof, 1668-1744). Las Casas chápal ľudskú kultúru ako evolučný proces a pochopil, že civilizácia nie je slovo v singulári, ale v pluráli: odhalil nesúčasnosť dejinného vývoja a relativitu európskej pozície. V šestnástom storočí tu stojí s takýmto ponímaním histórie ako jediný úplne osamotene. Západné vlády ho dodnes nepochopili – ak súdime podľa ich činov.

V tridsiatych rokoch sa Las Casas znovu pustil do svojho politického boja. Navštívil Venezuelu, Peru, Novú Granadu, Darien a Guatemalu. V Nikarague vyvolal r. 1539 nový rozruch. Jednou zo svojich kázní vyvolal zbehnutie medzi vojakmi jednej španielskej expedičnej jednotky. Oslabená jednotka bola potom v bojoch porazená. Jej veliteľ udal Las Casasa do Madridu ako vlastizradcu. Musel sa znovu preplaviť cez more, čo vtedy trvalo až šestnásť týždňov a zodpovedať sa pred súdom; ale proces proti nemu bol zastavený. Ostal štyri roky v Španielsku a vtedy napísal Stručnú správu; nechal sa vysvätiť za biskupa a vymohol konečne vydanie obsiahleho zákonitého usporiadania tzv. „indickej otázky“. Nové zákony – Las Nuevas Leyes de las Indias – boli vyhlásené r. 1542 v Seville. Zakazovali miestokráľovi, guvernérom, všetkým kráľovským úradníkom, dôstojníkom a vojakom, duchovným, kláštorom a všetkým verejným ustanovizniam, aby na základe encomiendy brali Indiánov do svojich služieb. Všetci Indiáni, ktorí už spadali pod tento zákon, resp. boli bez osobitného kráľovského príkazu „odporúčaní“, mali byť prepustení. Zákon priznával každému domorodému robotníkovi primeranú mzdu. Lov periel bol zakázaný. Nové zákony sa končili vetou: „S obyvateľmi Západoindických zemí sa má vo všetkých ohľadoch zaobchádzať tak, ako so slobodnými poddanými Koruny v Kastílii: lebo medzi týmito a tamtými niet nijakého rozdielu.“

Nové zákony narazili okamžite na zúrivý a organizovaný odpor španielskych kolónií v Amerike. Podnikatelia jednohlasne vyhlasovali, že sú na otrokárstvo hospodársky odkázaní. Väčšina sudcov sa pridala na stranu miestnych záujmov. A aj keď neboli sudcovia podplatení, ukázalo sa nemožným presadiť nové právo proti vôli vojenskej a civilnej správy. Po štyroch rokoch sa pokus „ochrancu všetkých Indiánov“ zákonom zaistiť ich práva definitívne zrútil: pod tlakom americkej loby odvolal kráľ Karol V. dňa 20 novembra 1545 všetky Nové zákony.

Las Casas bol vtedy už starec a bezpochyby uznal, že sa jeho boj nedá vyhrať politicky. Avšak ani len nepomyslel, že by sa mal vzdať. Stiahol sa na pole, kde ho nátlak záujmov majiteľov pozemkov nemohol zasiahnuť, a to bola teologická každodenná prax. Ako biskup v Chiapas v Mexiku vydal spis s týmto dlhým názvom: Spovednica, t.j. príručka pre spovedníkov, ktorí majú poskytnúť sviatosť spovede španielskym pánom západoindických Indiánov. V tejto príručke sa stanovujú podmienky, za ktorých môže dostať odpustenie konkistador, majiteľ baní alebo plantáží, a aj obchodník s otrokmi alebo so zbraňami. Las Casas vyžadoval ako prvý predpoklad, že sa spíše notársky protokol, v ktorom sa spovedajúci kajúcnik zaviaže k úplnej náprave všetkých spáchaných ziel, a to v právnicky záväznej forme. Keďže sa také dokumenty spisovali obyčajne na smrteľnej posteli, rovnali sa prakticky závetu v prospech Indiánov. Príručka do podrobností predpisovala, čo sa má stať s majetkom umierajúceho a ako sa má pozostalosť podľa majetkových zákonov usporiadať. Jej ohlas bol senzačný. Las Casas našiel silnejšieho spojenca ako bol kráľ: strach Španielov pred peklom. Rady, ktoré dával spovedníkom, znamenali pre každého, kto sa zdráhal vyplniť požiadavky, vyobcovanie z cirkvi. Samozrejme sa Príručka prakticky uplatnila v bežnom živote len v niektorých biskupstvách. Za pár rokov sa zdesenie veriacich rozplynulo v nič a Príručka upadla do zabudnutia. Predsa však znamenala táto nová kniha pre autora novú obžalobu z vlastizrady a urážku majestátu: vraj by to mohlo poškodiť záujmy kráľovstva v Západoindických zemiach. Las Casas musel vyhovieť predvolaniu na súd do Madridu. V lete 1547 opustil Ameriku a Nový svet už nikdy viac nevidel.

Las Casas mal už skoro osemdesiat rokov. Proces proti nemu sa strácal v piesku. Nechal sa uvoľniť zo svojich biskupských povinností. Počas desať rokov, ktoré mu ostávali, pokračoval vo svojich historických, antropologických a juristických výskumoch a uverejnil prvé vydania svojich spisov. Všetko, o čom premýšľal a o čom písal, krúžilo okolo problému kolonizácie. K veľkému výstupu pred politickou a akademickou svetovou verejnosťou tých čias došlo v r. 1550. Bola to slávna dišputa vo Valladolide. Muž, ktorý proti nemu vystúpil, bol vedúci ideológ konkisty, Sepúlveda. Obidve strany viedli svoj boj s krajnou ostrosťou a záznamy o rozhovoroch sa zachovali. Už samotný siahodlhý názov sporu svedčí, o čo v jadre išlo:

„Dišputácia alebo sporný rozhovor medzi biskupom Fray don Bartolomé de Las Casas, bývalým vrchným pastierom kráľovskej obce Chiapas, ktorá leží v Západoindických zemiach a patrí k Novému Španielsku; a medzi Dr. Ginés de Sepúlveda, dvorným kronikárom nášho kráľovského pána: o tom, či, ako tvrdí doktor, dobytie indických zemí a vojna proti Indiánom boli spravodlivé; alebo či bol, ako predkladá a hlása biskup, onen boj tyranský, nespravodlivý a protiprávny; táto otázka sa skúmala v prítomnosti mnohých božských a právnických učencov na zhromaždení, zvolanom na prianie Jeho Veličenstva do Valladolidu v roku 1955.“

Spor sa skončil úplnou porážkou Sepúlvedu, ktorý sa zriekol svojho úradu a ktorého kniha O spravodlivej vojne proti Indiánom padla za obeť inkvizícii. Ale ako všetky víťazstvá Las Casasa, aj toto bolo len zdanlivé. Teória konkisty bola síce silne nabúraná, ale na postavení Indiánov sa nič nezmenilo.

Las Casas zomrel v Madride v lete 1566. Na jeho písacom stole sa našiel rukopis Šestnásť liekov proti moru, ktorý vyhubil Indiánov. V jednej správe z tých čias čítame:

 „So sviečkou umierajúcich v ruke a pripravený na odchod z tohto sveta prosil svojich priateľov, aby pokračovali v obrane Indiánov. Povedal, že ho veľmi mrzí, že pre ich dobro mohol vykonať len tak málo, ale že je presvedčený, že vo všetkom, čo pre nich urobil, mal pravdu.“

Nemá pomník v Španielsku, ktorý by ho pripomínal, a ani sa nevie, kde bol pochovaný.

Bartolomé de Las Casas nebol revolucionár. Nikdy nekázal prevrat. Jeho oddanosť voči cirkvi a korune je mimo pochybností. Bojoval za rovnoprávnosť Indiánov ako poddaných vrchnosti, ktorú uznával. Obrat spoločenského poriadku bol preňho rovnako nemysliteľný ako pre jeho súčasníkov: existujúci poriadok chcel priviesť k tomu, aby sa správal podľa svojej ideológie. Každé usporiadanie spoločnosti obsahuje v sebe utópiu, ktorou sa ozdobuje, ktorú však súčasne znetvoruje. Las Casas netušil, že tento prísľub, prítomný aj v idei štátu jeho doby, sa dá splniť len za cenu revolúcie, a aj to len čiastočne, načas, potiaľ a dotiaľ, kým ho zas nejaká nová forma ovládania nenapadne a nezruší.

Utopické myšlienkové pochody však neboli Las Casasovi cudzie. Bol predsa súčasníkom Thomasa Moora a Machiavella, Rabelaisa a Giovanni Botera. V roku 1521 sa nepokúsil o nič menšieho ako o založenie vlastnej Nova Atlantis. Aj toto podujatie svedčí pre jednotu teórie a praxe, charakteristickú pre jeho celé dielo. Skončilo katastrofou:

Pri svojej audiencii navrhol Las Casas cisárovi, aby mu dovolil založiť vzornú kolóniu „pluhu a slova“, kde by sa dokázalo, že jeho predstavy sa dajú uskutočniť v praxi. Cisár súhlasil a osobitným výnosom mu pridelil dištrikt Cucaná vo Venezuele, „kam nesmel vstúpiť žiaden Španiel so zbraňou v ruke“. Las Casas naverboval skupinu roľníkov, vystrojil neozbrojenú expedíciu a začal s výstavbou svojej kolónie. No prepady španielskej soldatesky, vpády obchodníkov s otrokmi, povstania sklamaných a roztrpčených Indiánov, pašovanie pálenky a rozličné násilnosti znamenali skorý koniec tejto kolónie. Žiadna z porážok, ktoré Las Casas v živote utrpel, sa ho nedotkla tak ako táto.

Dôkazová sila tohto pokusu sa dodnes nevyčerpala. Neexistuje pokojná kolonizácia. Koloniálne panstvo sa nedá založiť na pluhu a slove – len na meči a ohni. Každé „spojenectvo pre pokrok“ potrebuje svoje gorily, každá „pacifikácia“ je odkázané na bombové komandá, každý „rozumný reformátor“ typu generála Lansdala nájde svojho tyranského nástupcu v osobe maršala Keya.

Bartolomé de Las Casas nebol reformátor. Moderný kolonializmus, ktorý dnes ovláda chudobný svet, sa nemôže naňho odvolávať. V rozhodujúcej otázke moci Las Casas nezakolísal. Podľa jeho slov vedú utláčané národy „spravodlivý boj, ktorého právne odôvodnenie schváli každý rozumný a právu oddaný človek“.

Tento boj sa odohráva pred našimi očami. Vojna vo Vietname je názorným príkladom: ide tam o vládu bohatých národov nad chudobnými, ktorú Las Casas opísal ako prvý. Titulky novín, ktoré každé ráno nachádzame vo svojich listových schránkach (dnes by sme sa skôr odvolali na televízne a rozhlasové správy – pozn. prekl.), dokazujú, že pustošenie indických a iných zemí pokračuje. Stručná správa z roku 1542 je spomienka na našu vlastnú budúcnosť.

Napísané v Tjöme v Nórsku, na jar 1966.

Prameň: Hans M. Enzensberger, stať v knihe Bartolomé de Las Casas: Kurzgefaßter Bericht von der Verwüstung der westindischen Länder. Brevíssima relación de la destrucción de las Indias occidentales (1552), preložil D.W. Andreä (1790), doslov napísal a vydal Hans M. Enzensberger. Frankfurt/M.: Insel-Verlag 1981.

Preložil Rastislav Škoda