Vicki Haddock

Mozgy ľudí – s výnimkou psychopatov – sú tak ustrojené, že nedovoľujú zabiť iných ľudí. Ako štrkáče, ktoré smrteľne uhryznú iné druhy, aj hady, ale svojich druhov zaháňajú štrkotom, aj ľudia sa zásadne vyhýbajú vražde (zabitiu ľudí). To je spravidla dobre, lebo to chráni spoločnosť pred rozpadom krvižíznivou anarchiou.

Pre niektorých jednotlivcov to však predstavuje nebezpečenstvo z povolania – najmä pre vojakov, policajtov a špehov, ako aj pre obete zločincov. Títo všetci sa raz veľmi pravdepodobne môžu nájsť v situácii, keď zaváhanie či zabiť je najistejšia cesta k byť zabitý.

Preto vojenské výcvikové tábory, policajné akadémie aj mnohé inštitúty pre výcvik v sebaobrane hľadajú účinné metódy, ako potlačiť ľudský odpor voči siahnutiu na život druhého – ako preladiť ľudský mozog, aby v určitých situáciách reagoval ako prvý automatickým príkazom zabiť.

Ako terče sa používajú tekvice naplnené kečupom, aby sa znázornilo, ako guľka otvorí ľudskú hlavu. Pri pochodoch sa spieva „Zabi ho, zabi ho, zabi ho!“ Pri videových simuláciách prestreliek sa dávajú body za každý „zásah“. Sú stovky takýchto techník, ktoré podľa expertov napomáhajú preladiť ľudský mozog a urobiť z ľudí zabijakov (nie celkom vrahov).

Ide o tabu, ktoré vedecká obec niekedy nazýva „kilológia“ (od anglického kill = zabiť). Pre nezúčastnených je téma nechutná až odporná, pre praktikov je to jednoducho fakt života – alebo smrti. (V budúcom čísle ZH viac).

Prameň: Vicki Haddock, San Francisco Chronicle Sunday, 13. augusta 2006 – vhaddock@sfchronicle.com.;