Rozhovor o viere, bohu, ateizme a odvahe

Na Slovensku máme viac než 13 % občanov bez náboženského vyznania; je to druhá najsilnejšia svetonázorová skupina po veriacich, ktorí sa hlásia k rímskokatolíckej cirkvi. Medzi týmito občanmi sú výrazné osobnosti, ktoré sa hlásia k humanizmu, agnosticizmu, ateizmu, alebo skepticizmu. Máme teda našich, Slovenských „Dawkinsov“, „Harrisov“, „Dennettov“, často sa však strácajú vo svojej anonymite, čo uberá na sile ich argumentov. Nestávajú sa tým verejne známym, žiarivým príkladom, ktorý priťahuje a posilňuje ostatných, aby tiež verejne vyjadrili svoj nenáboženský pohľad na svet. Napriek tomu je dobre že ich máme a mali by sme o nich vedieť viac. Jedným z propagátorov ateizmu u nás je slovenský vedec, ktorý niekoľko rokov budoval internetovú stránku venovanú polemike o vede, viere a ideológii — Adam Roman. Pripravili sme s ním rozhovor ktorý vám teraz ponúkame.

F. J.: Pán Roman, podľa súčasného archívu stránky Polemika o vede viere a ideológii sa dá dedukovať, že stránka vznikla v roku 2001, bolo to skutočne tak, alebo sa mýlime?

A. R.: Je to možné, ale históriu stránky som podrobne neevidoval. Viem však, že knihu o jazyku HTML som si kúpil v r. 2001, takže Vaša dedukcia by mohla byť správna.

F. J.: Od roku 2007 nie sú na Vašej stránke žiadne aktualizácie. Čo je dôvodom, že stránka osirela napriek tomu, že diskusné fórum s ňou súvisiace je naďalej živé?

A. R.: Pred rokmi som sa rozhodol naučiť pracovať s jazykom HTML, bez úmyslu tvoriť webové stránky. Svoj pokrok som však potreboval vyskúšať na jednoduchom príklade — a zvolil som si text, v ktorom by som stručne objasnil, v čom vidím nelogickosť náboženskej viery. Predpokladal som, že vysvetlenie bude nenáročné a triviálne a čaká ma teda iba pár stránok. Črta sa mi zapáčila a zverejnil som ju na internete, čím som naplnil pôvodné poslanie jazyka HTML. Prvé reakcie mi však ukázali, že diskusia s veriacimi nie je taká jednoduchá ako som sa naivne domnieval. Pustil som sa preto do ďalšieho vysvetľovania — a z cvičenia v jazyku HTML vznikla celá stránka.

Dalo by sa povedať, že som sa nechtiac zaplietol do diskusie, o ktorej som ešte netušil, aká je beznádejná. Niečo podstatné som sa v nej však dozvedel hneď na počiatku: veriaci nehľadajú pravdivé odpovede na otázky! To ma ohromovalo a snažil som sa to ďalším písaním zúfalo pochopiť: ako môže niekomu nezáležať na pravde, zvlášť keď sa pravdou na každom kroku zaklína? Stále sa však ukazovalo, že ak veriaci niečo aj hľadajú, je to potvrdenie apriórnych názorov, ktoré sa opierajú o autority (napr. text Biblie), ale nie pravdivosť toho, čomu veria. Otázky, na ktoré zatiaľ nevie nik odpovedať (vznik vesmíru, života), nepovažujú za podnet na hľadanie odpovede, ale za dôkaz ich mystických predstáv. Zaujímajú ich vlastné emocionálne zážitky (mravoučná interpretácia skúseností — či už vlastných alebo cudzích), moralizovanie o tom, čo sa má, či nemá konať, ilúzie ktoré im poskytujú útechu v neistej budúcnosti (nádej na posmrtnú spásu) — a to je asi tak všetko. Ale záujem o pravdu im beznádejne chýba. Bez pravdy však poznanie nemá cieľ, nemá teda zmysel ani diskusia, ktorá nevedie k žiadnemu výsledku.

Preto raz muselo prísť vytriezvenie a ja som si uvedomil, ako veľa času a energie som premárnil na neplodnú diskusiu. Po tomto „osvietení“ som s ňou skončil rovnako náhle ako som začal. Dnes je mi iba ľúto, že som to neurobil oveľa skôr. Veď mám pred sebou ešte tak veľa zmysluplnej práce a ja som strácal čas s ľuďmi, ktorí nič nehľadajú, lebo všetko (pre nich) podstatné „vedia“ — vymysleli im to už dávno ich predkovia!

F. J.: Máte s odstupom času pocit, že práca na stránke mala a má význam, vzhľadom na Váš pôvodný zámer?

A. R.: Áno aj nie. Mnohým ľuďom som pomohol otvoriť oči, aj sám som sa veľa pozitívneho dozvedel. Myslím si však, že výsledok je neúmerný vynaloženej námahe. Dôvod som uviedol v odpovedi na predchádzajúcu otázku.

F. J.: Ako sa staviate k myšlienke, že viaceré organizácie a jednotlivci s témami humanizmu, ateizmu, skepticizmu… by sa mali vo svojom snažení spojiť a vytvoriť jednu internetovú stránku, s rôznorodejšou tematikou, ktorá by bola kvalitná po obsahovej i grafickej stránke, pravidelne, častejšie aktualizovaná, čo by dávalo predpoklady jej vysokej úrovene a následne návštevnosti i vplyvu na verejnosť. Publikovali by na nej verejne známe osobnosti a pod.

A. R.: Myslím si, že je to potrebné ako soľ a taký počin by bol nesmierne užitočný. Spoločnosť, zdá sa, nevníma humanizmus ani len ako súčasť kultúry. Najnovším príkladom sú diskusie o multikulturalizme, kde sa na jednom letáku („Slovensku multikulturalizmus prospeje!“) týmto pojmom charakterizujú ideológie symbolizované znakmi kresťanstva, islamu a judaizmu. Chápem, že tieto znaky sú použité len ako ilustrácia, ale predsa sa nemôžem vyhnúť otázke: Vyčerpáva sa pojem kultúry náboženskými ideológiami? Sú obsahom kultúry iba obrady, ceremónie, folklór, zvykoslovie, výročné slávnosti? Kde zostalo osvietenstvo s racionalizmom, kde zostala kultúra kritického myslenia?

Vyzerá to tak, že hodnoty humanizmu sa dostávajú na perifériu nie že záujmu, ale vedomia spoločnosti. Tento nezdravý stav vedie až k politickej ostrakizácii iných názorov na svet, než sú náboženské. Váš návrh by mohol predstavovať pokus o kompenzáciu praktickej diskriminácie sekulárneho názoru na svet. Rozhodne to treba robiť a príležitostne som to ochotný podporiť.

F. J.: Medzi ľuďmi bez náboženského vyznania sú pravičiari i ľavičiari, komunisti, socialisti, liberáli i konzervatívci. Mali by títo ľudia napriek tomu spolupracovať pri šírení humanizmu, nenáboženského svetonázoru bez ohľadu na ich politickú orientáciu, alebo považujete spoluprácu s niektorými z nich v tejto oblasti za neprijateľnú?

A. R.: Nevidím žiaden dôvod vylučovať zo spolupráce kohokoľvek, kto spolupracovať chce a nesleduje tým politické ciele. Aj na vedeckom pokroku spolupracujú ľudia rôzneho svetonázoru. Humanizmus by však nemal byť viazaný na politiku, mal by byť mimo nej, či nad ňou. Že to tak nie vždy je, je iný problém.

V tejto súvislosti by som si dovolil poznámku o jednej mojej skúsenosti. Stať sa ateistom je pre mnohých veľmi ľahké, ale nie každého z nich si cením rovnako. Niektorí svoj svetonázor prijali od okolia, rovnako ako veriaci svoju vieru. Takých by som nehodnotil príliš vysoko: svoj názor si nevybojovali, len si náhodou vybrali racionálny postoj, rovnako ako sa veriaci dostali náhodou k svojej viere. Všimol som si však, že práve takí sa často vyvyšujú nad veriacich — aj veľmi vzdelaných — akoby ich v niečom prevyšovali. Ale popretie náboženskej viery nie je samo osebe žiadnym intelektuálnym výkonom: aj nositelia Nobelovej ceny bývajú veriacimi. Oveľa viac si cením tých, ktorí sa k ateizmu ťažko prebojovávali a vedia prečo nie sú veriacimi. Od takých možno očakávať aj argumentačnú zdatnosť.

…

Celý rozhovor, ktorý pripravil František Jedinák, si budete môcť prečítať v najnovšom pripravovanom čísle časopisu Prometheus 1/2011.