Recenzia:
Anna Remišová, ed., Dejiny etického myslenia v Európe a USA, 896 strán, 29,74 €, Kalligram, Bratislava 2008.

Poslaním takejto knihy je sprostredkovať ucelenú predstavu o tom, kto, kedy a akým spôsobom riešil morálne a etické otázky a čím prispel k rozvoju etického myslenia v našej kultúre (oficiálna reklama).

Tridsať pedagógov a vedeckých pracovníkov napísalo 896 strán o dejinách filozofie a v jej rámci aj etiky. Z 213 odsekov je 46 venovaných menovite nesporným velikánom (Kant) a veľkým či menším osobnostiam (čo aj nie vždy pre všetkých – Sartre, Tomáš Garrigue Masaryk), no pri čítaní niektorých mien a k nim patriaceho komentára začudovane otváram oči: Karolovi Wojtylovi je venovaných 10 týchto veľkých strán; len 14 riadkov jeho kritikom. Pri bližšom prezeraní mi chýbajú niektoré mená.

Nedostatok miesta ani všeobecne priznávaná nižšia hodnota osobnosti nie sú teda príčinou vynechania, napríklad, Bertranda Russella na menoslove mužov, ktorí sa zaslúžili o filozofiu a etiku. Dve lastovičky – Češka Popelová a Poľka Ossowska – jar neurobia; o ženách v tejto knihe nie je reč, najviac ak stručná zmienka o pár (ale ako autorky kapitol sa ich 14 uvádza 40-krát, kým 16 mužov len 27-krát).

V mennom registri je Bertrand Russell citovaný 4-krát v krátkych jednoduchých vetách, že kritizoval Benthama (s. 314), že si cenil Moora (583), že kritizoval Jamesa a Deweya (621) a že ovplyvnil M. Ossowskú (821); na s. 575 sa dáva do neurčitej súvislosti s metaetikou a analytickou etikou a na s. 578 sa G. E. Moore „spolu s Bertrandom Russellom považuje za zakladateľa analytickej filozofie“. Ani o slabiku viac.

Nemôžem hodnotiť obsah tejto vysokoškolskej učebnice, ktorú čítam so záujmom a s osohom, ako filozof či etik, lebo ani tým ani oným nie som; robím to ako bežný čitateľ-ateista – aj takým je predsa kniha určená. Samozrejme narážam na ťažkosť pri výskyte výrazov humanizmus, humanisti, humanistický, keďže ich chápem v prvom rade ako synonymá pre ateizmus, ateisti, ateistický v zmysle môjho článku „Rád vysvetlím, kto sú humanisti“ v ZH č. 47. Som si vedomý toho, že v tejto súvislosti zažijeme ešte veľa sporov, ale uspokojuje ma, že v mojom chápaní sa výraz humanisti používa v Nemecku, USA, Holandsku (kde existuje Univerzita humanistiky), dokonca v písomnej agende Európskej únie a postupne aj inde.

Samozrejme nemám námietky proti výrazom sekulárny resp. náboženský či religiózny humanizmus, ale upozorním každého, koho sa to bude týkať, že má na mysli humánnosť, možno aj humanitnosť či humanitu. Vôbec sa mi nepozdáva štylizácia, že „sv. Bazil Veľký (330-379) hlásal humánnosť ako predpoklad morálnosti“ a to má byť „obohatením raného stredoveku o kresťanský humanizmus“ (s. 124). Humanisti ako pojem sa vynorili za renesancie, plody ich konania dozrievali za osvietenstva a meno pre ich činnosť vzniklo až v 19. storočí; zbavovať ho jeho veľmi špecifického obsahu nepovažujem za potrebné.

Nesúhlasím s vetou „Ideál humanizmu nastolili už antickí myslitelia“ a prosím jej autora, aby sa zamyslel nad návrhom povedať „Ideál humánnosti nastolili už antickí myslitelia“. Nedá sa popierať existencia humanistického v zmysle ateistického spoločenského hnutia – pod týmto názvom lobuje ako NGO pri OSN a UNICEF v New Yorku, Ženeve a vo Viedni (International Humanist and Ethical Union), aj pri EÚ v Bruseli (European Humanist Federation).

Dlho som nevedel, že som bol som ateistom; bolo to pre mňa samozrejmé ako čistý vzduch a vravieť pravdu. Už prvé prečítanie eseje Prečo nie som kresťanom ma prebudilo a za to patrí vďaka Russellovi, jeho spisom a jeho životu. Považujem ho za veľkého vedca, spisovateľa a človeka; aj filozofa a etika. Heslá jeho mena sú vo všetkých encyklopédiách napínavým čítaním o zaujímavom živote, vedeckých snahách a úspechoch – aj o pár neúspechoch. Výnimkou je slovenská wikipédia, kde je toho o Russellovi žalostne málo a bude to treba napraviť.

Nepovažujem za potrebné podrobne argumentovať opisom Russellovho diela, ani pridávaním ďalších mien. Za únosné považujem dva úvodné odseky z Encyklopédie Stanfordskej univerzity, spracované podľa stránky laureátov Nobelovej ceny:

Bertrand Russell bol britský filozof, logik, spisovateľ a sociálny kritik, známy najmä pre svoje dielo v matematickej logike a analytickej filozofii. Jeho najväčším prínosom bola jeho obrana logicizmu (názor, že matematika sa dá do značnej miery redukovať na logiku) a jeho teórie definitívnych opisov a logického atomizmu. Spolu s G. E. Moorom sa uznáva za jedného zo zakladateľov analytickej filozofie a spolu s Kurtom Gödelom tvoria dvojicu najdôležitejších logikov dvadsiateho storočia.

V priebehu svojej dlhej kariéry prispel Russell významnými príspevkami nielen k logike a filozofii, ale aj k celému radu iných predmetov ako výchova, história, politická teória a religiózne štúdie. Mnohé jeho spisy o rozličných témach z oblasti prírodných a humanitných vied zaujali generácie všeobecných čitateľov. Po živote, poznačenom kontroverziami (vrátane vylúčenia z Trinity College v Oxforde, z Cambridge a City College v New Yorku) dostal v roku 1949 Order of Merit a v roku 1950 Nobelovu cenu za literatúru. Svetoznámou osobnosťou sa stal svojimi protestmi proti vojne a jadrovým zbraniam a ostal ňou až do smrti vo veku 97 rokov.

Musím uviesť, že na vynechanie žien-filozofiek a feministickej etiky vôbec veľmi slušne upozornila vo svojej stručne zhrnujúcej informácii docentka Etela Farkašová. Ja sa pýtam, či neprichádzalo do úvahy skrátiť napríklad strašidelný osemstranový príspevok o akomsi trojročnom „Slovákovi“ Onufrijevičovi Losskom (Jozef Tiso ho r. 1942 pozval prísť z Prahy prednášať na Katedru filozofie Slovenskej univerzity! V roku 1945 obidvaja ušli na západ) a venovať pár strán myšlienkam a ženským menám, napríklad, knihy Na ceste k „vlastnej izbe“ – Postavy – podoby – problémy feministickej filozofie? Bolo by to osvieženie a prevetranie zaprášených políc s bustami cirkevných otcov, ktorých teológia sa vydáva za filozofiu a etiku.

Celkovo mi ako ateistovi prekáža preferovanie kresťanských filozofov, z ktorých viacerých považujem za len teológov; nie je ľahké ťahať pri nich hranicu. Toto uprednostňovanie sa prejavuje aj tým, že sa už v náznakoch vidí nepriamy dôkaz religiozity, napríklad pri Thomasovi Hobbesovi, ktorého kniha Leviathan (1651) patrí medzi štandardné diela klasickej ateistickej literatúry. Citujú sa síce jeho názory, že

„človek sa rodí ako absolútne slobodná bytosť a morálne hodnoty alebo príkazy nepochádzajú ani z prirodzenosti človeka, ani od Boha. Morálka je vlastným produktom človeka a je protikladom pôvodnej prirodzenosti človeka.“ Dodáva sa, že „Hobbesa vo všeobecnosti považovali za ateistu“.

Napriek tomu sa rozprava končí úvahou, že existujú autori, ktorí v Hobbesovi vidia ortodoxného kresťana – na základe rozhodnutia akejsi kráľovskej komisie, že uznesenia prvých štyroch koncilov sú kresťanským učením, aj keď ide o materiálne chápanie smrteľnosti ľudskej duše, ako to robil Hobbes. V tom prípade by som však ortodoxného preložil nie ako pravoverného, ale ako staroverného, a tým veru Hobbes nebol:

„Často som sa čudoval, že ľudia, ktorí sa vystatujú svojím kresťanským náboženstvom, a ako jeho cnosťami láskou, radostnosťou, mierumilovnosťou, umiernenosťou a dobrotivosťou voči všetkým ľuďom, sa vedia medzi sebou hádať s takou zlomyseľnou nevraživosťou a každodenne prejavujú jeden voči druhému takú trpkú nenávisť, že toto sa nanucuje ako najpohotovejšie kritérium ich viery, nie cností, o ktorých len hovoria.“ (O náboženstve, Leviathan)

Niektorí ateistickí filozofi sú rozhádzaní po statiach so známymi menami: novoveké etické teórie zmluvy – morálne názory a etické koncepcie vo francúzskom osvietenskom myslení – Kantova deontologická etika – genealógia morálky podľa Friedricha Nietzscheho atď.; editorka urobila sto škatuliek, ale ani jednu pre ateizmus. Voltairovi sa venujú dve strany, ale tie sa pri hesle ateizmus neuvádzajú. Ak hľadáte ateizmus podľa vecného registra, na kapitolu o Voltairovi nenarazíte. Nepovažujem to za čestné a neviem, prečo je to tak.

Len editorka profesorka Remišová vie, prečo nejako nezaradila Bertranda Russella medzi filozofov a etikov hodných zmienky v učebnici filozofie a etiky:

• Naozaj považuje jeho životné dielo za menej, ako povedzme dielo Bazila Veľkého, ktorému venovala až tri strany? Vynechávam Bazilov titul „sv.“, ktorý považujem za na mieste v reči baziliániek, jeho mníšok, alebo na katedre katolíckej teológie, ale nie na katedre svetskej filozofie a republikánskej etiky, teda ani v tejto učebnici nie.
• Prečo sa prípadne zmierila s tým, že nenašla autora, ktorý by sa opovážil povedať pár pekných slov o bezbožnom Russellovi? V tom prípade ich mala napísať sama.

Nepríjemne na mňa pôsobí používanie anglických výrazov, ako keby každý čitateľ vedel perfektne po anglicky, alebo mal poruke slovník, napr. „používanie princípu tat for tit“ na s. 634. Tam patrí do zátvorky „Ako ty mne, tak ja tebe“, čo z textu nie je zrejmé. Zaujímavé: Word web ani slovenská wikipédia nepoznajú poradie tat for tit, poznajú len tit for tat; nemám Singera, aby som mohol skontrolovať, ako je to v origináli.

Učebnica Dejiny etického myslenia v Európe a v USA je zrkadlom našej súčasnosti – ako by to mohlo byť inakšie? Preháňa v evanjelizácii, pretože na to sú prostriedky, ale miestami zavanie čerstvý vetrík slobodného myslenia. Páchateľov neprezradím.

Rastislav Škoda