Stuart Jordan

Ako globálnu vojnu kultúr definujem boj medzi tými, čo prijali za svoje naturalistické, humanistické dôsledky modernej vedy a tými, tými, čo ich odmietajú. Som toho názoru, že sa nachádzame uprostred takej „vojny” a že je a môže ostať povážlivo intenzívna aj počas ostatku celého storočia.

Dôraz kladiem na výraz dôsledky modernej vedy. Nejde tu o medicínske a technické dobrodenia vedy, ktoré si praje skoro každý. Moderná veda ako rozsiahle ľudské podujatie je pomerne nedávny prejav vývoja a až do celkom novších čias veľmi málo ľudí pochopilo jej filozofické dôsledky. Pred dvesto rokmi, keď sa priemyslová revolúcia sotva púšťala na cestu, len málo ľudí – a to aj medzi klasickými vzdelancami tej doby – poznalo alebo zaujímalo sa o vedu. A predsa – veda je zrejme základom moderného sveta.

Vojna kultúr je globálny jav

Väčšina ľudí je si vedomá konfliktov medzi náboženskými fundamentalistami a tými, čo oponujú ich svetonázoru zameranému na Boha. Od 11. septembra 2001 si väčšina Američanov uvedomuje aj nebezpečenstvo moslimských radikálov, ktorí hlásajú násilný džihád proti neveriacim, najmä na Západe. Oveľa menej ľudí vie, že aj v islame početní vedci aj obyčajní ľudia odmietajú tieto násilné prúdy a pracujú na ich potlačení.

Hoci mnohí Američania pochybujú o oprávnenosti rozsiahlych židovských osád (kolónií) na okupovaných teritóriách Palestíny, naďalej sympatizujú s izraelským štátom; čiastočne kvôli hrôzam holokaustu. Menej je tých, čo sa zamyslia nad tým, že judaizmus, podobne ako kresťanstvo a islam, má nekompromisných zástancov názoru, že ich provinciálny Boh dal svojmu „vyvolenému národu” právo na celú bývalú Palestínu, a aj na viac, ak sa toho zmocnia.

Aj v Európe, ktorá bola v tomto ohľade pomerne stabilná počas mnohých desaťročí a kde sa o náboženstve hovorí, že je na ústupe, vidíme príznaky oživenia starých metód všade, kde je ohrozená stabilita. Náboženstvo, najmä fundamentalistické, tu už bolo vyhlásené za mŕtve, ale nové udalosti nachádzajú cesty, ako ho opakovane urobiť aktuálnym.

Tieto konflikty medzi kultúrami a v ich prostredí najnovšie prepukajú vo svetovejšej miere ako kedykoľvek doteraz. Všetky príklady, ktoré som pozbieral, sa týkajú zápasov medzi tradične zmýšľajúcimi ľuďmi, tvrdošijne trvajúcimi na starých náboženských predstavách, a ľuďmi, ktorí dávajú prednosť svetskejším, na vedu zameraným perspektívam súčasného sveta.

Platí to aj o južnej Ázii a Ďalekom východe. Najnovšie sa davy Hindov dovolávajú hinduistického štátu, ktorý by ohrozil sekulárnu demokraciu, ako ju zaviedol v Indii Nehru a uskutočňovali skoro všetci premiéri tohto štátu v priebehu viacerých posledných desaťročí. Sekulárna vláda Číny má bežne do činenia s Falun Gong, tradične kresťanskou sektou, ktorej činnosť sa považuje za tak nebezpečnú pre dnešnú Čínu, ako bolo Taipinské povstanie pre mandžúrsku dynastiu v devätnástom storočí. Tak ako Číňania, aj Japonci sa opisovali ako pozoruhodne sekulárny národ; no ešte pred pár desaťročiami sa cisár považoval nielen za symbol štátu, ale za živého boha s božským právom dostať pod svoj cisársky mandát všetky národy. Premiér Kozumi zvýšil svoju popularitu návštevou svätyne Yasukuni, kde odpočívajú „tiene” vojakov, padlých v boji za svojho cisára; skoro by sa zdalo, že samurajovia nepomreli, len spia.

Napriek všetkým našim kultúrnym rozdielom, ľudstvo je jedno. Takže po prešetrení všetkých javov nachádzam jeden spoločný fenomén, ktorý sa stáva globálnym: vojna kultúr znepokojujúcej intenzity prebieha medzi tými, čo pochopili a akceptovali všetky dôsledky vedy, na ktorých sa čoraz viac zakladá moderný svet, a medzi tými, čo sú odhodlaní odmietnuť vedu v mene tradičných prevažne náboženských názorov. Myslím, že je dosť dôkazov pre vojnu kultúr nielen medzi veľkými kultúrnymi oblasťami, ale aj v ich vnútri. Stačí pozrieť sa, čo sa dnes deje v americkom národe.

Príčiny

Ako to, že v dnešnom svete po pomerne krátkom období niekoľkých desaťročí sa naraz toľkí ľudia zúčastňujú veľkej vojny kultúr medzi tými, čo akceptujú hlbšie dôsledky modernej vedy a tými, čo ich odmietajú? Myslím si, že časť odpovede poznáme. Po prvé: len pomerne nedávno sa oboznámili masy ľudí vo všetkých veľkých kultúrach s filozofickými dôsledkami vedy a vodcovia týchto kultúr si uvedomili, čo to znamená. Po druhé: moderné elektronické komunikačné prostriedky sa stali prístupné prakticky všetkým.

Pozrime sa teraz na názory svetových vodcov. Niektorí akceptujú vedecký, naturalistický svetonázor; iní to z rozličných dôvodov nerobia. Typické je, že čím je niektorý vodca tradičnejší a reakcionárskejší, či už z osobných alebo politických dôvodov, prípadne aj z obidvoch, tým energickejšie odmieta zrieknuť sa učenia tradičnej viery. To nás privádza k druhému uvedenému modernizačnému javu, ku komunikačnej revolúcii, ktorá umožňuje zasiahnuť milióny ľudí. Ak sa dajú svetovým vodcom k dispozícii súčasné komunikačné masmédiá, dosiahne ich vplyv ohromné rozmery. A ľahko sa dá pochopiť, že ak sa stretne šírenie modernej vedy so šírením moderných komunikácií, môže z toho vniknúť intenzívna kultúrna vojna.

Zo svojich vedomostí o následkoch modernej vedy si jednotliví vodcovia súčasných kultúr odvodili rozličné dôsledky, na základe čoho sa rozdelili na jej racionálnych prívržencov a vášnivých, často zlostných zapieračov. Keďže obidve skupiny vodcov mali množstvá prívržencov, doslovne stovky miliónov, rezultovala z toho intenzívna kultúrna vojna.
Je samozrejmé, že sekulárni humanisti favorizujú vodcov s vedeckým, naturalistickým svetonázorom. Mrzia nás tí, čo z osobných dôvodov, ale neraz aj pre politické výhody (Pat Robertson alebo Osáma bin Ládin) preklínajú moderné názory a vyzývajú národ, aby sa postavil proti výdobytkom modernej vedy vyhlásiac ich za zlo, ktoré sa nezrovnáva s učením ich tradičnej viery. Vodcovia tohto druhu sú často charizmatickí a vedia správne využiť rečnícke taktiky, ktoré pôsobia na dôverčivých prívržencov. Dôležitú prestíž im dodáva vydávanie sa za zástancov tradičnej morálky. Súhrn týchto vlastností ich robí nepríjemne účinnými pri zvádzaní značnej časti globálnej populácie, ktorá ostáva do značnej miery poznačená ignoranciou.

Je však aj ďalšia, hlboko osobná príčina intenzity tejto globálnej kultúrnej vojny. Pre tradicionalistu môže hlavný dôvod znieť takto:

„Moderná veda mi berie môjho Boha a (niekedy) moju nesmrteľnosť; toto nemôžem a nechcem pripustiť.”

Preto tradicionalista pokračuje:

„Musím nájsť dôkazy, že veda nemá pravdu v oblasti, ktorá sa týka mojej viery. Ak sa mi to nepodarí, musím odmietnuť vedu. A ak sa mi nič z toho nepodarí, musím sa stať bojovníkom za to, v čo verím, čo si chcem zachovať a s čím chcem pokračovať vo svojom živote.”

Na potvrdenie všetkých týchto troch reakcií nachádzame dostatok dôkazov u nás doma aj v cudzine.

Vedecky vzdelaní moderní ľudia vidia súčasné problémy v celkom inom svetle. V priebehu času sme si vytvorili efektívne osobné stanoviská, ktoré nám umožňujú zvládnuť existenčné otázky, vrátane smrti, bez tradičného náboženstva.

Sme si však vedomí toho, že stovky miliónov ľudí v dnešnom svete – v určitom zmysle bez vlastného zavinenia – alebo to nedokážu, alebo boli tak spracovaní, že si myslia, že to nedokážu. Príkladom takého stanoviska je často počutá veta, že „v zákopoch niet ateistov”. Niektorí z nás vedia, že to nie je pravda, ale dnes to asi verí väčšina ľudí. A tak pod vedením tých, čo sú vzdelanejší a/alebo majú väčšiu charizmu, milióny sa príliš ľahko nahovoria na boj, niekedy aj na zabíjanie, pre svoju reakcionársku vieru. Keďže sa geneticky nelíšia od nás ostatných, je pravdepodobné, že mnohí sú bojazliví a neistí, takže v extrémnych situáciách radšej budú voliť smrť, ako by sa mali zrieknuť viery, ktorá im tak vyhovuje, a náboženskej komunity, ktorá toto hlása. Z tejto perspektívy nie je ťažké pochopiť psychológiu moderného samovražedného atentátnika alebo japonského kamikaze z druhej svetovej vojny.

Kam smeruje ľudstvo?

Čo nasleduje, je čisto špekulatívne. No ak sa nám podarí načrtnúť hlavné rysy aspoň čiastočne správne, pochopíme lepšie, kam zapadajú menšie časti a ako jedno súvisí s druhým.

Kam nás môže doviesť globálna vojna kultúr? Najhorší scenár nájdeme v knihách, ktoré sa práve tešia veľkej popularite v konzervatívnych kruhoch zahraničnej politiky: Zrážka civilizácií a obnova svetového poriadku, resp. Kto sme? Veľká diskusia v Amerike od harvardského profesora Samuela P. Huntingtona. Autor podáva široký obraz súčasného sveta, skladajúceho sa podľa jeho názoru z viacerých „civilizácií”. Každú z nich definujú spoločné kultúrne prvky a často sa organizujú okolo mocného kmeňového štátu s početnými slabšími štátmi ako satelitmi. Huntington považuje konflikty medzi týmito civilizáciami za nevyhnutné. Kto pozná moderný svet, uzná, že niektoré prípady opisuje presne, hoci sa mu vždy nepodarí zachytiť všetko bohatstvo miestnych kultúr a rozmanitých ľudských činností.

Mňa Huntingtonove knihy veľmi sklamali – chýbajú im vízie a myšlienky, ako zlepšiť situáciu oproti minulosti. Jeho model sa dá nazvať „tou istou prekliatou situáciou, akú sme mali predtým, ale tento raz svetového rozsahu”. Podľa jeho názoru najprv boli spory medzi malými kmeňmi, potom medzi mestskými štátmi, malými štátmi a nakoniec medzi veľkými štátmi. Takže teraz máme „zrážku civilizácií”. Huntingtonova analýza nie je nepodobná výroku tradičného čínskeho mandarína, že „Takto to bolo v minulosti a takto to aj bude, len rozsah to bude mať väčší.” No ak porovnávame s minulosťou, žijeme dnes v oveľa hustejšie obývanom svete a máme oveľa smrteľnejšie zbrane. Zopakovanie čohokoľvek z minulosti môže zapríčiniť katastrofu, takže sa celkom prirodzene natíska otázka: „A niet východiska z Huntingtonovej chmúrnej predpovede?”

Myslím, že je – a začína to zameraním sa na niečo, čo Huntington temer úplne ignoruje; možno pretože sa pri tom pojme, ako mnohí konzervatívci, zle cíti. Vo svojej autoritatívnej knihe prakticky ignoruje svetonázor modernej vedy. Veľmi zriedka používa výraz veda, na rozdiel od výrazu náboženstvo, ktorý sa v knihe vyskytuje často. Sústavne zdôrazňuje, že náboženstvo je podstata všetkých veľkých civilizácií. Hoci je to čiastočne pravda, vynecháva sa pritom najdôležitejší znak modernej éry, vzostup vedy. Či si to Huntington prizná, alebo nie, zrejme je kultúrnym deterministom veľmi tradičného druhu; alebo nepozná, alebo ignoruje moderný rozvoj vedy, ako aj svetonázor na podklade modernej vedy. Podľa môjho názoru je to veľký nedostatok jeho myslenia. Spoznanie tohto nedostatku ukáže, ako sa bude dať prekonať deprimujúci cyklus vojen stále rastúceho rozsahu, ktorý nám sľubuje jeho predpoveď.

Východisko

To ma privádza k nasledujúcej, poslednej otázke. Čo máme k dispozícii také, že to ľudstvo vyvinulo len nedávno? Čo nové má takú moc, že ak to správne pochopí dosť ľudí, umožní nám to vyhnúť sa chybám minulosti v ešte väčšom meradle?

Prv než odpoviem, pripomeniem, čo malo ľudstvo veľmi dlho, ale nestačilo to na vyslobodenie z cyklu konfliktov. V celej našej historickej minulosti, počas viac ako troch tisícročí, sme mali zákony, vlády, diplomatov a obchod. Mali sme intelektuálov, ktorí nám dali filozofiu a teológiu. Mali sme organizované náboženstvá a mali sme aj technológiu, hoci menej pôsobivú ako dnes. Nič z toho nestačilo na prevenciu opakovania ľuďmi zapríčinených pohrôm, o ktorých sme hovorili. Čo sme nemali až do doby pred asi dvesto rokmi, bola široko rozvetvená veda; čo nemáme ani dnes, ale sme schopní to vyvinúť, je angažovanosť vodcov sveta za naturalistický, humanistický svetonázor vedy.

Tak prichádzam k názoru, že veda drží vo svojich rukách kľúč pre naše prežitie a vytvorenie osvietenejšej civilizácie, ktorá by si zaslúžila svoj názov. Neverím, žeby na to stačila ktorákoľvek zo spomenutých ľudských ustanovizní minulosti, ba ani všetky spolu. No naďalej budeme potrebovať všetky tieto výdobytky civilizácie, hoci v minulosti nás neoslobodili od deštruktívnych cyklov, ktoré myslitelia ako Huntington považujú za neodvratné.

Myslím si, že je možné preťať tento cyklus reakcií a vojen. Myslím si, že nástrojom na toto preťatie je veda. Moja dôvera má dva dôvody. Prvý je, že veda funguje. Hoci náboženstvo ostáva jedným z pilierov našej biednej civilizácie – a v tom bode súhlasím s Huntingtonom – v tomto zmysle nikdy nefungovalo, a ani dnes nefunguje tak, žeby sa zúčastnilo výziev skutočného pokroku. Ako by mohlo, keď je už svojou povahou konzervatívne, ak nie reakcionárske? Dejiny nás učia, že nakoniec víťazí pravda. A veda je jediná spoľahlivá cesta, ktorá vedie k tejto pravde, k pravde o našom prírodnom poriadku, ktorého sme súčasťou a ktorý je jediným poriadkom, o ktorom máme spoľahlivé informácie. Naproti tomu náboženstvo nám poskytuje len zastarané neoveriteľné mýty.

Druhá príčina tejto dôvery sa zakladá na bežnej ľudskej skúsenosti a s ňou súvisiacich nových poznatkoch biologických vied. Vždy sa vedelo, že vôľa ľudí žiť je silná a dnes sa z prác o egoistickom géne dozvedáme, kde sa berie tento silný impulz prežívať (a rozmnožovať sa), či to niekto uzná, alebo nie. Verím, že skôr alebo neskôr pritiahne práve „vôľa žiť” stále viac a viac ľudí k vede, a to jednoducho preto, lebo veda dokázateľne funguje, čo sa nedá povedať o náboženstve. Starodávne národy rúcali kamenné sochy svojich nereagujúcich bohov. Verím, že ľudstvo raz podobne zavrhne dnešné náboženstvo, ktoré nás toľkokrát sklamalo.

Prebehne táto transformácia rýchlo alebo pomaly – bude utrpenie obmedzené alebo príde strašná rana? Tu som menej optimistický. Príslovečný „do kúta zahnaný potkan” vyrazí do útoku a mám dojem, že práve to robia teraz reakcionári, ktorí nám oponujú v globálnej vojne kultúr. Som presvedčený, že väčšina tradične nábožných ľudí je napriek sebavedomému vystupovaniu zarazená moderným svetom a cíti sa strašne ohrozená. Isteže, mali by sme sa snažiť pochopiť ich a správať sa k nim priateľsky, ale nemali by sme zabudnúť, že dlho existovali „ateisti v zákopoch” a že ich počet sa v budúcnosti iste zvýši.

Ak sa má príchod osvietenejšej civilizácie, hodnej tohto mena, uskutočniť rýchlo, jedinou cestou k tomu je správna výchova, ale súčasný stav ľudskej spoločnosti tu nepripúšťa dobrú veštbu. Aspoň však vidíme, čo treba robiť. Na základe príčin, ktoré som uviedol, považujem lepšiu budúcnosť temer za istú.

Záver

Moje zamestnanie mi umožnilo cestovať po celom svete. Keď prídem do novej oblasti, obzerám sa so záujmom po prírodných krásach, múzeách – a stavbách miestnych náboženstiev. Všade sú katedrály, chrámy, dedinské kostoly, posvätné miesta. Často sú to prejavy najvyššieho umenia civilizácií, ktoré navštevujem. Pomáhajú mi pochopiť dejiny, kultúru a predovšetkým ašpirácie príslušníkov spoločností, ktoré navštevujem, ako aj zručnosť ich remeselníkov a estetickú krásu ich výtvorov. Napriek tomuto hodnoteniu a obdivu nevyhľadávam tieto miesta zo zbožnosti, ale navštevujem ich ako nádherné múzeá. Dúfam, že prežijú rozhorčený hnev ľudstva, keď bohovia, ktorých predstavujú, budú usvedčení z klamstva a naši potomkovia sa zbavia povier, ktoré týchto bohov vytvárajú. Hovorím vám, že v tej chvíli sa my ľudia budeme môcť nazvať ozaj civilizovanými.

Prameň: Stuart Jordan, How We Can Win the Global Culture War, Free Inquiry 26/2, s.35-37, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Poznámka prekladateľa: Prvé použitie vety „V zákopoch niet ateistov” sa pripisuje podplukovníkovi Williamovi J. Clearovi v rozhlasovom príhovore k americkým vojakom v roku 1942 pred koncom bojov o ostrov Bantaan vo Filipínskom súostroví. Pôvodný význam sa zdá byť ten, že tesne pred smrťou sú ľudia naklonení veriť v Boha a modliť sa k nemu v nádeji, že vyslyší ich prosbu a zachová ich pri živote. U niektorých možno pôsobí argument Pascalovej stávky – vierou môžem len získať, lebo ak neexistuje boh, niet ani posmrtného života a nemusím sa báť pekla.
Novší význam obžalúva ateistov z toho, že nepoznajú vlastenectvo a nepodporujú armádu svojej vlasti. No obidve znenia v skutočnosti urážajú ateistov a protirečia im najmä tí, ktorí majú skúsenosti z vojenskej služby. Ateistickí veteráni z horúcich bojísk nesúhlasia s prvým tvrdením, žeby v strastiach bojov dochádzalo k opúšťaniu ateistického svetonázoru a umierajúci sa vracali do lona svojej cirkvi. A že ateisti nie sú ochotní brániť vlasť? Štatistiky ukazujú, že ich je v civilnej populácii rovnaké percento ako v armáde. – R. Š.