IHEU 1952-2002
Levi Fragell *
Tento článok sa sústredí skôr na stratégiu, ako na filozofické ciele humanizmu. Preto, aby nedošlo k nedorozumeniu, rád by som vopred stručne uviedol, čo je mojim najväčším želaním a základným cieľom:
Ide mi o to, čo považujem za hlavné zameranie organizovaného humanistického hnutia:
Ide o kampaň na dosiahnutie otvorenej spoločnosti, v ktorej môžu jednotlivci slobodne a rovnoprávne praktizovať svoj zvolený životný postoj, spoločnosti, v ktorej je ľudský potenciál realizovaný v prospech jednotlivca a spoločnosti všeobecne. Nie je však mojím úmyslom, rozpracovávať to, čo by v sebe takáto spoločnosť mala obsahovať a aké aspekty ľudského potenciálu by v tejto súvislosti mohli mať najväčší význam. Na to sú tu iní, ktorí majú lepšiu kvalifikáciu na diskusiu o filozofických princípoch a prioritách humanizmu.
Ako prezident Medzinárodnej etickej a humanistickej únie (IHEU), v tomto jubilejnom roku 2002, by som sa rád podelil so svojimi čitateľmi o niektoré myšlienky, ktoré mi prichádzajú na um, v dôsledku mojich odborných skúseností ako komunikačného poradcu a ako človeka, ktorý má v posledných rokoch rastúci záujem o vývoj IHEU ako organizácie.
Humanizmus je životný postoj, ktorý je v súlade s našou dobou a preto je bezpochyby alternatívou, ktorá by mala mať dnes veľkú príťažlivosť pre osvietené masy. Ale len malá časť z tých, ktorí skutočne zdieľajú naše názory, hľadajú aj členstvo v humanistických organizáciách. Jeden zo zrejmých dôvodov, prečo toľko ľudí s humanistickou orientáciou sa nezúčastňujú aktivít v našej organizácii, je skutočnosť, že ťažko chápu v čom je podstata ich činnosti a v tom, že často ani nevedia, že takéto organizácie existujú. Toto vysvetlenie určite platí aspoň pre polovicu z nich.
Veľa ľudí sa jednoznačne považuje za humanistov, avšak bez toho, že by museli byť organizovaní v nejakej humanistickej organizácii. Okrem tohto vysvetlenia musíme hľadať ďalšie vysvetlenia. Mnohé naše humanistické organizácie neponúkajú členom žiadne konkrétne výhody alebo „bonusy“. Napriek tomu, že mnoho organizácií citlivo a efektívne rieši jednotlivé otázky, ktoré v súhrne tvoria základ humanistického náhľadu na svet, od eutanázie až po ľudské práva, sa jedinou presnejšie nezadefinovanou morálnou povinnosťou stáva pravidelný ročný členský poplatok.
V tomto článku sa chcem bližšie pozrieť na skutočnosti, ktoré predstavujú problém pre rozvoj Medzinárodnej etickej a humanistickej únie a humanizmu vôbec. Ide o to, že:
- Väčšina svetovej sekulárnej populácie nevie o existencii medzinárodného humanistického hnutia a
- Mnoho našich miestnych humanistických organizácií, nezastáva žiadne viditeľne definované postoje pre ľudí, ktorí v podstate obhajujú humanistický životný postoj.
Skôr ako budem pokračovať, rád by som uistil mojich čitateľov, že sa na budúcnosť IHEU v najbližších rokoch pozerám optimisticky. Som presvedčený, že budúcnosť humanizmu je jasná, humanizmus je prirodzenou alternatívou náboženského svetonázoru, ktorý bude postupne strácať pôdu pod nohami.
Viditeľnosť.
Medzinárodná etická a humanistická únia (IHEU) bola založená skupinou prominentných mysliteľov a kultúrnych osobností. Postavili základné organizačné princípy a zaslúžili sa o to, že stále existuje k nášmu prospechu. Na osobnosti, ktoré založili IHEU, ako sir Julian Huxley, lord Boyd Orr, Jaap van Praag a Harold Blackham, sa môžeme pozerať s úctou. Čo založeniu humanistického fóra možno chýbalo, podľa môjho názoru, boli osoby so skúsenosťami z politického života, marketingu a médií. Aspoň tento druh skúsenosti nebol plne začlenený do začiatkov organizácie.
Názov organizácie, Medzinárodná humanistická a etická únia, je tak ťažký, že aj naši vlastné členovia majú problém s jeho zapamätaním si, a skratka IHEU prakticky nevysloviteľná vo väčšine jazykov. Oveľa jednoduchšie to majú organizácie, ako je Amnesty International, Červený kríž, Save the Children, a pod, ktorých mená sú ľahko pochopiteľné a zapamätateľné. Je pravdou, že mnoho národných humanistických skupín má priame mená, ako je Humanistický zväz alebo humanistická asociácia. Táto skutočnosť však nemusí automaticky viesť k väčšiemu počtu členov než majú organizácie s menej jasným, zložitejším názvom, ako napr. Humanisticko-etický zväz v Nórsku, v mojej vlastnej krajine.
Dovoľte mi opätovne zdôrazniť, že rozmanitosť IHEU nie je slabosť, ale sila.
Ale to neznamená, že by sme sa mali navzájom od seba dištancovať pre nepoznanie našej identity. My všetci sme humanisti. V mnohých krajinách, však, termín „humanizmus“ má viac ako jeden význam. Samozrejme, chápem problém, ktorý vzniká z viacerých významov pojmu humanizmus, ktoré sú rovnako legitímne ako „náš“ humanizmus. Existujú rôzne tradície v oblasti vzdelania, kultúry, politiky a charity. Ale prečo by sme sa mali vzdať, keď humanizmus je ako špecifický svetský životný postoj definovaný ako jeden zo základných významov tohto slova vo väčšine najznámejších svetových slovníkov. Tu je niekoľko príkladov.
Malý Oxfordský slovník (1995) obsahuje len jednu definíciu:
„Humanizmus je nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách“
Stručný Collins slovník (1995):
„Humanizmus je odmietnutie náboženstva v prospech pokroku ľudstva vlastnými silami.“
(Jedna z viacerých uvedených definícií),
Komory (1994):
„Humanizmus je akýkoľvek systém, ktorý v prospech ľudského záujmu a mysle kladie človeku zásadné, odmietnutie nadprirodzeného, viery v Boha, atď.“
(Jedna z viacerých uvedených definícií),
Mini vydanie Chambers, (1995):
„Humanizmus je hľadanie toho najlepšieho pre ľudí bez náboženstva.“
(Jediná definícia.).
Možno mohli zakladatelia IHEU v priebehu rokovaní v Amsterdame v roku 1952 vybrať iný termín ako Humanizmus. Ale pretože humanizmus bol vybraný, zdá sa nerozumné nevyvíjať väčšie úsilie k nášmu chápaniu tohto pojmu, inak riskujeme, že naše chápanie bude odstránené z budúcich verzií slovníkov. Britský humanista a filozof Harry Stopes-Roe, jeden z mojich priateľov, mal záujem zadefinovať problém identity IHEU. Spoločne sme v roku 1988 vypracovali definíciu Humanistickej identity, ktorú okrem mňa podpísali aj Harold Blackham, Corliss Lamont, Rob Tielman, a samozrejme aj Harry Stopes Roe. Vo vyhlásení sa okrem iného tvrdí:
„Všetky humanisti, na národnej i medzinárodnej úrovni, by mali vždy používať len jedno slovo humanizmus na označenie humanizmu, bez pridaného prídavného mena…“. A vyhlásenie pokračuje: „Ak sa Medzinárodnej humanistickej a etickej únii nepodarí dosiahnuť stav v členských organizáciách, aby sami seba identifikovali ako humanistov, v priebehu niekoľkých málo rokov humanizmus pre slabú organizovanosť humanistov zomrie a stane sa jednou z menej významných epizód zmien dvadsiateho storočia.“
Dnes nielen verím, že IHEU prežije, ale tiež verím, že dvadsiate prvé storočie bude storočím humanizmu.
Môj optimizmus vychádza zo súčasnej globálnej štatistiky, ktoré ukazujú, že občania s nenáboženským náhľadom na svet sú najrýchlejšie rastúcou svetonázorovou kategóriou zo všetkých. (Svetová kresťanská encyklopédia 2001). Kým počet kresťanov je trikrát väčší ako tomu bolo pred sto rokmi a počet moslimov sa za rovnaké obdobie zvýšil šesťkrát, počet jedincov bez akejkoľvek formy náboženského vnímania spoločnosti narástol z 3.000.000 na 900.000.000, čo je 300 násobný nárast. Tento vývoj je bezprecedentný v ľudskej histórii. Existuje veľmi veľa miliónov ľudí, ktorí obhajujú v podstate humanistické postoje a hodnoty. Práve sa začalo dvadsiate prvé storočie.
Apel vyjadrený vo vyhlásení v roku 1988 nie je menej dôležitý ako v dobe svojho vzniku. Organizovaný humanizmus nebol tým, čím mohol byť a mal byť v dvadsiatom storočí. A to predovšetkým preto, že sme sa nedohovorili na spoločnej stratégii na jednotnú identifikáciu našej medzinárodnej organizácie. Nesmieme dopustiť, aby sa rovnaká chyba opäť opakovala. Preto pozývame milióny ľudí, aby sa k nám hlásili ako humanisti.