A. C. Grayling

Kým bolo náboženstvo nedotknuteľne posvätné, bolo už z toho dôvodu mimo dosahu pátrajúcich prstov objektívnej hľadajúcej zvedavosti. Súčasná spoločnosť je dosť dospelá, aby empiricky preverovala pojem náboženstva a tak vlani začala skupina deviatich európskych univerzít, vedená Oxfordskou univerzitou, skúmať náboženskú vieru a správanie. Dostala na to dvojmiliónový grant od Európskej komisie.

Projekt dostal názov EXREL (Explaining Religion – Ako vysvetliť náboženstvo) a združuje psychológov, biológov, antropológov a historikov, majúcich skúmať spoločné a rozdielne znaky „nábožnosti“ (EXREL používa výraz „religiozity“) a testovať teórie o nej – vrátane vedúceho súčasného názoru na tomto poli, že nábožnosť existuje preto, lebo je to spôsob, ako fungujú ľudské kognitívne štruktúry.

Podľa EXRELovej webstrany si dali účastníci projektu za úlohu „vypracovať počítačový model náboženskej dynamiky, ktorý sa bude dať použiť na vysvetlenie súčasných a minulých náboženských tradícií, ale aj simulovať pravdepodobné budúce smerovanie.“ Je to fascinujúci a hodnotný projekt; isté je, že je kontroverzný, nech budú výsledky akékoľvek.

Objasnenie môže prísť z poznania, ako rozlične fungujú mozgy religióznych a nereligióznych ľudí za vhodných pokusných podmienok, sledovaných pomocou skenovania fNMRI (magnetická rezonancia) a PET (pozitrónová emisná tomografia). Dobrým východiskom je, že existujú zaujímavé korelácie medzi hladinami dopamínu v mozgu a stupňom nábožnosti – čím horšiu má niekto Parkinsonovu chorobu, tým menej je nábožný. Rozhodujúcim aspektom výskumu budú historické a antropologická údaje, pretože tie sa priamo dotýkajú cieľ výskumu.

„Náboženstvo“ a „nábožnosť“ (religion a religiosity) sú veľmi zle definované výrazy. Dnešné veľké náboženstvá sú pomerne mladé a majú spoločné znaky – napríklad vieru v jediné nadprirodzené agens, aktívne sa zaujímajúce o záležitosti ľudského jednotlivca – čo sú novinky pri porovnaní s väčšinou náboženstiev v histórii ľudstva. To, čo verili Rimania a Gréci klasického obdobia, bolo celkom iné. Pre Rimanov bolo náboženstvo skôr vecou sociálnej súdržnosti ako osobnej spirituality a postoj jednotlivcov k ich domácim bohom a ochranným božstvám by sa dal prirovnať k poverčivosti ako pri poklepaní na drevo; osožil hlavne pre ochranu a privolanie šťastia.

Okrem toho nie je jasné, či tzv. „primitívne“ náboženstvá boli vôbec náboženstvá v tom zmysle, akú koncepciu o nich máme dnes; boli to skôr rudimentárne formy vedy a technológie. Zdá sa pravdepodobným, že ľudia vtedy nepovažovali bohov a duchov za nadprirodzených, ale za bezprostrednú súčasť prírody, operujúcu celkom systematicky ako pôvodcovia vetra, blesku a iných prírodných javov; dalo sa na nich zapôsobiť obeťou (darom) a dodržovaním zákazov. Je značný rozdiel medzi niekým, kto má dnešné kresťanské evajelikálne názory a starodávnym Egypťanom, ktorý svojho boha doslovne cítil za svojím chrbtom – Ra, boha slnka, každý deň v týždni.

„Primitívne náboženstvá sú rudimentárne formy vedy a technológie“. Myslieť si, že v mozgu alebo v jeho funkciách existuje niečo, čo dáva špecificky vznik „nábožnosti“, nie je v súlade s predstavou veľkého rozdielu medzi dnešným obsahom pojmu náboženstvo a medzi tým, čo ľudia verili a robili kedysi veľmi dávno. Je pravdepodobné, že všeobecná náklonnosť k ľahkovernosti v detstve je úspešná vývojová adaptácia, ktorú si kultúrne prisvojilo náboženstvo, keď sa zvyšovala sociálna zložitosť. Ak je to tak, bude koncepcia nábožnosti potrebovať všetko možné historické a antropologické vysvetlenie, kým bude možný počítačový model jej dynamiky.

Prameň: What is this thing called religion? New Scientist magazine, č.2650, 5. apríla 2008, s. 50. – http://www.newscientist.com/channel/opinion/mg19826502.300-commentary-what-is-this-thing-called-religion.html

Preložil Rastislav Škoda