Stephen Law

3. kapitola: Liberálne a autoritatívne výchovné metódy

Pozrime sa zblízka na rozdiel medzi liberálnym a autoritatívnym prístupom k metodike výučby, čo je správne a čo nesprávne.

Ak majú mladí ľudia vážne pomýlené alebo nesprávne názory – ak sú, napríklad, silne bigotní a rasistickí – liberál sa bezpochyby pokúsi ukázať im racionálnym presviedčaním, kde sú chyby, upozorní ich na nepredvídateľné dôsledky toho, čo práve povedali, poukáže na protirečenia v ich výpovediach atď. Pre ľudí na autoritatívnom konci stupnice neexistuje možnosť racionálneho presviedčania. To by znamenalo, že povedú svojich zverencov k používaniu moci vlastného rozumu – k nezávislému premýšľaniu. A to je práve to, čomu sa autoritári snažia vyhnúť.

Ako teda dosiahnu autoritári, že ľudia veria to, čo sa im veriť káže? Sú na to mnohé metódy. Začnime s dvomi najbrutálnejšími.

Vražda a mučenie

Jeden z najúčinnejších spôsobov ako priviesť ľudí k tomu, aby nekriticky prijali, čo im vravíte, je zabiť ich, ak to neurobia. Metóda je to extrémna, ale ostáva dosť populárna. Ako sme už povedali v 1. kapitole, v niektorých islamských štátoch platia tresty smrti pre občanov, ktorí sa verejne zrieknu moslimskej viery. Na poosvietenskom západe už nie sú popravy nevercov prijateľné. No prv, než sami sebe zablahoželáme k náboženskej tolerancii, spomeňme si, že v niektorých kútoch Európy je osvietenstvo pomerne nedávny výdobytok. Španielska inkvizícia ešte v roku 1820 vraždila tých, čo sa opovážili pochybovať o autorite katolíckej cirkvi. (1) A nezabudnime, že ateisti môžu byť rovnako vražední autoritári: Pomalú smrť v gulagu v Stalinovom Rusku riskoval každý, kto sa opovážil verejne zapochybovať o politickej autorite.

Iná brutálna „výchovná“ metóda autoritatívnych režimov je mučenie. V Orwellovom románe 1984 (vyšiel v roku 1954) žije hrdina Winston v  totalitnom štáte, ktorého hlavný predstaviteľ, Veľký brat, sa snaží kontrolovať nielen správanie občanov, ale aj ich myslenie a cítenie. Winston sa vzpiera, ale nakoniec ho chytia a mučia. Jeho únoscovia mu vysvetľujú, že konečným cieľom nie je kontrola Winstonovho správania, ale jeho myslenia:

„A prečo podľa teba privádzame ľudí práve sem?“
„Aby ste z nich vynútili priznanie.“
„Nie, to nie je hlavný dôvod. Hádaj znovu.“
„Aby ste ich potrestali.“
„Nie!“ zvolal O’Brien. Hlas sa mu celkom zmenil, tvár zrazu sprísnela a ožila. „Nie! Nielen preto, aby sme ťa prinútili priznať sa a aby sme ťa potrestali. Mám ti prezradiť, prečo sme ťa sem priviedli? Aby sme ťa vyliečili! Aby sme ti vrátili zdravý rozum! Pochopíš už Winston, že nikto, koho sem privedieme, sa nedostane z našich rúk nevyliečený? Nás vôbec nezaujímajú hlúpe zločiny, ktoré si spáchal. Stranu nezaujímajú konkrétne činy: my si potrpíme len na myšlienky.“ (ORWELL, G.: 1984. Bratislava : Slovart, 2007, 3. vydanie, s. 209)

V románe 1984 je Strana autoritatívna nielen s malým a; ale je aj hrôzostrašne, brutálne Autoritatívna s veľkým A. Winstona opakovane mučia, aby uveril všetkému, čo mu Veľký brat prikáže: aj to, že dva plus dva je päť. Winston nakoniec podľahne – ozajstne miluje Veľkého brata. Končí vo viere, že keď mu Veľký brat povie, že dva plus dva je päť, potom dva plus dva musí byť päť.

Toto je len fiktívna ilustrácia. Existuje však mnoho iných skutočných prípadov. Historicky používali mučenie ako „výchovnú“ metódu také rozdielne hnutia ako katolícka cirkev alebo červení Kméri. Aj tu platí, že po osvietenstve sa len málo západniarov opováži ísť tak ďaleko vo vynucovaní uveriť to, čo prikazujú veriť. Dnešní autoritári dávajú prednosť subtílnejším, jemnejším metódam.

Bolo by omylom karikovať všetkých autoritárov, ako som ich definoval, ako ukrutné a nemilosrdné obludy. Človeka robí autoritatívnym dôraz, s ktorým vplýva na ľudí, osobitne mladých, aby sa viac-menej nekriticky obracali na autoritu, namiesto toho, aby sami nezávisle rozmýšľali. Niet dôvod, prečo by tento druh autoritatívneho pôsobenia nemohol byť úplne nezištný a úprimný. Autoritatívny učiteľ môže mať vo vzťahu k svojim zverencom len najlepšie úmysly. Ani ich nemusí veľmi zastrašovať. Podnecovanie k hľadaniu rady od autority môžu sprevádzať rozžiarené úsmevy a nie údery trstenicou po prstoch.

Iné „výchovné“ metódy

Pozrime sa aj na iné, menej extrémne výchovné metódy, obľúbené Autoritármi. Tu je krátky prehľad deviatich štandardných metód.

1. Trest

Mnohí Autoritári považujú trest za prijateľný spôsob formovania nielen detského správania, ale aj myslenia. Existuje, napríklad, fyzický trest. Mám priateľku, ktorej ruky bolestne zasiahlo pravítko zakaždým, keď sa opovážila zapochybovať o tom, čo jej mníšky v kláštornej škole prikazovali myslieť si o tom, čo je správne a čo je nesprávne. Ak ste Autoritatívny, ale na kontrolu myslenia vám nevyhovuje fyzický trest, máte k dispozícii rad iných foriem zastrašovania: zatvorenie po škole, písomný trest (napísať stokrát…) – odňatie výhod atď. Nakoniec však mierny Autoritár nemusí používať nič viac ako jemné prejavy sklamania. Ako som povedal, autoritári nemusia byť sadistické obludy.

2. Odmena

Aj odmeny sú užitočné. Môžete dať odmenu deťom, ktoré ukazujú, že veria to, čo ste chceli, aby verili. Dobromyseľná stará mama si môže predsavziať, že bude modelovať morálne postoje svojho vnuka tak, že mu dá sladkosti zakaždým, keď ukáže, že má „správny“ názor. Toto znie nevinne, ale len dovtedy, kým sa neukáže, že stará mama sa snaží vštepiť vnukovi rasistické postoje.

3. Citová predstavivosť a manipulácia

Stúpencom nejakého názoru môžu pomôcť aj ikonické obrazy ich autority. Každý roh ulice možno vyzdobiť portrétom Nášho vodcu v štýle Veľkého brata. Ešte lepšie je, ak sa autorita zobrazí so zlatými lúčmi vychádzajúcimi z jej hlavy a obkľúčená šťastne usmiatymi deťmi. Na myseľ prichádzajú nástenné maľby Saddáma Husajna v Bagdade, ale takéto ikonické zobrazenia Autority sú typické najmä pre náboženské tradície. Ako všadeprítomné plagáty Veľkého brata v 1984, náboženské ikony predstavujú užitočnú pripomienku, že tak ako Veľký brat, Boh nás neustále sleduje – nielen čo robíme, ale aj čo si myslíme.

4. Sociálny nátlak

Na stigmatizáciu určitých otázok a názorov sa dá použiť sociálny nátlak. Vyvolá sa dojem, že sú trápne alebo až hanebné. V niektorých komunitách nie je, napríklad, sociálne prijateľné pripustiť, že niekto má pochybnosti o existencii Boha. Verejné vyjadrenie takého názoru sa považuje za urážku komunity a na autora sa vyvíja mierny alebo aj zjavný psychologický nátlak. Ak niekto cíti, že klásť otázky alebo vyjadriť pochybnosť o niečom nie je celkom prijateľné, môže skončiť tak, že sa bude sám cenzurovať. (2)

Nátlak, aby sa nekládli otázky, aby sa nediskutovalo verejne alebo nehovorilo o všetkom, môže existovať aj bez výslovného priznania, že sa tak deje. Jedna kolegyňa mi nedávno hovorila, že ako žiačka katolíckej školy koncom 1960-tych rokov raz položila otázku, prečo považujú katolíci antikoncepciu za zlú. Neodsudzovala katolícky názor. Len sa pýtala, čím je odôvodnený. Odpoveď bola rázna. Učiteľka jej povedala, že také otázky sa nekladú a poslala ju k triednej učiteľke. Táto ju prekvapila otázkou, prečo je „posadnutá sexom“. Pre mňa bolo osobitne prekvapujúce to, čo kolegyňa dodala, že vtedy pochopila, že také otázky sa nekladú. Nikto jej výslovne nepovedal „Na to sa nepýtaj!“, ale tento príkaz visel vo vzduchu a udržiaval ho tu letmý pohľad, tam zamračený výraz v tvári, inde pietny tón reči atď. Hoci v mnohých situáciách neexistuje priama cenzúra, Autoritatívna vrchnosť môže sa dostať do vašej hlavy a tam pozhášať svetlá otázok, proti ktorým má námietky. Presnejšie povedané, privedie vás k tomu, že ich sami pozhášate. Kolegyňa vraví, že ešte dnes, 35 rokov po skončení svojej katolíckej „výchovy“, sa necíti celkom dobre, keď sa prichytí pri pochybnostiach o katolíckej viere.

5. Opakovanie

Ďalšia rozšírená Autoritatívna metóda formovania myslenia mladých ľudí je bifľovanie a nezmyselné opakovanie. Ľuďom sa prikazuje znova a znova recitovať myšlienky, ktoré im chceme vštepiť. Na začiatku nezáleží na tom, či im veria, alebo či ich vôbec chápu a potom dlho pretrváva možnosť, že nová myšlienka zapustí korene. Skoro všetky náboženstvá predpisujú nekonečné opakovanie kľúčových slov a fráz typu „Zdravas Mária, matka božia …“, „Hare Krišna, hare Rama …“, čo ich privedie do stavu podobného tranzu, kedy sú pre náboženské myšlienky väčšmi vnímaví.

Bezmyšlienkovité opakovanie pôsobí veľmi dobre v situáciách, keď sa na jednotlivca vykonáva silný sociálny tlak, aby sa prispôsobil. Totalitné režimy sa hrdia tým, že denne zoraďujú na ihriskách množstvá žiakov, ktorí recitujú ich hlavné heslá. To vytvára situáciu, keď najmenšia deviácia okamžite pripúta na pôvodcu tisíce párov očí. Rovnako pôsobí aj hromadné vykonávanie pobožností. (3)

6. Kontrola a cenzúra

Autoritári už dávno zistili, že ak chcete, aby ľudia uverili, čo im vravíte, nie je dobré vystaviť ich alternatívnym myšlienkovým systémom. Totalitné štáty vyraďujú z knižníc „nezdravé“ knihy, ak protirečia oficiálnym názorom. Ako dôvod sa uvádza, že len „mýlia“ občanov. Autoritatívne náboženské školy znemožňujú prístup žiakov k ateistickým alebo inonáboženským myšlienkam z podobných dôvodov: možnosť prístupu detí k rozličným iným myšlienkam ich len popletie.

7. Izolácia

Nedá sa pochybovať o tom, že Autoritári považujú za nerozumné povoliť svojim deťom styk so synmi a dcérami „neveriacich“, od ktorých by sa mohli infikovať neprijateľnými názormi. Vo Veľkej Británii nie sú zriedkavosťou hermeticky zapečatené náboženské školy. Študenti Islamskej Tarbiya akadémie v Dewsbury sa vraj učia,

že „nepriatelia Alaha“ majú v pláne otráviť myslenie a moslimské zameranie mládeže tým, že do ich správania naočkujú ducha nestálosti a morálnej skazenosti. Rodičom sa hovorí, že sa prehrešujú na svojich deťoch, ak im dovolia priateliť sa s nemoslimami.“ (The Times 2005 :25).

Väčšina z etablovaných náboženstiev na Západe používala podobne rozdeľujúce „výchovné“ praktiky v nedávnej minulosti; niektoré ich ešte stále používajú.

8. Neistota

Autoritári využívajú aj našu neistotu a zlý pocit z prežívanej neistoty. Niekedy ponúkajú jednoduchý súbor zásad a pravidiel, ktoré majú pokryť všetky životné situácie. Pri porovnaní so sústavným omieľaním vrtochov, zložitosti a nezmyselnosti života môžu sa zdať čisté, geometrické, neotrasiteľné istoty, ponúkané politickou alebo náboženskou Autoritou, stále atraktívnejšie.

9. Kmeňové povedomie

Ďalší mechanizmus, ktorý možno využiť na naklonenie našej pozornosti v prospech Autority, je naša tendencia ku kmeňovému povedomiu. Ľudské bytosti osobitne priťahuje myslenie v kategóriách My a Oni. Nasadiac občanom krivé okuliare kmeňového povedomia, cez ktoré sa „Oni“ javia ako špinaví, páchnuci, nemravní, a niekedy možno aj ako podľudia, kým „My“ máme ušľachtilý vzhľad (pri spätnom pohľade môžeme sa cítiť „vyvoleným národom“ alebo „panskou rasou“) prehlbuje Autorita u svojich občanov lojálnosť voči skupine a jej vedeniu a tak im ešte viac sťažuje kladenie otázok.

Existuje veľa spôsobov ovplyvnenia myslenia jednotlivca a jeho formovania inak ako kritickým rozmýšľaním a racionálnym presviedčaním; uvedených deväť príkladov ich nevyčerpáva. Niektoré z týchto metód sú brutálne, iné sú pomerne neškodné. Samozrejme, Autorita nemusí použiť ani jednu z nich; stačí, ak jednoducho trvá na povinnosti nekriticky akceptovať svoj názor. No väčšina zavedených cirkví používa viaceré z týchto metód; závisel od nich najmä úspech náboženských škôl. Totalitné vlády bez mihnutia oka siahajú aj po tých najbrutálnejších.

Naproti tomu väčšina liberálov inštinktívne odmieta väčšinu týchto „výchovných“ metód, ak nie všetky. Prečo?

Odpoveď je, že sú v podstate manipulatívne. Iste ste si všimli, že účinnosť metódy nie je vôbec závislá od pravdivosti názorov. Pri všetkých metódach ide o to, aby niekto uveril niečomu bez predloženia akýchkoľvek dôkazov o pravdivosti tvrdenia. Izolácia, cenzúra a kontrola, neistota, opakovanie, odmena, trest a mnohé iné metódy citovej a psychologickej manipulácie sa dajú použiť na prijatie viery, že zem je guľatá a Paríž hlavné mesto Francúzska. Rovnako ľahko sa však dajú použiť na vyvolanie viery, že bieli ľudia sú morálne na vyššom stupni akom čierni, že akýsi Veľký brat vás miluje – a že v kútoch záhrady sú víly.

Premývanie mozgov

Taylor, oxfordský neurofyziológ, uverejnil nedávno štúdiu o premývaní mozgov, kde uvádza päť trvale platných metód:

Markantným znakom premývania mozgov je jeho konzistentnosť. Či sa deje v zajateckom tábore, v  ústredí nejakej cirkvi alebo v radikálnej mešite, používa sa pri ňom päť základných metód: izolácia, kontrola, neistota, opakovanie a emocionálna manipulácia.

Hoci to Taylor nespomína, o týchto piatich metódach platí, že sú na ne silne odkázané náboženské školy.

Niektorých ľudí zarazí myšlienka, že tradičným spôsobom výchovy na náboženských školách môže byť premývanie mozgov alebo niečo, čo sa na to podobá. Nastal čas nazvať veci pravým menom – niet pochýb, že premyslené požívanie týchto „výchovných“ metód sa nepríjemne približuje premývaniu mozgov, a to bez ohľadu na to, či ho vykonáva al-Kaída alebo anglikánska cirkev.

Filter rozumu

V tomto bode asi niektorých čitateľov potrápi nasledovná námietka: „Počkajte, ale či nie je rozum sám určitá forma premývania mozgu? Dovolávať sa používania rozumu – nie je to iba iná forma uplatňovania nadvlády nad mladými ľuďmi? Prečo by to malo byť niečo lepšie ako iné spôsoby kontroly myslenia?“

Odpoveď je, že na rozdiel od týchto metód psychologickej manipulácie, ktoré sme prebrali, pri dovolávaní sa vlastného rozumu sú favorizované úsudky, ktoré sú správne. Presvedčivé tvrdenie sa na vyvolanie nesprávneho názoru neprepožičia ľahko. Skúste, napríklad, zostaviť rozumnú argumentáciu, ktorá by odolala kritickej previerke, že v Antarktíde žijú ľudia-kraby, alebo že zemské jadro je vytvorené zo syra. To sa vám len tak ľahko nepodarí.

Rozumné uvažovanie a kritická previerka pôsobia na nepravdivé názory ako filter. Pripúšťam, že nie je spoľahlivý na sto percent, lebo niektoré nepravdivé názory prepustí. Ale vcelku dovolí preniknúť do ľudského vedomia len takým názorom, ktoré sú s veľkou pravdepodobnosťou správne.

Svoj intelekt si môžete predstaviť ako nádobu, ako košík, do ktorého stále padajú najrozličnejšie domnienky. Samozrejme, nespočetné z nich sa vo vašej mysli usadia, od rozumných (ako že Zem je guľatá) po smiešne (ako že v Antarktíde žijú ľudia-kraby). Sila vášho uvažovania pôsobí ako filter. Ak používate rozum ako filter na prichádzajúce nové domnienky, tak podstatne znížite pravdepodobnosť, že vaša hlava bude plná nezmyslov.

Autoritári používajú psychologickú manipuláciu, aby obišli tento filter. Snažia sa vniesť určité názory do detskej mysle priamo, bez zapojenia kritických a racionálnych schopností dieťaťa. Často pri tom otvorene priznávajú, že dieťa má filter vypnúť. To je vtedy, keď sa dieťaťu navrhuje, aby nekriticky akceptovalo niečo, čo sa mu podáva ako akt „viery“. Jedna z najčastejších výchovných metód Autoritárov je povzbudzovať vieru v to, čo hovorí Autorita – či už je to Veľký brat alebo duchovný vodca. Pod Autoritatívnou vládou sa tí, čo slepo a bez výhrad veria Autorite, často považujú za osobitne cnostných. Ľahkosť, s akou ich Autorita manipuluje, je odznak, ktorý veriaci s pýchou nosia.

Na rozdiel od manipulatívnych techník, o ktorých sme hovorili, rozum je dvojsečná zbraň. Reže na dve strany. Nefavorizuje automaticky učiteľov názor pred názorom žiaka. Favorizuje pravdu a tak stavia učiteľa a žiaka na rovnakú úroveň. Ak sa ako učiteľ snažíte použiť na presviedčanie rozum, môžete sa ocitnúť v situácii, keď vám váš žiak dokáže, že v skutočnosti sa mýlite vy a on má pravdu. To je riziko, na ktoré nie sú mnohí, čo mravne vychovávajú, pripravení.

„Moderní rodičia“

Historicky sú manipulatívne metódy formovania myslenia mladých ľudí najužšie späté s oficiálnymi cirkvami a totalitnými štátmi. No aj politicky najkorektnejší rodičia môžu mať sklon ich používať.

John Fardell kreslí komiks s názvom „Moderní rodičia“, v ktorom dvaja smiešne riadni, müsli (švajčiarsku ovsenú kašu, p.p.) jediaci, stromy objímajúci rodičia – Malcolm a Cressida – sa snažia mravne vychovať svojich dvoch synov, Tarquina a Guinevera. Karikatúra sa mi veľmi páči preto, lebo hoci rodičia majú najlepšie „politicky korektné“ kvality, nevedia racionálne dokázať to, v čo veria. Výsledok je, že nakoniec vždy upadnú do psychologickej manipulácie. Uchyľujú sa k citovému vydieraniu, odmenám a trestom, sociálnemu nátlaku a rozličným trikom, len aby dosiahli súhlas svojich synov s vlastnými názormi.

Vedel by toto niekto prekresliť a dať slovenský text do obláčikov? Čo by to stálo?

Text Obláčikov: Moderní rodičia © John Fardell

1. Malcolm sa hrá s Tarquinom…
2. …a tak sa bojovníčka za mier Hana rozhodla bojkotovať antikoncepciu, pokiaľ farmaceutická firma neprestane testovať svoje výrobky na zviera…
3. Tarquin, ty sa do hry nezapájaš. Hra je dôležitá časť tvojej detskej skúsenosti!
4. Nechcem sa hrať s bábikami. Bábiky sú pre baby!
5. Tarquin! Ako môžeš byť taký sexistický?! V tomto dome nepestujeme sexuálny apartheid, však?
6. Chcem ísť von a hrať sa na vojnu s Jánom!
7. Ty môj Bože, myslím, že by sme mali mať rodinnú schôdzu…
Poučenie zo všetkého je, že psychologická manipulácia ako „výchovná“ metóda je niečo, čomu veľmi ľahko podľahneme, nech sa považujeme za akokoľvek „liberálnych“.

Dosiahnutie rovnováhy

Liberáli sa spravidla vyhýbajú manipulatívnym metódam, o ktorých sme hovorili. No len málo z nich si myslí, že sa môžeme vyhnúť všetkým. Koniec-koncov liberáli nie sú proti pravidlám a disciplíne, ak ide o kontrolu správania. Ak manifestujeme nesúhlas s niektorými formami správania a trestáme ich, robíme to v snahe modelovať mravné názory dieťaťa. Je veľa iných spôsobov, ako formujeme postoje dieťaťa, než je argumentácia racionálnymi dôvodmi.

Podstata problému je v nachádzaní rovnováhy. Liberáli môžu pripustiť, že uvedenými metódami nevyhnutne modelujeme morálne názory dieťaťa, či to chceme, alebo nie. Môžu dokonca pripustiť, že je to do určitej obmedzenej miery želané. Trvajú len na tom, že musíme zabezpečiť, aby deti pri riešení morálnych problémov boli vedené myslieť pozorne, kriticky a samy za seba. Toto rozdeľuje Liberálov od Autoritárov, ktorí kladú väčší dôraz na podrobenie sa Autorite.

Ak ste učiteľ alebo rodič, môžete si položiť otázku, nakoľko chcete byť pri mravnej výchove svojich detí Liberálny či Autoritatívny. Hoci občas siahnete po psychologickej manipulácii (do určitej miery to robíme všetci), viete, aké dôležité je vychovať z vašich zverencov dobrých občanov, schopných myslieť za seba. Ak je to tak, je váš postoj viac Liberálny ako Autoritatívny. Tvrdím, že tak by to malo byť.

Pozitívna stránka liberálnej výchovy

Pozrime sa teraz podrobnejšie na liberálnu alternatívu k morálke, založenej na autorite a náboženskej výchove.

Jedna z ciest k postoju Liberála s veľkým L je zrejme ignorovať morálku a nechať dieťa nájsť si vlastnú morálku z ničoho a v morálnom vákuu. Túto metódu nezastávam. Táto kniha odporúča oveľa špecifickejší prístup, ktorý sa zakladá na cvičení a zlepšovaní „schopnosti dobrého myslenia“. Deti treba povzbudzovať, aby overovali svoje názory a skúšali iné ako vlastné hľadiská. Nemám v úmysle veľa predpisovať, ale pripomínam, že kultivácia schopností by mala dosiahnuť zvládnutie:

• odhalenia a previerky predpokladaných príčin,
• predstavy možno nepredvídaných dôsledkov mravného rozhodnutia či názoru,
• nachádzania a spoznania nesprávneho uvažovania,
• čestného a nestranného hodnotenia dôkazov ,
• jasnej a stručnej argumentácie,
• pripustenia partnera k slovu v diskusii, pozorného počúvania a neprerušovania ostatných,
• diskusie bez osobných útokov,
• nazerania na problémy aj z hľadiska iných, a
• previerky adekvátnosti vlastných pocitov alebo konania na ich základe. .

Nadobudnutie týchto schopností obsahuje rozvoj nielen intelektuálnej zrelosti, ale aj značný stupeň emocionálnej vyspelosti. Napríklad pripustiť k slovu partnera vyžaduje trpezlivosť a sebaovládanie. Nestranne posudzovať znamená identifikovať a brať do úvahy aj vlastnú emocionálnu zaujatosť. Kto kriticky a starostlivo preverí vlastné názory a postoje, získa predstavu o vlastnom charaktere. Ponechať bokom vlastný názor a pozrieť sa na vec z hľadiska partnera pomôže rozvinúť empatiu a porozumenie voči iným. Ak sa pustíte do takejto filozofickej, kritickej aktivity, máte nádej nielen zdokonaliť schopnosť presvedčivo argumentovať, ale aj získať to, čo sa najnovšie nazýva „emocionálna inteligencia“. Preto riaditeľ Antidotu, britskej organizácie na podporu rozvoja emocionálnych schopností na britských školách, nedávno zaradil tento druh filozofickej aktivity medzi účinné nástroje na pomoc emocionálnemu rozvoju. (4) Hoci som zdôraznil dôležitosť argumentácie, nemienim podceňovať dôležitosť emocionálneho rozvoja. Tieto dve kvality sú vzájomne prepojené.

Všimnime si, že viaceré z týchto schopností sa plne alebo aspoň čiastočne rozvinú, ak sa podporujú skupinové aktivity, prostredníctvom ktorých sa deti zapoja do kolektívnych diskusií a o problémoch medzi sebou hovoria. Tieto schopnosti a cnosti sa najlepšie učia a žiaci ich zvládajú nie v izolácii jednotlivcov, ale interakciou v „skúmajúcom spoločenstve“. Preto sa často filozofia programov formovania detí zakladá na štruktúrovaných a otvorených skupinových diskusiách. Takže nami odporúčaný liberálny prístup uznáva význam sociálnej dimenzie mravnej výchovy. Zrušiť sociálne vzťahy a ponechať každé dieťa, aby si samo „vymyslelo“ svoju vlastnú morálku vo svojom hermeticky uzavretom vesmíre, neprichádza do úvahy. Práve naopak. Spoločne objavovať problémy pomáha zlepšovať interpersonálne schopnosti a cit pre komunitu a spolupatričnosť. (5)

Opísaný prístup sa dá voľne nazvať „filozofickým“, ale dodávam, že to neznamená, že deti majú dostať akademický kurz z dejín filozofie. Znamená to, že majú dostať výcvik a  povzbudenie v prístupe k problémom. Máme u nich vyvolať návyk myslieť otvorene, uvážlivo a kriticky, aby sa formovali ich intelektuálne, emocionálne a sociálne schopnosti a cnosti. (6)

Isteže, filozofický prístup k mravnej výchove, odporúčaný v tejto knihe, je antiautoritatívny. Tí, ktorí favorizujú mravnú a náboženskú výchovu založenú na autorite, tento prístup odmietnu. Povzbudzovanie žiakov, aby mysleli sami za seba a aby voľne a otvorene diskutovali o rozličných mravných a náboženských názoroch, je práve to, čo autoritári vylučujú. (7)

Dokážu deti filozofovať?

To, o čom tu hovoríme, predpokladá, že deti môžu myslieť filozoficky. Dokážu to však?

Existujú empirické dôkazy, že to vedia. Vo viacerých štátoch sa uskutočnilo niekoľko výskumov a programov, ktoré spojili filozofiu s deťmi. Výsledky sú pozoruhodné.

Vynikajúci príklad poskytla malá austrálska základná škola v Burande neďaleko Brisbane, ktorá v roku 1997 zaviedla do všetkých tried výučbu filozofie, veľmi podobnú opísaným kritériám. Deti sa kolektívne zapájali do riadených diskusií tak, že kládli filozofické otázky, na ktoré prišli sami s použitím učebných materiálov Filozofia v školách od filozofa Filipa Cama a iných. Výsledky boli dramatické. Škola vykázala významné zlepšenie vo všetkých vyučovacích predmetoch. Správa o úspechu tohto programu hovorí,

že v priebehu posledných štyroch rokov dosiahli žiaci v Burande vynikajúce študijné výsledky. Stalo sa to po zavedení vyučovacieho predmetu filozofia. V testoch systémového roku 3/5/7 (predtým to bol test roku 6) mali naši žiaci v roku 1996 skoro vo všetkých oblastiach podpriemerné výsledky. Po zavedení filozofie v roku 1997 sa výsledky signifikantne zlepšili a od tých čias sa udržujú na rovnakej úrovni alebo ešte zlepšujú (Buranda State School Showcase 2003 Submission Form).

Podstatne sa zlepšilo aj správanie žiakov. Správa udáva, že v sociálnom ohľade „sa dosiahli významne zlepšené výsledky“:

Všetky oblasti života školy prenikol rešpekt voči druhým a zvýšenie sebaúcty. Teraz máme v škole málo problémov so správaním sa (a to máme obťažných žiakov). Študenti sú menej netrpezliví, ochotnejšie uznajú vlastnú vinu ako normálnu súčasť procesu učenia sa a diskutujú o problémoch, ktoré sa vyskytnú. Žiak piatej triedy povedal: „Filozofia je dobrý príklad toho, ako sa treba správať k priateľom na ihrisku“… Šikanovanie sa v Burande stalo zriedkavým, a tohto roku sa nevyskytol ani jeden prípad. Jeden hosťujúci učiteľ komentoval: „Vaše deti sa nebijú, tie spolu vyjednávajú“ … Naši hostia sústavne upozorňujú, že u nás zacítili „ducha miesta“. Myslíme si, že je to spôsob, ako naši žiaci zaobchádzajú jeden s druhým. V našej spoločnosti vznikol rešpekt voči druhým a prenikol všetky oblasti školského života. (Buranda State School Showcase 2003 Submission Form).

Samozrejme, toto je jeden prípad – a ten je sám osebe sotva presvedčivý Nie je to však jediný príklad. V roku 2001-2002 študoval profesor psychológie Keith Topping z univerzity v Dundee dôsledky zavedenia jednej hodiny filozofie týždenne (sledujúc program Myslieť filozoficky (Thinking Through Philosophy) od Paula Cleghorna vo viacerých vyšších základných školách v okrese Clackmannshire, a to vrátane jeho chudobných oblastí. Učitelia dostali dvojdňovú inštruktáž. Štúdia sa vyhodnocovala celým radom testov a bola do nej zaradená aj kontrolná skupina škôl, kde sa filozofia nevyučovala. Deti boli 11-12-ročné. Po roku sa zistilo,

• že sa zdvojnásobil výskyt detí, ktoré podporujú názor založený na dôkaze; v kontrolnej skupine ostal výskyt týchto detí nezmenený;
• že sa podstatne zlepšila sebadôvera a sebaúcta detí;
• že sa zdvojnásobil počet otvorených, otázok kladených učiteľmi (aby sa žiaci zlepšili v hľadaní, skúmaní);
• že mravné správanie a disciplína v triede sa značne zlepšili;
• že rozsah monológov učiteľov sa zmenšil o polovicu a odpovede žiakov sa zdvojnásobili; v kontrolných školách sa tento pomer nezmenil;
• všetky triedy sa štatisticky významne zlepšili vo verbálnom, neverbálnom a kvantitatívnom uvažovaní; v kontrolných triedach sa to nezmenilo. To znamená, že po jednoročnej výučbe boli deti inteligentnejšie (mali IQ vyššie priemerne o 6,5 bodu).

Zlepšenie bolo trvalé. Keď sa deti testovali znovu vo veku 14 rokov, po dvoch rokoch v stredných školách bez výučby filozofie, ich skóre v teste CAT bolo úplne rovnaké; to znamená, že predtým získané zlepšenia sa zachovali. Kontrolné skupiny za tieto dva roky ešte viac upadli. Do sledovania boli zaradené tri stredné školy a výsledky boli rovnaké na všetkých troch. (8) Opakujem, že to je len jedna štúdia. Pravdaže treba takéto výsledky hodnotiť opatrne. Pridávajú však na váhe názoru, že deti tohto veku nielenže vedia myslieť filozoficky, ale že je im to veľmi prospešné. Jedna celkom nedávna štúdia veľmi podporuje názor, že výučba filozofie má merateľný výchovný efekt už u detí v prvom ročníku základnej školy. (9)

Záver: existujú presvedčivé dôkazy, že deti, dokonca celkom malé detí, vedia myslieť filozoficky. A hoci je potrebný ďalší výskum, rastie počet dôkazov, že je to pre ne dobré študijne, sociálne a emocionálne. Druh schopností, ktoré výučba filozofie podporuje, je práve ten, ktorého rozvoj u nového občana potrebujeme. Budem sa snažiť presvedčiť vás o tom v nasledujúcich kapitolách.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. (Pokračovanie v ZH č. 69, 71, 72, 73, 74).

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo