Prof. Jaroslav Čelko

V apríli 2010 uskutočnilo sa v Bratislave podujatie, na ktorom veľvyslanec Ruskej federácie odovzdal účastníkom protifašistického odboja medailu „65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941- 1945“. Po slávnostnom akte sa rozvinula družná beseda. Týkala sa viacerých otázok. Na pretras sa dostala aj problematika oživovania fašizmu v súčasnej dobe. Vrátane jeho špecifickej podoby na Slovensku, ktorá vznikla na báze ľudáctva, ako hlavného prúdu politického katolicizmu pred druhou svetovou vojnou. Jeden z besedujúcich uviedol, že sú poznatky, podľa ktorých zoskupenie „Pospolitosť“, ako úderný oddiel neoľudáctva, vzniklo za finančnej podpory niektorých kapitalistických kruhov. Toto konštatovanie sa stalo podnetom na zamyslenie o ideologických a politických aspektoch oživovania slovenského klérofašizmu.

Klérofašimus — výmysel či realita?

V súvislosti s touto problematikou vznikla u nás zaujímavá situácia. V ostatných rokoch sa — aj keď akosi váhavo a viac-menej príležitostne — kriticky hovorí o fašizme. S pojmom „klérofašizmus“ v tejto súvislosti sa však stretávame naozaj zriedka. Sú aj „myslitelia“ a politici, ktorí jeho oprávnenosť tvrdo odmietajú. Utiekajú sa pritom k rôznym, niekedy až do očí bijúcim falošným tvrdeniam. Svojho času sa stal známym nezmysel, podľa ktorého uvedený pojem umelo vyrobili Židia. Jeden autor, vraj sociológ, napísal, že pôvodcami pojmu sú slovenskí „stalinisti.“ S podobnými názormi vystupujú aj niektorí politici z národniarskeho tábora. Najpoprednejší z nich pri jednej príležitosti uviedol, že ide o výmysel pražských ideológov. Iná funkcionárka v rozhovore pre jeden denník v roku 2005 tvrdila, že charakterizovanie vojnového slovenského štátu, ako klérofašistického je len tendenčné nálepkovanie, ktoré nezodpovedá pravde.

Ďaleko od pravdy sú však hlásatelia vyššie uvedených názorov. Lebo pojem „klérofašizmus“ nevznikol až po druhej svetovej vojne ako prejav „pomsty Židov“, či nenávisti českých ideológov, alebo komunistickej jednostrannosti. Jeho korene spadajú do prvej polovice minulého storočia. Začal sa používať v súvislosti s režimami, ktoré sa v katolíckej teórii štátu označujú ako autoritatívne. V Európe bol takýto, pomerne dlho v Portugalsku. Nastolil ho tam klerikálny politik Antonio de Oliveira Salazar. Krátkodobo existoval v susednom Rakúsku. Aj tam vznikol ako dielo klerikálov, pod vedením Engelberta Dollfussa. Popri talianskom fašizme a hitlerovskom nacizme sa tieto dva systémy stali vzorom pre ľudákov. Vysvitá to, popri inom, aj z jednej publikácie autora, ktorý vytrvale glorifikuje politiku ľudákov vcelku a z čias „farskej republiky“ zvlášť. V opise prípravy ústavy Slovenskej republiky 1939-1945 totiž uviedol: „Duch ústavy bol kresťansko-slovenský. Jej autori si všímali predovšetkým tie štáty, ktorých ústavy boli inšpirované duchom pápežských encyklík, menovite Salazarovo Portugalsko a Dollfussovo Rakúsko“ (Vnuk, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava , Vydavateľstvo Odkaz, Vydavateľstvo Ozveny 1991, s. 205).

Teraz si všimnime, že hoci sa nehovorilo otvorene o fašizme, boli tieto „autoritatívne“ režimy skutočnými fašistickými diktatúrami. Presvedčivo to dokázala prax v Rakúsku. Tam sa pod honosným názvom „Vlastenecký front“ utvoril krajne reakčný blok, ktorý pozostával z kresťanskej sociálnej strany a nacionálnej strany. Jeho významnou zložkou boli ozbrojené oddiely kresťanskej sociálnej strany, známe ako Heimwehr. Keď sa E. Dollfuss v máji 1932 stal spolkovým kancelárom, využil zmocňovací zákon, prijatý vo vojnových časoch na hrubé útoky proti demokracii. Potlačil slobodu tlače, slobodu zhromažďovania a zlikvidoval demokratický politický systém. Išlo najmä o elimináciu sociálno- demokratickej strany, ktorá bola najsilnejšou zložkou demokratického tábora. Koncom apríla 1934 vydal — v súlade so „sociálnou“ encyklikou „Quadragesimo anno“, ktorú vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1931 — ústavu korporatívneho typu. Takto si otvoril cestu k nastoleniu skutočnej diktatúry.

Treba zdôrazniť, že to bola cesta v značnej miere aj krvavá. Demokratické sily sa totiž vzpierali proti reakčným zámerom, ktoré presadzoval klerikálny pohlavár s diktátorskými sklonmi. Veľmi výrazným prejavom odporu boli povstania robotníkov, ktoré prepukli vo februári 1934 vo Viedni, v Linzi aj v iných mestách. Klerikálno-fašistická vláda nasadila proti robotníkom nielen políciu, ale aj vojsko a tak ho po trojdňových pouličných bojoch potlačila. V bojoch padlo mnoho robotníkov, vrátane okolo tisícky členov kresťansko — sociálnej strany. V rámci „obnovy poriadku“ sa využilo stanné právo na popravy zajatých robotníkov a príslušníci Heimwehru ich aj svojvoľne strieľali. Pri represáliách sa používali aj neobyčajne zvrhlé postupy. Keď na smrť odsúdili spolkového veliteľa robotníckej ochrany Karla M?nicha-Reitera, pre ťažké zranenie ho k šibenici dovliekli na nosidlách. Ako vidno, ľudáci mali v rakúskych klérofašistoch funkčný vzor pre teroristické výčiny Hlinkovej gardy vcelku a jej osobitných POHG.

Tvorcovia týchto režimov, v podstate klerikálni politici, rámcove vychádzali z talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu. Súčasne využívali viaceré stránky prvých dvoch „sociálnych encyklík“ — „Rerum novarum“, ktorú vyhlásil pápež Lev XIII. v roku 1891 a „Quadrasimo anno“, vyhlásenej pápežom Piusom XI. v roku 1931. Tak vznikla svojrázna ideovo-politická symbióza, ktorá dostala názov „klérofašizmus.“

O podstate režimu „farskej republiky“

Spochybňovaním oprávnenosti používania termínu „klérofašizmus“ sledujú sa viaceré ciele. Najmä zakrývanie, že ľudácky režim mal fašistickú podstatu. Matičný politológ to vyjadril nasledovne: „Kto podrobne študuje ústavu a ústavný systém Slovenskej republiky 1939-1945, nijako nenájde označenia fašistický či klerikálny. Je síce pravda, že tvorcovia ústavy Slovenskej republiky sa inšpirovali talianskym modelom korporatívneho štátu. Táto inšpirácia sa prejavila pri konštrukcii Štátnej rady ako aj pri pokuse priradiť jednotlivé zložky obyvateľstva k jednotlivým korporáciám, rozhodne však nemožno stotožňovať režim Slovenskej republiky 1939-1945 s talianskym systémom“ (Michelko, R.: Slovenský štát a Slovenská republika v rokoch 1939-1945. Kultúra, 12. 12. 2001).

Ľudáci sa pojmu „fašizmus“ naozaj vyhýbali a rozmanito ho nahradzovali. Napríklad Stanislav Mečiar napísal, že dianie na Slovensku sa musí rozvíjať „v autoritatívnom usporiadaní“ a „pod ochranou Najvyššej autority“ (Kultúra, 1941, č. 9, s. 349), teda v určitej podobe teokratického štátu. Dosť časté boli zavádzajúce názvy — napríklad vydávanie ľudáckeho režimu za „ľudový štát“. Jozef Tiso často zdôrazňoval „kresťanskosť“ ľudáckeho režimu, bez konkrétnej charakteristiky jeho podstaty. Tak v prejave na manifestačnom zhromaždení Ústredia slovenského katolíckeho študentstva v Prešove 30. júna 1940 uviedol: „V našom štáte sme si povedali, že zásady kresťanské nám budú smerodajnými v každom ohľade“ (Tiso, J.: Prejavy a články (1938 — 1944). Bratislava, AEP 2007, s. 234). Ide však o to, ako sa realizovali. V tomto smere je zaujímavé, že v tom istom prejave poukázal na potrebu výbojnosti v politike, koreniacej v príslušnosti ku katolicizmu. Takto chápanú syntézu nazval Štefan Polakovič — „dvorný filozof“ Jozefa Tisu — „kresťanským totalitarizmom“. (Polakovič, Š.:K základom Slovenského štátu. Martin, Matica slovenská 1939, s. 119). A tak je tu otázka — bola „farská republika“ fašistickým štátom, alebo nie?

Odpoveď na ňu nájdeme, ak porovnáme konkrétne počínanie hlinkovcov so všeobecne uznávanými pohľadmi na fašizmus. Možno sa tu oprieť o názor nemeckého bádateľa E. Gottschlinga, ktorý napísal: „Zo štátotvorného hľadiska pre fašistický režim sú charakteristické tieto znaky: likvidácia buržoáznodemokratických práv a slobôd, odstránenie formálnej rovnosti a nedotknuteľnosti občanov, odstránenie alebo ďalekosiahle oklieštenie voliteľných zastupiteľských orgánov a ustanovizní, koncentrácia a byrokratická centralizácia všetkej štátnej moci v rukách niekoľkých osôb, ďalekosiahla likvidácia buržoáznej zákonnosti, rozšírenie nezákonnej svojvôle a mimosúdneho teroru, zákaz politických strán a spolkov robotníckeho hnutia a ich bezohľadné prenasledovanie (aj buržoáznych, okrem fašistických) až do ich úplnej likvidácie“ (Klimko, J.: Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava, Obzor 1986, s. 82). Mnohé dostupné pramene — archívne dokumenty, knižné publikácie a iná publicistika obsahujú veľa dôkazov, že tvorili tak základňu utvárania mechanizmov „farskej republiky“, ako aj hlavný obsah ich pôsobenia. Možno teda jednoznačne konštatovať, že tisovsko-tukovský režim bol fašistický a tomuto sa museli podriaďovať všetky subjekty pôsobiace v jeho rámci.

Ak existujú snahy poprieť túto skutočnosť poukazovaním na absenciu pojmu „fašizmus“ v ľudáckej politickej frazeológii, nemôžu sa uplatniť vo vzťahu k pojmu „národný socializmus“. Lebo tento ľudáci často používali nielen medzi sebou, ale aj smerom k verejnosti. Ľudáci ho rôznorodo obdivovali, vychvaľovali a vyzdvihovali ako svoj vzor. Napríklad Ján Ferenčík, nástupca Andreja Hlinku na ružomberskej fare, ako poslanec slovenského snemu v rozprave vyhlásil: „Je naším šťastím, slávny snem, naším šťastím, že na pôde Nemecka usadila sa nacionálnou myšlienkou oduševnená garda Adolfa Hitlera, vodcu nemeckého národa. Naňho sa dívame ako na mimoriadny prostriedok „Prozreteľnosti Božej“ (Tesnopisecká správa o 28. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v stredu 13. marca 1940).

Našej súčasnej demokratickej atmosfére sú takéto prisluhovačské vyhlásenia cudzie a nepochopiteľné. Zrejme s ohľadom na túto skutočnosť súčasní obdivovatelia „farskej republiky“ o nich mlčia. A pokiaľ sa vynárajú na povrch, hovoria, že propagátormi hitlerovského národného socializmu boli len „radikáli“. Akoby sa to iných ľudáckych pohlavárov netýkalo. Až úzkostlivo sa pritom obchádza najmä Jozef Tiso. Lenže skutočnosť bola iná. Popri súhlasnom postoji voči iným, v tomto smere činným aktivistom, aj sám písal a často vystupoval s obdivom na adresu nemeckého národného socializmu a hitlerovského režimu. Nacizmus sa stal oporným stĺpom jeho politickej ideológie aj praxe. O tom svedčí veľa faktov. Ako príklad možno uviesť prejav Jozefa Tisu pri príležitosti posviacky nového kostola a zástavy miestnej skupiny Slovenského kresťansko-sociálneho odborového združenia dňa 14. septembra 1941 v Považskej Bystrici, v ktorom odznelo aj nasledovné vyhlásenie: „Ako princíp vőlkisch ide svojou triumfálnou cestou, tak ide aj princíp národného socializmu tiež svojou triumfálnou cestou, a my, ktorí tu žijeme na tomto priestore, včlenili sme sa do tohto národnosocialistického princípu…„( Tiso, J.: Prejavy a články 1938 — 1944. Bratislava, AEP 2007, s. 387). Čo znamenalo uvedené osvojenie pre prax konkretizoval Jozef Tiso v jednom jeho „posolstve“ snemu. V nadväznosti na teologickú konštrukciu o „večnom“ teda „božom zákone“ a prirodzenom zákone v ňom vytýčil, že slovenský štát treba dôsledne budovať „podľa zásad prirodzeného práva reprezentovaných národným socializmom“ (Tesnopisecká správa o 56. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky vo štvrtok 6. februára 1941.)

Na nástup fašizmu vôbec a hitlerovského národného socializmu zvlášť existovali v radoch katolíkov viaceré pohľady. Niektorí, vrátane ľudáckych pohlavárov, považovali národný socializmus za akýsi myšlienkový základ „novej dejinnej epochy.“ Iní mali voči nemu výhrady, lebo ho pokladali za nositeľa novodobého „pohanstva.“ Medzi mnohými radovými veriacimi aj nemalou časťou kňazov existovalo akési tápanie, kolísanie a vyčkávanie. Na prekonaní takejto situácie mali záujem svetské ľudácke špičky aj viaceré cirkevné kruhy. V takejto súvislosti sa, napríklad, uskutočnila dňa 26. júna 1941 v Ľubici porada kňazov kežmarského dekanátu. Mala sa na nej objasniť otázka, či sa majú kňazi pridať k národnému socializmu k „novému hnutiu“, nazvanému „národný socializmus“. Dekan chcel na nej predniesť stanovisko opreté o vyššiu cirkevnú autoritu. Napísal teda biskupovi J. Vojtaššákovi list s prosbou o „pokyny ako sa majú kňazi k národnému socializmu stavať“. Biskup v odpovedi hovoril už o „slovenskom národnom socializme“ v štádiu konkretizovania. Uviedol, že ide o „vysvetľovanie a objasňovanie… na základe nemeckého národného socializmu, prispôsobeného na naše pomery.“ Podľa biskupa to znamenalo aplikáciu mnohých duševných predností, ktoré boli v nemeckom národe aj predtým, ale národný socializmus im vraj pridal „mnoho pružnosti a jednoliatosti“. List neobsahoval jasné stanovisko, ale už silne naznačoval akceptovanie nemeckého národného socializmu aj zo strany vysokého kléru. Bolo významným momentom v aktívnom propagandistickom ťažení, že netreba mať obavy, lebo hitlerovský národný socializmus sa bude vo „farskej republike“ presadzovať súčasne s „kresťanským svetovým náhľadom“ a „zdravým nacionalizmom“. Takto sa propagoval podivný konkubinát nemeckého nacizmu a slovenského politického katolicizmu, ktorý sa oprávnene označuje ako slovenský „klérofašizmus.“

O regenerácii politického katolicizmu po ostatnom prevrate

Uplatňovanie bezohľadnej diktatúry a bezhraničné lokajské prisluhovanie hitlerovskému Nemecku skompromitovalo Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu natoľko, že musela zísť z historickej scény. Po oslobodení vznikla cesta oživenia slovenského politického katolicizmu. Umožňoval to politický pluralizmus obnoveného demokratického československého štátu. Príslušné orgány vtedajšieho Národného frontu, vláda aj prezident republiky mali len jednu podmienku — aby sa to udialo na demokratickej platforme. Tak sa mal otvoriť priestor pre politické aktivity širokých radov katolíkov na čele s demokraticky orientovanými politikmi. Viaceré pokusy takéhoto zamerania sa uskutočnili. Boli však neúspešné. Prevahu nadobudli snahy, ktoré vyústili do prieniku nemalého počtu činiteľov z čias klerikálno-fašistickej „farskej republiky“ do politického systému obnoveného demokratického štátu. Tak vznikli podmienky pre presadzovanie snáh, zameraných na regeneráciu klérofašizmu. Pravda, ich nositelia museli brať v úvahu vtedy existujúce podmienky a od nich odvodzovať formy a metódy svojho konania. V súhrne dostali názov „neoľudáctvo.“

Po ostatnom prevrate vznikol priestor pre utváranie najrozmanitejších politických hnutí a strán. Tak na politickú scénu vystúpil aj politický katolicizmus. Jeho predstavitelia programovo vychádzali z postojov pápežov k demokracii, prejavovanými od polovice minulého storočia. Ich podstatou je — rámcove povedané — akceptovanie ideológie i praktického uplatňovania demokratických princípov v našej modernej dobe, ale v ponímaní demokracie tak či onak odlišnom od všeobecne uznávaných hľadísk. Ide, napríklad, o problematiku pôvodu moci a štátu. Cirkev už od obdobia raného kresťanstva razí tézu, že korene moci sú v nadprirodzenom bohu. Ten ju zveruje ľuďom, aby ju vykonávali v zmysle jeho zámerov. Možnosť pozemského pôvodu moci sa vylučovala. Preto sa potierali všetky snahy, ktoré nerešpektovali teologické koncepcie a smerovali k svetskému modelu. Spomeňme si, ako prudko sa cirkev postavila proti názoru, že „všetka moc pochádza z ľudu“, ktorý sformuloval J. J. Rousseau v 18. storočí. Takýto postoj má aj teraz. Urobila však určitý posun v ponímaní vykonávateľov moci. Okolo pol druha tisícročia pokladala za nich „vyvolených“ vládcov„, vrátane absolutistických panovníkov. V 20. storočí musela v určitej miere upustiť od presadzovania krajne elitárskych postupov a pripustiť aj iné riešenia. O čo ide, ukázal pápež Ján XXII. v encyklike „Pacem in terris“. Aj on zdôraznil, že štát „más svoj pôvod v Bohu„, ale súčasne napísal: „Avšak z toho, že autorita má svoj pôvod v Bohu, vôbec nemožno uzatvárať, že ľudia nemajú možnosť zvoliť si občianske vrchnosti alebo určiť formu štátneho zriadenia, ako aj stanoviť spôsob a rozsah výkonnej moci. Preto učenie, ktoré sme práve vyložili, možno dať do súhlasu s ktorýmkoľvek pravým demokratickým režimom“ (Sociálne encykliky. Trnava, SSV 1997, s. 327).

Riešenie podľa známeho „vlk sa nažral, koza zostala celá“, nie je uznaním suverenity občianskych más, ktoré — ako hlásal J. J. Rousseau — môžu autonómne zveriť, ale aj odňať moc svojim zástupcom. Ľudia, aj ako občania, sú v encyklike považovaní len za nástroje boha, ako „najvyššej autority“ pri realizovaní jeho zámerov. Toto je citeľne slabá stránka cirkevného ponímania demokracie. A sú aj iné. Napríklad požiadavka, aby sa tak ako celkové dianie v spoločnosti aj politická činnosť rozvíjala na základe teologického chápania človeka a spoločnosti. Pápež Ján Pavol II. takýto „nárok“ vyjadril v encyklike „Centesimus annus“ vyhlásenej v roku 1991, tvrdením, že „Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho (t. j. teologického — J. Č.) ponímania ľudskej osoby“ (Sociálne encykliky. Trnava, SSV 1997, s. 635).

„Sociálni pápeži“ súčasne s hlásaním výnimočnosti a záväznosti ich pohľadov rozvinuli úsilie zamerané na spochybňovanie iných názorov o demokracii. Pápež Ján Pavol II. v takejto súvislosti uviedol: „Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky.“ Tie však — ako ďalej konštatoval — nerešpektujú „poslednú pravdu“ ,ktorá má riadiť a usmerňovať politické konanie. Preto vraj tvoria východiská pre „demokraciu bez zásad„(tamže , s. 635). Voči iným zaujali totálne negativistické stanoviská. Najmä k liberalizmu a marxizmu. Ďalšou ich slabinou je spochybňovanie niektorých ľudských práv a dokonca aj popieranie iných. Napríklad plánovaného rodičovstva.

Napokon je to otázka postavenia demokratického štátu v politických systémoch moderných čias. Na značnej časti našej planéty sa považuje za optimálny demokratický typ štátu a dáva sa mu prednosť pred štátmi iného typu. Cirkev to však neakceptuje. Demokratický štát dáva na úroveň s inými štátnymi systémami, pričom kategoricky vylučuje socialistickú štátnosť. Český katolícky sociológ Bedřich Vašek v nadväznosti prvé dve „sociálne encykliky“ — Rerum novarum a Qudragesimo anno“ o tom napísal: „Mohou býti různé formy vládní: monarchie, demokracie, aristokracie, a v techto jednotlivých skupinách zase řada variant.“ (Vašek, B.: Život sociální. Díl 1. Praha, Universum 1935, s. 255). Od slovenského katolíckeho autora Cyrila Dudáša pochádza podobná úvaha. Podľa nej „Ani Boh ani Cirkev nepredpisujú určitú formu štátnej moci — cisárstvo, monarchiu, republiku“ len nech zabezpečuje – bližšie – nedefinované „všeobecné blaho“ (Dudáš,C.: Problém rovnosti. Košice, Verbum 1946, s. 408). Takto cirkev umožňuje akceptovanie rôznych podôb štátu, vrátane fašistických diktatúr. Dokazujú to mnohé fakty o vzťahu Vatikánu k voľakedajším štátom s fašistickými režimami — Nemecku, Taliansku, Španielsku ale aj Portugalsku či vojnovému Slovensku.

Súčasné klerikálne politické organizácie konajú v súlade s teologickými koncepciami moci a štátu. Jasne to potvrdil zakladateľ a dlhší čas aj predseda Kresťansko demokratického hnutia Ján Čarnogurský výrokom: „My otvorene hovoríme, že chceme robiť politiku na ideovej základni kresťanskej sociálnej náuky“ . Takúto politiku majú „vykonávať a budú za ňu niesť zodpovednosť iba ľudia hlásiaci sa ku kresťanským mravným hodnotám“ (Bánová, I.: Politika alebo valec. Plus 7 dní, 1992, č.15, s. 10). Prax plne dokazuje, že uvedený prísľub sa realizuje. Na príklad niektoré zákonodarné iniciatívy klerikálnych poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Tu sa nedá obísť skutočnosť, že na „sociálne učenie“ cirkvi sa odvolávajú aj lídri iných politických strán. Konkrétne tých čo rôzne deklarujú, že sú „národné, sociálne a kresťanské“. Ako príklad slúži vyhlásenie voľakedajšieho predsedu vlády, že dal svojim ministrom pokyn, aby sa pri príprave vládneho programu opierali o encykliku pápeža Jána Pavla II. “ Centesimus annus„.

Podľa francúzskeho bádateľa z teologických koncepcií vyplýva, že cirkev uznala demokraciu nielen oneskorene, ale aj s výhradami. O tie sa opierajú mnohí cirkevní autori, ktorí na jednej strane demokraciu podceňujú a na strane druhej vyzdvihujú systémy, ktoré majú ďaleko k demokracii. Napríklad stavovský štát. Pravda, aj tu tvoria základ pápežské „sociálne encykliky“, najmä „Rerum novarum“ a „Qudragesimo anno.“ (Kanapa, J.: Sociální učení církve. Praha, NPL 1964, s. 222-225 a 258-260). Tu treba poznamenať, že stavovstvo na báze solidarizmu sa uplatňovalo vo všetkých fašistických režimoch. Aj ľudáci ho zakomponoval do ústavy „farskej republiky“, lenže ich zámer v tomto smere nestačili realizovať v celom rozsahu.

Teologické koncepcie moci a štátu, uplatnené aj v „sociálnych encyklikách“, vyhlasovaných v ostatných 115 rokoch, sú akoby “ gumené„. Preto sa o ne môžu opierať tak klerikálni ideológovia a politici, ktorí sa hlásia k demokracii ako aj stúpenci a fašizmu. Tak to bolo aj u nás. Predstavitelia Československej strany lidovej, vrátane jej pobočky na Slovensku, deklarovali svoj príklon k demokracii. Aj ich politické pôsobenie zodpovedalo vtedy zaužívaným demokratickým zvyklostiam. Ľudácki potentáti sa síce niekedy oháňali demokratickými frázami, ale prednosť dávali fašizmu. Sú o tom mnohé dôkazy. Nepopierateľné sú, napríklad, rôzne materiály, uverejňované v ľudáckej tlači aj v časti cirkevných periodík.

Súčasné Kresťansko — demokratické hnutie je súčasťou prúdu v politickom katolicizme, ktorý sa hlási — nielen názvom — k demokracii. Pravda v zmysle už ponímaného teologického prístupu k nej. Sú tu však aj iné politické subjekty, o ktorých možno, na základe ich rôznych vyhlásení i praktických krokov povedať, že s demokraciou nemajú nič spoločné. Naopak, dajú sa pokladať za súčasné neoľudáctvo.

O podstate , cieľoch a súčasnej činnosti neoľudáctva

Mnohé fakty ukazujú, že obsahom neoľudáctva je klérofašizmus a cieľom jeho obnova. S tým súvisia aktivity neoľudákov, ktoré majú rôzne podoby. Pozrime sa aspoň na niektoré z nich.

V podivnom arzenáli neoľudákov popredné miesto patrí obhajobe a dokonca aj vychvaľovaniu prohitlerovskej „farskej republiky“. Pritom sa, najmä v publicistke, používajú aj rafinované postupy. Sem-tam sa pripúšťajú chybičky klérofašistického režimu, ale vcelku sa o ňom hovorí pochvalne. Ďalej je to rôznorodá posmrtná glorifikácia jeho popredných klérofašistov. Vydávajú sa ich publikácie, píšu sa o nich oslavné biografie, organizujú sa im venované semináre a osádzajú pamätné tabule. Matica slovenská dokonca organizuje prevoz pozostatkov klérofašistických pohlavárov z emigrácie. Osobitne čulé sú rozmanité aktivity zamerané na obnovu kultu Jozefa Tisu. Medzi ne možno zaradiť aj názory arcibiskupa Jozefa Sokola, ktoré predostiera bez kritickej odozvy zo strany biskupského zboru.

Neoľudáctvu napomáhajú aj určité činy kruhov, ktoré by pravdepodobne protestovali, ak by sa im adresovala výčitka, že nie sú demokrati. Ide, napríklad, o redakciu časopisu „Kultúra“. V tomto časopise bol 11. decembra 2002 uverejnený rozsiahly článok Radomíra Malého s názvom „Katolícka cirkev a autoritatívne režimy“. Z prvej časti článku prejavil najprv podceňujúci vzťah k demokracii. Konštatoval síce, že „teraz po Druhom vatikánskom koncile sa adoruje i v cirkevných kruhoch demokracia“, ale súčasne zdôraznil jej úskalia i jej zápory. Odvolal sa pritom na pápeža Jána Pavla II., konkrétne na jeho encykliku „Evangelium vitae“. Kto si ju prečíta vraj uvidí, že demokracia je „súčasné zlo“. Tvrdo odmietol princíp, že všetka moc pochádza z ľudu a že „moderná štátna moc je zodpovedná svojim voličom, respektíve ľudu“. Konštatoval, že takáto štátna moc musí plniť vôľu ľudu a realizovať jeho požiadavky, nezávisle od „nadprirodzenej moci“ a bez rešpektovania „morálky, ktorá pochádza zhora.“ Tak prišiel k záveru, že ak štátna moc rešpektuje jeho vôľu ľudu a plní jeho požiadavky nezávisle od „nadprirodzených mravných hodnôt“, nastoľuje situáciu, v ktorej vraj „neplatí žiadna morálka“. Od tohto vonkoncom pokriveného ponímania javov odvodil svoje popretie demokratickej štátnosti. Požadoval jej nahradenie inou. Ale akou?

Podľa autora to má byť utváranie štátov, „ktoré sú si vedomé, že majú svoju moc zhora“. Za také označil „autoritatívne režimy“, lebo tie sa snažia znova oživiť povedomie, že svetská moc je závislá na božskej „moci nadprirodzenej.“ Konkrétne uviedol režimy „Dolfussov v Rakúsku medzi dvoma svetovými vojnami, alebo Salazarov v Portugalsku a Francov v Španielsku.“ V snahe predísť prípadnej nevôli, siahol po zaujímavej taktike. Vraj nie je správne, ak sa autoritatívne režimy považujú za fašistické, čo robí Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Ďalej sa oboril na komunistov, lebo — podľa neho — nerozlišovali medzi nemeckým nacizmom, či talianskym fašizmom a vyššie uvedenými režimami. Súčasne tvrdil, že „medzi nacizmom a fašizmom Mussoliniho typu je priamo diametrálny rozdiel“. Niet teda divu, že nielen vo vzťahu k vyššie uvedeným režimom , na čele s klerikálmi, ale aj na taliansky fašizmus sa díval cez ružové okuliare. U hitlerovcov mu vadilo používanie pojmu „socializmus“. To však úspešne prekonal, keď konštatoval, že napriek niektorým pokusom so socialistickým zameraním na začiatku ich nástupu „nacizmus nelikvidoval kapitalistický spoločenský poriadok, súkromné vlastníctvo…“. Vcelku vzal nacistické Nemecko na „milosť“, lebo ho mohol zakomponovať do svojich predstáv, že autoritatívne režimy sú cestou 21. storočia! Treba vraj len inovovať predstavy o korporativizme a stavovskom systéme. Tu treba dodať, že aj v „novej“ podobe by tvorili základ fašistickej moci. A ešte aj to, že názory, tu uvedené len vo veľmi stručnej podobe, sú silným prúdom na mlyn neoľudákov.

O mieste svetských humanistov pri obrane demokracie pred neoľudáctvom

Vzhľadom na skutočnosť, že ľudáctvo má klérofašistickú podstatu, je hlavným nepriateľom demokracie v súčasnosti u nás. Preto je nevyhnutné, postaviť účinnú hrádzu proti nemu zo štátnych orgánov, demokratických politických subjektov, inštitúcií aj občianskych združení. Treba, aby v nej zaujali primerané miesto aj svetskí humanisti. Konkrétne aj naša Spoločnosť Prometheus.

Pravda, môže sa vyskytnúť názor, že demokracia u nás si obranu nezaslúži. Z troch dôvodov. K prvému patria znova sa opakujúce rôzne kauzy. Druhým je neprijateľné sociálne postavenie veľkej časti pracujúcich občanov. Tretím je neradostná situácia v niektorých oblastiach spoločenskej nadstavby.

Plne si uvedomujem, že sa v praktickom uplatňovaní demokracie u nás sa prejavujú mnohé kazy. Často s nemilými dôsledkami voči väčšine občanov. Zaujímame voči nim kritické stanovisko. Niekto môže namietnuť, že to robia aj krajne pravicoví klerikáli. To je pravda. Lenže vývody utvárané na základe jednej aj druhej kritiky sú diametrálne odlišné. Kritika nedostatkov zo strany ľudákov v predmníchovských časoch vyúsťovala do odmietania demokracie, ako „Chorého myslenia“ a demokratizmu ako „chaotickej“ a neefektívnej podoby vlády. Neskôr, keď si ľudáci mysleli, že už si nemusia dávať pozor, Vojtech Tuka vyhlásil, že demokracia je „útočnou metódou“ a demokratizmus prináša rozklad spoločnosti. Jeden z poslancov Snemu Slovenskej republiky ho doplnil takto: „Pri tvorení našej ústavy museli sme sa odpútať od všetkej tzv. parlamentnej demokracie, ktorej systém spočíva na všemohúcnosti, t. j. neobmedzenej a nekontrolovanej moci a zvrchovanosti parlamentu, zloženého podľa voľnej súťaže parlamentných strán“ (Tesnopisecká správa o 6. zasadnutí Slovenského snemu v Bratislave 21.júla 1939). To už nebola kritika s jednostranným charakterom, ale úsilie smerujúce k odstráneniu demokracie ako ideológie i politickej praxe.

My kritikou, ktorá môže mať občas aj ostré formy, sledujeme skvalitňovanie demokracie a tým aj čo najplnšie uplatňovanie jej princípov v činnosti štátu. Ide teda o pozitívny vzťah k našej demokratickej štátnosti a o jednoznačné odmietanie akýchkoľvek pokusov o jej nahradenie údajne „efektívnejším“ autoritatívnym štátnym systémom. Myslíme si, že existujú vnútorné potenciály, brzdiace, či vylučujúce rôzne kauzy na strane jednej a napomáhajúce skvalitňovanie demokracie v prospechy širokých občianskych más. A to vo všetkých oblastiach, vrátane sociálnej sféry, najmä z hľadiska primeraného, ľudsky dôstojného postavenia ľudí. Uplatnenie takýchto vnútorných možností chceme napomáhať teraz i v časoch budúcich.

Takto zamerané snahy chceme — s prihliadaním na naše možnosti — rozvíjať v rôznych smeroch. V tomto rámci však považujeme za potrebné akcentovať problematiku individuálneho aj spoločenského vedomia. Chceme dôslednú realizáciu základných ľudských práv a slobôd. Vrátane slobody svedomia a vedomia, náboženského vyznania a práva byť bez náboženského vyznania. V tomto kontexte je pred nami aj úloha, prekonávať rôzne súčasné neduhy. Konkrétne obchádzanie svetonázorového pluralizmu , uprednostňovanie náboženstva a cirkví na strane jednej a negativistické postoje k slobodomyseľným občanom na strane druhej. Myslím si, že je na mieste čoraz dôslednejšie — aj za medzinárodnej pomoci — odstránenie faktickej diskriminácie organizácií, zameraných na uspokojovanie ich s špecifických potrie slobodomyseľných občanov v ideovej aj kultúrnej sfér.

Treba povedať, že naša Spoločnosť Prometheus svojou doterajšou 20 ročnou činnosťou prispievala k upevňovaniu nášho demokratického zriadenia a k prekonávaniu snáh, zameraných proti nemu. Robilo sa tak vo vnútri organizácie a aj smerom navonok. Nesporným našim prínosom v tomto smere je fundovaná publicistika časti našich členov, orientovaná na objasňovanie koreňov a podstaty, ako aj cieľov neoľudáctva. Zároveň aj jeho konkrétnych prejavov a ním používaných foriem a metód, často zakrývaných sociálnou a národnostnou demagógiou. Vykonal sa tak kus záslužnej práce pri uplatňovaní Humanistického manifestu 2000 a stanov našej organizácie. Neoľudáctvo je však stále tu a dáva rôznymi cestami o sebe vedieť. Preto v začatom úsilí budeme pokračovať.