Bartolomé de Las Casas

India bola objavená v roku 1492. Konkistadori, španielski dobyvatelia, nazývali ostrovy v Karibskom mori a pobrežia Strednej a Južnej Ameriky, na ktorých pristáli, Indiou, Las Indias. Mysleli si, že našli západnú cestu do Indie; aj dnešný názov Západná India svedčí o tomto omyle. Prispôsobili sme tomu aj preklad názvu Stručnej správy a používame toto označenie aj v texte.

V nasledujúcich rokoch sa tam Španieli hrnuli, takže ich tam teraz žije veľké množstvo. Prvá krajina, kde sa usadili, bol nádherný veľký ostrov Hispaniola (Malé Španielsko, dnešný ostrov Haiti, na ktorom leží Republika Haiti a Dominikánska republika, p.p.), majúci šesťsto míľ obvodu. Okolo ležia ďalšie veľké ostrovy, ktoré sú všetky – lebo všetky sme ich navštívili – tak husto osídlené domorodými Indiánmi ako najľudnatejšia krajina zeme.

Pevnina, ktorá je ostrovu najbližšie, je od nej asi dvestopäťdesiat míľ vzdialená a rozprestiera sa na desaťtisíc míľ pobrežia. Len toľko sa z nej dosiaľ podarilo objaviť; denne pribúdajú nové objavy. V oblastiach, s ktorými sme sa oboznámili pred rokom 1541, sa to ľuďmi hemžilo ako v úli. Zdalo sa, ako keby tam bol Boh usídlil keď nie všetko ľudstvo, tak aspoň jeho väčšiu časť.

Všetkých týchto ľudí rozličného stavu stvoril Boh ako jednoduché úprimné bytosti bez zlých úmyslov. Boli veľmi poslušní a nanajvýš verní tak svojim pôvodným pánom ako potom kresťanom, ktorým slúžili; boli pokorní, trpezliví a mierumilovní. Nepoznali ani spory, nesvornosť, ani hašterenie. Ani nevedeli, že mrzutosť, nenávisť, podlosť a pomstivosť vôbec existujú. Sú to ľudia slabšej ale veľmi jemnej telesnej stavby, neznesú veľké námahy a umierajú pri malých neprístojnostiach. Naši kniežací synkovia a vyššie postavení ľudia, vychovaní v nadbytku a blahobyte, nie sú asi telesne takí slabí, ako Indiáni, patriaci do triedy nádenníkov. Sú to veľmi chudobní ľudia, vlastniaci len málo pozemských vecí a ani po nich netúžia; nepoznajú preto ani pýchu, ani pánske spôsoby, ani túžbu po majetku. Ich potrava je takého druhu, že ani svätí otcovia pustovníci by nemohli žiť skromnejšie, chudobnejšie až biednejšie. Šatstvom im je obyčajne kus komže, ktorým si zakrývajú prirodzenie; je už veľa, ak majú plášť z akejsi bavlnenej tkaniny, dĺžky asi poldruha alebo dva lakte. Posteľou im je podložka z tŕstia; niekedy spávajú v dekách, zavesených ako siete a na ostrove Hispaniola nazývaných hamak. Chápu rýchlo, nezaujato a prenikavo; sú učenliví a vnímaví pre dobré zásady, plní schopnosti prijať našu svätú katolícku vieru a privyknúť si na túto bohumilú zmenu. V tomto ohľade existuje u nich oveľa menej prekážok ako u iných smrteľníkov, ktorých Boh stvoril na tejto zemi. Keď počujú čo len zmienku o veciach viery, zatúžia hneď počuť a naučiť sa viac; preukazujú aj záľubu v používaní sviatostí a vôbec v účasti na bohoslužobných obradoch. Môžem po pravde dosvedčiť, že duchovných, ktorí ich chcú po tejto stránke uspokojiť, musí Boh vyzbrojiť veľkou dávkou trpezlivosti. Jedným slovom, často som počul aj od svetských Španielov, ktorí sa v tých krajinách zdržovali, a teda dobromyseľnosť tohto národa nemohli popierať, zvyčajnú výpoveď: Títo ľudia by boli tí najšťastnejší na svete, len keby poznali toho pravého Boha.

Medzi tieto krotké ovečky, obdarené ich stvoriteľom a pôvodcom týmito vlastnosťami, vtrhli Španieli, len čo ich vypátrali, ako vlci, tigre a levy, ktorých už niekoľko dní moril hlad. Štyridsať rokov nerobili medzi nimi nič iné, a do dnešného dňa to nerobia inakšie, že ich rezali, škrtili, mučili, týrali, trýznili; na tisíc nových a neobyčajných spôsobov utrpenia, o ktorých nebolo dosiaľ ani počuť ani nič napísané, z ktorých však niektoré v ďalšom uvediem, ich tým najukrutnejším spôsobom zvádzali z tohto sveta. Doviedli to až tak ďaleko, že z troch miliónov ľudí, ktorých som na ostrove Hispaniola videl na vlastné oči, dnes už ostáva len dvesto domorodcov. Dĺžka ostrova Kuby je asi taká veľká ako vzdialenosť z Valladolidu do Ríma; dnes je tento ostrov skoro vyľudnený. San Juan (starý názov ostrova Portoriko, ktorého hlavné mesto sa aj dnes tak nazýva) a Jamajka sú ďalšie dva veľké, úrodné a prekrásne ostrovy; dnes sú spustošené a pusté. Na severnej strane Kuby ležia Lucayské ostrovy (spolu s Obrovskými ostrovmi sú to dnešné Bahamy) , počtom je ich asi šesťdesiat, potom sú tu Obrovské ostrovy a veľký počet ďalších väčších a menších ostrovčekov. Ani posledný z nich nezaostáva za kráľovskými záhradami v Seville čo do úrodnosti a krásy. Je to najzdravší kus zeme pod slnkom. Kedysi tu žilo päťkrát stotisíc ľudí – dnes tu niet človeka. Zradcovským spôsobom ich povraždili alebo odvliekli na ostrov Hispaniolu, keď zistili, že tam už skoro niet obyvateľov. Tri roky po tejto udalosti sa tým smerom vypravila jedna loď s úmyslom pozbierať, čo ostalo; jeden dobrý kresťan (asi to bol obchodník Pablo de Ysla; jeho meno sa zachovalo v inom spise De Las Casas) sa totiž zbožne rozhodol obrátiť na kresťanskú vieru aspoň tých domorodcov, čo ešte ostali. Našiel ich už len pätnásť a videl som ich na vlastné oči. Z toho istého dôvodu je dnes viac ako tridsať ostrovov v susedstve San Juanu vyľudnených a pustých. Plošne je to viac ako dvetisíc míľ, kde neuzriete ani stopu po ľuďoch.

Čo sa týka veľkej pevniny, treba považovať za isté, že tam naši milí Španieli svojimi ukrutnosťami a hanobnými činmi vykradli a premenili na dnešné pustatiny viac ako desať kráľovstiev, kedysi silne zaľudnených. Boli väčšie ako celé Španielsko, aj keby ste k nemu pripočítali Aragónsko a Portugalsko a úrodnej zeme tam bolo viac ako je cesta zo Sevilly do Jeruzalema, a to je viac ako dvetisíc míľ.

Môžeme tu uviesť ako istú a pravdivú skutočnosť, že v priebehu spomenutých štyridsať rokov tyranské a čertovské činy kresťanov zapríčinili tým najodpornejším a najnehanebnejším spôsobom násilnú smrť viac ako dvanásť miliónov mužov, žien a detí a iste by sme sa nemýlili, keby sme ten počet udali ako pätnásť miliónov.

Títo takzvaní kresťania, ktorí tuná so svojimi loďami pristáli, mali dva celkom isté spôsoby, ako tieto poľutovaniahodné národy vykynožiť a nechať úplne zmiznúť z povrchu zeme. Po prvé s nimi viedli najnespravodlivejšiu, najkrutejšiu a najkrvavejšiu vojnu; a po druhé zbavili života každého, u koho sa dalo očakávať, že zatúži po slobode a bude sa jej domáhať, alebo čo na ňu len pomyslí pri všetkých tých súženiach, ktoré bude musieť znášať. Taký osud čakal všetkých vysokých úradníkov krajiny a vlastne všetkých slobodne narodených poddaných; vo vojne nechávali na žive len deti a ženy. A týmto dali za úlohu najtvrdšie, najťažšie a najnepríjemnejšie práce, ktoré by nevydržalo ani hovädo, nie to človek. Do týchto dvoch hlavných druhov viac ako satanského tyranstva sa dajú začleniť všetky ostatné veľmi rozmanité a nespočetné muky, majúce jeden cieľ: snažiť sa vyhubiť tie národy.

Jediná a pravá príčina, prečo kresťania zabili a zahubili taký obrovský počet nevinných ľudí, bolo ten to, že sa chceli zmocniť ich zlata. Priali si zbohatnúť za pár dní ich pokladmi, a tak sa vyšvihnúť vyššie, ako im dovoľoval ich stav a ich pomery. Stalo sa to, musím to priznať, preto, lebo boli tak nenásytne skúpi a pyšní, že by sa im bol ťažko niekto vo svete vyrovnal. Stalo sa to, lebo sa chceli usadiť v týchto bohatých a úrodných krajinách a pretože ich obyvatelia boli takí skromní, trpezliví a tak ľahko sa dali ujarmiť. Brali na nich ohľad a šetrili ich menej – a hovorím pravdu, lebo som sa na to celý čas díval – ako svoj dobytok! Kiež by bol Boh nepripustil, aby k nim neboli ukrutnejší ako k dobytku! Nepovažovali ich za viac, ale za oveľa menej ako blato na ulici. To mala byť starosť o zachovanie ich života a blaho ich duší! Môžem svätosväte tvrdiť, že tie milióny ľudí, o ktorých som hovoril, odišli z tohto sveta bez viery a bez sviatosti. Pritom je všeobecne notoricky známou pravdou, ktorú musí potvrdiť aj každý tyran a škrtič, že ešte nikdy v celej Indii neurazili Indiáni Španiela. Stretávali sa s nimi tak, ako keby boli títo cudzinci prišli z neba ako samotní anjeli.

„Poďte sa pozrieť na mužov, ktorí k nám zostúpili z neba a doneste im jesť a piť!“ – podľa Kolumbusovho lodného denníka týmito slovami pozdravili obyvatelia Antíl prvých Španielov.

Hispaniola

Ako som už povedal, bol to ostrov, kde sa Španieli vylodili po prvý raz. Tu sa začalo oné nešťastné vraždenie a masakrovanie domorodého obyvateľstva. Tento ostrov bol spustošený a vyľudnený ako prvý. Kresťania začali tým, že Indiánom pobrali ženy a deti, zneužili ich a týrali ich. Požrali im potraviny, ktoré si prácou a šetrením nazhromaždili. Nijako im nestačilo, čo im dali Indiáni dobrovoľne; každý dal, čo mohol, ale to nebolo veľa, lebo Indiáni neodkladajú viac, ako nevyhnutne treba a na čo netreba vynakladať veľa námahy. Množstvo, ktoré vystačí pre tri rodiny po desiatich členoch na celý mesiac, pohltá niekedy Španiel za jediný deň. A keď sa potom začali vyskytovať ukrutnosti, utlačovanie a násilia, začali Indiáni chápať, že takíto ľudia predsa nemôžu pochádzať z neba. Niektorí začali skrývať svoje zásoby, iní ženy a deti a mnohí utekali do hôr, aby nemali styk s takými nebezpečnými a odpornými ľuďmi. Kresťania ich fackali a bili päsťami a palicami, pri čom nešetrili ani náčelníkov obcí. Spomedzi mnohých dôkazov ich bezhraničnej nehanebnosti a vyzývavosti uvádzam len ten, že jeden španielsky veliteľ znásilnil manželku najvyššieho kráľa na tomto ostrove.

Teraz začali Indiáni pomýšľať na možnosti, ako by mohli kresťanov vyhnať zo svojej krajiny. Siahli po zbraniach, ale tie boli veľmi slabé, narobili málo škôd a nestačili na obranu, nie to ešte na útok. Ich útok bol ako prášenie kobercov alebo detská hra. Naproti tomu Španieli, na koňoch a s mečmi a kopijami, narobili medzi nimi zakaždým hrozné krviprelievanie. Vrhli sa medzi ľud, nešetrili deti ani starcov, ani tehotné ženy ani novorodičky, rozparovali im bruchá, sekali všetko na kúsky; ako keby prepadávali stádo oviec, nahnané do košiara. Súťažili medzi sebou, kto z nich roztne človeka jednou ranou meča na dve polovice, kto mu kopijou rozčesne hlavu alebo vytrhne z brucha črevá. Novorodeniatka vedeli odtrhnúť od pŕs ich matiek a hodiť hlavičkami o skalu. Iní ich za ramená vliekli po ulici, rehotali sa a robili vtipy, keď ich hádzali do vody so slovami: „Len sa potrep vo vodičke, ty malý ničomník!“ Boli aj takí, čo jednou ranou prebodli matku i dieťa a potom ich pred sebou kopali. Iní stavali šibenice; také vysoké, že nohy obesencov skoro na zem dosahovali, a také široké, že sa na ne dalo zavesiť na počesť spasiteľa a dvanástich apoštolov vždy po trinásť Indiánov; pod nich nakládli drevo a založili oheň a zaživa ich upaľovali. Niekedy im naviazali okolo tela suchú slamu a tú zapálili. Iných nechali na žive len preto, aby im odsekli ruky, uviazali im ich na telo o potom ich odháňali s príkazom: „Choďte do hôr a ukážte sa svojim krajanom, nech vidia niečo nové!“ Vrchnosť a šľachticov vraždili obyčajne takto: narobili rošty z tyčí, uviazali na ne vo vodorovnej polohe nešťastníkov, zdvihli to na kolíky a pod tým založili mierny ohník; ozval sa úpenlivý nárek, ktorý trval, kým mučení za neopísateľných bolestí nevypustli ducha.

Raz som prišiel práve v čase, keď takto na rošte pálili štyroch či piatich šľachticov. Ak sa nemýlim, stálo neďaleko ešte pár roštov s jednoduchými ľuďmi. Všetci tak strašne revali, že to veliteľ nakoniec nezniesol, no možno ho to rušilo v spánku. Prikázal, aby ich zaškrtili. Jeho sluha však bol oveľa ukrutnejší ako kat, ktorý ich upaľoval; poznám jeho meno a veľmi dobre aj jeho rodinu v Seville; nedovolil ich zaškrtiť, ale vlastnoručne im vopchal do úst kus handry, aby nemohli kričať a aj oheň upravil tak, ako si prial.

Inokedy upaľovali Indiánov priviazaných k stĺpu, zarazenému do zeme a Španieli si pospevovali pesničku o Nerónovi, ktorý podpálil Rím a tiež si nerobil nič z plaču starcov a detí.

V tom čase už ušli všetci, čo vládali, do hôr a skrývali sa tam; šplhali sa na najstrmšie skaly, len aby unikli týmto ukrutným, bezcitným, dravcom sa podobajúcim ľuďom. Preto začali škrtiči, nepriatelia ľudského pokolenia, cvičiť svojich zúrivých psov* na to, aby každého Indiána, len čo ho zočia, skôr ako treba na pomodlenie sa jedného otčenáša, roztrhali na márne kúsky; väčší psi chytali Indiánov ako diviakov a žrali ich; tieto krvavé kúpele sú neopísateľné. (V čase príchodu Španielov nebolo v Západoindických zemiach ani koní ani psov a ich príchod vyvolával medzi domorodcami strach a zdesenie, ktoré dobyvatelia šikovne využívali psychologicky aj vojensky. Guvernérom yucatánskej oblasti v Mexiku bol v tom čase Francisco Montejo, známy najmä tým, že svojich psov kŕmil indiánskymi deťmi.).

Stalo sa aj, ale veľmi zriedka, že Indiáni v spravodlivom a svätom zápale v boji zabili kresťana; títo potom medzi sebou vyniesli zákon, že za každého zabitého kresťana treba zabiť sto Indiánov.

Mnohí Indiáni sa zo zúfalstva obesili a robili to nielen muži, ale aj ženy a deti. Napríklad viac ako dvesto ich tak skončilo na Kube, aby unikli neľudskostiam najhoršieho zo všetkých barbarov, Rodriga Albuquerqua.

Peru

Roku 1531 vtrhol jeden tyran so svojimi vojskami do kráľovstiev Peru.

(Meno hlavného vinníka je Francisco Pizarro a jeho pomocníkmi boli Diego d‘Almagro a Hernando de Soto. Las Casas neuvádza spravidla mená vinníkov. „Ich mená musia byť zmazané s povrchu zeme, ako keby nikdy neboli existovali medzi živými.“ Chcel ich vymazať z ľudských dejín, ale tento šľachetný čin sa nepodaril. Je to pochopiteľné. Bez mien zloduchov sa dejiny nedajú písať. Preto pre tých, čo chcú vedieť mená vinníkov, ich uvádzame. Ostávajú v našej pamäti a majú pre nás tú cenu ako Heinrich Himmler alebo Adolf Eichmann.).

Prišiel tam pod tou istou zámienkou, s tým istým úmyslom a s tými istými spôsobmi a všetci ostatní; lebo bol jeden z tých, čo svojmu remeslu rozumeli; zúčastnil sa všetkých ukrutností a hanebností na pevnej zemi od roku 1510. Vraždil, lúpil, drancoval bez miery a bez cieľa; nedržal sa ani viery, ani nedodržal slovo. Celé dediny vypálil, obyvateľstvo vyvraždil a vyhubil. Sám zapríčinil týmto krajinám toľko zla, že sme pevne presvedčení, že nikto nemá toľko schopností, aby to vedel vysloviť alebo opísať. No deň súdu iste príde a potom budeme poznať celé jeho dielo. Ak chcem teraz niektoré z jeho zločinov predstaviť v celej ich ošklivosti a uviesť pri tom aj bližšie okolnosti, ktoré z nich robia ešte väčšie zločiny, aj tak nebudem môcť povedať o nich dosť zlého.

Pri svojom skazonosnom príchode spustošil niekoľko dedín, pozabíjal ich obyvateľov a nakradol množstvo zlata. Neďaleko od miesta pristátia ležal ostrov, nazývaný Pugna (v Tichom oceáne pred Guayaquilom v Ekvádore; mal veľa obyvateľov, lebo bol neobyčajne príťažlivý. Pán ostrova a jeho poddaní privítali prišelcov ako anjelov z neba. Kotvili tu celých šesť mesiacov a požrali tým chudákom všetky ich zásoby. Nakoniec im domorodci ukázali aj komory, kde si ukladali obilie, ktoré im a ich deťom malo slúžiť za obživu v čase sucha a neúrody. S plačom im všetko podávali, aby si z toho brali podľa ľubovôle a pojedli to. Vďaka, ktorú za to týmto dobrákom Španieli preukázali, bola taká, že časť z nich prebodali alebo im vrazili meč do chrbta; a tých, čo im živí padli do rúk, zotročili; zaobchádzali so všetkými tak strašne, že za krátky čas celý ostrov vyľudnili.

Stadiaľ tiahli po pevnine do provincie Tumbala (dnešné mesto Tumbes v sev. Peru) a spustošili a pobili všetko, čo tam našli. Keďže to malo za následok, že domorodé obyvateľstvo pred týmito strašnými a hnusnými ľuďmi zutekávalo, vyhlasovali o nich, že sa vzpierajú kráľovi a že sú to povstalci. A vtedy použil ten tyran takýto úskok: Keď mu na rozkaz alebo aj dobrovoľne priniesli zlato, striebro a čo ešte všetko mali, pýtal viac; a oni nosili; až nakoniec videl, že už nič nemajú, alebo už nič nenosili. Vtedy vyhlásil, že ich prijíma za poddaných španielskeho kráľa, objímal ich, nechal zatrúbiť na dvoch trúbkach, ktoré nosil so sebou, narobil veľa rečí a oznámil im, že odteraz im už nič nezoberie a ani im neurobí nič zlého. Myslel si teda, že má právo, kým ešte nie sú pod ochranou španielskeho kráľa, olupovať ich o majetok, alebo aspoň prijať od nich, čo mu zo strachu pred ohlasovanými násilnosťami z jeho strany sami ponúknu. Ako keby už teraz, keď naozaj boli pod kráľovskou ochranou, vôbec nemal v úmysle ujarmiť ich, drancovať, vraždiť a ničiť; ako keby ich už doteraz nebol dosť vyhubil.

Za pár dní sa k nim blížil cisár a najvyšší pán týchto zemí, menom Atabaliba (podľa dnešného prepisu Atahualpa, 13. a posledný kráľ Inkov). S ním prichádzalo veľké množstvo národa, čiastočne bez zbraní a čiastočne ozbrojených akoby pre žart. Počul už veľa o tom, aké ostré sú ich meče, aké pichľavé ich kopije, aké rýchle ich kone, a vôbec, čo za ľudia sú títo Španieli: keby čerti mali zlato, aj do týchto by sa pustili a obrali by ich oň. Príduc do kraja, kde sa nachádzali, nechal volať: „Kde sú tí Španieli? Priveďte ich! Nepohnem sa z miesta, kým mi nezložia účty za mojich poddaných, ktorých povraždili, za miesta, ktoré spustošili a za poklady, ktoré mi ukradli!“ – Nato sa Španieli pustili do jeho sprievodu, pozabíjali veľa jeho ľudí a jeho samého, noseného na nosidlách, vzali osobne do zajatia. Keď ho mali vo svojej moci, navrhli mu, aby sa vykúpil. Ponúkol im štyri milióny kastiliánov – presnejšie povedané kastílskych korún. Nebola to mincová jednotka, pretože v čase dobytia nebola ešte v Západnej Indii nijaká mincovňa. Peniaze nahradzovalo zlato a 5,5 g čistého zlata malo hodnotu jedného kastiliána. Musel ich však dať pätnásť miliónov. Potom mu síce sľubovali, že bude slobodný, ale nedodržali dané slovo, ako to mali v styku s Indiánmi vždy vo zvyku. Dávali mu za vinu, že sa ľud zhlukuje. On im však odpovedal: „Bez môjho príkazu sa tu nepohne ani list na strome! Keď sa teraz ľud zhlukuje, môžu drzo veriť, že to on rozkázal; je ich zajatcom, nech ho len zabijú.“ – Bez ohľadu na to bol súdený a odsúdený na upálenie zaživa, hoci niektorí dôstojníci navrhovali, aby bol najprv zahrdúsený a až potom spálený. Keď sa to dozvedel, pýtal sa: „Prečo ma chcete upáliť? Veď čo som vám urobil? Nesľúbili ste mi, že ma pustíte, ak vám dám zlato? Nedal som vám oveľa viac, ako som najprv sľúbil? Radšej ma pošlite k svojmu kráľovi do Španielska, ak chcete.“ – Povedal potom ešte veľa takého, čo bolo na hanbu Španielom a odsudzovalo ich nespravodlivé správanie; aj tak ho upálili. Len si pomyslime, akým právom bojovali s týmto panovníkom, akým právom ho zajali, odsúdili na smrť a upálili?! S akým svedomím vlastnia títo barbari svoje obrovské bohatstvá, ukradnuté tomuto veľkému kráľovi, ako aj nespočetným iným vládcom a jednoduchým ľuďom?

Z nespočetných zločinov a ukrutností, pomocou ktorých hubili takzvaní kresťania tento národ, uvediem tu len niektoré, ktoré hneď na začiatku pozoroval jeden mních z rádu svätého Františka. Potvrdil pravdivosť svojho rozprávania svojím podpisom na listine, ktorej odpis poslal do všetkých krajov kastílskeho kráľovstva. Aj ja mám jeden z týchto odpisov, ním vlastnoručne podpísaný; píše tam:

„Ja, brat Maros de Niza, člen rehole Františkánov, comissarius duchovných tohto rádu v kráľovstve Peru, som bol jedným z prvých duchovných, ktorí sprevádzali kresťanov, keď prišli do tejto provincie; týmto podľa pravdy podávam svedectvo o určitých veciach, ktoré som v tejto krajine videl na vlastné oči; týkajú sa spravidla tamojších výdobytkov a zaobchádzania s domorodcami. Najprv svedčím ako očitý svedok, ktorý mal o všetkom dokonalé vedomosti, že peruánski Indiáni sú tí najdobráckejší zo všetkých Indiánov, ktorých som mal možnosť vidieť; a že sa vždy správali ku kresťanom priateľsky a milo. Videl som, že dávali Španielom množstvo zlata, striebra a drahých kameňov; dávali im vôbec všetko, čo mali, aby ich obslúžili čo najlepšie. Kým ukrutnosti a zloba nedali dôvod, nikdy nezačali vojnu; správali sa pokojne, brali Španielov do svojich príbytkov, preukazovali im príslušnú úctu a dali im nielen svoje potraviny, ale aj toľko otrokov a otrokýň, koľko si pýtali.“

„Súčasne svedčím, že len čo títo Španieli prišli do tejto krajiny, a bez toho, že by im Indiáni dali k tomu najslabší dôvod, nechali si od najvyššieho kazika (súhrnný názov pre náčelníka, starostu obce, štátneho úradníka, šľachtica) Atabalibu vyplatiť viac ako dva milióny v zlate. Keď im tento Atabaliba krajinu, v ktorej vládol, bez všetkého vydal, upálili ho, vládcu celej krajiny, na mieste. Hneď po ňom upálili aj jeho najvyššieho vojvodcu Cochilimaka, ktorý aj s inými šľachticmi krajiny v pokoji prišiel ku guvernérovi; za pár dní upálili rovnakým spôsobom ďalšieho kazika, menom Chamba, ktorý vládol v provincii Quito. Nedopustil sa ničoho a oni sami nevedeli, prečo ho zabili.“

„Rovnako nespravodlivo upálili vládcu Kanárov Chaperu. Ďalšiemu dôležitému pánovi v Quito, menom Alvis, pálili nohy a robili iné strašné veci mučiac ho, aby prezradil, kde sa nachádza Atabalibovo zlato; ukázalo sa, že o tom poklade vôbec nevedel. A takisto upálili v Quite aj tamojšieho miestodržiteľa pre všetky provincie oblasti, Cozopagangu. Jeden z guvernérových veliteľov, Sebastian de Benalcázar, si ho predvolal, a on prišiel netušiac nič zlého. Neodovzdal však toľko zlata, ako sa od neho očakávalo; a tak ho jednoducho aj s inými vznešenými kazikmi upálili. Ako som sa od Španielov dozvedel, robili to len preto, aby v celej krajine neostal nažive ani jeden príslušník domorodej šľachty.“

„V tej súvislosti zohnali Španieli do troch veľkých domov veľké množstvo Indiánov a zatvorili ich tam na zámok. Potom vhodili dnu oheň a všetkých ich nechali uhorieť, pričom ani jeden z nich nedal Španielom na to ani najmenší dôvod a neurobil im nič nepríslušného. Stalo sa raz, že jeden duchovný, menom Ocana, vytiahol z ohňa malého chlapčeka; priskočil však druhý Španiel, vytrhol mu ho z rúk a vrátil ho do plameňov, kde s inými zhorel na popol. A tento Španiel, čo chlapčeka po druhý raz hodil do ohňa, sa toho istého dňa vracal do tábora; cestou sa naraz zrútil, nezdvihol sa a umrel; bol som toho názoru, že nemal byť pochovaný.“

„Takisto dosvedčujem, že som viackrát videl na vlastné oči, ako Španieli Indiánom ruky odsekávali, mužom aj ženám, a to bez iného dôvodu, ako že si tak zmysleli; aj nosy alebo uši. Stalo sa to na toľkých miestach, že by zabralo veľa miesta, keby som to mal všetko menovať. Videl som aj, ako Španieli huckali psov na Indiánov a ako ich títo na kusy roztrhali; veľa ich takto zahynulo. Ďalej som videl, ako zapaľovali domy a celé dediny, a to tak často, že ich počet nemôžem udať; len toľko viem, že ich bolo veľmi veľa. Pravda je aj, že odtrhli deti matkám od pŕs, chytili za rúčky a krútením odhodili tak ďaleko, ako len vládali. A okrem toho sa dopustili ešte toľkých a takých neľudskostí, že som tým bol zhrozený a ani to všetko nemôžem ani vypovedať.“

„Videl som aj, ako Španieli mnohých kazikov a iných vznešených ľudí, ktorí k nim prišli v mieri a plní dôvery, lebo im sľúbili úplnú bezpečnosť, hneď po príchode vrhli do ohňa. Dvoch upálili priam v mojej prítomnosti; jedného v Andone, druhého v Tumbale; ťažko bolo nájsť oblasť, kde by toto nestvárali, nech som proti tomu akokoľvek kázal. Po podrobnom prešetrení pomerov, ktoré som za tým účelom vykonal, môžem na Boha a na moje svedomie tvrdiť, že Indiáni v Peru sa nebúria pre žiadne iné príčiny ako pre zlé zaobchádzanie a týranie. Majú na to dosť príkladov; stále ich podvádzali a klamali, nikto nedodržal dané slovo, spustošili im najnerozumnejším, najnespravodlivejším a najukrutnejším spôsobom domovinu a zaobchádzali s nimi tak odporne, že sa museli rozhodnúť radšej umrieť, ako ešte dlhšie trpieť takéto príkoria.“

„Ďalej dosvedčujem, že som sa od Indiánov viac ako raz dozvedel, že skrytého zlata je tu viac, ako sa kedy videlo a tušilo; ale pre ukrutnosti Španielov na nich spáchané nechcú ho prezradiť a ukázať; zaobchádza sa s nimi tak, že radšej obetujú svoj život, ako to urobili mnohí už pred nimi. To však veľmi uráža nášho Pána Boha a Jeho kráľovskej milosti preukazuje špatnú službu; náš najvyšší panovník sa tým vystavuje nebezpečenstvu, že stratí krajinu, ktorá by mohla vyživiť celú Kastíliu a jej znovuvydobytie by podľa mojej mienky bolo spojené s nesmiernymi ťažkosťami a veľkými výdavkami.“

To všetko boli vlastné slová menovaného rehoľného duchovného. Mexický biskup ich okrem toho potvrdzuje a výslovne svedčí, že všetko, čo povedal páter Marco, je čistá pravda.

Uvážme teraz, že tento páter hovorí, že podáva správu len o tom, čo sám videl; uvážme, že sa v tejto krajine zdražoval len deväť až desať rokov a prešiel osobne nanajvýš oblasť takých päťdesiat až sto míľ (španielska míľa meria 5,5 km); okrem toho tam bol celkom na začiatku, keď tu bolo Španielov pomerne málo. Keď potom títo počuli o zlate, prišlo ich naraz štyri až päťtisíc, zaplavili túto veľkú krajinu, rozprestierajúcu sa po dĺžke šesťsto míľ a celú ju spustošili, dopustiac sa všade opísaných a ešte horších zločinov. Od tých čias až dodnes zabili iste tisíckrát viac ľudí; všade zapudili zľutovanie a bázeň pred Bohom a kráľom a vyhubili väčšiu časť ľudského pokolenia. Za posledné dva roky tu povraždili iste viac ako štyri milióny ľudí a vraždenie ani teraz neprestáva.

Nie je tomu tak dávno, čo Španieli zbičovali jednu veľkú kráľovnú a tak ju pripravili o život. Bola ženou Elingua, ktorý vo svojej krajine vládol ako kráľ. Dopustili sa voči nemu veľkej nespravodlivosti, popudili ho proti sebe a svojou ukrutnosťou vyvolali v ňom také pohoršenie, že sa vzbúril a jeho povstanie trvá dodnes. Vtedy zajali kráľovnú, jeho manželku, ktorá k tomu všetkému podľa povesti bola ešte v druhom stave; neprávom ju zabili, aby sa tým jej manžel trápil a duševne trpel.

Keby som chcel vymenovať všetky ukrutnosti a vraždy, ktoré kresťania napáchali v kráľovstve Peru a ešte dnes sa ich každodenne dopúšťajú, musel by som prísť k záveru, že všetky zločiny v iných krajinách sú čo do povahy, množstva a ohavnosti proti týmto nič.

(Podrobnejší opis okolností zavraždenia posledného kráľa Inkov Atahualpu preberáme z knihy Objavovanie Ameriky od Nicholasa Horderna, Simona Dresnera a Martina Hillmana (Mladé letá 1989, str.101), ktorá má síce v tiráži údaj, že je určená „pre čitateľov od 13 rokov“, ale je v nej taký faktografický materiál, že by sa jeho znalosťou mohol pýšiť každý intelektuál. Pozri esej „Zavraždenie Atahualpu“ v tpmto čísle ZH.)

Kuba

V roku 1511 pristáli Španieli na Kube, ktorá je, ako som už povedal, taká dlhá ako cesta z Valladolidu do Ríma a mala viacero zaľudnených provincií. Aj tu sa dopúšťali neopísateľných ukrutností a pri tom sa raz vyskytol tento pozoruhodný prípad:

Jeden z najvznesenejších kazikov kraja, menom Hatuey, ušiel z Hispanioly, aby unikol barbarstvám a neľudskostiam kresťanov, na Kubu. A keď už tu bol, prišla správa, že prichádzajú aj Španieli. Zhromaždil svojich ľudí a takto k nim prehovoril: „Viete, že sa hovorí o príchode kresťanov. Viete, ako zaobchádzali s vašimi pánmi a s jednoduchým ľudom na Hispaniole. Tu budú robiť to isté. Viete prečo to robia?“ Odpovedali, že nevedia, iba že by boli od prírody zlí a ukrutní. „Nielen preto“, poúčal ich, „ale oni majú Boha, ktorému sa klaňajú a ktorému sa aj my máme klaňať zo všetkých síl; preto nás týrajú, mučia a zabíjajú. Pozrite sa,“ ukázal na košík plný zlata, striebra a drahých kameňov stojaci neďaleko, „toto je Boh kresťanov! Ak súhlasíte, zatancujeme mu na poctu náš areytos (náboženský tanec a balet); možno nám potom bude milostivý a prikáže kresťanom, aby nás nechali na pokoji.“ S radosťou kričali „Áno! Áno!“ a pustili sa do tanca. Tancovali, kým nepadali únavou a vtedy im Hatuey povedal: „Verte mi, ak si zlato ponecháme, aj tak nám ho vezmú; nech robíme čokoľvek, pobijú nás všetkých kvôli nemu. Hoďme ho radšej do vody.“ Všetci boli spokojní, keď hodil košík s drahocenným obsahom do blízkej veľkej rieky.

Keď kresťania pristáli na Kube, utekal tento kazik pred nimi, lebo ich poznal; a keď mu od nich hrozilo nebezpečenstvo, bránil sa. Nakoniec ho však zajali. Pretože však pred ich ukrutnosťami a zločinmi utekal a proti tým, čo mu siahali na život, sa bránil, rozhodli sa teraz, že ho upália. Keď už bol uviazaný na stĺp, pristúpil k nemu jeden duchovný z rádu svätého Františka, bohabojný muž z tohto okolia a začal mu rozprávať všeličo o našom Bohu a o našej viere, o čom on dosiaľ nepočul ani slova. Kňaz sa všemožne pokúšal využiť ten krátky čas, čo mu kat dožičil, a uisťoval kazika, že ak uverí, čo mu on teraz hovorí, príde do neba a bude sa tam tešiť večnej radosti a blaženosti; v opačnom prípade však príde do pekla a tam bude trpieť večné muky. Kazik chvíľu rozmýšľal a potom položil otázku, či do neba prídu aj kresťania. Samozrejme, hovorí kňaz, všetci dobrí kresťania prídu do neba! Okamžite a bez rozmýšľania vyhŕkol kazik, že tam teda nechce ísť, to radšej do pekla, aby týchto ukrutníkov nemusel vidieť; nechce byť ani chvíľu tam, kde budú títo.

Bol na tomto ostrove aj jeden španielsky kráľovský úradník, ktorému pridelili tristo Indiánov. Za tri mesiace z nich dvesto sedemdesiat vo svojich baniach k smrti utýral, takže mu ich ostalo len tridsať, jedna desatina. Dali mu ich opäť toľko, možno aj viac, a opäť ich takisto pripravil o život. Aj po tretí raz mu ich pridelili a skončilo to takisto; a opakovali to, až kým si čert nevzal jeho dušu.

Počas môjho pobytu na Kube umrelo za štyri mesiace asi sedemtisíc detí od hladu, lebo ich otcovia a matky boli zavlečení do baní a o ne sa nemal kto postarať; ani ich nemal kto chrániť pred násilenstvami zločincov.

Takto šírili Španieli, ktorí prišli do Indie, česť a slávu nášho Boha a našej katolíckej viery!

Terra firma

V roku 1514 prišiel do Darienu hanebný guvernér; bol to strašný tyran, nerozumný a bezcitný; nástroj božej pomsty. (Bol to Pedro A rias de Avilla, ktorý má na svedomí podľa odhadu Ovieda dva milióny zabitých Indiánov. Darien bola oblasť dnešnej Strednej Ameriky medzi Panamou a Kolumbiou.

Avilla bol pevne rozhodnutý zaľudniť túto zem veľkým množstvom Španielov. Je síce pravda, že už pred ním pristáli na pevnine všelijakí zúrivci, ktorí okradli a povraždili veľa ľudí a narobili neopísateľné zlo; držali sa na pobreží a kradli a lúpili tam, ako len mohli. Tento ich všetkých prevýšil: tých, čo kradli na pevnine, aj tých, čo navštevovali ostrovy. Podlosť jeho činov prevyšovala všetko, čo tu bolo predtým. Vyplienil nielen morské pobrežie, ale vyľudnil celé kráľovstvá vo vnútrozemí, povraždil ich početných obyvateľov a poslal ich do pekla. Jeho pustošenie sa týka oblasti mnoho míľ od Darienu až po nikaragujské kráľovstvo; to je viac ako päťsto míľ a podľa môjho názoru je to najlepšia, najúrodnejšia a najobývanejšia krajina na svete. Žilo tam veľa mocných pánov, bolo tam množstvo neuveriteľne veľkých miest a nachádzal sa tam taký ohromný zlatý poklad, o akom sa nikde na svete ani nechyrovalo. Lebo hoci sa už Španielsko zaplnilo zlatom, a to veľmi jemným zlatom, pochádzajúcim väčšinou z ostrova Hispanioly, predtým ho museli Indiáni vyťažiť z útrob zeme v baniach na pevnine, kde, ako sme už povedali, od tejto práce húfne mrú.

Tento guvernér a jeho ľudia vynašli pre úbohých Indiánov celkom nové a neslýchané útrapy, len aby títo pre nich odkrývali zlato. Jeden z jeho dôstojníkov na rozkaz guvernéra okrádať a vraždiť na jednom jedinom pochode pripravil o život štyridsaťtisíc ľudí. Rozprával mi o tom jeden mních z rádu sv. Františka menom Fra Francisco de San Romano, ktorý ho na tomto pochode sprevádzal a všetko videl na vlastné oči. Prebodávali ich mečmi, upaľovali ich za živa a huckali na nich krvilačných psov, alebo ich nejakým iným spôsobom umučili k smrti.

Následkom nebezpečného oslepnutia, ktoré postihuje tých, ktorí až dodnes vládnu v Indii, sa v otázke obrátenia na vieru a spásy národov postupovalo úplne obrátene. Pravdou je, že o toto išlo na celkom poslednom mieste, hoci sa o tom veľa nahovorilo, aby sa iné veci zakryli alebo skrášlili. K tejto veľkorysosti myslenia, konania a prikazovania pribudol totiž ešte list Indiánom, prikazujúci im obrátiť sa na kresťanskú vieru a podrobiť sa kastílskym kráľom – lebo inakšie sa proti nim zakročí mečom a ohňom, budú škrtení, do otroctva predaní atď. Dá sa predpokladať, že by Syn Boží, ktorý umrel za každého z nich a vydal príkaz: „Choďte a učte všetkých pohanov!“ bol mal na mysli prikazovať neveriacim, ktorí si pokojne a v mieri žijú vo svojej krajine, aby bez meškania, okamžite a bez predchádzajúceho poučenia prijali cudzie učenie a podrobili sa vláde kráľa, o ktorom dosiaľ nebolo ani vidu ani slychu? Kráľa, ktorý má za vyslancov a služobníkov takýchto bezcitných, ukrutných a podlých zúrivcov? V prípade neposlúchnutia im hrozí strata majetku, zeme, slobody, žien a detí, dokonca aj života. Kto takto koná, ten si zaslúži len výsmech, opovrhnutie a pekelný trest.

Tých, čo v nejakej vyrabovanej a vyhorenej osade ostali nažive, čakali strašné mučenia, aby priniesli zlato, ak ešte nejaké majú, alebo udali miesta, kde sa dá zlato nájsť; nakoniec z nich urobili otrokov. Vyhorené domy sa podrobne prehľadávali a kovové cennosti znášali na kopu. Takéto veci robil ten prekliaty človek a pomáhali mu všetci nekresťania, ktorých priviedol so sebou, v čase od roku tisíc päťsto štrnásť do roku tisíc päťsto dvadsaťjeden alebo dva. Na opísané výpady posielal vždy päť až šesť svojich sluhov, aby sa jeho podiel na zlate, perlách a drahých kameňoch – okrem toho, čo sa mu ušlo ako vrchnému vojenskému veliteľovi – ešte zvýšil na základe ich prítomnosti. Takto konali všetci kráľovskí úradníci; každý z nich vysielal na lúpežné výpravy toľko sluhov alebo zamestnancov, koľko mohol; aj najvznešenejší biskup tejto zámorskej ríše vysielal svojich sluhov s úmyslom mať podiel na koristi. V uvedenom čase bolo v tomto jedinom kráľovstve na pevnine nakradnuté za milión kastiliánov v zlate; bojím sa, že udávam nízke číslo. Je však isté, že z celého tohto bohatstva nedostal kráľ viac ako tritisíc kastiliánov; a kvôli tomu bolo zabitých viac ako osemsto tisíc ľudí! Tyranskí guvernéri, ktorí prišli po tomto a vládli až do roku tisíc päťsto tridsaťtri, pripravili o život väčšinu tých, čo prežili a ostatných predali do otroctva – ako sa to po podobných vojnách pravidelne robí.

Medzi premnohé zločiny, ktorých sa tento vládca dopustil, patrí spomenúť aj tento: Istý kazik, šľachetný pán, dal Španielom z vlastnej vôle lebo zo strachu (čo je pravdepodobnejšie), deväťtisíc kastiliánov. Nestačilo im to. Zatkli ho; musel si sadnúť s vystretými nohami na zem, priviazali ich na stĺp a podkúrili pod ne – žiadajúc, aby im dal ešte viac zlata. Poslal do svojho domu a nechal doniesť ešte za tritisíc kastiliánov – no oni obnovili mučenie, aby pridal. Ale pretože im už viac zlata nedal, lebo nemal, alebo možno nechcel dať, mučili ho takto do tých čias, kým mu špik nevychádzal z chodidiel a neumrel. Boli aj početné iné spôsoby týrania vznešených a bohatých ľudí, aby sa od nich takýmto vydieraním vynútilo zlato.

Raz jeden zločinný španielsky veliteľ na lúpežnej výprave prišiel k hore, na ktorej našla útočisko početná skupina ľudí, skrývajúca sa pred neprávosťami kresťanov. Prepadol ich, veľa z nich pozabíjal a sedemdesiat až osemdesiat dievčat a žien odvliekol s postupujúcou výpravou. Indiáni, ktorí to prežili, sa spojili a tiahli za kresťanmi s úmyslom žiadať od nich späť svoje ženy a dcéry. Naraz ich bolo toľko, že sa kresťania dostali do úzkych, ale korisť nechceli vydať: radšej preklali všetky ženy a dievčatá mečmi a takto ich všetkých osemdesiat zabili; nenechali nažive ani jednu. Indiáni si od bolesti vlasy trhali a radi by si boli vytrhli aj vnútornosti, keď kričali: „Ó, vy zlí ľudia! Vy ukrutní kresťania! Vy aj yry zabíjate?!“ Yra znamená v ich reči ženu. Chceli tým povedať, že zabiť ženu je taká strašná ukrutnosť, že sa jej môže dopustiť len najskazenejší zločinec s najtvrdším srdcom.

Takých desať až pätnásť míľ od Panamy žil šľachtic menom Paris, ktorý mal veľa zlata. Raz ho navštívili kresťania; prijal ich ako pokrvných bratov a ich vodcovi dal z vlastnej vôle zlata v hodnote päťdesiat tisíc kastiliánov. Keď to vojvodca a jeho sprievodcovia videli, pochopili, že musí mať veľký poklad – a to bolo jediné, čo ich v živote zaujímalo. Pretvarovali sa a robili, že sa chystajú na odchod. Ráno o štvrtej však prepadli dedinu, zapálili ju a mnohých pozabíjali a upálili.

Podarilo sa im ukradnúť ešte za päťdesiat až šesťdesiat tisíc kastiliánov zlata. Kazik však ušiel, takže ho nemohli ani zabiť ani zajať. V rýchlosti pozbieral toľko národa, koľko len mohol a za pár dní dohonil kresťanov, ktorí ešte mali pri sebe jeho sto tridsať až štyridsať tisíc kastiliánov; odvážne ich napadol, asi päťdesiat ich v boji zabil, odobral im všetko svoje zlato a ostaných zahnal na útek. No zanedlho napadla tohto kazika veľmi veľká presila kresťanov; zabili nielen jeho, ale aj veľa jeho poddaných a narobili si veľa otrokov. V dôsledku toho všetkého v celom tomto okrsku, ktorý meria viac ako tridsať míľ, a kedysi tu bol život ako v úli, dnes niet ani stopy po živote: nenájdete tu nijakých domorodcov ani nijaké domy.

Ukrutnosti a vraždy, ktorých sa dopustili ten zlosyn a jeho pomocníci v tomto ďalšom vyľudnenom kráľovstve, sú nespočítateľné.

Grenada

V roku 1539 sa viacerí tyrani pohli z Venezuely, Santa Marty a Cartageny smerom na Peru. Tam sa spojili s niekoľkými tamojšími a spolu sa vydali do vnútrozemia. Po tristo míľach prišli do najkrajších a najúrodnejších provincií, kde žili dobrí ľudia miernej povahy. Bolo tu aj veľa zlata a osobitne drahých kameňov druhu smaragdov. Novú krajinu nazval tyran, ktorý sem prišiel prvý, kráľovstvom Granada, lebo pochádzal z našej španielskej Granady. Kolónia Granada odpovedala dnešnému štátu Kolumbia a predovšetkým náhornej plošine okolo Bogoty. Prvým guvernérom bol Gonzales Ximenes de Quesada

Keď sa tu teda zišli toľkí zlopovestní ľudia zo všetkých končín; keďže to boli napospol škrtiči a krvaví psi, ktorí už v iných krajinách robili svoje krvavé remeslo; postupovali teda aj tu takým čertovským spôsobom, že prevýšili každé zlo, ktoré niekto niekde urobil.

Z mnohých ukrutností, ktoré sa tu konali tri roky a v ktorých sa pokračuje, spomeniem len niektoré a aj tie krátko.

Raz tu jeden guvernér udal druhého, aby mohol rabovať a vraždiť sám; zostavil svedkami potvrdený súpis zločinov a vrážd svojho kolegu a predložil ho Indickej rade; tam ho prečítali a dodnes uchovávajú v archíve. Svedkovia potvrdili, že hoci dali Indiáni svojim novým pánom všetko svoje zlato a smaragdy, nestačilo to a boli uvrhnutí do neznesiteľného otroctva.

Hlavný veliteľ dobyvateľov zajal aj kráľa tejto krajiny, menom Bogotá a držal ho v zajatí sedem mesiacov. Kráľ zo strachu o svoj život sľúbil, že naplní zlatom celý dom a jeho poddaní vskutku naznášali neuveriteľné množstvo zlata a smaragdov, no dom nenaplnili. Preto ho Španieli odsúdili na smrť – vraj nedodržal slovo! A nie na jednoduchú smrť, ale po mučení: natiahli ho na dereš, liali mu horúci loj na telo, uviazali ho ku kolom a pálili mu chodidlá; stále mu pripomínali, že prestanú, ak donesie sľúbené zlato; v mukách zomrel. Boh však ukázal, že sa mu takéto činy nepáčia: miesto, kde sa to dialo, naraz zbĺklo plameňom a zhorelo aj so všetkými účastníkmi do tla.

Týmto končím. Možno len do tých čias, kým prídu nové správy o nových a ešte horších zločinoch. Možno sa vrátim do krajín, kde som prežil 22 rokov a znovu uvidím to, čo som práve opísal. Ale ubezpečujem vás pred Bohom a na svoje svedomie, že som nezachytil ani desaťtisícinu toho pustošenia, vraždenia, násilností a ničenia krajiny, ktoré sa tam udiali a dodnes sú na dennom poriadku.

Musím však ešte upozorniť na jednu vec: od začiatku až doteraz sa Španieli tak málo starali o hlásanie viery v Ježiša Krista týmto národom, ako keby to boli psi alebo iné nerozumné zvery. Naopak, duchovným úmyselne sťažovali ich misionársku činnosť, lebo sa obávali, že by potom nenazhromaždili toľko bohatstiev, po akých túžili. V celej Indii sa dnes vie rovnako málo o tom, či je Boh nebeská bytosť alebo len z dreva alebo z hliny, ako sa vedelo pred sto rokmi. Jedinou výnimkou je Nové Španielsko (Mexiko) s jeho pár kláštormi, čo však činí len nepatrnú časť celej Indie. Ostatní Indiáni umierali a umierajú bez viery a bez sviatostí.

Ja, brat Bartolomé de Las Casas, som sa s božou pomocou dostal na španielsky kráľovský dvor, kde som sa snažil dosiahnuť vyhnanie pekelných vojsk z Indie, aby tamojšie nespočetné duše, ktoré tiež Ježiš Kristus vykúpil svojou krvou, neboli na veky zatratené. Hnala ma k tomu aj láska k mojej vlasti Kastílii a starosť, aby ju Boh pre jej strašné hriechy nezavrhol. A na kráľovskom dvore ma povzbudzovali niektoré vážené osoby, horliace za česť a slávu božiu a trpiace nešťastím a biedou iných. 8.12.1542 som vo Valencii tento spis konečne dokončil. Je to v čase, keď násilenstvá, tyrania, vraždenie, krádeže, pustošenie, bieda a utrpenie vo všetkých častiach Indie, kam prišli kresťania, vrcholia a neprestávajú. Nepatrnou výnimkou je Mexiko, ale aj tu je povinný tribút neznesiteľne vysoký.

Dúfam, že z tohto spisu sa cisár a kráľ Karol V. Španielsky dozvie pravdu o tom, ako sa proti jeho a božej vôli zaobchádza s jeho poddanými; že sa potom rozhodne odpomôcť týmto zlám a novým krajinám, ktoré Boh zveril pod jeho opateru, poskytne potrebnú pomoc. Kiež Boh na veky obšťastní jeho slávny život a jeho cisársku vládu na útechu našej katolíckej cirkvi a pre blaho jeho kráľovskej duše. Amen!

Potom ako som toto dopísal, boli vydané viaceré zákony a nariadenia: v novembri 1542 v Barcelone a o rok na to v Madride; mali odpomôcť zločinnosti v indických zemiach. Jeho Veličenstvo poverilo zostavením týchto zákonov početných vážených učencov a títo o všetkom podrobne diskutovali vo Valladolide. Zhodli sa na tom, že svoju mienku aj písomne zverejnia, a tá sa veľmi približovala príkazom Ježiša Krista. Zachovali sa ako ozajstní kresťania, ktorí si ruky nepošpinili nakradnutými pokladmi Indie.

Tam sa pomery napriek novým zákonom ďalej zhoršujú. Miestni tyrani nemajú nijaké zábrany odmietnuť poslušnosť svojmu kráľovi a stať sa vlastizradcami. Najhoršie je to v Peru, kde sa zločinnosť nezameriava na Indiánov (veď títo sú väčšinou mŕtvi), ani sa neobmedzuje na tieto oblasti (veď sú zväčša vyľudnené); tyrani sa kántria medzi sebou; pomsta prichádza z neba; jeden je katom druhého. Nikto nechce vydať nespravodlivo nadobudnuté bohatstvo ani oslobodiť otrokov. Keď už nemôžu bojovať mečom, zabíjajú neznesiteľným osobným utláčaním a prenasledovaním. Ani kráľ nemá dosť moci, aby to zastavil; veľkí aj malí ďalej drancujú; jedni viac, iní menej; jedni verejne a bez tajnosti, iní pokradmo a tajne. Pod zámienkou služby kráľovi hrešia proti Bohu a okrádajú kráľa.

(Dávne účtovania medzi konkistadormi pripomínajú boje gangsterov v Chicagu v 20-tych rokoch; mnohí skončili ako Lucky Luciano. Pizarro nechal zaškrtiť svojho spoločníka De Almagra a za tri roky bol likvidovaný jeho priateľmi. Denunciácie, popravy a vojenské ťaženia boli na dennom poriadku. – Pozn. prekl.).

Prameň: Bartolomé de Las Casas: Kurzgefaßter Bericht von der Verwüstung der westindischen Länder. Brevíssima relación de la destrucción de las Indias occidentales (1552), preložil D.W. Andreä (1790), doslov napísal a vydal Hans M. Enzensberger. Frankfurt/M.: Insel-Verlag 1981.

Z nemčiny preložil Rastislav Škoda