Joachim Kahl

Úvahy o zásadách nedogmatického ateizmu

Pri nábožensko-filozofických diskusiách pravidelne počúvam námietky: Veď aj ty so svojím ateizmom predstavuješ len osobitný druh náboženskej viery. Tvoj ateizmus sa takisto nedá dokázať ako naša viera v boha.

Nemáš proti nám nijaký náskok v racionálnom myslení. Obidve veci, viera v boha i jeho zapieranie, sú rovnako nedokázané a nedokázateľné. Ateistická a náboženská viera sa dohadujú na podklade nezmieriteľných argumentov a majú to isté oprávnenie. Čo sa na to dá povedať?

V prvom rade si treba vyjasniť, že sa tu robí nevídaný historický a teoretický ústup. Veľmi málo ostáva z nedávnej namyslenosti, že vlastná viera v boha je – ako jediná pravá viera v boha – na základe početných zjavení, svätých spisov a zázrakov presvedčivo pravdivá. Že len diabolské zaslepenie necháva človeka zotrvávať v hriešnej a trestuhodnej neviere!

Nech je tvojou vierou ateizmus!

Dnes sa teda ateizmu priznáva ten istý teoreticko-poznávací status ako iným náboženstvám: že je to jedna ďalšia z viacerých možných vier. V tejto súvislosti sa rado zabúda na kliatbou stíhanú výčitku neviery, a religiozita z toho vychádza ako neobíditeľná antropologická štruktúra: Aj ty, ateista, si veriaci! Tvojím náboženstvom je jednoducho ateizmus!

Je pravda, že ateizmus sa musí zrieknuť nároku na zrejmú dokázateľnosť. Pre celkové filozofické vysvetlenia sveta nemá takisto dôkazy, ako ich nemajú nijaké iné výpovede o svete ako celku. No každá výpoveď o svete ako celku má charakter teoreticko-poznávacej hypotézy, ktorá – pod úrovňou nemožnej dokázateľnosti – sa dá argumentmi podporovať alebo empiricky vyvrátiť.

Pretože človek ako subjekt poznania – nevyhnutne a nezmeniteľne – je sám časťou sveta, nemôže nikdy pozorovať a spoznať svet ako celok a súčasne aj zvonka; môže ho pozorovať len z určitého stanoviska na tomto svete: úlomkovito, relatívne a perspektívne.

Ale z premysleného pospájania početných empirických poznatkov sa predsa len dá vytvoriť model sveta: spomenutá metafyzická hypotéza o všeobecných vzťahoch a o celkovom charaktere sveta. Povedali sme už, že ako transempirická (t.j. skúsenosť prekračujúca) konštrukcia sveta sa tento model nedá empiricky preveriť, nedá sa dokázať. To preto, lebo nekonečný celok pochopiteľne uniká potvrdzujúcemu prevereniu konečným poznávacím subjektom.

Tento stav poznania však nijako neznamená voľnú ruku pre relativistické a agnostické ľubovôle, ako to od začiatku novoveku definovali René Descartes, Gottfried Wilhelm Leibnitz a Immanuel Kant. Medzi súperiacimi metafyzickými svetonázormi – napr. medzi vierou v boha a ateizmom – existuje nielen možnosť konfrontačných a dogmatických vyznaní viery alebo neviery.

Svet bez boha

Aspoň na strane nedogmatického ateistu existuje možnosť postupovať argumentatívne podľa kritérií prijateľnosti. Ide o vyslovenie mnohovravnej hypotézy o tom, že svet existuje a že je taký a taký; treba navrhnúť presvedčivý konštrukčný model pre jeho štruktúrne a funkčné vzťahy. A potom sa tu dá triezvo konštatovať: Bez hypotézy „boha“ sa dá svet pochopiť oveľa lepšie, rozhodnejšie, jasnejšie, jednoduchšie a presvedčivejšie!

Všetko, čo dosiaľ vedci poznášali do pokladnice vedomostí o nezmerateľnosti vesmíru, o vývoji organizmov a o mozgu človeka, sa dá len nasilu, ak vôbec, zosúladiť s vierou v starostlivého a spravodlivého boha-otca.

Je vierohodné a rozumné chcieť vidieť v rozpínaní mliečnych dráh a v genetickej hazardnej hre mutácií a selekcií nejaký hlboký alebo vysoký cieľ, niekedy dokonca starostlivý zámer osobného božského stvoriteľa? Akú nemožnosť nám to nanucuje kresťanský mýtus o spasení: že boh sa stal človekom na nepatrnej planétke v jednom z bočných ramien špirálovitej galaxie! Existujú miliardy takých galaxií. Nárok ukrižovaného na Golgote na spásu sveta a naše poznatky o skladbe vesmíru – to sa jednoducho neznáša.

Viera v boha a ateizmus sa nachádzajú na tom istom teoreticko-poznávacom základe, keďže obom chýba dôkaznosť pri výpovedi o svete ako celku. Keďže však súčasne obidva vypovedajú čosi o skúsenostných úlomkoch skutočnosti, vystavujú sa nevyhnutne empirickej previerke, t.j. pokusu o vyvrátenie.

Ateizmu prináša toto ohraničenie platnosti výpovede ozdravujúcu korektúru fundamentalistického sebapreceňovania. Pre vieru v boha to má katastrofálne následky, lebo implicitne sa tu pripúšťa odvolávanie sa na nadprirodzeno v dôsledku privilegovaného zisku vedomostí zjaveniami, od svätého ducha a zo svätých písiem. Preto viera v boha čím menej odoláva v skúške tvrdosti následkom každodenných skúseností.

Pán je môj pastier

Zoberme ako dobrý príklad autentickej viery v boha Dávidov žalm 23:

Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkoch.
Vodí ma k zeleným vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom
mnoho a mnoho dní.

Písmo sväté,  SSV Trnava 1996

Dá sa to všelijako prekrucovať; môžete to exegetovať (vykladať) historicko-kriticky, môžete to vysvetľovať ako alegórie. No skúsenosti židov aj kresťanov – keď išli spolu aj proti sebe, v tomto storočí aj vo všetkých predchádzajúcich časoch – odhaľujú toto klasické vyznanie zbožnej dôvery v boha ako sebaklam. Tradičná premena modliaceho sa na ovečku vo mne vyvoláva podľa nálady raz súcit a inokedy sarkastický úsmev.

Ako ostrie noža delí tento biblický text obsahový rozdiel náboženskej viery od nedogmatického skeptického ateizmu.

Náboženská viera je vedomá istota záchrany; je to dúfajúca viera a veriaca nádej, že existuje ochranná, záchovná a vykupujúca sila božieho zákroku tu a teraz a v celej budúcnosti, za každých okolností a navzdory všetkému.

Nedogmatický skeptický ateizmus nepozná nijakú istotu záchrany, samo-zrejme ani nijakú istotu záhuby, ale cieli – triezvo a pozemsky – na dôstojný ľudský život na tejto strane od „neba“ a „pekla“. Namiesto čakania na spásu pracujú humanisti „len“ na oslobodení. Ich najväčšou métou je šťastie v nešťastí a o to sa treba slušne a s humorom usilovať.

*  *  *

Dr.Dr. Joachim Kahl žije v Marburgu. Promoval r. 1967 na doktora teológie, no hneď nato vystúpil z cirkvi a r. 1968 uverejnil esej „Bieda kresťanstva“, ktorá sa stala klasickou prácou cirkevno-kritickej literatúry v Nemecku. Je členom Humanistického zväzu.

*  *  *

Prameň: Joachim Kahl, „Ist Atheismus auch nur ein religiöser Glaube?“, Diesseits, č. 49, s. 4-5, 1999.

Preložil Rastislav Škoda