Rozhovor o viere, bohu, ateizme a odvahe (2. časť)
Prvú časť rozhovoru, ktorú sme publikovali 3. apríla 2011 si môžete prečítať tiež na našej stránke.
…
F. J.: Napriek tomu, že ste o sebe dosť povedali na svojej stránke, mohli by ste povedať čitateľom tohto rozhovoru niečo, čo by viac priblížilo a charakterizovalo Adama Romana, aj keď nepredpokladáme, že odhalíte svoju skutočnú totožnosť?
A. R.: Na stránkach som toho o sebe popísal naozaj až priveľa a viac sa mi nežiada. Nikdy som však nepovedal, že vystupujem pod pseudonymom, ani neviem, ako táto povesť vznikla. Treba si privykať na to, že podstatné sú názory, nie osoby, ktoré ich vyjadrujú. Mimochodom, v stredoveku — zlatej ére kresťanstva — bola anonymita autora bežným javom. Dnes sa vysvetľuje ako prejav vtedajšej kresťanskej skromnosti…
F. J.: Skutočne si myslíte, že je nebezpečné, ak by na Slovensku človek vo vašom postavení otvorene hlásal ateistické názory? Mohlo by to mať dôsledky na jeho osobu, pozíciu v práci, na jeho rodinu?
A. R.: Nebezpečné v pravom slova zmysle nie, ale nepríjemné to rozhodne môže byť. Keď som pred rokmi na svoje stránky upozornil niekoľkých známych, pár dovtedy dobrých priateľov sa odo mňa odvrátilo, ako od prašivej ovce a prerušilo so mnou kontakty. Boli medzi nimi aj významné osobnosti z druhého konca sveta, ktoré môj sekularizmus pochopili ako príklon k zločinnej komunistickej minulosti a útok na blahodarnú kresťanskú kultúru. Nepomohlo žiadne vysvetľovanie — stratil som dobrých (a užitočných) priateľov. Nechcem si ani predstaviť, akej odozvy by som sa dočkal od mojej širšej rodiny. Tolerancia k menšinovým názorom je v našej spoločnosti ešte značne krehká.
F. J.: Zdá sa, že žijeme v prostredí, kde sa môžu bez rizika priznať k svojmu svetonázoru iba veriaci ľudia, tí riskujú najviac ak posmech „agresívnych ateistov“ alebo pochvalné uznanie rovnako mysliacich. My humanisti cítime, že by bolo treba ísť s kožou na trh, ale mnohí majú obavy. Mladých, ktorí skôr nájdu odvahu, zvyknú odbiť: Veď ty začneš veriť až budeš starší. Za socializmu sme mohli počuť vyjadrenia typu: Ja si to už môžem dovoliť povedať, ja už idem do dôchodku. Má humanista čakať s odvahou až na dôchodok?
A. R.: Odvahu si musí zvážiť každý sám za seba, lebo len on vie, či mu prospech z „odvahy“ prevýši riziko, ktorému sa vystavuje. V minulej ére riskoval (nie však až tak veľmi a tak často ako sa dnes zveličuje) ten, kto sa hlásil k náboženskej viere, dnes ten, kto sa hlási k sekularizmu. Dôchodkový vek s tým nemá nič spoločné. Dôležitejšie je to, že verejné prihlásenie k väčšinovej ideológii nemusí byť vždy úprimné — často je to pokrytectvo sledujúce len osobný prospech a pohodlie. A to nemožno radiť nikomu čestnému. Jestvuje vždy však aj tretia možnosť: ak sa obávam otvoreného vystúpenia voči oficiálnej ideológii, môžem mlčať. Nie je to bohviečo, ale iste lepšie než klamať.
F. J.: Obľúbeným dotazníkom, ktorý predkladajú celebritám je dotazník Marcela Prousta. Vladimír Pozner, významný ruský žurnalista a televízny moderátor má vlastný program, v ktorom vždy kladie ako poslednú takúto otázku: Ak by ste sa stretli zoči-voči bohu, čo by ste mu povedali? Pričom nešpecifikuje či by to bolo stretnutie po smrti alebo počas života. Ako by ste na túto otázku odpovedali vy?
A. R.: Ak sa taká otázka položí neveriacemu, obsahuje v sebe protirečenie: nemôžem sa stretnúť s tým, kto nejestvuje. Preto najprv obídem toto protirečenie modifikáciou otázky a budem sa pýtať, čo by ma presvedčilo o božej existencii.
Predpokladajme, že by mi o sebe niekto tvrdil, že je bohom. Aby som si jeho tvrdenie overil, požiadal by som ho o krátky dialóg, v ktorom by mi vysvetlil, ako to bolo s tzv. veľkým treskom, ako je to naozaj s evolúciou živých foriem, čo je podstatou vedomia, prečo bolo potrebné odpustiť ľuďom hriechy a prečo to bolo možné iba krvavou obeťou božieho syna. Som človek skromný a zrozumiteľná odpoveď na podobné otázky by ma celkom uspokojila. V takejto situácii by som bez problémov uveril, že hovorím s bohom, pretože by mi svoju podstatu vysvetlil. Túto požiadavku na boha nepovažujem ani sa impertinentnú. Keď má boh (vraj) dostatok času na to, aby sa zaoberal rozlišovaním medzi všednými a smrteľnými hriechmi každého človeka, keď poskytuje audiencie svätým, ktorí za smrteľníkov orodujú, musí mať predsa čas aj na hodinku rozhovoru s každou ľudskou bytosťou. Veď boh je hádam len humánny, či nie? Nechápem tú ľudsky zvrátenú predstavu, podľa ktorej sa boh s človekom hrá na schovávačku, podľa ktorej si človek priazeň boha musí „zaslúžiť“ bezdôvodnou slepou vierou. Nerozumiem predstave boha, ktorý si vyberá komu dá nezaslúžene milosť a komu nie. Od boha neočakávam nič iné, než aby ma nechápal ako idiota, ale ako partnera. Veď ma stvoril údajne na svoj obraz! Myslím si, že z toho je, mimochodom, aj pochopiteľné, prečo — na rozdiel od väčšiny veriacich — od boha nečakám žiadne zázraky. Čo od neho očakávam, je teplé „ľudské“ slovo, priateľský dialóg. Toto by ma presvedčilo, nie predvádzanie moci nad prírodou a smrťou. Božia moc, predvádzaná siláckymi kúskami, mi pripadá nevkusná a nebol by som schopný si ju vážiť. Imponovala by mi však jeho inteligencia, ušľachtilosť a láskavosť. Ak by boh jestvoval, nechcel by som sa ho báť, ale vážiť si ho. Predstavujem si boha skôr ako mudrca než ako panovníka.
A kto by mal mať v tomto dialógu iniciatívu? No predsa boh, lebo on o mne s istotou vie, zatiaľ čo ja o ňom neviem nič! Žijem však už dosť dlho a žiadneho oslovenia, tobôž dialógu som sa nedočkal. A to, čo počujem od tých, ktorí sa s ním vraj do takého osobného kontaktu dostali, nerobí na mňa zvlášť dôveryhodný dojem. Veď ani hovorcovia boha na zemi, svätci a vizionári, sa netvária tak, akoby boli ohúrení osobným stretnutím so svojim bohom, alebo jeho suitou. Človek sa im nakoniec ani nečuduje: veď čože za zvestovanie je napríklad také suché oznámenie „Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda ranná“ (Zj 22, 16), alebo „Ja som nepoškvrnené počatie (Bernadette Soubirous)?
Možno by som toto všetko mohol stručne vyjadriť otázkami adresovanými bohu: „Prečo si sa mi nikdy neozval, prečo mi tvoji vyznávači hovoria, že si čakal, kedy ťa začnem hľadať? Veď si dobre poznal všetky moje názory: popísal som nimi desiatky strán! Aké iné hľadanie si ešte potreboval? Alebo sa aj tvoji verní mýlia, ani oni ťa nepoznajú? Kto ťa potom pozná, komu veriť?“
F. J.: Ďakujeme za rozhovor, želáme dobré zdravie, úspechy vo vedeckej práci a budeme dúfať, že Adam Roman aspoň sporadicky „prehovorí“ na svojej stránke, alebo v iných médiách, ktoré propagujú nenáboženský, racionálny, o vedu sa opierajúci svetonázor.
Celý rozhovor, ktorý pripravil František Jedinák, si môžete prečítať v časopise Prometheus 1/2011.