Günther Lachmann

Nie je to len populizmus, ktorý robí Gregora Gysiho a Oscara Lafontaina úspešnými. Krajina sa zmenila, sociálnej demokracii chýbajú odpovede.

Kapitalizmus získal zlú povesť. Milióny nezamestnaných, klesajúci reálny zárobok, ktorý nešetrí ani dôchodcov, hlboké rezy do sociálnej siete, strach pred „lacnou konkurenciou” z cudziny – to všetko oživuje potrebu vyslovene ľavicovej politiky. Nová „Ľavá strana – PDS” sa stáva treťou politickou silou v Nemecku, vo východnom Nemecku bude asi víťazom volieb.

Antikapitalisti ťažia kapitál z rastúcej nespokojnosti obyvateľstva s politikou a ekonomikou. Viac ako 90 % Nemcov je presvedčených, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Nie bez dôvodu. Štúdia bielefeldtskej univerzity ukázala, že čistý majetok najbohatšej štvrtiny obyvateľstva vzrástol za desať posledných rokov (1993-2004) o viac ako štvrtinu – o 27,5 %. V najchudobnejšej štvrtine klesol na polovicu – o 50 %. Vo východnej časti Nemecka sú tieto percentá 86 % hore a 21 % dolu.

Zrejmá neschopnosť vlády znížiť nezamestnanosť, stabilizovať sociálne systémy a pôsobiť proti rozrastajúcemu sa strachu o budúcnosť vrhla štát do politickej krízy, vedúcej k pádu vlády a vypísaniu predčasných volieb.

Ak sa potvrdia prognózy prieskumov verejnej mienky, dostane sa Ľavá strana do parlamentu, kde budú potom tri ľavicové strany, a to nadlho podstatne zmení parlamentnú demokraciu v Nemecku, čo politológovia komentujú v podstate súhlasne:

„SPD ponechala naľavo od seba vákuum, ktoré volá po návrate keysenianizmu a štátnej sociálnej starostlivosti.” (Lösche).

„Myšlienku sociálneho štátu politicky realizoval už dávno Bismarck, sociálny katolicizmus v nej pokračoval, sociálni demokrati ju prehĺbili a komunisti ju vo východnej časti štátu urobili oficiálnou doktrínou. To viedlo k zakoreneniu mentality sociálneho štátu.” (Walter).

Hoci prvé tri vetvy – protestantskí a katolícki demokrati, ako aj súčasní (stredoví, už dávno nie ľavicoví) sociálni demokrati z dôvodov financovania upustili od myšlienky sociálneho štátu, mentality ľudí sa nezmenili. Nová Ľavá strana ich bude úspešne reprezentovať.

Jej posolstvo znie: Späť k blahobytu sedemdesiatych rokov. Jej heslom je prerozdeľovanie, jej nepriateľom neoliberalizmus. To je však návrat späť, nie obnova. Sľubuje sa základný dôchodok, zaručené minimálne mzdy, mier a zákaz opcií akcií pre manažérov. Umožniť to má návrat ku keysenianizmu, to je silnému pôsobeniu štátu v hospodárstve.

Löscheho námietku, že to by bolo opakovanie neúspešného sociálnodemokratického reformizmu, Gysi odmieta útokom, že by bolo šialenstvom, neoživiť úspešný model: bol to práve keysenianizmus, ktorý urobil Nemecko úspešným a v rokoch po 2. svetovej vojne priniesol Nemcom blahobyt. Až neoliberálna politika znamenala cieľ urobiť bohatých ešte bohatšími a odbúrať príspevky pre chorých, dôchodcov a iné skupiny obyvateľstva. Tieto argumenty zaberajú nielen pri pivných stoloch, ale aj v diskusných skupinách ľavičiarov „antifa” a autonómnych kruhoch.

Už  v prvom týždni po konštituovaní Ľavej strany jej prisľúbilo podporu 111 sociálnych hnutí, vrátane antiglobalistov hnutia Attac. Takú mobilizáciu ľavice nezažilo Nemecko od čias Willy Brandta.

Úspech novej ľavice nemožno pripisovať len populizmu. Politológ Walter:

„Má to podstatu, odôvodnenie, je tu skúsenosť. Sociálna demokracia buráca pred voľbami ľavicovými heslami (z úst mnohých lídrov neznejú úprimne) – a na tretí deň po voľbách neplatí z toho nič.”

Frankfurtská centrála Attac: „Etablované strany sa nestarajú o potreby obyvateľstva, lebo to nezaujíma trh.” Myslí sa na starostlivosť o starých ľudí, drobiace sa sociálne služby, ale aj spoločenské rozdelenie bohatstva. Všeobecne sa uznáva, že návrat k zlatým sedemdesiatym rokom by bol vítaný, ale nie je možný. „Základom blahobytu bola rastúca masová produkcia – tá však dnes väzí v trvalej kríze zasýtenia trhu.” A nikto nevie, ako by mohla vyzerať moderná ľavá politika pre Nemecko a Európu.

Gysi predpovedá:

„Autoritatívny socializmus už neprichádza do úvahy. V dlhodobej perspektíve musí však prísť niečo, čo bude lepšie ako kapitalizmus. Trhové hospodárstvo má prednosť v tom, že tlačí na vedu a tvorbu cien. Nie je v ňom však nič sociálneho ani ekologického, preto nebude poslednou odpoveďou na spoločenské problémy.”

Eppler konštatuje:

„Nikdy nebude stav, ktorý akceptujú všetci ako sociálne spravodlivý. Ale pre to, čo je zrejme nespravodlivé, majú všetci ľudia bezpečne vyvinutý cit.”

Tento pocit znamená pre Ľavú stranu mocný náhon. Ľavica hľadá novú cestu, ako by sa dal presadiť Marxov postulát, podľa ktorého

 „emancipácia je návrat spoločenských pomerov k sústredeniu sa na blaho človeka”.

 Že pritom nevzniká nič viac ako nová strana Gysiho a Lafontaina, to dokazuje pretrvávanie nedostatku perspektívy.

Prameň: Günther Lachmann, “Die Sehnsucht nach linker Politik”,  Welt am Sonntag, 24. júla 2005.

Poznámka prekladateľa: Napísať takúto poslednú vetu vyžaduje od autora veľa sebazaprenia. Predkladám tento článok čitateľom ako verné vylíčenie spoločenskej súčasnosti (v Nemecku, ale aj u nás a inde vo svete), tým dôveryhodnejšie, že pochádza z katolíckych novín. Ako východisko sa viacrazy uvádza keysenianizmus, pravda, prispôsobený dnešnému svetu – múdremu by to malo stačiť. Ten je však strašidlom, ktoré obchádza pravicovú Európu aj redakciu novín Welt am Sonnbtag. Myslí si autor, že jednou vetou a mávnutím ruky „To čo bolo, nie je perspektíva” odradí voliča od Ľavej strany?  Myslím si, že u mnohých čitateľov vyvolal inú reakciu.