Lenka Beňová

14. decembra 2005 predniesla na Americkej univerzite v Káhire významná britská odborníčka na náboženské otázky Karen Armstrongová, autorka knihy The Battle for God: A History of Fundamentalism (Boj o Boha: Dejiny fundamentalizmu. New York: Ballantine Books, 2000) prednášku o fundamentalizme, z ktorej vyberáme:

Fundamentalizmus je pôvodne (od r. 1909) americký výraz na označenie pravoverných protestantov nimi samými, aby sa zvýraznila ich viera v špecifické základné doktríny ako napríklad panenské narodenie a telesné zmŕtvychvstanie. Dnes má veľa významov a používa sa hlavne v negatívnej konotácii; to treba brať pri jeho používaní do úvahy.

Fundamentalizmus znamená militantný návrat k pôvodnej zbožnosti u jednotlivcov a skupín (v rámci farností, ale aj univerzít), ktorí nesúhlasia s modernizáciou spoločnosti, napr. s odlukou cirkví od štátu a šíriacim sa sekularizmom. Ako hnutie sa objavil najprv v prostredí protestantov v USA a ako posledné náboženstvo zasiahol islam (!). V Európe sa ako náboženské hnutie neujal, ale výrazné črty fundamentalizmu tu majú viaceré pravičiarske nacionalistické hnutia.

Hoci prvým sekulárnym štátom – podľa ústavy – sú Spojené štáty, situácia tam nie je vôbec jednoduchá. Fundamentalizmus tam našiel na mnohých miestach veľmi úrodnú pôdu na svoj rast. Mnohí vidia príčinu v tom, že jednoduchí občania USA neprežili osvietenstvo „na vlastnej koži“, ako napríklad Francúzi a Angličania. Pre jednoduchých ľudí predstavuje náboženstvo sieť, ktorá im dáva pocit zaradenia a bezpečnosti.

Sekularizmus (osvietenstvo, vek rozumu) zasiahol Achillovu pätu kresťanstva – zapochyboval o jeho dogmách a proti viacerým hlasne zaprotestoval. Väčšina ľudí uznáva názor, že sú dve cesty, ako nájsť pravdu: pomocou vedy (na základe rozumu, logos), kde však napriek čoraz lepšiemu technickému vybaveniu stále existujú hranice poznania; alebo pomocou mýtov, ktoré sú schopné pomocou viery vysvetliť aj iné aspekty života (napr. žiaľ).

V 19. storočí začali sekularisti aplikovať vedu aj na štúdium a vysvetľovanie Biblie. Samozrejme to znamenalo koniec pre mnohé udalosti tak, ako sa opisujú v Biblii, napríklad hneď už stvorenie sveta za 6 dní. Mýt prestal byť pre mnohých – v Európe pre absolútnu väčšinu obyvateľstva – jedinou cestou k pravde. A to mnohých ľudí zmiatlo, najmä pretože moderný svet má tendenciu klásť nepríjemné otázky a ponechať ich neuzavreté (na rozdiel od Biblie).

Tu si treba uvedomiť, že pre protestantov je Biblia dogmou (neomylnou) do tej miery, že ešte aj dnes niektoré protestantské cirkvi berú všetko, čoho sa tam dočítajú, doslovne. Pre katolíkov je dogmou názor neomylného pápeža, a to je niečo celkom iné. Preto to boli protestantské kruhy, v ktorých sa zrodil fundamentalizmus: viedol k nemu pocit ľútosti nad stratou biblických istôt, pocit poníženia výsmechom tých, čo si myslia, že vedia viac a lepšie, pocit vylúčenia. Bolo treba reagovať zdôraznením vlastných kvalít, čo aj ich iní neuznávajú.

Po druhej svetovej vojne zosilnela kritika vedy, ktorá akoby sklamala: vymyslela strašné zbrane a pripustila ich hromadné použitie. Oslabilo to jej prijateľnosť za základ ateistickej morálky.

Pre ďalší vývoj fundamentalizmu v USA mal rozhodujúci význam Scopesov tzv. opičí proces v r. 1925; podčiarkol význam Darwinovej evolučnej teórie a urobil ju prijateľnou aj pre široké masy jednoduchých ľudí; veriacim v biblické stvorenie sveta zasadil ťažkú ranu a k tomu pribudol posmech nad ich vraj zaostalosťou; každý chcel byť moderný.

No mnohí protestantskí veriaci len ustúpili, preskupili sa a po uplynutí jednej generácie – v sedemdesiatych rokoch – fundamentalisticky zaútočili. Opäť si vzali za základ Bibliu a časť z nich sa aj dnes dogmaticky pridŕža jej doslovného výkladu, hoci celý ostatný svet vie, že jej príhody sú myslené obrazne, symbolicky; boli napísané na rozprávanie a počúvanie; až rozšírenie kníhtlače a všeobecného vzdelania umožnilo aj jednotlivcom čítať bibliu a rozmýšľať o jej obsahu.

Existuje názor, že vo svojom zúfalstve nad ponižovaním obžalobou z dogmatizmu a sektárstva sa najvirulentnejšia skupina amerických protestantov (tu už možno treba povedať evanjelikánov) zamerala na zdôrazňovanie pravdy poslednej knihy Biblie, knihy Zjavenia apoštola Jána (Apokalypsy), kde sa ostrým až drastickým spôsobom opisujú ukrutné udalosti posledných čias a konca sveta. Fundamentalisti opäť prekročili hranice symboliky a urobili z toho doslova program Armagedonu, Vytrhnutia či Únosu (Rapture): spravodliví budú pozbieraní a unesení do neba prv, než nastane koniec sveta; tam budú sedieť po boku Ježiša Krista a sledovať, čo hrozné sa deje na zemi, a to sa opisuje podrobne. Keby to však bolo len proroctvo! Má to hmatateľné dôsledky:

1. V knihe Zjavenia sa hovorí, že koniec sveta nastane až po tom, ako sa Židia vrátia do svojej vlasti. Kto si praje koniec sveta, má záujem na udržaní Židov na okupovanom palestínskom území.
2. Ashcroft, prvý minister spravodlivosti prvej bushovej vlády sa vyjadril, že o prírodné prostredie sa nám netreba veľmi starať, pretože koniec sveta je predo dvermi.
3. Pomoc štátom tretieho sveta treba obmedziť až zastaviť, veď sú to všetko neveriaci alebo kacíri.

Moderní fundamentalisti si našli okrem symbolických aj skutočných odporcov. V prvom rade sú nimi zástancovia umelého prerušenia tehotenstva, ale aj eutanázie a zábrany počatia, skrátka, modernosti. Najextrémnejšia forma fundamentalizmu vidí najväčšie a konečné zlo v islame, ktorý sa v čase Posledného súdu prejaví ako Antikrist.

Celkové hodnotenie fundamentalizmu vyznieva ako konštatovanie, že je to zrážka vnútri kultúry, nie zrážka  medzi kultúrami. Asi 18 % amerických kresťanov sú fundamentalisti a  medzi nimi sú mnohí vysokí úradníci federálnej vlády.

Zrážka vnútri kultúry je zapríčinená strachom zo straty vlastnej identity. V prípade USA to znamená strachom zo straty náboženstva. Americkí fundamentalisti považovali kresťanstvo za základ amerického spôsobu života, za jedinú správnu cestu pre každodenný život. K ich sklamaniu nad sekularizáciou spoločenského života v USA sa pridružuje sklamanie nad odmietaním Američanov a ich spôsobu života vo veľkých oblastiach sveta. Dôležité je, aby sme sa extrémistickým hnutiam nevysmievali a nevydávali ich za námesačnícke. Sú jedným z prejavov stretnutia spoločností s modernosťou a v jej dôsledku nevyhnutnými zmenami. Napadnutý sa vždy bráni, ale boj tu nie je cieľom.

Lenka Beňová (24 r.) je poslucháčkou postgraduálneho programu na Americkej univerzite v Káhire, s koncentráciou na štúdiá  Blízkeho východu.