Gary L. Francione

V roku 1993 vypracovala veľká skupina odborníkov manifest v podobe knihy s názvom Projekt veľkých opíc: Rovnosť za hranice ľudstva. (Po anglicky: Paola Cavalieri a Peter Singer, vyd., The Great Ape Project: Equality Beyond Humanity, Fourth Estate, London 1993; po francúzsky: Le Projet Grands singes. L’égalité au-del? de l’humanité, preložil Marc Rosenbaum, One Voice éditeur, Nantes, 2003).

Táto kniha slúžila za podklad pre dokument s názvom Deklarácia o veľkých antropoidných opiciach, ktorú podpísali iniciátori projektu a 34 iných záujemcov. Deklarácia hlásala, že veľké opice „sú najbližší bratranci nášho druhu“ a že tento druh nie-ľudských zvierat „má mentálne kapacity a emocionálne pocity tak vyvinuté, že stačia na ich zaradenie do spoločenstva rovných.“ (s.5).

V priebehu posledných rokov sa nahromadilo značné množstvo literatúry o schopnostiach veľkých opíc, delfínov, papagájov a iných zvierat, ktoré sú charakteristicky kognitívne a donedávna sa považovali za prísne ľudské (viac sa o tom dočítate napr. na www.one-voice-ear.org alebo www.animauzine.net.). Medzi tieto charakteristiky patrí vedomie seba ako indivídua, schopnosť prežívať emócie a komunikovať pomocou symbolického jazyka. Prejavili sa snahy – nedávno aj v Španielsku – vytvoriť z veľkých opíc kategóriu živých bytostí, ktorej by sa priznala zvýšená ochrana. Projekt veľkých opíc jednoducho uvádzal do vzťahu ľudia/nie-ľudia to, čo volám „teóriou podobnosti myslenia“: zvieratá, ktoré majú schopnosť reflexie podobnú našej, si zaslúžia z našej strany zvýšenú morálnu úctu a zákonnú ochranu.

Metodika teórie „podobnosti myslí“ dala zrod celému priemyslu etológov, netrpezlivo sa vrhajúcich do štúdií s cieľom nájsť kognitívne charakteristiky, spoločné ľudským a nie-ľudským bytostiam; je paradoxné, že väčšinou sa to dialo pokusmi na zvieratách. Táto teória má však jednu vadu: vedie k záveru, že zvieratá, ktoré nemajú kognitívne vlastnosti vyžadované pre zvýhodňujúce zaobchádzanie – rezervované len tým nie-ľudským bytostiam, ktoré majú schopnosti mysle podobné našim -, by boli rovné predmetom, zasluhujúc si v krajnom prípade „humánne“ zaobchádzanie.

Sám som spolupracoval na Projekte veľkých opíc a bol som medzi prvými podpisujúcimi sa pod Deklaráciu o veľkých opiciach („Osobnosť, vlastníctvo a legálna kompetencia“, s.248-257). No tak môj príspevok do knihy v roku 1993, ako aj kniha, ktorú som neskoršie uverejnil (Introduction to Animal Rights: Your Child or the Dog? – Úvod do práv zvierat: Vaše dieťa či pes? Temple University, Philadelphia, 2000) svedčia o rozdielnosti mojich kritérií pri integrácii nie-ľudského jednotlivca do morálnej komunity: stačí schopnosť cítiť radosť alebo bolesť; nemá sa vyžadovať nijaká iná kognitívna charakteristika.

Teóriu podobnosti myslenia predkladajú jej tvorcovia ako krok dopredu správnym smerom, pretože by umožnila aspoň pár nie-ľudským jedincom integráciu do komunity rovných. Podľa môjho názoru je takáto analýza nesprávna a práve opak je pravda: teória podobnosti myslenia len rozšíri dôsledky nášho sklonu vylúčiť z morálnej komunity prakticky všetky nie-ľudské bytosti.

Možno je na čase študovať z blízka túto rozsiahlu oblasť podradenosti morálnej hodnoty nie-ľudských jedincov dôležitejším kognitívnym vlastnostiam, ako je ich citlivosť; možno je to lepšie ako pokúšať sa zistiť, či nie-ľudské jedince majú také kognitívne schopnosti, alebo ich majú také, že ich to stavia do blízkosti človeka a zaslúžia si morálnu a legálnu existenciu.

Ľudia nemajú monopol kognitívnych vlastností typu dôvera alebo túžba

Začnem tým, že teória podobnosti myslenia mi pripadá v určitom zmysle absurdná. Existuje niekto, čo žil so psom alebo mačkou a teraz popiera ich inteligenciu či sebavedomie? A sú od nás geneticky oveľa vzdialenejší ako veľké opice! Správanie sa týchto nie-ľudských zvierat sa nedá vysvetliť hodnoverne a koherentne inakšie ako odvolaním sa na koncepciu myslenia. Možno sa nedá tvrdiť absolútne a definitívne, že majú schopnosť uskutočňovať úmysly ako jedinci, používajúci jazyk znakov. Nedá sa však poprieť, že majú kognitívne vlastnosti typu dôvera alebo túžba.

Ostatne, sto päťdesiat rokov po Darwinovi musí prekvapovať vzrušenie, vyvolané u časti populácie zistením, že niektoré zvieratá majú charakteristiky, rezervované spravidla len pre človeka. Téza, že ľudské bytosti majú mentálne schopnosti, ktoré sú absolútne neprítomné u nie-ľudských zvierat, sa neznáša s Darwinovou evolučnou teóriou – podľa nej neexistuje nič čisto ľudsky špecifické. To neznamená, že by nijaká významná rozdielnosť nerozlišovala zvieratá, ktoré používajú jazyk symbolov, od zvierat, ktoré nemajú túto schopnosť. Chce to len povedať, že zviera s nejakou kognitívnou zvláštnosťou nie je „kvalitatívne“ nadradené inému bez tejto zvláštnosti.

Hoci som presvedčený, že aj nie-ľudia majú tie chýrne vlastnosti, ktoré považujeme za vyslovene ľudské, som si vedomý toho, že o tom sa živo diskutuje. Je tu fakt: rozdiely medzi inteligenciou ľudí a zvierat, ktoré nevedia hovoriť, sú zrejmé. Existujú však najmenej dva dôvody, prečo treba zamietnuť názor, že pri nie-ľudských zvieratách nestačí kritérium citlivosti na uznanie práva byť plnoprávnym členom morálnej komunity.

Prvá je praktického druhu: vyvoláva teória podobnosti myslenia aspoň nejaké zmeny u nie-ľudí, ktorí majú kognitívne vlastnosti, veľmi podobné našim?

Druhá sa týka koncepcie a odhaľuje neschopnosť tejto teórie dotknúť sa zásadnej morálnej otázky: prečo by sa mali vyžadovať pre príslušnosť do morálnej komunity iné charakteristiky ako citlivosť?

Je pravdepodobné, že teória podobnosti myslenia nebude mať iný účinok ako oddialiť chvíľu, keď sa budeme musieť priznať k našim legálnym a morálnym záväzkom voči nie-ľuďom. Iste príde čas, keď sa predloží vyžadovaný „empirický dôkaz“, že určité z týchto indivíduí majú prinajmenšom inteligenciu, blízku ľudskej. Hoci sa už táto podobnosť miestami dokázala, robíme sa, že to nevidíme a pokračujeme vo vykorisťovaní týchto zvierat. Napríklad blízka príbuznosť medzi ľuďmi a šimpanzmi je nevyvrátiteľná. Ich ADN je na 98,5 % identická s našou a okrem toho majú mentálne a spoločenské správanie porovnateľné s ľudským. Tieto podobnosti sú nám známe už dávno. Ostatne celý projekt veľkých opíc mal za cieľ definitívne dokázať, že medzi ľuďmi a veľkými opicami neexistujú odlišnosti, ktoré by ospravedlnili ich vylúčenie z morálnej komunity. Napriek tomu ďalej väzníme šimpanzov v zoologických parkoch a používame ich ako pokusné morčatá pri biomedicínskych výskumoch.

Tento problém odhaľuje zrejmé zlyhanie teórie podobnosti myslenia: aký stupeň podobnosti s človekom sa vyžaduje od nie-ľudí, aby sme ich považovali za dosť „nám podobných“ a priznali im morálnu hodnotu?

Bolo, napríklad, dokázané, že papagáje majú rovnaké koncepčné kapacity ako 5-ročné dieťa, ale v obchodoch sa papagáje predávajú ďalej. Aký stupeň inteligencie vyžadujeme u papagája, aby sme ho prijali do morálnej spoločnosti? Treba, aby mal koncepčné kapacity 8-ročného dieťaťa? Či 12-ročného? To isté platí o dokázanej schopnosti šimpanzov používať ľudskú reč. Aká musí byť ich schopnosť ovládať syntax a slovník, aby sme im priznali inteligenciu, ktorá sa dá porovnať s našou?

Nik netvrdí, že zvieratá by mali viesť autá alebo chodiť do školy

Nevýhodou týchto hier s osobitnými charakteristikami je, že nie-ľudia nemôžu nikdy vyhrať. Ak pozorujeme, že papagáje majú koncepčnú schopnosť pochopiť a narábať s jednomiestnymi číslami, žiadame od nich, aby to isté urobili s dvojmiestnymi číslami, aby sme uznali, že sú nám ešte podobnejšie. A keď šimpanz dokáže, že má rozsiahly slovník, chceme od neho, aby nám ukázal svoje syntaktické schopnosti a tak posilnil príbuzenské vzťahy medzi nami. Pri posudzovaní, samozrejme, niektoré schopnosti vyberáme, iné zamietame. Početní nie-ľudia majú veľmi rozličné schopnosti; niektoré z nich sú oveľa lepšie ako naše, iné nám celkom chýbajú. Nikdy by nám ani na um nezišlo správať sa k členom nášho druhu tak, ako sa správame k zvieratám.

Treba mať obavy, že teória podobnosti myslenia zájde tak ďaleko, že bude od zvierat vyžadovať schopnosť myslieť nielen podobnú našej, ale identickú s ňou. Ak nebude ich inteligencia kópiou našej, nebudú mať nijakú šancu stať sa, jedného dňa, členmi našej morálnej komunity. A keby sa to stalo, kto im zaručí, že sa nestanú obeťami diskriminácie? Nie je to tak dávno, v 19. storočí, stavali rasisti na frenológii: dominantné vlastnosti jedinca odvodzovali od formy jeho lebky, ktorá podmieňovala napríklad odlišnú inteligenciu.

Ani mať identickú inteligenciu nie je zárukou dobrého zaobchádzania, ak pretrváva snaha diskriminovať. Schopnosť komunikácie u zvierat používajúcich znakovú reč svedčí pre rozličnosť. Teória podobnosti myslenia bude preto slúžiť len na príkaz pokračovania utláčania zvierat, pretože ustavične hľadáme identitu, ktorá sa nikdy nedosiahne, najmä ak v nás pretrváva túžba konzumovať zvieracie produkty.

Predpokladajme, že teória podobnosti myslenia povedie k uznaniu osobnostných čŕt u niektorých nie-ľudí, ako sú veľké antropoidné opice a delfíny; čo sa potom stane s tými druhmi zvierat, ktoré nikdy nepreukážu schopnosť používať ľudský jazyk alebo iné charakteristiky, ktoré zvykneme spájať s ľudskou inteligenciou?

Táto teória skrýva v pozadí morálnu, no zásadnú otázku: prečo by sa mali nie ľudské zvieratá vyznačovaťinými kvalitami ako je citlivosť, aby mali výsadu nebyť pre ľudí len predmetmi k ich službám?

Teória podobnosti myslí predpokladá, že kognitívne schopnosti ľudí majú morálnu hodnotu a z toho dôvodu si zaslúžia osobitné posudzovanie. Pochopiteľne, nič nepotvrdzuje takéto stanovisko: na základe čoho by mali mať špecifické charakteristiky človeka v morálnom zmysle tohto výrazu vyššiu hodnotu ako charakteristiky nie-ľudí? Naša schopnosť reči je pre nás cenná, pretože sme ľudia – no rovnako je pre netopierov cenná echolokácia, pretože sú to slepé lietajúce cicavce. (Echolokácia je spôsob orientácie určitých zvierat, zisťujúcich prekážky a korisť produkciou ultrazvuku, ktorý vyvoláva ozvenu). Dá sa povedať, že schopnosť používať symbolický jazyk má z morálneho hľadiska väčšiu cenu ako riadiť sa pomocou ultrazvuku?

Okrem toho, aj keby všetky zvieratá nemali nijaké iné osobitné kognitívne charakteristiky ako citlivosť, resp. keby mali niektorú kognitívnu schopnosť menej alebo inakšie vyvinutú ako ľudia, táto odlišnosť by v žiadnom prípade neospravedlnila naše používanie zvierat ako veci.

Pravdaže, rozdiely medzi schopnosťami človeka a zvierat sú pri niektorých vlastnostiach očividné. Nikto netvrdí, že zvieratá by mali viesť autá alebo sledovať univerzitné kurzy, no zhodneme sa, že tieto rozdiely nijako nevysvetľujú, prečo zvieratá jeme alebo nejeme, prípadne prečo ich podrobujeme týraniu pri laboratórnych pokusoch. Tento problém je ešte zreteľnejší v situáciách, ktoré sa týkajú len ľudských bytostí. Ak zoberieme ktorúkoľvek charakteristiku, platnú len pre človeka, u niektorých jedincov nájdeme len jej stopy a u iných úplne chýba. Niektoré ľudské bytosti trpia nedostatkami, ktoré sú identické s tými, ktoré sme pripisovali nie-ľuďom; z určitého hľadiska môžu byť problematické, ale nikdy nevedú k zotročovaniu ľudí, alebo k ich vyhláseniu za veci bez ceny.

Či je, alebo nie je inteligencia zvierat podobná našej, to by nemal byť dôvod pre nerešpektovanie morálnej povinnosti zastaviť vykorisťovanie nie-ľudí, ani pre upieranie sa na fakt, že sú to citlivé bytosti. Dnes večer si sadnete k stolu. Na tanieri bude možno hovädzina, kuracina alebo ryba. Nevykrútite sa: boli zabité zvieratá, aby ste mali svoju večeru. A dobre viete, že zviera, ktorého mäso jete, bolo nielen zabité, aby vás živilo, ale aj trpelo, a to aj pred aj v priebehu svojej smrti. Uvedomiť si toto by sa nemalo zakladať na možnej podobnosti inteligencie medzi vami a týmto zvieraťom, ale na skutočnosti, že toto zviera bolo ako vy bytosť cítiaca a chcejúca len žiť. A hoci existuje určitá neistota o citlivosti hmyzu a možno niektorých iných tvorov, milióny každoročne zabíjaných kráv, ošípaných, kurčiat a kačíc iste nepatria do tejto kategórie.

Záver:

Iniciatívy ako Projekt veľkých opíc svedčia menej pre náš záujem o veľké opice ako pre potrebu konsolidovať speciestickú/speciačnú klasifikáciu, ktorá ich nikdy neuzná za plnoprávnych členov morálnej komunity. (Speciesizmus je neologizmus na vyjadrenie protestu proti osobitnému postaveniu, priznávanému ľudskej bytosti, ktorá je v podstate len jedným medzi ostatnými zvieratami.) Bude to iste tak, že ani jedno z iných zvierat nikdy neprekročí prah tesne zovretého krúžku vyvolených zvierat.

*  *  *

Ako zabrániť tomu, aby možný čitateľ tohto článku nezískal prebehnutím nadpisu falošný prvý dojem, že ide o slušné a neslušné správanie sa niekoho niekde, možno mučenie väzňov? Myslím, že to sa nedá.

Originálne francúzske znenie nadpisu je „humanité“ a „animalité“.

„Humanité“ od homo = človek, znamená 1. ľudstvo ako všetci ľudia, človečenstvo; 2. ľudskosť ako láskavosť, humanita, humánnosť, možno aj humanizmus; 3. ľudskosť ako ľudská podstata bytia, existencia species Homo. Možno aj človečenskosť.

 „Animalité“ od animal = zviera, znamená 1. živočíšnosť, animalitu, ja pridávam zvieratskosť ako charakteristiku bytia zvierat; 2. zverskosť, beštiálnosť, animálnosť, pripomínajúce zviera, často pejoratívne; 3.veľmi nízky stupeň ľudského rozvoja. Ale zverstvo je niečo celkom iné.
Dali by sa použiť obidve cudzie slová ako udomácnené. Dávam prednosť slovenským výrazom s vedo-mím, že používam ich najzriedkavejší význam.

Mgr. Vančová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV ma upozornila, že zvierackosť je staršia podoba zvieratskosti a za vhodnejšiu odporúča živočíšnosť. Dalo by sa povedať aj „ľudskosť a živočíšnosť“. Živočíšnosť je však širší pojem, tam patria aj prvoky, baktérie a p., a o tie nejde. Znie to miernejšie, ale nemá to výraznosť priťahujúcu k novej téme.

*  *  *

Autor je profesor práva na Rutgersovej právnickej univerzite v Newarku, New Jersey, v Spojených štátoch. Napísal knihu The Personhood of Animals (Ľudská osobnosť (?) zvierat). Columbia University Press, New York, 2007.

*  *  *

Prameň: Gary L. Francione, „Humanité, animalité, quelle fronti?re?“ Le Monde diplomatique, február 2007, č. 635, s. 25.

Preložil Rastislav Škoda