Tom Jacobs

Najnovší výskum zistil, že Východoázijci častejšie reagujú na pripomienku svojej smrteľnosti obnovením radosti zo života.

Dvaja muži vkročia do baru. Barman ich víta zlou novinou, že ich spoločný priateľ – rovnakého veku a tej istej spoločenskej triedy ako oni – nedávno po srdcovej príhode zomrel.

Vidno na nich pohnutie, sadajú si a objednávajú nápoje. Robia to s tklivým úsmevom alebo namrzeným úškľabkom? Strávia tento večer kutím plánov do budúcnosti, alebo budú robiť hnevlivé poznámky na nejakú skupinu ľudí, ktorých nemajú radi?

Odpoveď závisí od toho, či je barový pult v Šanghaji alebo v Bostone. Ukazuje sa totiž, že Východoázijci a Západniari reagujú na správu, pripomínajúcu nám našu smrteľnosť, veľmi rozdielne – to je zistenie, ktoré môže ukázať východisko z deštruktívnej dynamiky tohto procesu.

Predmetná štúdia podáva dôkaz, že ľudia z východu odpovedajú na pripomienku smrti obnovou svojich pocitov radosti zo života. Niet dôvodu predpokladať, že západniari nemajú schopnosť prebudiť v sebe schopnosť tejto opcie a mať z toho osobný a spoločenský úžitok.

Christine Ma-Kellamsová, profesorka psychológie na Harvardovej univerzite, zistila, že pripomienka smrti robí mnohých ľudí úzkoprsými a nacionalistickými. Je však možný aj menej obranný prístup k problematike smrti, a v niektorých kultúrach je osobitne ľahký a rozšírený.

Ma-Kellamsová je aj expertkou pre teóriu boja proti terorizmu, takže sa zaoberá spôsobmi, ako sa smrteľná úzkosť zmocňuje našich myšlienok a pocitov a ako vplýva na naše správanie. Už niekoľko desaťročí trvajúcim výskumom zistila, že pripomienka nášho nevyhnutného konca vyvoláva nadšené hlásenie sa k nášmu náboženskému a/alebo politickému presvedčeniu, keďže to sú mechanizmy, ktoré nám sľubujú doslovnú alebo symbolickú nesmrteľnosť.

Je to hlboká (čo aj nie všeobecne akceptovaná) teória, zakladajúca sa na výskume, robenom prevažne na západe. Ma-Kellamsová sa narodila v Číne a vyrástla v Kalifornii; bola zvedavá, či budú Východoázijci reagovať na pripomienku svojej smrti inakšie ako Američania.

„Smrteľnosť je univerzálny pojem, ale spôsoby, ako sa ňou zaoberáme, sú špecifické pre jednotlivé civilizácie. Východoázijčania sa veľmi skoro učia dívať sa na svet z hľadiska pojmov jin a jang. Z filozofickej perspektívy sú pre nich život a smrť neoddeliteľné; bez života neznamená smrť nič a vice-versa.“

„Z hľadiska západniara je smrť vyhladením všetkého, čo nám bolo drahé. Z hľadiska východniara je však pripomienka smrti upozornením, že práve teraz žijete zázračne, úžasne dobrý život a máte to využiť, ako sa len dá, kým sa skončí.“

So svojím spolupracovníkom Jimom Blascovichom robila Ma-Kellamsová pokusy na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare a referuje o ich v Journal of Personality and Social Psychology. Jeden mal skupinu Euroameričanov, druhý Východoázijčanov, väčšinou imigrantov do USA v prvej alebo druhej generácii.

V kľúčovom experimente bolo 28 Euroameričanov a 30 Východoázijčanov. Jedni aj druhí boli rozdelení do dvoch skupín – v jednej mali napísať krátku esej o svojej vlastnej smrti, v druhej o bolesti zubov.

Po úvahe o vlastnej smrti a bolesti zubov mali ohodnotiť príťažlivosť rozličných aktivít. Niektoré, ako „medituj a modli sa“, alebo „zúčastni sa na diskusii na internáte“, sa zameriavali na snahu vyzdvihnúť vlastnú politickú či náboženskú identitu. Iné, ako čítať román alebo dívať sa na film, boli prejavom chuti uvoľniť sa a tešiť sa zo života.

Kým západniari vykazovali preferenciu pre voľby spojené s vlastnou identitou, východniari dávali prednosť bežným každodenným činnostiam. Miesto úvah o Bohu, politike alebo svetonázoroch sa rozhodli pre jednoduchý odpočinok.

Dva experimenty mali na programe humor. 29 Euroameričanov a 26 Východoázijčanov najprv napísalo esej o smrti alebo bolesti zubov, potom čítali komiksy o Kalvínovi a Hobbesovi a nakoniec hodnotili ich zábavnosť.

Z Východoázijčanov sa obrázky videli veselšie tým, čo uvažovali o smrti a u západniarov to bolo opačne.

V ďalšom pokuse mali obidve skupiny po úvahách o smrteľnosti, resp. bolesti zubov, napísať „najveselší žart, na aký sa pamätajú“. Kým v skupine Euroameričanov nebol rozdiel medzi podskupinami, v skupine Východoázijčanov písali veselšie žarty tí, čo pred chvíľou uvažovali o vlastnej smrti.

Komentár Thomasa Pyszczynskiho z Coloradskej univerzity, jedného z troch vedcov, ktorí položili základy teórie boja proti terorizmu: „Dáva to zmysel. Aj iní aj my sme zistili podobné odpovede na pripomienku smrteľnosti v rozličných civilizáciách; neznamená to však, že nemôžu byť výnimky.“

„Povedal by som, že západniari a Ázijci sa v niektorých, ale nie všetkých, názoroch na smrť líšia. A myslím si, že to obohacuje naše doterajšie teórie chápania spôsobov boja proti terorizmu.“

Ma-Kellamsová robí záver, že opísané pokusy „potvrdzujú základný predpoklad teórie boja proti terorizmu, že totiž ľudia si vytvorili psychologické mechanizmy na vyrovnanie sa s inakšie paralyzujúcim strachom pred smrťou.“

Je to však súčasne upozornením, že automatická podvedomá odpoveď západniarov na pripomienku smrti – strach a intenzívna identifikácia s vlastnou národnosťou, etnicitou či náboženstvom – nie je odpoveďou jedinou.

V prvom rade si treba uvedomiť dynamiku procesu. (Zaťatie postojov vedie často k nepriateľstvu voči skupinám s iným svetonázorom a môže podporiť myšlienku až na vojnu.) Potom prichádza do úvahy možnosť voľby inej cesty – tej, ktorá je dobre vychodená na Ďalekom východe.

„Jedna z krás ľudskej psyche je jej neuveriteľná prispôsobivosť“, končí Ma-Kellamsová. „Nemyslím, že treba byť Východoázijčanom, aby sme so smrťou narábali inakšie.“

*

Tom Jacobs je veterán žurnalista s viac ako 20-ročnou praxou v amerických denníkoch.

Prameň: Tom Jacobs, Eastern Philosophy Eases Death Anxiety, Pacific Standard, 24. 9. 2012.

*

Poznámka prekladateľa: Článok sa mi zapáčil tým, že v ňom nie je pri vedeckých úvahách o pocitoch pri pripomienke smrti ani zmienka o nejakom posmrtnom živote. Iba náznak nebezpečenstva pri skĺznutí do religiozity, resp. nacionalizmu. Tým je blízky humanistickému svetonázoru a jeho chápaniu smrti.