Noam Chomsky

20. mája 1998 požiadala Madeleine Albrightová, americká ministerka zahraničných vecí, prezidenta Indonézie Suharta (200 miliónov obyvateľov), aby podal demisiu a uvoľnil cestu na prechod k demokracii. Za pár hodín prevzal moc bývalý viceprezident.

Toto upadnutie do nemilosti sa zapísalo ako ďalšie do radu, na ktorý sme si už zvykli: Mobutu, Saddám Husajn, Ferdinand Marcos, Anastasio Somoza, Papa Duvalier; jeho príčiny boli tiež obvyklé: neposlušnosť (nechcel sa podriadiť príkazom Medzinárodného menového fondu, prikazujúceho obyvateľstvu platiť to, čo si nepožičalo); neschopnosť (nezvládol ľudovú revoltu proti drahote); skrátka, prestal byť užitočným.

Po druhej svetovej vojne hrala Indonézia pri amerických snahách o nový svetový poriadok dôležitú rolu, lebo v juhovýchodnej Ázii sa nachádzali strategické suroviny a bolo treba zahatať cestu šíriacemu sa komunizmu. Už v r. 1948 videl George Kennan v Indonézii „najzávažnejší uzol boja proti Kremľu“ a v roku 1958 J. F. Dulles informoval Štátny bezpečnostný výbor, že hlavným problémom v Indonézii je KSI (Komunistická strana Indonézie), a to nie ako revolučná strana, ale ako strana obhajujúca záujmy chudobných. Vtedy padlo rozhodnutie, že ak sa KSI nedá poraziť demokratickými prostriedkami, treba použiť aj otvorený boj proti komunistickým elementom vo vláde.

Po prevrate v roku 1965, ktorý s americkou pomocou zvrhol ústavnú vládu prezidenta Sukarna a priviedol k moci generála Suharta, došlo v Indonézii k masakrom, ktoré likvidovali KS Indonézie; v priebehu niekoľkých mesiacov bolo zavraždených asi 500 000 ľudí, čo aj podľa CIA bolo jedným z najhorších hromadných vraždení 20. storočia. V nasledujúcich rokoch sa Indonézia stala rajom pre zahraničných investorov a zlatou baňou pre rozvetvenú rodinu generála.

V roku 1975 obsadila indonézska armáda Východný Timor, ktorý sa mal po páde portugalského kolonializmu vrátiť do rúk svojich obyvateľov. Hoci USA a Austrália dostali informácie o pripravovanej invázii, neurobili nič, aby jej zabránili. Austrálsky veľvyslanec v Džakarte Richard Woolcott vyzýval svoju vládu, aby sa v tomto ohľade chovala „pragmaticky podľa vzoru Kissingerovho realizmu“ za vlády prezidenta Geralda Forda. Vysvetľoval, že pre Austráliu je výhodnejšie, ak ropa Východného Timoru padne do indonézskych rúk, než keby mala byť portugalská alebo patriť nezávislému Timoru.

Viac ako 90 % Sukarnových zbraní pochádzalo z USA a mali slúžiť výlučne na sebaobranu. No nikto sa vážne nestaral o toto porušenie záväzku voči americkému kongresu a po krátkom prerušení sa dodávky zbraní ešte zvýšili.

Bezpečnostná rada OSN nariadila stiahnutie indonézskych vojsk z Východného Timoru, ale nadarmo. Vtedajší americký vyslanec pri OSN Daniel P. Moynihan vysvetľuje vo svojich Pamätiach svoj vtedajší postoj k príkazom ministerstva zahraničia, „aby urobil všetko, čo je v jeho silách, aby sa OSN stala neúčinnou v každej oblasti, kde by niečo podnikla. USA chceli, aby sa veci odohrali tak, ako sa odohrali a v tom zmysle aj konali.“ P. Moynihan vysvetľuje, čo sa stalo: za pár mesiacov bolo zavraždených 60 000 Timorčanov „pomerne k počtu obyvateľov skoro toľko, aké boli sovietske straty na životoch počas druhej svetovej vojny“.

Vraždenie sa pretiahlo na roky a vyvrcholilo po nových dodávkach amerických zbraní v roku 1978 za prezidenta Cartera. Celková bilancia je okolo 200 000 mŕtvych a v pomere k počtu obyvateľstva je to po genocíde Židov druhý najväčší masaker.

V roku 1978 sa o priazeň vojenskej diktatúry začala uchádzať aj Veľká Británia a Francúzsko. Za prezidentstva Valéryho Giscarda d‘Estaing sa vybral do Džakarty s ponukou predaja zbraní minister zahraničných vecí de Guiringaud a vrátil sa „spokojný po každej stránke“. Dodal, že na medzinárodných fórach Francúzsko už nebude Indonéziu privádzať do rozpakov poukazmi na porušovanie ľudských práv na Timore. V západných štátoch sa v ďalších rokoch protesty stali zriedkavými a tlač sa úplne prestala zaujímať o osud Timoru.

Ukrutnosti a vraždenie na Timore pokračovali s pomocou USA a ich spojencov. Protestné demonštrácie sa však začali šíriť po samotnej Indonézii, kde odvážni disidenti vyzývajú Západ, aby dal do súladu svoje reči o demokracii so svojím konaním. Ukončenie timorskej tragédie nevyžaduje predsa ani bombardovanie ani nijaké sankcie: stačilo by nespolupracovať pri „pacifikácii“.

V roku 1989 podpísala Austrália s Džakartou dohodu o ťažbe ropy „v indonézskej provincii Východný Timor“. V tej provincii, o ktorej „realisti“ vyhlasujú, že nie je ekonomicky životaschopná, a že toto ju vraj zbavuje možnosti uplatniť právo na sebaurčenie – právo, ktoré opakovane potvrdila Bezpečnostná rada OSN aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Dohoda o ťažbe ropy vstúpila do platnosti po ďalšom masakre niekoľkých stovák Timorčanov, ktorí demonštrovali pri výročí jedného z predošlých masakrov. Pri ťažbe ropy na Východnom Timore sa k austrálskym spoločnostiam pripojili ďalšie západné naftové koncerny, no obišlo sa to bez akéhokoľvek komentára.

A takto to išlo ďalej. Až do dňa, keď sa Suharto dopustil svojich prvých omylov.

Noam Chomsky, teoretik jazyka a politický aktivista, je profesorom na Massachussetts Institute of Technology.

Prameň: Noam Chomsky: „L’Indonésie, atout maître du jeu américain“, Le Monde diplomatique, č. 531, jún 1998, s. 1 a 8.

Preložil Rastislav Škoda