Wolfgang Lüder

Na akých základoch má stáť „nová Európa“, ktorú národy nášho kontinentu spolu stavajú? Nielen z nášho humanistického stanoviska predsa nemôže byť kresťanské náboženstvo a jeho hodnoty jediným menovateľom, na ktorom má všetko stáť.

„Rerum cognoscere causas“ je heslo každého vydania novín Tagesspiegel (Zrkadlo dňa). Je to citát z latinčiny rímskeho básnika Vergília: Poznať príčiny vecí, ísť veciam na koreň. Hermann Rudolf, jeden z redaktorov týchto veľkých berlínskych novín, dal nedávno na rozhlasovej stanici Deutschland Radio Berlin pre humanistov potešujúci príklad aplikácie tohto pravidla. Vo viacerých raňajších (7hod. 20min.) reláciách Politického fejtónu sa zaoberal otázkou „Je Európa spoločenstvo na kresťanskom základe?“ Podnetom na kritické hodnotenie vplyvu kresťanstva na európsku politiku mu bolo otvorenie výstavy o cisárovi Karolovi Veľkom v Paderborne pri príležitosti 1200-ročného výročia jeho stretnutia s pápežom Levom II.; táto výstava bude prenesená aj do Španielska, Talianska, Chorvátska a Anglicka.

Zaprisahávania prezidenta

Redaktor Rudolf zaprotestoval proti vyhláseniu spolkového prezidenta Johannesa Raua pri otvorení výstavy, podľa ktorého spočíva dnešné „zjednotenie Európy“ na základoch, ktoré položili „vládca Frankov Karol Veľký a pápež Lev II.“ pri svojom stretnutí v Paderborne. Túto prezidentovu vetu označil Rudolf za zaklínadlo a položil otázku: „Má to byť vyznanie svetonázoru? Často to tak býva.“ Ale potom z toho vyplýva, že Európa je spoločenstvo kresťanských hodnôt, čo sa raz zdôrazňuje a inokedy vyžaduje; raz so skoro misionárskym zápalom a nárokom, inokedy len ako starostlivé upozornenie.

Podľa Rudolfa sa náboženstvo v tomto prípade zneužíva ako poznávací znak a spoločný menovateľ pre horúčkovito hľadanú identitu Európy. Preto kladie rečnícku otázku: „Či táto Európa, ktorá s jej pápežmi a pomazanými kráľmi, s jej katedrálami a kláštormi naozaj bola kresťanským svetom, či táto Európa nám ešte má čo povedať?“ A pridáva: „Veď dnešná Európa má byť skôr ekonomický celok ako spoločenstvo hodnôt.“

„Európa len ako spoločenstvo kresťanských hodnôt? Dejiny Európy nemožno tak skracovať a zjednodušovať. Bolo tu viac ako jedno vyznanie a je tu viac ako táto jedna dávna minulosť,“ konštatuje Rudolf. „A kto by to tak robil, zamlčuje veľké deje: osvietenstvo a iné úseky dejín, svetonázorový pluralizmus a nekresťanské vplyvy od židovstva po laicizmus a racionalitu exaktných vied.“

Ľudské práva – základ spoločenstva

Vydavateľ Tagesspieglu správne uzatvára, že „sústava hodnôt, na ktorých spočíva Európa, je iste bez kresťanstva nemysliteľná, ale nijako nie je výlučne kresťanská“. Skôr sa konštituuje „na podklade ľudských práv“ – tých práv, ktoré my humanisti považujeme za základy zodpovedných právnych štátov a ľudských spoločenstiev.

Žiaľ, Rudolf vo svojich komentároch nespomínal náš humanizmus; možno ešte nespomínal. Okrem toho zamlčuje, že ak niektoré ľudské práva sa síce vyvinuli vďaka kresťanstvu, iné ľudské práva kresťanstvo dlhé roky porušovalo a robí to dodnes napr. pri zbavovaní ľudí svojprávnosti, čím terajší pápež Ján Pavol II. nielen v otázke prerušenia tehotenstva veľmi postihuje ženy.

Škoda, že Rudolfove úvahy končia prv, než idú týmto veciam na koreň. Dali by sa napr. položiť otázky, prečo kresťanské cirkvi uzavreli toľko spojenectiev s diktátormi, ako to urobili pravoslávni ešte nedávno v kosovskej vojne so srbským Miloševičom; prečo kresťanské cirkvi mlčali, keď teror Hitlerových národných socialistov vydával protižidovské zákony, ba pápež uzavrel s ich pôvodcom konkordát; prečo sa oficiálna katolícka cirkev a na protestantskej strane „Nemeckí kresťania“ nečinne prizerali miliónovej vražde v koncentračných táboroch?

Karol Veľký žiadal, aby sme sa učili aj od pohanov

Aj to bola cirkev „kresťanskej Európy“, no iná, ako si ju predstavoval Karol Veľký. Vyplýva to z listu, ktorý napísal pred asi 1200 rokmi dávnemu predchodcovi dnešného (aj vojenského) biskupa Johannesa Dybu do Fuldy. Vyzýval v ňom fuldského opáta, aby vo svojich biskupstvách a kláštoroch šíril „okrem rehoľných pravidiel a dodržiavania náboženských povinností aj štúdium písomníctva“. Žiadal ho, aby sa mnísi venovali nielen vlastnému náboženskému vzdelávaniu, ale aby všemožne zvyšovali vzdelanostnú úroveň obyvateľstva vo svojom okolí. Pod štúdiom písomníctva rozumel diela veľkých pohanských autorov staroveku.

Cisár žiadal, aby sa literárne vedomosti sprostredkovali novým žiakom od začiatku a v úplnom rozsahu. „Na toto povolanie treba vyberať mužov, vyznačujúcich sa chuťou a schopnosťou sami študovať a iných učiť“, napísal. Kresťania majú byť „vnútorne zbožní a navonok vzdelaní“.

Na rozdiel od mnohých dnešných kresťansky orientovaných politikov Karol Veľký vedel, že kresťanstvo stavalo na pohanských kultúrach staroveku, na humanistických filozofoch Grécka a Ríma. Štúdium týchto základov západnej kultúry mu bolo také dôležité, že zostavil tento okružný list pre oficiálne cirkevné osobnosti a uložil im za povinnosť zaoberať sa aj tým, čo kultúrne predchádzalo ich náboženskému presvedčeniu. Preto uložil fuldskému opátovi, aby tento list rozoslal všetkým svojim podriadeným biskupom, spolubiskupom a predstaveným kláštorov.

Keby sa bol tento princíp dodržal, nikto by dnes nepochyboval o kresťanskej dominancii v Európe.

Hermannovi Rudolfovi treba poďakovať, že dal podnet k nachádzaniu humanistických prístupov k riešeniu základných spoločenských problémov už u Karola Veľkého. Heslo berlínskych novín Tagesspiegel by sa teraz mohlo doplniť na plné znenie citátu ateistického básnika z rokov tesne pred začiatkom nášho letopočtu: „Felix qui potuit rerum cognoscere causas – Šťastný, kto spoznal príčiny vecí.“

*  *  *

Právnik Dr. Wolfgang Lüder bol starostom mesta Berlína a poslancom spolkového snemu za FDP (stranu slobodných demokratov). Je členom spolkového predsedníctva Zväzu humanistov.

*  *  * 

Prameň: Wolfgang Lüder, „Europa: eine christliche Wertegemeinschaft?“ Diesseits, č. 49, s.28-29, 1999.

Preložil Rastislav Škoda