Vážení hostia, milí priatelia!

Z udelenia ceny „Veľvyslanec humanizmu“ mám naozaj radosť. Úprimne ďakujem priateľom z členských radov a vedeniu Spoločnosti Prometheus, že takto vysoko ocenili moju doterajšiu činnosť v prospech svetského humanizmu.

V dokumente Svetovej únie humanistov a etikov, prijatom v roku 1951 sa hovorí, že

„humanizmus je neteistický a etický životný postoj.“ Podobne aj generálny sekretár Európskej humanistickej únie dr. Georg Lienard v rozhovore pre náš časopis uviedol, že„…je to vlastne spôsob života, ktorý odmieta teologické výklady, povery či nadprirodzené veci. … Humanisti veria v ľudskosť, ľudské bytosti, alebo princípy, ako je rovnosť medzi ľuďmi, rovnosť medzi ženami a mužmi, demokracia atď.“

Ide teda o postoje i praktické konanie, ktoré sa opierajú o určité teoretické zázemie. Tvoria ho viaceré smery slobodomyseľnosti – panteizmus, deizmus, empirizmus, skepticizmus, racionalizmus aj ateizmus. Pravda, na rôznej kvalitatívnej úrovni, ale v súhrne všetky tvoria nenahraditeľný myšlienkový základ humanizmu v jeho svetskom ponímaní.

V kontexte s mojím štúdiom a neskôr vedeckou ašpirantúrou v Akadémii spoločenských vied v Moskve som sa podrobne zoznámil s dejinami ateizmu. V tejto súvislosti ma vtedy oslovili názory Marxa a Engelsa. Doslova ma fascinovala Marxova téza, že

„ateizmus znamená vznik teoretického humanizmu“ a sociálna rovnosť „znamená vznik praktického humanizmu.“ V súhrne vzniká „pozitívny humanizmus, pozitívne začínajúci samým sebou“.

Upútalo ma aj jeho ponímanie kritiky náboženstva, ktorá plní dve funkcie. Na jednej strane rúca predstavy o náboženstve ako o „iluzórnom slnku“ okolo ktorého sa človek točí. Na druhej strane zároveň mobilizuje človeka, aby „myslel a konal ako človek, ktorý sa zbavil ilúzií“ a tak si vytvoril „skutočné slnko“ zo seba samého.

Táto väzba medzi ateizmom a humanizmom rozhodla o mojej ďalšej myšlienkovej i pracovnej orientácii. Z viacerých okruhov som si vybral kritiku pôsobenia cirkví v mimo náboženskej sfére. Zameral som sa najmä na väzby medzi katolíckou cirkvou a ideológiou i politikou. Politický katolicizmus, ktorý v rokoch 1939-1945 zohral u nás silne dehumanizačnú úlohu, totiž chcel, aby sa všetko dianie po oslobodení opäť rozvíjalo na základe teologického ponímania spoločnosti a  pod taktovkou vysokej cirkevnej hierarchie.

To znamenalo regeneráciu starých schém, odvodených od „sociálnych princípov“kresťanstva, ktoré vyhovovali bohatým kruhom a negovali záujmy pracujúcich más. Medzi ne patrili aj názory, ktoré podlamovali ich sebavedomie. Výstižne to napríklad charakterizoval Jozef Gregor Tajovský, keď napísal:

„…prvé, čomu Slovák učí svoje dieťa, je poníženosť. A prvá stanica, prosím ponížene, ktorá nám dáva lístok do tohto kráľovstva plazivosti, je fara.“

Kritické pohľady, aj na iné prejavy „sociálneho mastičkárstva“ nachádzame v dielach celej plejády našich i zahraničných spisovateľov.

Kritika náboženstva a cirkví sa niekedy chápe len ako nástroj negácie. V dialektickom kontexte ale plní pozitívnu funkciu – napomáha prekonávať historicky neadekvátne myslenie aj materiálne i duchovné odcudzenie. Rozhodol som sa teda pre účasť na takejto kritike v rámci svojej vedeckovýskumnej i popularizačnej činnosti.

Významný literárny vedec a esejista Alexander Matuška v roku 1932 konštatoval, že

„je pohodlnejšie byť veriacim ako ateistom“.

Táto skutočnosť má mnohé aspekty. Teraz uvediem len tri z nich. Prvý jasne ukazuje, že ateisti pre svoj intelektuálny rozvoj i z hľadiska praktického konania potrebujú adekvátne poznatkové zázemie, ktoré treba neustále inovovať. To je proces značne náročný. Druhý aspekt hovorí, že ateisti sa stretávajú s nepochopením, ak chcú v kontexte so slobodou vedomia a svedomia verejne, na demokratickej báze, deklarovať svoje presvedčenie.

Tretí znamená netoleranciu a nezriedka aj priame útoky voči slobodomyseľným ľuďom. Objektom takýchto útokov sa stali mnohí známi i menej známi ľudia, vrátane mňa. Jedným z nich bola napr. výstraha v polovici 70-tych rokov:

„Nepchaj nos do našich vecí a budeš mať pokoj“.

Po prevrate sa požila iná metóda. Napr. v júni l990 mi povedal prvý riaditeľ Ústavu vedeckého ateizmu SAV, že máme – on a ja – ponuku: dostane sa nám patričné uznanie, ak sa budeme dištancovať od našej doterajšej činnosti. Jednoznačnou odpoveďou bolo rázne odmietnutie. Tak dnes môžem stáť pred vami síce v nemódnom, ale neprevrátenom kabáte!

Rozvíjanie myšlienok svetského humanizmu si vyžaduje značnú náročnosť v mnohých smeroch. Dôležité je, napríklad seriózne rešpektovanie myšlienkového sveta nábožensky veriacich ľudí na strane jednej a dôsledná, vedecky zdôvodňovaná a demokraticky presadzovaná obhajoba slobodomyseľnosti na strane druhej. Vždy som sa úprimne usiloval o takýto postup. Preto som sa počas ostatných siedmich rokov pred odchodom do dôchodku venoval aj riešeniu teoretických stránok vzťahov medzi ateistami a veriacimi, vrátane ich spolupráce v niektorých oblastiach verejného diania.

V rámci občasných retrospektívnych úvah zisťujem, že som mal možnosť, vybrať si pohodlnejšiu a možno aj výnosnejšiu životnú púť. Svoju voľbu však neľutujem. Po hlbšom poznaní životov a konaní protagonistov dejín slobodomyseľnosti – ako som sa s nimi zoznámil pri tvorbe mojej ostatnej knihy – som na túto cestu hrdý. Dúfam, že som v rámci svojich možností prispel aspoň čiastočne k rozvoju i propagovaniu pokrokového myslenia a svetského humanizmu. ktorý si napriek mnohým prekážkam razí cestu dejinami vpred.