Eduard Chmelár

V živej diskusii o mieste kňaza Andreja Hlinku v našich dejinách uverejnil denník SME dňa 20.09.2007 úvahu historika Eduarda Chmelára, ktorú so súhlasom autora a redakcie denníka s poďakovaním uverejňujeme pre našich čitateľov.

Mám pocit, že Slovensko zošalelo. Podpredsedníčka NR SR Anna Belousovová vyzýva poslancov, aby „v tejto posvätnej chvíli nevyrušovali“. Jej naliehaniu a Slotovým vyhrážkam podľahne celý parlament. Mlčí Smer i SDKÚ. Oficiálny šéf kultu(ry) Marek Maďarič zahriakuje kritikov, že Andrej Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu. Slovenská televízia toto odporúčanie poslušne rešpektuje a do diskusie o Zákone o zásluhách Andreja Hlinku pozve hostí, ktorí sa prekárajú iba v tom, kto viac si ľudáckeho vodcu váži. A dokonca aj viacerí seriózni historici, ktorí majú k Hlinkovej činnosti najmä po roku 1918 vážne výhrady, akoby v atmosfére masovej hystérie stratili odvahu nazývať veci pravými menami a len opatrne pripúšťajú, že s týmto mužom „niektoré veci neboli celkom v poriadku“. Poďme sa teda rýchlo pozrieť, aké – kým nám v tom nezabráni nejaký zákon …

K takejto nevkusnej totalite názorov mohlo dôjsť jedine preto, lebo Andrej Hlinka patrí nielen k najvýraznejším postavám slovenskej politiky 20. storočia, ale aj k najmenej objasneným. Stal sa predmetom najväčšieho kultu osobnosti v našich dejinách. Jeho pohreb, keď ho niesli v sklenenej truhle ako Snehulienku pomedzi omdlievajúce masy, sa stal dokonca pre poslanca KDH Pavla Minárika argumentom, prečo si Hlinka zaslúži zákon. Čudné zdôvodnenie. Súdiac podľa pohrebov si podobné zákony zrejme zaslúži aj ajatolláh Khomeini, Josif Visarionovič Stalin alebo Lenin. S tým posledným mal Hlinka predsa len niečo spoločné – aj jemu postavili mauzóleum. A keďže sa od konca vojny nenašlo jeho telo, vystavia mu v ňom vďační rodoľubi figurínu… Ej, ej, bratia kresťania, nie je toto rúhanie?

Ale nebuďme zlomyseľní. Faktom je, že o Andrejovi Hlinkovi dodnes nejestvuje jediná seriózna monografia. Jeho najznámejšou biografiou je kniha Karola Sidora z roku 1934, ktorá pripomína skôr stredovekú legendu o živote svätca. O nič vyššie ambície nemá ani útla skôr brožúra ako knižka Aleny Bartlovej z roku 1991, ktorá narýchlo vypĺňala porevolučný hlad po informáciách. V tom istom roku sa na Bratislavskom hrade konalo sympózium o Andrejovi Hlinkovi, z ktorého vyšiel zborník, ale ten opäť nepresiahol  rovinu oslavy. Vystúpil biskup František Tondra, zaspomínali si na neho jeho priatelia (vrátane Pavla Čarnogurského, ktorého som vtedy poslednýkrát videl na verejnosti), americkí Slováci mi ako študentovi udelili cenu za najlepšiu odbornú prácu (práve o publicistike Andreja Hlinku) a historici načrtli starostlivo vydezinfikovaný obraz jeho osobnosti zámerne sa vyhýbajúci problémovým miestam. Odvtedy nevyšlo o tomto človeku nič zásadné. Som však presvedčený, že keby mnohí poslanci NR SR, ktorí zdvihli ruku za tento zákon, poznali základné fakty, keby poznali jeho články a prejavy aspoň z tridsiatych rokov minulého storočia, za svoj čin by sa hanbili. Racionálnemu zhodnoteniu života a diela Andreja Hlinku doteraz najviac bránilo to, že tento muž sa stal predmetom dvoch extrémnych deformácií – glorifikácie a diabolizácie. Kým ľudáci programovo šírili jeho kult, ktorý mal všetky znaky snahy o kanonizáciu, komunisti ho prekliali zjednodušujúcim odsudkom, že to bol fašista. Po roku 1989 sa prirodzene objavila snaha vrátiť ho do dejín, ale úsilie očistiť ho od krivých obvinení nás takmer nebadane vrátilo do opačného extrému a sme tam, kde sme boli – z Andreja Hlinku sa stala posvätná krava. Takéto deformácie umožňuje v spoločnosti iba všeobecne známa neznalosť histórie.

Zveličené zásluhy

Andrej Hlinka významným spôsobom prispel k udržaniu slovenskej identity v čase maďarizácie a vzrastajúceho skepticizmu v možnosti prežitia tohto národa. To je nepochybné. Jeho zásluhy na tomto poli sa však neúmerne preceňujú. Predovšetkým, Hlinka nebol jediný, kto v tom čase pracoval pre národ a nebol ani jediný, kto bol za svoje postoje väznený. V porovnateľnej miere boli v tom istom čase prenasledovaní Juriga, Šrobár, Vajanský (ten bol vo väzení až trikrát), Porubský, Pietor a mnohí ďalší. Hlinkove zásluhy zveličoval páter osobne. Vo svojich článkoch a prejavoch neraz pripomínal – „trpel som za vás“ – čím chcel dodať svojej osobe mučenícky výraz porovnateľný s Kristom. Navyše, Andrej Hlinka nebol nikdy integrujúcou osobnosťou, skôr rozdeľoval a jeho vznetlivá povaha ho diskvalifikovala za rokovacím stolom. Jeho postoje nikdy nereprezentovali väčšinu národa. Vôbec nerozumel zahraničnej politike a 28. júla 1914 na veľkom ľudovom zhromaždení v Ružomberku s nadšením uvítal vypuknutie svetovej vojny a vyhlásil sa za „obrancu uhorskej vlasti“. Jeho strana dokonca žiadala v parlamente „zastaviť počas vojny akékoľvek národnostné boje a rozpory“ a Uhorsko vyhlásila za „jedinú matku a jedinú vlasť Slovákov“ (Slovenské ľudové noviny, 30. apríla 1915). A na tejto pozícii zotrvával Hlinka ešte aj v čase, keď už Masaryk so Štefánikom a Benešom pripravovali v Paríži založenie Československej republiky. V prospech tohto smerovania sa začal aktivizovať až od mája 1918, pravda, o to vehementnejšie: bol to on, ktorý rázne ukončil na tajnej porade slovenských politikov 24. mája 1918 rozpačité diskusie o budúcom postavení Slovenska a v slávnej vete „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť“ určil smerovanie rokovania k česko-slovenskej orientácii. Preto treba jeho účinkovanie pred rokom 1918 hodnotiť celkovo pozitívne.

Takmer z toho bola vlastizrada

Problematické je však jeho pôsobenie po vzniku republiky. Veľmi kontroverznou zostáva jeho svojvoľná cesta na parížske rokovania o povojnovom usporiadaní roku 1919. Hlinka v sprievode Františka Jehličku (ktorý, ako sa neskôr ukázalo, bol maďarským agentom) tam niesol svoje predstavy o budúcom postavení Slovenska skoncipované do memoranda Za mier v strednej Európe. Text vytýkal víťazným veľmociam, že zabudli garantovať politickú samosprávu Slovenska. Nachádzajú sa tu ostré výrazy o českom jarme na Slovensku, o českom imperializme a dokonca aj porovnávanie českého útlaku s maďarským. Za najspravodlivejšie riešenie navrhoval Hlinka usporiadanie referenda na Slovensku o budúcom usporiadaní. Československá vláda i parlament zostali v šoku. To isté totiž žiadalo vo Versailles aj Maďarsko. V situácii, keď bola stabilita nového štátu veľmi krehká (len dolaďovanie hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom trvalo osem rokov) nemohli pochopiť oficiálne kruhy tento krok inak ako pokus o vlastizradu. Najmä, ak si uvedomíme, že keby sa v tom čase a za takých národnostných pomerov konalo na Slovensku referendum, republika by nevznikla práve tak, ako v roku 1993, lebo väčšina z nostalgických dôvodov stále uprednostňovala spolužitie s Maďarmi. Hlinku po príchode do vlasti, pochopiteľne, zatkli. Ľudácka propaganda interpretovala tento krok tak, že ich vodcu väznia za to, že šiel brániť práva národa. Treba si však uvedomiť, že Hlinka svojím infantilným správaním na medzinárodnej scéne a práve v takom citlivom čase takmer privodil tomuto národu katastrofu.

Navyše, obvinenie z vlastizrady nebolo celkom neopodstatnené. František Jehlička poskytol v októbri 1919 maďarským novinárom rozhovor, v ktorom tvrdil, že česko-slovenský štát sa nachádza vo vnútornom rozklade. Hlinka sa vraj počas cesty do Paríža vyjadril, že ak sa nepodarí dosiahnuť autonómiu v rámci Československa, je ochotný rokovať o nej s maďarskou vládou. Ľudácka historiografia dodnes tvrdí, že Jehlička klamal. Nedávno sa však objavili nové skutočnosti, ktoré celý prípad stavajú do úplne nového svetla. Britská historička Margaret Macmillanová v u nás známej knihe Peacemakers (Mierotvorcovia) z roku 2001 cituje člena americkej delegácie v Paríži Stephena Bonsala, ktorý vo svojich pamätiach napísal, že Hlinka pred ním hovoril o svojej strate ilúzií voči Československu. „Žili sme s Maďarmi tisíc rokov. Všetky slovenské rieky tečú do Veľkej uhorskej nížiny a všetky naše cesty vedú do Budapešti, zatiaľ čo od Prahy nás delia Karpaty,“ povedal mu Hlinka, ktorý bol vraj v pomerne depresívnej nálade. Je dosť nepravdepodobné, že by si Jehlička s Bonsalom nezávisle od seba takéto veci vymýšľali.

Hlinka si neuvedomoval, čo svojím správaním spôsobí. Jeho prítomnosť v Paríži vyvolala veľký rozruch a svetová tlač písala, že Slováci si pravdepodobne neželajú byť súčasťou Československa. Situáciou sa muselo 18. septembra 1919 zaoberať aj Národné zhromaždenie a Hlinkov neuvážený čin najostrejšie odsúdil práve klub slovenských poslancov. Bol teda vodca ľudákov vlastizradca? Obžalúvací materiál obsahoval v tomto smere závažné argumenty (okrem obsahu parížskych rokovaní najmä vyjednávanie s poľskými vládnymi kruhmi, ktorých územné nároky smerovali proti republike), ale opätovné zvolenie Hlinku za poslanca parlamentu roku 1920 ukázalo, že jeho odsúdenie by len rozbúrilo nové vášne medzi Čechmi a Slovákmi a bolo by politicky neúnosné. Z tohto dôvodu bol proti najmä prezident Masaryk, kým Vavro Šrobár naopak nástojil na jeho potrestaní. V každom prípade si myslím, že Hlinka bol skôr nezodpovedný, že jeho spôsob uvažovania nebol schopný takých zložitých konštrukcií ako je vlastizrada.

Od obdivu Mussoliniho a inšpirácie Salazarom až po podporu Hitlera

Najdôležitejšie je však uvedomiť si, že celá Hlinkova politika a politika jeho strany bola súčasťou tých najtemnejších európskych trendov, súčasťou totalitárnych hnutí, ktoré vyústili až do druhej svetovej vojny. Hlinkova slovenská ľudová strana (takto narcisticky si ju premenoval roku 1925) bola vystavaná na autoritatívnych základoch, na vodcovských princípoch a slepej poslušnosti (podľa hesla Jeden národ, jedna strana, jeden vodca). Vodca rozhodoval v HSĽS sám, bez hlasovania. Rozhodoval nielen o straníckych otázkach, ale v prípade potreby napríklad aj o tom, ktoré články budú a nebudú uverejňované v ľudáckej tlači (šéfredaktor Slováka mu bol plne podriadený), čo najmä v prvých rokoch republiky osobne kontroloval. Každá akcia ľudákov sa musela uskutočniť s jeho požehnaním a je dôležité uvedomiť si najmä tento aspekt jeho postavenia a zodpovednosti v strane. Hlinka v tom čase obdivoval najmä Mussoliniho režim a kládol ho za vzor svojim členom. Tvrdil, že Mussolini zachránil Taliansko pred záhubou a má potenciál zachrániť aj ostatné štáty Európy s podobnými problémami. Jeho politika vraj prináša poriadok, pokoj a blahobyt. (Slovák, 8. decembra 1926). V januári 1923 založil Hlinka na návrh Tuku Rodobranu – polovojenskú fašistickú organizáciu. Jej členovia nosili po vzore talianskych fašistov čierne košele. Kdekoľvek sa objavili, tiekla krv. Vyvolávali najmä protičeské štvanice a násilné strety s ľavičiarmi a liberálmi, ako napríklad 28. januára 1923 v Prešove, kde štyroch ľudí zranili ťažko a štyridsiatich ľahko. Hlinka nikdy tieto agresívne útoky neodsúdil.

Postupne sa mu stal vzorom režim diktátora Salazara v Portugalsku. Hlinka obdivoval najmä to, že spoločenská moc sa v tejto krajine dostala do rúk katolíckej cirkvi a neskorší Tisov režim sa tomuto druhu pravicovej diktatúry aj najviac podobal. Z tohto dôvodu treba Hlinku (v súlade s rozlišovaním, ktoré uvádza Robert O. Paxton vo vynikajúcej knihe Anatómia fašizmu) označovať skôr za klerikálneho autoritára. Hlinka bol k demokracii mimoriadne kritický, ak už nechceme povedať priamo, že ju vyslovene odmietal. Na prvom mieste bol u neho vždy katolicizmus, ktorému niekedy podriaďoval aj nacionalizmus. Politické strany podľa neho národ iba roztriešťovali a jeho jednotu môže zabezpečiť iba obmedzenie parlamentnej demokracie. Hlinka podporoval vojenský prevrat v Poľsku i generála Franca v Španielsku, Mussoliniho považoval za jedného z najvynikajúcejších štátnikov Európy a osobitný dojem na neho urobil Hitler. Na zhromaždení v Teplej 1. júna 1936 dokonca vyhlásil: „Ja som slovenský Hitler. Ja tu urobím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ Keď v reakcii na tieto slová Vlado Clementis vymyslel dnes už okrídlenú posmešnú vetu „Hitler, Hlinka – jedna linka“, vodca ľudákov mu odpovedal na verejnom zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“ Pikantné je, že výrok, ktorý Clementis myslel ako posmech, si napokon ľudáci s hrdosťou osvojili a urobili z neho svoje ústredné heslo.

Nie otec národa, ale totalitárneho režimu

O tom, že to nebol úlet, svedčia závery piešťanského zjazdu HSĽS z roku 1936. Ostrý tón záverečnej rezolúcie bol príliš silnou kávou aj pre niektorých umiernených ľudákov. HSĽS sa otvorene prihlásila k fašistickej osi Berlín – Rím a vyjadrila odhodlanie zapojiť sa po boku nacistického Nemecka do „medzinárodného frontu národov proti židoboľševizmu“. Ako v iných prípadoch, aj tu sa neoľudácka propaganda usiluje navodiť dojem, že text, ktorý pripravil Ďurčanský s Machom, vodca vôbec nevidel a inak by s ním, prirodzene, nesúhlasil… Je to lož. Hlinka tento text osobne prečítal na záver zjazdu. Práve tu a dávno pred Mníchovom vyvrcholili a nadobudli rozhodujúcu prevahu fašistické tendencie v strane. Je to dôležité podčiarknuť hlavne pre tých, ktorí operujú s naivným argumentom, že Hlinka zomrel roku 1938 a s totalitárnym režimom nemal nič spoločné. Omyl. Hlinka bol jeho duchovným otcom. Fašistické tendencie v jeho strane sa nezrodili po roku 1938, ale dozrievali v priebehu celých tridsiatych rokov a neboli náhodné. Tak, ako nebolo náhodné uzavretie spolupráce HSĽS s Národnou obcou fašistickou a Sudetendeutsche Partei v prezidentských voľbách roku 1935. Tak, ako nebolo náhodné, že roku 1936 zorganizovali ľudáci v uliciach Bratislavy antisemitské výtržnosti, na ktorých protestovali proti uvádzaniu „židovského“ filmu Golem. Tak, ako nebolo náhodné formovanie bloku s Henleinom a Esterházym roku 1938. Tak, ako nebolo náhodné Hlinkovo rokovanie s katom českého národa K. H. Frankom 27. februára 1938 (henleinovci potom venovali ľudákom päť miliónov korún). Tak, ako nebolo náhodné, že vodca tesne pred svojou smrťou inicioval vznik Hlinkovej gardy. Andrej Hlinka však určite nebol uvedomelým fašistom, ako to o ňom hlásala komunistická propaganda. Všetky tieto kroky (rovnako ako parížsky škandál z roku 1919) pramenili z totálnej dezorientácie tohto muža v zahraničnej politike. Andrej Hlinka sa v nej nevyznal a nerozumel jej, sledoval iba vlastné ideologické konštrukcie postavené predovšetkým na tvrdom katolicizme.

Paranoidný egomaniak

Osobitnou témou na diskusiu je Hlinkova povaha a správanie. Bol mimoriadne netolerantný, hašterivý a neznášal kompromisy. Je otázne, nakoľko Hlinkova politika pomohla a nakoľko oddialila vyhlásenie autonómie Slovenska. Uveďme aspoň prípad volebného podvodu z roku 1935, kedy vodca ľudákov oklamal lídra SNS Martina Rázusa a v rozpore s podpísanou dohodou pridelil národniarom iba jedno kreslo, čím sa autonomistický blok rozpadol. Jeho správanie bolo nevypočítateľné, striedal umiernené a radikálne stanoviská, pôsobil dojmom nevyrovnaného človeka a niekedy nebolo jasné, či je viac kňazom alebo politikom. Povedané slovami historika Romana Holeca (autora vynikajúcej publikácie o černovskej masakre): Hlinka koncepčne ani ľudsky nespĺňa predstavy o špičkovom politikovi. Svojich oponentov často tituloval ako špiny, vyžle, vši a podobne. Len zriedkavo sa vedel ovládať. Dokonca ani v prípade, keď nešlo o politických protivníkov, ale o nešťastných ľudí, ktorí mu v čase svetovej hospodárskej krízy zúfalo opisovali svoju ťažkú sociálnu situáciu, nevedel krotiť svoj slovník. Na jednom zhromaždení v Ružomberku roku 1933 sa tento kňaz osopil na úbožiakov so slovami: „Nažerte sa kameňov!“
Krásny príklad priepastného rozdielu medzi ľudským rozmerom takého Tomáša G. Masaryka na jednej strane a Andreja Hlinku na strane druhej nám poskytuje list, ktorý zaslal prezident vodcovi ľudákov z Topoľčianok 12. októbra 1929. Píše: „Vidím z vášho telegramu, že ste rozčúlený, rozčuľujete seba a voličov. Ale vodca  najväčšej slovenskej strany nesmie robiť také malicherné veci, je to príliš lacná demagógia. Áno, som za diskusiu, a preto vám píšem. Ale krik nie je diskusia. A demokracia  nie je anarchia … Váš podráždený a zlostný postoj proti odporcom (zväčša domnelým) mi často vnucuje myšlienku, že nemáte srdca, že miesto neho máte druhú pečeň – taký ste zlostný a rozčúlený. Dokážte, že necítite len nenávisť, ale že to Slovensko aspoň trochu milujete. Na nenávisti a zlobe, verte, nedá sa nič dobré a trvalé vybudovať. Preto Ježiš dal prikázanie lásky, a to platí tiež v politike.“
Hlinka sa skutočne často správal ako paranoidný egomaniak (ešte aj jeho obľúbenec Tuka sa o ňom v jeho neprítomnosti vyjadril, že by ho mal vyšetriť psychiater). V každom videl nepriateľa, nevyberane útočil na evanjelikov, židov, Čechov, Maďarov, socialistov, liberálov, feministky – čo mu prišlo pod ruku. Mal mimoriadne vyvinuté ego a rozprával o sebe v tretej osobe, často sa vracal k tomu, ako trpel za národ, neustále to pripomínal a neúmerne dramatizoval situáciu („Nemlčal by som ani vtedy, ak by ma tento prejav doviedol na šibenicu“). Mal úžasnú schopnosť manipulovať s davom. Typickým príkladom sú celoštátne Pribinove oslavy roku 1933. Keď nedostal pozvánku na tribúnu, urazený vyzval svojich prívržencov, aby prišli do Nitry manifestovať, koho chcú počuť. Najprv rozpútal obrovské protičeské vášne a keď ich vyhrotil do maxima, dokázal jednou vetou „blahosklonne“ utíšiť 50-tisícový dav a žiadať ho, aby si vypočuli aj premiéra. Keď sa vtedajší minister poľnohospodárstva Milan Hodža rozhodol urobiť ústretové gesto (podal mu ruku, pozval ho na tribúnu a ponúkol mu miesto vedľa seba), Hlinka ho neprijal a spupne sa postavil k mikrofónu ako Mussolini. S týmto človekom sa skrátka nedalo spolupracovať na normálnej kultivovanej báze. Mimochodom, práve na tomto zhromaždení a opäť po vzore Mussoliniho Hlinka po prvýkrát použil pozdrav „Na stráž!“

Naša historická pamäť je selektívna

Hlinkov kult sa mohol do dnešných dní udržať iba tak, že bolo znemožnené kritické skúmanie jeho osobnosti – najprv to urobili ľudáci, potom komunisti, a každý z iných dôvodov. Dnes však niet najmenší dôvod, aby sme sa k nemu správali ako k posvätnej ikone – ak nie kvôli ničomu inému, tak minimálne z úcty k demokratickým zásadám a tradíciám nášho štátu. Okrem toho, Hlinka nie je otcom národa. Ak už chceme niekomu prisúdiť takýto romantizujúci titul, zaslúži si ho Štúr – vtedy sa zrodil slovenský národ v politickom zmysle slova. A tí, čo nevedia tieto základné fakty o našej minulosti, vlastne okypťujú dejiny a posúvajú vznik národa do začiatku 20. storočia. Okrem toho, znovu opakujem, Hlinka nikdy nevyjadroval záujmy celého národa – že sa do tejto pozície štylizoval sám, je iná vec. Na spomínanom piešťanskom zjazde HSĽS vyhlásil: „Dnes stojí národ za nami a smelo môžeme povedať, že my sme vlastne národ“. To je jednoducho hlúposť, lebo za Hlinkom nikdy nestála viac ako tretina voličov.

Zákon o zásluhách Andreja Hlinku (a vlastne akýkoľvek zákon interpretujúci dejiny) je anachronizmus. Anachronizmus, ktorý dáva politikom práva, ktoré sú typické skôr pre totalitárne štáty. Nie som proti tomu, aby sa Andrejovi Hlinkovi odhaľovali tabule či busty, ale na to (keď už) stačí vládne uznesenie. Zákonom by náš štát prebral na seba tradíciu všetkého, čo stelesňovala táto rozporuplná osobnosť našich dejín. A to je strašne nebezpečný trend. Treba upozorniť aj na to, že tento zákon ide nad rámec podobného zákona, ktorý schválil snem Tisovho Slovenského štátu. Kým v tom sa priznávali Hlinkovi iba zásluhy o národ, tu sa mu prideľuje okrem falošných zásluh o Slovenskú republiku aj rovnako falošný titul otec vlasti. Súčasný parlament je teda pápežskejší ako pápež. Alebo tisovskejší ako Tiso.

Chápem, že Jánovi Slotovi je blízky Hlinkov slovník. Chápem, že v KDH sa prebudili staré ľudácke pudy. Ale nechápem, nerozumiem a som pobúrený, keď niečo také podporí liberálna pravica a najmä ľavica. Parafrázujúc v opačnom garde výrok Jána Slotu: Hanba, hanba každému, kto zdvihol ruku za niečo podobné, kto stráca historickú pamäť a kto je v boji o národného voliča ochotný kupčiť s demokratickými hodnotami tejto spoločnosti.

Robert Fico rád vyhlasuje (nie náhodou navlas rovnako, ako kedysi premiér Mečiar), že kým je predsedom vlády on, nedovolí spochybňovať antifašistické tradície. Dovolil to už trikrát. Prvýkrát, keď uzavrel koalíciu s neoľudáckou SNS. Druhýkrát, keď umožnil, aby sa do vedenia Ústavu pamäti národa dostali ľudia, označujúci povstanie za „začiatok terorizmu proti suverénnemu štátu“. A tretíkrát, keď jeho poslanci zdvihli pravice za zákon, ktorý pľuje do tváre všetkému, na čom stojí moderná Európa.

Nuž teda – na stráž, súdruhovia!

Prameň: Eduard Chmelár, „Kult osobnosti Andreja Hlinku“, sme.sk – blog.sme.sk – chmelar.blog.sk – Rúcanie mýtov. © 1993-2007 Petit Press, a. s.