Dov Wisebrod

Raz mal jeden človek sen. Snívalo sa mu, že sa prechádzal po pláži s BOHOM. Na nebi sa premietali scény z jeho života. Pri každej scéne boli v piesku stopy dvoch nôh: jeden rad patril jemu, druhý BOHU.

Keď mu prebehla pred očami posledná scéna z jeho života, zahľadel sa človek na stopy v piesku lepšie. Všimol si, že ako pokračovala cesta jeho života, jeden rad stôp bledol, až nakoniec ostal len jeden rad.

Všimol si tiež, že slabé stopy sa celkom stratili v čase, keď sa začalo najkrajšie a najšťastnejšie obdobie jeho života. To ho prekvapilo a spýtal sa BOHA:

„Pane, povedali ste mi, že ak sa raz rozhodnem nasledovať Vás, budete stále pri mne. Zisťujem však, že najšťastnejší čas môjho života sa začína práve vtedy, keď je tu len jedna stopa nôh. Nerozumiem, prečo ma opúšťate a nedelíte sa so mnou o moju radosť.“

Ale BOH mlčal a ostával neviditeľný.

Človek sa vracal a hľadal BOHA. Keď sa lepšie prizrel, spozoroval,  že tie dva rady stôp sa postupne zbližovali, splývali a nakoniec sa stali jednou stopou.

Zistil, že ten slabý rad stôp sa nevytratil; ten tam jednoducho nebol.

Bola to len ilúzia, bola to len ozvena toho prvého radu stôp, viditeľná len pri slabom a ľahkovernom vnímaní.

Ten človek nakoniec pochopil, že od začiatku tu bol len jeden rad stôp: len jeho vlastné stopy.

*  *  *

Prameň: http://www.catalaw.com/detox/detox.shtml, 14.06.03