Úvodom

Nasledujte ma v rýchlom tempe na zábavnej a poučnej ceste dejinami ľudstva ­od praveku až k vôbec nie tak dávnym dňom, keď si právo definitívne a komplexne zobralo meno človeka pod svoje krídla. Hneď na začiatku by som rád upozormil, že náš právny poriadok nepozná pojem krstné meno (používané v cirkvách), ale len rodné meno. Na to máme Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o mene a priezvisku č. 300/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov.

Náuka o menách (onomastika), relatívne mladá disciplína jazykovedy, rozlišuje druhové mená (nomina appellativa) a vlastné mená (nomina propria). Druhové mená ako muž, žena, dieťa alebo strom slúžia predovšetkým na to, aby zachytili veľké množstvo rovnakých objektov ako príslušníkov jedného druhu a pomenovali tento druh ako taký alebo jednotlivé objekty ako členov tohto druhu.

Vlastné mená ako Adam, Eva, Dunaj alebo jedľa slúžia naopak k tomu, aby nezameniteľne identifikovali a bezprostredne pomenovali jednotlivé bytosti, príp. objekty v rámci veľkého množstva rovnakých bytostí, príp. objektov práve v ich jedinečnosti.

To isté druhové meno sa preto môže vzťahovať na meniace sa objekty. To isté vlastné meno, vždy iba na toho istého nositeľa. Ďalšie členenie vlastných mien môže nasledovať podľa viacerých hľadisk. Doteraz sa definitívne nepresadilo žiadne z navrhnutých rozdelení. Avšak nesporným je členenie na miestne a osobné mená. Osobné meno je každé vlastné meno priradené určitej osobe. Môžu to byť volacie mená, naše dnešné rodné mená, prímenia, neskoršie priezviská, ako aj zdrobneniny, prezývky alebo pseudonymy (krycie mená) a im podobné.

O volacích menách sa obyčajne hovorí v nekonečne dlhej epoche jednomennosti, až k pomerne neskorému vzniku priezvisk. Ich začiatok je zahalený. Môžeme sa ale domnievať, že existujú, odkedy sú na svete ľudia. Človek vstupujúci do života bol už odjakživa pomenovaný, ako osoba jednoznačne charakterizovaný, stal sa známym a týmto ako indivíduum bol odobraný z množstva. Volacie mená, naše dnešné rodné mená, sú naproti tomu osobné, individuálne mená, skutočné osobné mená. So vznikom priezvisk sa stali pred-menami, lebo priezviská, ako doplňujúce označenia, boli postavené za nimi, stali sa za-menami.

Početná a takmer neprehľadná je naša a cudzojazyčná literatúra na túto tému. Zoznamy literatúry v lexikách rodných mien a priezviska v mnohých starších i novších príslušných odborných publikáciách jazykovedného, právnického, kultúrno-historického a nábožensko dejinného obsahu – tento výpočet si nenárokuje na úplnosť – sú pre každého človeka zainteresovaného na tejto téme skutočným náleziskom.

Ale už bolo dosť úvodných poznámok. Naša cesta časom späť ku koreňom osobného mena sa môže začať. Prenesme sa o 3000 rokov späť, na ostrov Phäaken, kde našiel stroskotaný Odyseus pri kráľovi Aikinoosovi pohostinné prijatie. So samozrejmosťou, z ktorej sa dá usudzovať hlboko zakorenená tradícia, kladie kráľ cudzincovi otázku:

„Povedz, akým menom nazývajú ťa otec a mama a občania mesta a ostatní susedia dookola? Lebo celkom bez mena nezostáva predsa medzi smrteľníkmi nikto, vznešený alebo nepatrný, kto bol raz ľuďmi splodený; ale pomenovaný je každý, len čo ho matka porodí“.

Sebavedome a hrdo, bez komplexu menejcennosti, prichádza odpoveď: „Som Odyseus, Laertov syn, medzi ľuďmi známy všelijakou múdrosťou, moja sláva siaha až do nebies.“

Precíznejšia odpoveď ani nemôže byť. Toľko ako úvod.

Pôvod mien

Už dva až tri milióny rokov, od obdobia pleistocénu (staršie štvrtohory), existujú ľudia, hovoria antropológovia. Po nepredstaviteľne dlhom dejinnom vývoji, v mladšom paleolite, sa na javisko dejín konečne dostáva homo sapiens sapiens fossilis, náš priamy predok. Stručne zhrnuté, cesta viedla zo skoro nekonečne dlhého spôsobu života lovcov a zberačov cez. nomádov, ktorí nasledovali svoje stáda, až k usadlým spoločenstvám. Z tejto novej situácie vznikli, silne ovplyvnené geografickými a klimatickými podmienkami, nové formy života a správania s novými mýtmi a náboženskými predstavami, ktoré opäť tvorili predpoklad pre prvé lokálne vyspelejšie kultúry.

Najskvelejšia schopnosť, ktorá bola človeku k dispozícii pri zvládnutí svojho života, bola reč. Siaha ďaleko ponad dorozumievací systém zvieracích zvukov. Reč je taká stará .ako ľudstvo samotné, je podstatnou časťou ľudského bytia. A zvyk, volať človeka menom, by mohol byť rovnako starý ako ľudská reč, lebo dávanie mena patrí k základným ľudským potrebám organizovaných spoločností. Dôkazov na to existuje dostatok.

Ak je reč taká stará ako ľudstvo, tak potom vznikol náš druhý hlavný komunikačný prostriedok – písmo až pred okolo 5000 rokmi a je tak pomerne mladé. Počas najdlhšej časti svojich dejín tisíce a milióny rokov- sa človek vyvíjal bez neho. Je pozoruhodné, že už najstaršie zachované písomné pamiatky – napr. v mezopotámskom klinovom písme alebo vo forme egyptských hieroglyfov podávajú množstvo osobných mien. Sú zachytené v archaických hospodárskych textoch, v análoch a kráľovských zoznamoch a na mnohých egyptských autobiografických náhrobných nápisoch privátnych ľudí. Od čias starej ríše až do ptolomejskej doby existujú v tisícoch exemplároch a sú považované za najdlhodobejší a najproduktívnejší druh egyptskej písomnej kultúry.

Mená dopomohli aj k zlomu pri rozlúštení starých rukopisov. Najznámejší príklad tohto je asi príbeh Kameňa z Rosette, pri dešifrovaní ktorého kľúčovú rolu hralo osem krát vyskytujúce sa osobné meno Ptolomaios.

V jednoducho štruktúrovaných, prehľadných spoločnostiach stačilo na označenie človeka jedno meno. Cez doplňujúce označenia, takzvané prímenia, vzniklo nakoniec naše dnešné priezvisko – bol to dlhý vývoj, ktorý bol v niektorých európskych regiónoch ukončený až koncom 19. storočia. Ale o tom neskôr.

V mnohých kultúrach od starého Orientu až po predkolumbovskú Ameriku, vrátane indoeurópskeho jazykového územia bolo meno nielen odlišujúcim označením, ale aj výpoveďou o povahe. Medzi slovami jazyka a pomenovanou osobou existovala vnútorná súvislosť. Meno bolo aj prianím dobra, resp. požehnania a dakedy zaklínadlom.

Príklady zo Starého zákona:

• Johannes – Boh preukázal milosť
• Jonathan – Boh dal
• Deborah – bude usilovná ako včela
• Demosthenes alebo Dietrich – mocný/vplyvný v národe

Predstava, že sa dá menom získať moc nad osobami a vecami, je napr. podkladom známej rozprávky o Martinkovi Klingáčikovi. Človiečik sa roztrhol po tom, čo kráľovná prišla na tajomstvo jeho mena. Kto zvolá svoje meno ponad nejaký predmet, urobí ho svojím vlastníctvom. Tak to stojí aj v starozákonnej 2. Samuelovej knihe.

U kmeňov Aboriginézov a Maorov je zvyčajné uvádzať dve mená, jedno pre verejnosť a druhé celkom osobné, ktoré je známe len najužším príslušníkom a bohom. Toto osobné meno je utajované, pretože sa človek obáva, že by jeho vyslovenie alebo spoznanie mohlo dostať jeho JA pod cudziu kontrolu.

Človek v starom Egypte pamätal na to, aby aj na druhom svete neprepadol bezmennosti. To sa mu podarilo prostredníctvom písma, s ktorého pomocou mohlo byť predstavenej osobe pripojené meno a titul. Takýmto spôsobom bola odvrátená hroziaca anonymita. Toto zároveň vysvetľuje, prečo ľudia odstránili meno z nápisov tým, že ho vydlabali, ak chceli nejakú osobu úplne zničiť (tak ako sa to stalo pri Hatšepsovet a Echnatonovi).

Starí Egypťania poznali vo všeobecnosti tri druhy mien: veľké meno, pekné meno a prezývku. Veľké meno bolo obyčajne tvorené vetou, ktorá mala vždy svoj význam, väčšinou náboženský: Amenophis – Boh Amun je spokojný, Nefertiti – prišla kráska. Pekné meno, ktorým bola osoba zvyčajne oslovovaná, bolo skratkou veľkého mena. Aj prezývky ako Scheri (malý) alebo Nechti (silný) boli veľmi obľúbené.

Pozrime sa ešte v krátkosti na arabský svet, ktorých jazyk patrí podobne ako babylónčina – sýrčina, aramejčina a hebrejčina do rodiny semitských jazykov. Hoci učenia Mohameda silne ovplyvnili povahu mien, ako to dokazujú tradíciou zozbierané výroky proroka, napriek tomu sa zachoval ako základná štruktúra starý arabský systém, modifikovaný Mohamedovými pokynmi.

Podľa toho boli a sú osoby sčasti ešte aj dnes nasledovne pomenovávané:

• so slovíčkom ism, jednoduchým menom ako Ibrahim, Musa alebo Ahmed, medzi tým je aj veľa biblických mien
• s kunya ako otec určitej osoby, napr. Abu Ibrahim
• s nasab ako syn určitej osoby, napr. Ibn Musa

K ism, kunya a nasab môžu pristúpiť aj ďalšie časti mena ako nisba, meno vypovedajúce o pôvode alebo mieste bývania, alebo laquah, ktorý môže byť kvalifikovaný ako prezývka. Pre západné uši znie trochu nezvykle napr. úplné meno známeho Al-Bukhariho, zostaviteľa zbierky tradícií, ktorý žil v 9. storočí:

Abu Abd Allah Muhammad ibn Ismail ibn Ibrahim ibn Mughira al-Dschu fi al Bukhari, čo znamená, že jeho meno znie Mohammed, že je otcom syna Abdullaha, že meno jeho vlastného otca je Ismail, ktorý je synom Ibrahima, a ktorý bol opäť synom Mughira, ktorý patril ku kmeňu Dschufi a že on sám bol zachránený/ukrytý v Buchare.

Blížime sa k Európe, chápanej ako svetadiel a západ, ktorej jazyky majú vo väčšine európskych krajín svoje korene v jazykovej rodine označenej ako  indoeurópska (s výnimkou ugro-fínčiny a baskitčiny v indogermánskej jazykovej rodine). Jednotnou pra-indoeurópštinou sa mohlo hovoriť najdlhšie do 4. tisícročia pred našim letopočtom. Po viacerých od seba nezávislých putovaniach nakoniec vznikli veľké európske jazykové skupiny gréčtiny, slovančiny, germánčiny, keltčiny, taliančiny (s latinčinou), baltčiny a albánčiny, z ktorých sa v priebehu času vyvinuli naše dnešné jazyky.

Zhruba zhodujúca sa štruktúra najstarších osobných mien v týchto indoeurópskych jazykových skupinách poukazuje na spoločný pôvod. Existencia indoeurópskych osobných mien je pochopiteľná a nikto ju ani nepopiera. Existovalo iba individuálne meno, ktoré sa malo udržať ešte stáročia, hoci bolo geograficky a časovo diferencované. Iba Rimania sa vzdali indoeurópskej jednomennosti, ktorá sa ešte v najstarších nápisoch vyskytovala. Ale o tom neskôr.

Najstaršie menné dôkazy v Európe sa objavujú v dvoch typoch: v dlhej dvojčlennej (ditematickej) forme a paralelne k tomu aj v monotematických skratkách. Dvojčlenné meno je v najstaršie dosvedčených indoeurópskych jazykoch také bežné, že sa dá predpokladať, že toto bola typická indoeurópska forma osobného mena.

Príklady:

• keltsky Caturix (kráľ boja), v skrátenej podobe Catoc
• grécky Megakles (ten, ktorý má veľkú slávu) a Nikokles (víťazný, slávny) s krátkymi formami Kleon a Nikon
• slovanský Boguslaw (Bohu na slávu), v skrátenej podobe Bogoj
• staronemecky Kuonrat (odvážny radca), v skrátenej podobe Kuno

V raných časoch dávali obe zložky mena zrejme vždy zmysel. Boli to priania, ktoré ľudia chceli dať dieťaťu do života. V neskoršej dobe sa dá pozorovať, že obe časti boli často kombinované bez výberu a nezmyselne, možno kvôli tomu, aby to dobre znelo. Ako príklady môžu slúžiť Wigfrith (bojový mier) a Gunthilt (bojovný boj).

Po krátkych, náhodných pohľadoch na tematiku mien v staro európskych kultúrnych kruhoch chceme teraz sledovať, aký vplyv malo kresťanstvo na dávanie mena a na záver sa budeme zaoberať vznikom našich priezvisk.

V antickom Grécku sa dávalo meno na 10. deň po narodení dieťaťa pri amphidromii, ceremónii, pri ktorej bolo dieťa ukázané príbuzným a priateľom a tak pred svedkami uznané svojim otcom. Dojča nosili okolo pece a potom položili na zem. V tejto polohe dostalo svoje meno. Aj Gréci mali iba jedno meno, ktorým ich volali, avšak často sa k nemu pre lepšiu charakteristiku pripájalo meno otca – Odysseus Laertiades.

Pre ďalšie označenie mohlo pribudnúť ešte aj meno o pôvode. Ako príklad: Sokrates Sophroniskou, Athenaios.

Mená boli väčšinou ditematické (Sophokles, Menelaos), ale často sa tvorili aj jednočlenné skratky a zdrobneniny. Časti mena vyjadrovali väčšinou ideály ako sláva, sila, boj a im podobné. Mená kombinované s menami bohov a im venované boli tiež obľúbené (Herodotos, Apollodoros), takisto prezývky ako Platón, ktorý sa vlastne volal Aristokles, ale jeho učiteľ gymnastiky ho kvôli jeho postave (platys – tučný, široký) obdaril touto prezývkou. U žien obyčajne pribudlo meno otca alebo muža v genitíve.

Ako už bolo naznačené, Rimania boli pri tvorbe mena výnimkou. Po jednomennosti v najstaršej dobe podľa indoeurópskeho vzoru sa začal používať Tria nomina – systém, ktorý sa udržal až do čias cisára. Ako príklad.si zoberme Gaius Julius Caesar. Gaius je meno dané individuálne pri pôrode, Julius je meno spoločné pre všetkých príslušníkov rodu a Caesar je cognomen, meno charakteristické pre jednotlivca alebo vetvu rodu, ktoré sa objavuje až okolo roku 300 pred našim letopočtom a poukazuje na vlastnosti, znaky alebo pôvod prvého nositeľa mena. Pri Caesarovi naráža toto cognomen na okolnosti narodenia.

Rímske pred-mená boli veľmi prozaické a písali sa vždy skrátene. Koniec koncov ich existovalo len 19, z nich tri boli jednoduché radové číslovky. V úradnom styku muselo byť uvedené aj meno otca a eventuálne tribus. Aby sme aj tu uviedli príklad, takto napr. vzniklo meno Marcus Tullius, Marci filius, Cornelia tribu, Cicero. Dcéry si uvádzali meno so ženskou koncovkou. Cicerova dcéra sa preto volala Tullia.

Zvyk označiť všetkých členov jednej rodiny jedným a tým istým dedičným menom je výmysel Rimanov, ktorý bol potom v novoveku prevzatý väčšinou štátov.

Je to zvláštna skutočnosť, že v staro hornonemeckej dobe nemalo kresťanstvo nejaký významný vplyv na osobné mená. Germánsky systém zostal zachovaný prakticky až vyše 1000 rokov po zmene letopočtu. Je to o to pozoruhodnejšie, lebo tradované mená z tejto doby sú z väčšej časti mená mníchov. Nekrológy a knihy zbratania obsahujú enormný menný materiál. Kniha zbratania Sv. Gallera obsahuje napr. do 9000 mien z 9 .storočia, a najrozsiahlejšia kniha z Reichenau dokonca 40 000 mien z 8. a 9. storočia z celého Francúzska.

Prichádzajú dve mená

Napriek tomu je nápadné, že dvojčlenný systém dávania mena pomaly začal upadať, a niektoré časti mena už viac neboli používané a zanikli. Nesprávne etymologické vysvetlenia ukazujú, že spôsob pomenovania už často nebol pochopený. Na niektorých územiach sa silne zvýšilo používanie skratiek.

Niektoré biblické mená ako David, Ján a Peter, ako aj Alžbeta, Judita a Zuzana boli síce v starohornonemeckej dobe bežné, nikdy a nikde a1e neboli početné. Spomedzi bazilejských kanonikov 9. storočia malo 220 ešte germánske meno a iba 7 cudzie. V celku sa dá povedať, že karolínska doba stála celkom v germánskej tradícii.

V neskorom stredoveku sa vyskytli u osobných mien dve významné zmeny: Došlo k veľkému prílevu cudzích mien a jednomennosť bola nahradená systémom dvoch mien spôsobená postupným objavením sa prímení, ktoré sa nakoniec stali dedičnými za-menami, priezviskami.

Pomalý úpadok germánskeho systému pomenovania priniesol so sebou citeľný úbytok mien. Stále viac osôb malo čoraz menej mien. Scvrknutá zásoba mien bola v 12. a 13. storočí doplnená prílevom mien svätcov. Dávanie mena podľa svätých pri kresťanskom krste získalo po ukončení sporu o ideál v byzantskej ríši rozhodujúce impulzy. V Benátkach, vo Friauli, v Romagna a na talianskom juhu, teda v oblastiach, ktoré boli silno byzantsky ovplyvnené, sa dá tento spôsob dávania mena už veľmi skoro doložiť.

Tento obrat sa stal nakoniec celoeurópskym fenoménom, ktorý sa, vychádzajúc z juhu a západu, z románskych krajín, rozšíril na sever a východ. Obyvatelia miest boli prvými, ktorí prijali nové formy mien. Na vidieku to trvalo o čosi dlhšie. V 12. storočí bolo v Kolíne, nepomerne najväčšom meste Nemecka, 14% všetkých mien cudzieho pôvodu. V Berne bol okolo roku 1200 pomer domácich a cudzích mien 7:1, v roku 1375 avšak už 1:2, čo zreteľne svedčí o veľkej zmene. Uctievanie svätých podporovalo aj internacionalizáciu bohatstva mien. Ako príklad môžem uviesť: všade v Európe bolo ako doma v podobách Hans, Juan, Qiovanni, Jean, John, Jack, Jan, Janis, Janos a Ivan. Vrchol tohto vývoja bol ale dosiahnutý až v 15.-16. storočí.

Pred nami stojí ešte jedna dôležitá otázka. Ide o pôvod a rozšírenie priezvisk.

Prvým krokom k priezvisku bolo narastajúce používanie prímenia. Veľké mestá, prírastok obyvateľstva, rozšírenie obchodu a dopravy, zriadenie kancelárií s archívmi, celá verejná správa, spojená s čoraz neefektívnejším systémom pomenovania, to všetko vyžadovalo detailnejšie označenie a pomenovanie. Prímenia, napr. prezývky, existovali vždy a všade, ako sme už videli. Teraz ale, v neskorom stredoveku, pribúdali skokom. Ale prímenie ešte nie je žiadne priezvisko. Je dávané jednotlivcovi a môže sa vždy opäť zmeniť. Neskoršie priezvisko naproti tomu je dedičné a  nezávislé od významu.

Ak sa pán Karol volá Mlynár preto, že ním je, má prímenie. Toto sa môže zmeniť na Kováč, ak pán Karol zmení svoju profesiu. Avšak, ak je nazývaný Mlynár, aj keď je už dávno kováčom, tak sa vie, že Mlynár sa stalo priezviskom a viac už nesmie byť kvalifikované ako obyčajné prímenie.

Prímenia a neskoršie priezviská sú – zhruba rozdelené – hlavne patronymiká (od slova patrón), mena vypovedajúce o pôvode, bydlisku, povolaní a tzv. nadmená, ku ktorým patria aj prezývky. Odborná literatúra pozná ešte veľký počet pododdelení. Pre lepšie znázornenie niekoľko príkladov:

• Patronymiká: Fridericus filius Petri, neskôr Fridreich, Peters sun, opäť neskôr Fridrich Peters, nakoniec Fritz Peter alebo: Joannes Ottonis filius, neskôr starého Otton(a) sun (syn), nakoniec Jan Otten´
• Mená o pôvode: Bôhm (Čech), Sachse (Sas), Ungar (Maďar), Wiener, (Viedenčan) hovoria jasnou rečou
• Mená o bydlisku: Pán Brugger býva pri moste (Bruecke – most), Neuhauser (nový dom), Imhoff, Berger (hory), Taler (údolie) nepotrebujú žiadne ďalšie vysvetlenie
• Mená o povolaní: do tejto skupiny patria priezviská najčastejšie. Ak berieme do úvahy všetky spôsoby písania mena, tak v Nemecku sú na čele Mueller (Mlynár) s 591.000 a Schmied (Kováč) s 470.000 nositeľmi. Európsky rekord ale nepopierateľne drží priezvisko, ktoré má za podklad všade a oddávna uznávané povolanie kováča. Od západu na východ sa veľa ľudí volá Ferreira, Herrero, Faure, Lefévre, Smith, Smet, Smeets, Schmidt, Smed, Ferrari, Fabbri, Kowalski, Kovař, Koval, Kováč, Kovács, Kovačičs, Kuznecov a Kovalenko (zoznam nie je úplný).
• Nakoniec sú tu ešte prezývky, ktorých nositelia sú pomenovaní podľa telesných charakterových alebo biografických zvláštností. Dlhý, Krátky, Hnedý, Čierny, Malý alebo de Groot (veľký) nepotrebujú ďalší komentár.

Ako u mien svätých, takisto aj pri neskorších priezviskách bola románska prax veľkým vzorom. Pravdepodobne ovplyvnené Byzanciou, boli prímenia v talianskych mestách ako Benátky alebo Miláno známe už od 8. a 9. storočia. V 10.storočí sa rozšírili do južného Francúzska, do Provensálska, v 11. storočí do Katalánska, severného Francúzska a do románskeho Švajčiarska a od 12. storočia aj do Anglicka ako aj do západo- aj južnonemeckých štátov. V Zürichu nie sú v dokumentoch od roku 1170 zaznamenané skoro žiadne osoby iba so samotným menom, to isté vo Viedni od roku 1288.

Napriek mnohým neistotám sa dá povedať, že dvojmennosť narástla v 13. storočí do masových rozmerov a v 15. storočí bola v podstate dokončená. Vývoj prirodzene neprebiehal priamočiaro. Medzi jednotlivými regiónmi, medzi veľkými a malými mestami alebo vôbec na vidieku existovali veľké časové rozdiely.

V roku 1842 písal vo svojej knihe Klasické miesta Švajčiarska… Heinrich Zschokke, Švajčiar nemeckého pôvodu, ktorý zomrel v roku 1848 v Aarau: „Ešte teraz človek vkročí do švajčiarskych dedín, ktorých všetci obyvatelia pochádzajú skoro z rovnakého kmeňa a majú medzi sebou iba dve alebo tri priezviská. Aby sa dalo rozlišovať v množstve ľudí rovnakého mena, je preto zvyčajné označovať sa pomenovaniami, ktoré sú prebrané z ich bydlísk, ciest, telesných stavov, často z podivných vecí.“

Na záver ešte môžeme poznamenať, že, dies lustricus, to bol deviaty deň po narodení chlapca alebo ôsmy deň po narodení dievčaťa, ktorý bol zároveň prvým osudovým dňom novorodenca. Rozhodnutie pre dieťa bolo vyjadrené slovesom tollere. Ak otec zdvihol dieťa ležiace na zemi, znamenalo to jeho uznanie za svoje a prevzatie zodpovednosti dieťa vychovať. Pri tejto príležitosti dieťa získalo aj svoje meno.

Dámy a páni, aj nemecké kmene sa pridržiavali typu indoeurópskeho dvoj- a jednočlenného osobného mena a celkovo jednomennosti. Príbuzné formy väčšiny známych mien sa vyskytujú v starohornonemčine, v starej angličtine, v gotickom jazyku a aj v starej škandinávčine. Pri existujúcej jednomennosti sa rodinné súvislosti dávali na známosť často formou aliterácie alebo variácie mena. Aliterácia siaha ďaleko dozadu. Najznámejšie príklady sú asi triády mien Heribrand – Hildebrand – Hadubrand v starohornonemeckej Hildebrandovej piesni a Gunter – Gemot – Giselher, kráľovské mená v stredohornonemeckej Nibelungovej piesni, ako aj sled mien v genealógii Merowingerov.

Príklady pre variácie mena: otec Aethelstan a matka Wulfgeua pomenujú svoje dieťa, neskoršie známeho arcibiskupa z Yorku a svätca, Wulfstan. A ďalší manželský pár s menami Hildebrand a Gertrud zaopatrili svojich desať detí menami: päť synov nazvali Gerbrand, Trudbrand, Hildger, Brandger a Trudger a päť dcér Hildtrud, Brandtrud, Gerhild, Brandhild a Trudhild.

Kvôli úplnosti je potrebné poukázať ešte na tretiu metódu na zviditeľnenie rodinných vzťahov – po-menovanie – pomenovanie dieťaťa podľa otca a ešte častejšie podľa starého otca. Toto bolo praktizované v mnohých staroeurópskych spoločnostiach a východných krajinách.

Hlavné oblasti, z ktorých Germáni prevzali časti svojich mien, boli zbrane a boj, moc a sláva, zvieratá ako vlk, medveď alebo kanec, ako aj religiózne pojmy. Len, aby sme vymenovali tie najdôležitejšie.

U starých Germánov dostalo dieťa svoje meno hneď po narodení. Novorodenec bol predložený svojmu otcovi, ktorý potom ako u Rimanov, rozhodol, či má byť vychované alebo nie. Ak ho zdvihol zo zeme, poliali ho vodou (Poznámka: nachádzame sa ešte v pohanskej dobe!) a dostalo meno. Teraz už dieťa nesmelo byt‘ viac pohodené. V staroškandinávčine sa táto ceremónia nazývala Ausa Vatni (postriekanie vodou). Prvýkrát je spomenutá v Eddinej piesni.

Prechod z prímení na priezviská napredoval len veľmi pomaly. Hoci sa dvojmennosť čoraz viac presadzovala, ešte dlhú dobu platilo (volacie) meno ako skutočné meno. Zoznamy osôb boli často až do 18. storočia zostavované v abecednom poradí (volacích) mien.

 Záverom

Mená rozprávajú príbehy. Aká je to pravda! Štýlom telegramu, často zjednodušene až na hranicu znesiteľného, sme si nechali premietnuť tisícročia. Mnoho, príliš mnoho, ako napríklad dôsledky humanizmu, reformácie a protireformácie, muselo zostať nevypovedané. Téma je jednoducho príliš široká.

Videli sme, že v jednoducho štruktúrovaných, prehľadných spoločnostiach stačilo na označenie človeka jedno meno. Sledovali sme, ako sa v priebehu dejín menil uhol pohľadu, ako sa pôvodne obyčajné prímenie v novoveku stalo ako priezvisko primárnou charakteristikou osoby a menu zostala už len zvyšná funkcia, identifikovať jednotlivca v kruhu rovnakých nositeľov mena. Mnohé pospolitosti v najstaršej dobe a staroveku neostali pred nami ukryté. Až neskôr sa stalo z existencie mena menné právo, a to národne diferencované.

Poznámka k titulnej fotografii článku:

Doslovným významom latinského nomen omen est je meno je znamením. Autorom tohto výroku je rímský dramatik Titus Maccius Plautus, ktorý spojenie nomen atque omen použil vo svojej hre Peržan. Výrazom nomen omen označujeme pomenovanie (osoby alebo miesta), ktoré je príznačné pre svojho nositeľa – vystihuje nejakú jeho charakteristickú vlastnosť. Výraz nomen omen bol použitý pri menách ako Malý, Pokorný, Slabý, Kováč, mlynár a pod.

Zdroj fotky na titulke: Petr1888, CC BY-SA 4.0, Wikimedia Commons

Spracované na základe textu matrikára Švajčiarskej konfederácie, Hannesa Schlachera, bývalého Prezidenta EVS.