Thomas W. Clark

Čo znamená naturalizovať spiritualitu? Ako môže naturalizmus inšpirovať spirituálny zážitok a poskytnúť nám uspokojujúci kognitívny kontext na rozmýšľanie o našich konečných cieľoch? Tým, že sa vyhne dualizmu mnohých spirituálnych tradícií, predstavuje naturalizmus dokonalé spojenie so svetom a jeho prirodzenými zázrakmi, medzi ktoré treba počítať aj nás ľudí. Tieto konštatovania sa zakladajú na prednáške pre Masschusettskú humanistickú organizáciu v júni 2001 a boli uverejnené v januárovom čísle časopisu Humanist, r. 2002. Komentáre uvítam (ako vždy – autor).

Do akej miery môžu byť sekulárni humanisti spirituálni? Môžu tí z nás, čo majú viac alebo menej naturalistický názor na svet, ktorý nepozná javy duchov, bohov či strašidiel, legitímne vyhľadávať spirituálne zážitky? Zdá sa, že je tu ťažkosť typu prima facie (zjavná), pretože tradičný obraz spirituality často postuluje existenciu nefyzickej oblasti, kategoricky odlišnej od sveta, ako ho opisuje veda. Taký dualizmus je samozrejme antitézou naturalizmu, ktorý chápe existenciu ako jeden celok, nerozdelený na prirodzené a nadprirodzené. Ak pre humanistov konečné zložky sveta neobsahujú nehmotné esencie, duše či duchov, potom sa môže zdať, že spiritualita je mimo rámca ich záujmu.

Ak sa pozriete na etymológiu výrazu „spirituálny“, zistíte, že pochádza z latinského „spiritus“, čo znamená „vietor“ alebo „dych“. Štandardná slovníková definícia výrazu spirituálny má ako protiklad fyzikálny alebo materiálny, takže do bežnej koncepcie spirituality je viac alebo menej zabudovaný dualizmus. Ja však zastávam názor, že ako môžeme byť dobrí bez boha, môžeme mať spiritualitu bez duchov. Aj pri monistickom pohľade na vesmír s jeho väzbou na vedecký empiricizmus môžeme využiť svoje duchovné skúsenosti a zaujať autenticky spirituálny postoj, hoci hodnotíme svoju situáciu ako plne fyzikálne stvorenia zakotvené v materiálnom vesmíre. Dúfam, že sa mi podarí dokázať, že tradičný pojem spirituality práve svojím dualizmom nastoľuje problém existenčného odcudzenia a kognitívneho nesúladu, s ktorým náboženstvá zápasili s menším či väčším úspechom po tisícročia. Naturalizmus tieto problémy vyrieši jedným razom od koreňa, dávajúc k dispozícii emocionálne uspokojujúcu a kognitívne jednotnú bázu pre cítenie sa vo svete ako doma.

Samozrejme, mnohí humanisti nebudú chcieť okúsiť na vlastnej koži to, čo volám „spirituálnou odpoveďou“. Aj keby som ich presvedčil, že pri naturalistickej spiritualite nejde o nič konceptuálne nekoherentného, môžu byť konštitutívne zaujatí proti emóciám alebo praktikám, ktoré sa čo len na čas odpútajú od racionálneho nastavenia mysle. Nebudem protestovať proti takej neochote, pretože každý z nás má svoje vlastné estetické záľuby a rozličné „úrovne zadosťučinenia“. Spirituálna odpoveď je tu pre tých, ktorí ju chcú skúsiť. Je vo svojej podstate hodnotným zážitkom a cenným prameňom pomoci na prekonanie zlých chvíľ.

Čo znamená naturalizovať spiritualitu? Ako vyzerá naturalistická spiritualita? Prv než sa budeme venovať týmto otázkam, chcem sa krátko zmieniť o niektorých základných vlastnostiach a funkciách spirituality, nech je akéhokoľvek typu, a z toho vyplynie, nakoľko spiritualita všeobecného typu splňuje, alebo sa snaží splniť tieto funkcie. Tak získame platformu pre skúmanie, či tak pôsobí aj naturalizmus, alebo či nemôže pôsobiť ešte lepšie pri vyvolávaní spirituálnej odpovede a získavaní odpovedí na naše konečné otázky.

Charakteristické znaky spirituality

Autentická spiritualita má v sebe emocionálnu odpoveď, ktorú volám spirituálnou odpoveďou, a táto spravidla obsahuje pocity dôležitosti, jednoty, zbožnej úcty, radosti, súhlasu alebo potešenia. Také pocity sú už osebe uspokojujúce, a tak sa vyhľadávajú pre ne samé; pomáhajú však aj pri prekonávaní nepríjemných životných situácií ako smrť, strata alebo sklamanie. Spirituálna odpoveď nám teda pomáha pokryť naše citové potreby tak pri oslavách ako pri zmierovaniach. Richard Dawkins vo svojej knihe Unweaving the Rainbow (Odčarovanie dúhy) píše, že máme „chuť na zázraky“, chuť na vyvolávanie pozitívnych emocionálnych stavov, ktoré sa dotýkajú našich najhlbších existenčných otázok.

Čo však môže vyvolávať tieto stavy? Spiritualita často obsahuje kognitívny kontext, to je súbor názorov o sebe a o svete, ktoré jednak inšpirujú spirituálnu odpoveď, jednak ju interpretujú. Naše predstavy o tom, čo je konečná existencia, čo v podstate sme a aké je naše miesto vo veľkej schéme vecí, tvoria kognitívny kontext spirituality. Keď sa zaoberáme takými názormi, sme dočasne vytrhnutí z triviálnych svetských záležitostí a zaujíma nás realizácia hlbšieho významu života, čo vyvoláva emocionálne efekty. Takto vyvolaná spirituálna odpoveď je súčasne interpretovaná v zmysle našich zásadných názorov; vytvára sa tak, aby reflektovala poslednú pravdu našej situácie tak, ako ju sami ponímame. Kognitívny kontext spirituality a spirituálna odpoveď sú pevne zviazané v reciprocite vyvolávania a hodnotenia.

Tretia základná zložka spirituality je tzv. spirituálna prax. Keďže samotné intelektuálne ocenenie hlavných princípov presvedčenia nestačí na vyvolanie osobitne hlbokých zážitkov, môžu prístup k spirituálnej odpovedi umožniť viaceré nekognitívne techniky. Činnosti ako tanec, spev, žalmy, meditácia a účasť na všakovakých rituáloch a ceremóniách vedia na nás zapôsobiť tak, že nami pohnú od hlavy po srdce. A práve v srdci, alebo aj v žalúdku, nakoniec pociťujeme najmocnejšiu vnútornú odmenu za spiritualitu, takú hlbokú ako jej kognitívny kontext.

Hoci emocionálny kontext spirituálnej odpovede – pocity spolupatričnosti, dôležitosti, vyrovnanosti, priaznivého prijatia, – je spoločný všetkým spiritualitám, ich myšlienkové pozadie a špecifické praktiky sa ohromne líšia. Skoro všetci máme biologickú schopnosť cítiť duchovné unesenie, nadšenie, ale kognitívny kontext týchto chvíľ a techniky na ich vyvolanie sú vec našej kultúry. V minulosti sa vytvorilo fascinujúce množstvo spirituálnych tradícií od prísneho asketického režimu pri zenskej meditácii po extatické spoločné odbavovanie spevu nedeľných žalmov; a každá tradícia má svoju vlastnú koncepciu sveta a jednotlivcovho miesta vo svete. Z týchto presvedčení vyplýva celé to množstvo spirituálnych objektov uctievania; hovorí sa im aj hlbšie skutočnosti: Boh, Zem, Príroda, Márnosť, anjeli, čerti, predkovia, predošlé vtelenia (inkarnácie), Sila a mnoho iných (súčasný popkulturálny prehľad nájdete na stránke Beliefnet. Pre každú tradíciu je duchovný zážitok priamym potvrdením konečnej pravdy o svete a cestou na prekročenie každodennej obmedzenej perspektívy pri hľadaní zmyslu, jednoty a vyrovnanosti.

Tradičná spiritualita

Mnohé, ak nie väčšina týchto tradícií, ako aj niektoré novovekárske (New Age) viery obsahujú predstavu (intuíciu) osobitnej duchovnej (spirituálnej) oblasti, niečoho mimo alebo nad každodenným fyzikálnym svetom. (Niektoré typy budhizmu sú dôležité výnimky a bude o nich ešte reč.) Varianty spirituality sú teda do značnej miery varianty dualizmu aspoň čo do svojich kognitívnych kontextov (podkladov viery). Ale prečo by to malo byť takto? Čo nahovára intuícii, že my a svet, v ktorom žijeme, sú dvojakej povahy, jednej fyzikálnej a druhej nehmotnej?

Odpoveďou je čiastočne náš inštinktívny strach pred smrťou, ktorý mnohé náboženstvá zmierňujú návrhom nesmrteľnej duše alebo duchovnej podstaty, ktorá prežije rozpad tela. Konečnú zábezpeku získame presvedčením, že sme už svojím bytím niečo iné ako fyzikálny predmet, niečo, čo sa po smrti spojí s veľkým, nefyzikálnym a nemenným svetom. Emocionálnym motorom tradičnej náboženskej spirituality duchovnosti je teda snaha o prekonanie straty, utrpenia a smrti. Túžime po kozmickom uistení, že sme niečo výnimočné uprostred hmotnej a premenlivej prírody, a naša spirituálna podstata funguje potom tak, že nás spája s tým, čo je nemenné a nesmrteľné.

A tak strach pred smrťou a jeho štandardné náboženské riešenia produkujú dualizmus tela a ducha, prirodzeného a nadprirodzeného. Tento dualizmus je ústrednou myšlienkou náboženských tradícií ako je kresťanstvo, islam alebo judaizmus, ktoré tisícročia vládli vo väčšej časti sveta. Treba však pripomenúť, že niektorí súčasní teológovia vyslovili pochybnosti o dualizme a o povahe ľudskej podstaty, ak nie o bohu, urobili skoro naturalistický záver – pozri Whatever Happened to the Soul? (Čo sa to porobilo duši?, vyd. Warren S. Brown a i., Fortress Press, 1998.)
Nielen náboženstvo, ale aj celá západná filozofická tradícia formulovala viac alebo menej bežný názor, že existujeme ako telá, obývané dušami, duchmi alebo pôvodcami mysle. Karteziánsky dualizmus tela a duše je ešte stále normou laickej kultúry, hoci ho väčšina akademických filozofických a vedeckých komunít odmieta. Takýto sekulárny dualizmus sa dobre znáša s uspokojujúcimi článkami viery, čo aj už nemá vedecký podklad. Okrem toho treba priznať, že na prvý pohľad naozaj asi existuje pocit, že sme viac ako púhe hmotné stvorenia. Veď kto to pozerá na okolitý svet, má pocity, myšlienky a rozhoduje sa? To asi nemôže byť len môj fyzikálny mozog, čo dokáže všetko toto. Ak vezmeme do úvahy tieto historické a psychologické faktory, nebude prekvapením, že na sekulárnej aj spirituálnej scéne ešte stále dominujú varianty dualizmu.

Ďalšia významná charakteristika tradičnej spirituality (napríklad kresťanstva) je, že sa do pojmu vesmír vkladá účel: existencia má cieľ, čo nám prideľuje úlohu, ktorú máme hrať (teleológia). Kozmos bol naplánovaný cieľavedomým pôvodcom (bohom) a v poslušnom plnení nášho poslania v jeho kozmickej dráme nájdeme konečný zmysel života. Ak berieme do úvahy našu tendenciu hľadať v bežnom živote pôvodcov a ich zámery, predstavovať si, čo kto robí a na čo slúžia rozličné veci, je prirodzené, že budeme hľadieť pripísať aj celému tvorstvu nejaký účel alebo zámer; robíme to predovšetkým vyslovením predpokladu, že to bolo stvorené. Časť kognitívneho kontextu kresťanstva tvorí názor, že v prírode alebo nad ňou existuje niečo vo svojej podstate osobné alebo podobné na nejakého pôvodcu, niečo, čo má „na mysli“ nás, takže keď v tomto slzavom údolí trpíme, nachádzame útechu vo vedomí, že sme časťou veľkého plánu. V konečnom dôsledku má život zmysel, pretože ho zmyslom obdaril nadprirodzený pôvodca.

V kresťanstve a iných nenaturalistických tradíciách sa spirituálna skúsenosť vysvetľuje ako priamy kontakt s pôvodcom všetkého, alebo aspoň čo len s časťou spirituálnej oblasti. Pocity, ktoré vznikajú počas spirituálneho zážitku, sa považujú za dôkaz existencie spirituálnej oblasti; sú akoby zmyslovým uchvátením boha či ducha. V tomto tradičnom kognitívnom kontexte sa teda spirituálny zážitok považuje za osobitný spôsob poznávania konečnej pravdy o svete; samozrejme sa tento spôsob poznávania veľmi líši od bežných empirických spôsobov poznávania. Veriaci jednotlivec vtedy vidí priamo „tvár“ boha a nepotrebuje ďalšie posilňovanie vo viere. Niet ani ďalšieho postupu cestou normálnych zmyslových kanálov, pretože tieto sú vstave zisťovať len fyzikálne znaky predmetu.

Ťažkosti s tradičnou spiritualitou

Nakoľko charakteristiky tradičnej spirituality odpovedajú na otázky o smrti a zmysle života, majú dve zjavné slabiny. Problém smrti sa rieši rozštiepením našej osobnosti na dve časti – jednu hmotnú a podliehajúcu skaze, druhú spirituálnu a nesmrteľnú -, ale výsledkom toho je, že hmota sa pre svoju premenlivosť stane inherentne menejcennou. Fyzikálne sa stane len fyzikálnym a nadobudne štatút metafyzického stavu druhej triedy. Toto vedie k odcudzeniu od nášho fyzikálneho Ja a od materiálneho sveta ako celku. Hrubá hmota sa znehodnotí porovnaním s jemným duchom a materiál má cenu len potiaľ, kým je oživovaný a riadený duchom. Sama osebe nemôže hmota vykonať nič významného. My však, pravdaže, sme telesné bytosti a náš svet je hmotný, takže z onej odcudzenej perspektívy väčšina našich životov sú nešťastné zápletky s primitívnou fyzickosťou v očakávaní príchodu lepšieho, nemateriálneho sveta.

Na prídavok k dualizmu substancie existuje aj dualizmus vedomostí, ktoré sú dvojakého druhu: prvé sú bežné empirické vedomosti získané prostredníctvom zmyslov a potvrdené intersubjektívne (t.j. ako vo vede); druhé sú získané z osobných zjavení počas spirituálnych zážitkov. Hoci niektorí vedci argumentujú, že tie dva typy vedomostí predstavujú „non-overlapping magisteria“ (neprekrývajúce sa oblasti), ktoré nemôžu byť v konflikte, lebo sa týkajú dvoch úplne odlišných záujmových polí – robí to napr. Stephen J. Gould vo svojej knihe Rocks of Ages (Hory vekov, Ballantine, N.Y. 1999. Recenzia v Zošitoch humanistov č. 10 a 12, 1999) -, skutočnosť je taká, že obidva typy vedomostí vyslovujú tvrdenie o tom, čo na koniec existuje a prichádzajú k rozdielnym záverom. Veda nám nedáva nijaký dôvod veriť na existenciu nadprirodzena (pre existenciu takej oblasti niet vedecky preukazných dôkazov), kým pevná intuícia spirituálneho zážitku, ako sa interpretuje v tradičnom nenaturalistickom kognitívnom kontexte, tvrdí, že veru osobitná nehmotná realita existuje.

Ak použijem obidve metódy poznávania, je pravdepodobné, že budem konfrontovaný so zásadnou kognitívnou dilemou: ktorá metóda, a teda aj ktorý záver je správny? Ak treba riešiť rozhodujúcu otázku o tom, čo vlastne existuje, z akých dôvodov mám voliť vedu a nie spiritualitu alebo naopak? Kedy mám byť verný svojej spirituálnej intuitícii a kedy vede?

Výsledkom je, že tieto dva dualizmy, jeden metafyzický a druhý epistemologický, stavajú prívržencov tradičnej spirituality do slabej pozície na dosiahnutie, už na tomto svete, zásadnej jednoty, čo aj sľúbili spásu na druhom svete. Pretože jednota je podstatou spirituality. Keďže má dve prirodzenosti a dve mysle, tradičný spiritualista je rozpoltený medzi fyzikálnym a nehmotným svetom a nie je pevne spojený ani s jedným. Myslím si, že na takýto hendikep pri svojom prístupe ku konečným cieľom naturalisti netrpia.

Naturalizmus

Ak máme pochopiť, ako môže naturalizmus zlepšiť tradičný náboženský a sekulárny dualizmus ako bázu pre spiritualitu, pozrime sa najprv bližšie na jeho podstatu. Štandardné definície naturalizmu ho často hodnotia ako kontrast k supernaturalizmu a myslia tým, že neuznáva existenciu osobitnej, oddelenej, druhovo kategoricky odlišnej nadprirodzenej oblasti, lokalizovanej mimo prirodzeného sveta. Ako sme si už povedali, nadprirodzená oblasť sa často chápe ako pôsobisko činiteľa, akejsi agentúry, ktorá pôsobí ako prvá príčina. Takýto činiteľ je kauzálne (príčinne) privilegovaný tým, že zo svojho výhodného nadprirodzeného východiska ovplyvňuje udalosti v prirodzenom svete (stvoril ho!) bez toho, že by ho tento akokoľvek ovplyvňoval. Typické je, že takýto boh nepodlieha fyzikálnym zákonom a konštantám, ktoré nachádzame platné všade v prírode. Naturalizmus popiera, že takíto kauzálne privilegovaní činitelia alebo takéto jednotky existujú, resp. môžu existovať. Hlása, že všetko, čo existuje, je zakotvené medzi ostatné existujúce skutočnosti, spolupôsobiace pri jeho vzniku a spoluvytvárajúce jeho charakteristiku. Nič nezapríčiňuje niečo bez toho, že by samo bolo zapríčinené; nič neostáva nezovreté svojím kontextom. V budhistickej filozofickej terminológii sa to volá „závislý vznik“: všetky javy sú nevyhnutne vo vzájomnom vzťahu, sú relacionálne; niet kauzálne nezávislých monád, a to na žiadnej úrovni bytia.

Toto, samozrejme, vylučuje z úvah tradičného kresťanského boha alebo jeho nadprirodzených bratrancov iných náboženských tradícií; aj akéhokoľvek osobného ducha, dušu alebo iného vnútorného činiteľa, ktorý by mal nejakú špeciálnu tvorivú kapacitu, ktorú inde v prírode nenachádzame. Ako to napísal filozof Gilbert Ryle v knihe The Concept of Mind (Koncept mysle), niet ducha v stroji ľudského tela, niet tam nič mysteriózne spirituálneho alebo mentálneho, čo by sa vozilo na fyzikálnom. Naturalizmus vkľučuje do jedného celku všetky ľudské záležitosti aj v ich najkomplexnejších manifestáciách.

Základná jednota a kauzálna spojitosť všetkých javov v rámci naturalizmu je priamy dôsledok naturalistovej zaviazanosti vedeckému empiricizmu ako spôsobu poznávania. [Toto presvedčenie tu nejdem brániť; poukazujem na svoje články „Faith, Science and the Soul“ (Viera, veda a duša) a „Relativisme and the Limits of Rationality“ (Relativizmus a hranice racionality) v časopise Humanist]. Budujúc poznatky o svete stavia veda predmety poznania do širšieho, relacionálneho kontextu. Aby sme veci porozumeli, jedno či ide o neuróny alebo supernovy, treba vymedziť ich miesto v tomto kontexte. Hoci vo vede existujú početné úrovne opisu, od subatomárnej cez ľudskú až po kozmickú, svet in toto, vo svojej všeobsiahlosti, je z jedného kusa, je naturalistický celok, ktorý v sebe obsahuje všetky entity a zákony, o ktorých veda zistila, že existujú. Vedecký empiricizmus takto ako epistomológia zaručuje základnú jednotu a spojitosť všetkých javov a umiestňuje všetky veci do jedného sveta, čo je pravý opak tradičného supernaturalizmu. Konečné zložky tohto sveta sú tie, ktoré opisujú štandardné modely fyziky častíc a hoci sa vedecká koncepcia týchto zložiek pri pokroku fyzikálnej teórie môže meniť, nutnosť ich naviazaností sa nemení, pretože práve opis týchto spojitostí je predmetom činnosti vedy. Preto sa veda nikdy nezmieri s teóriami, ktoré postulujú oddelenú nadprirodzenú oblasť, v ktorej sa nachádzajú kauzálne privilegované entity – ako to tvrdia napr. teoretici inteligentného dizajnu. Stephen Schafersman to vyjadril vo svojej rovnomennej eseji „Naturalism Is an Essential Part of Science and Critical Inquiry“ (Naturalizmus je podstatná časť vedy a kritického hľadania; http://www.freeinquiry.com/naturalism.html).

Vzhľadom na jej inherentne jednotiaci charakter poznávania ľahko pochopíme vedu ako históriu naturalizácie jedného javu za druhým. Veda prinášala do stredu záujmu empirického poznania veci, ktoré v minulosti vysvetľovala supernaturálna agentúra, zvláštne sily alebo špeciálne nehmotné voľačo. Kozmický pôvod bol naturalizovaný tým, že ho chápeme ako náhlu expanziu priestorovo-časovej singularity, nie ako úmyselný čin inteligentného dizajnéra.

 Pôvod druhov naturalizoval Darwin ako výsledok rozdielneho prežívania organizmov s rozličnými vrodenými vlastnosťami, nie ako premyslené stvorenie hotových biologických druhov a kmeňov ex nihilo (z ničoho). Nie veľmi dávno bol naturalizovaný aj sám život, a to vysvetlením mechanizmu DNA, ktorú kedysi a vo všeobecnosti reprezentovali pojmy élan vital (životná sila) alebo protoplazmatická esencia, považované za nevyhnutné pre oživenie bezduchej hmoty. Dnes pokračuje rýchlo dopredu práca na projekte naturalizácie nás samých, to značí, že sa hľadá vysvetlenie povedomia a správania sa bez účasti nejakého vnútorného dozorného činiteľa, homunkula, obdareného špeciálnymi nefyzikálnymi schopnosťami.

Vo všetkých týchto príkladoch projekt naturalizácie vlastný vede dokázal, resp. sa snaží dokázať, že všetky tieto javy spočívajú na existencii konečných zložiek vesmíru, ako ich opisujú fyzici, organizovaných a vytvorených na podklade empiricky odvodených zákonov na viacerých odlišných opisných úrovniach, realizujúcich úžasne komplexné ukážky vrátane ľudí. V žiadnom z týchto prípadov a nikde vo vede nie je potrebné postulovať nejakú esenciu, agentúru alebo „duchovnú či strašidelnú bytosť“ na to, aby sa nejaké veci diali. Naopak, všetko až do najmenších podrobností je záležitosť schopností a fungovania základných elementov, ich schopností a fungovania z vlastnej sily, bez dohľadu.

 Toto je pozoruhodná skutočnosť v samotnom srdci naturalizmu (pozoruhodná aspoň pri porovnaní so supernaturalizmom): že nepotrebuje agentúru vybavenú úmyslom, ani duchov, ani vysvetľujúce postuláty. Fyzikálny svet si sám osebe stačí vytvoriť zázraky života až po vedomie a ľudskú kultúru. Z tejto perspektívy sa vnášanie ducha alebo božstva do vysvetľovania zdá byť lacným trikom či ľahkým východiskom, a len kazí zázrak faktu, že, opakujem, všetky tieto javy sa dejú samy od seba.

Keďže naturalizmus vylučuje existenciu entít typu boh, ktoré sú kauzálne privilegované, vylučuje aj možnosť, žeby vesmír mohol byť úmyselne stvorený bytosťou alebo agentúrou stojacou v určitom zmysle slova mimo tohto vesmíru, takpovediac vonku. To značí, že v prípade naturalizmu nemožno vesmír chápať ako niečo, čo má v sebe nejaký účel alebo konečný cieľ – je to dosť čudné, ale vesmír existuje bez dôvodu.

Predpokladajme, že nájdeme dôkaz, že sme naozaj výtvor premysleného dizajnu nejakej „nad-bytosti“ (pozri poslednú stranu románu Carla Sagana Contact so scenárom, opisujúcim objav, že expanzia hodnoty pí (pridávanie čísel za desatinnou čiarkou) obsahuje posolstvo Kozmického Architekta). Okamžite sa vynorí otázka o charakteristike a pôvode tejto bytosti; a keby sme mali šťastie a mohli Ju interviewovať, bolo by rozumné opýtať sa: „A Vy ste tu prečo?“ Aj keď To Čosi malo nejaký úmysel pri našom stvorení, otázka o konečnom zmysle vesmíru pretrváva. A týka sa teraz aj Jeho a toho rozšíreného vesmíru, ktorého súčasťami sme aj my aj On. Takto sa ukazuje, že nie je možné odkryť nejaký konečný cieľ či teleológiu vesmíru, a to práve preto, lebo zakaždým môžeme o ňom legitímne predpokladať, že obsahuje každého predpokladaného tvorcu.

Zakaždým keď nás to ženie vidieť alebo pripisovať niečomu nejaký účel, t.j. klásť teleologickú otázku „prečo?“, zisťujeme, že na ňu niet odpovede, ak sa položí najvyššej úrovni vecí. Naturalizmus nás tiež necháva stáť pred neredukovateľnými mystériami otázky „Prečo je to presne tak a nie nejako inakšie?“ a „Prečo má skôr byť niečo ako nič?“  Steven Weinberg sa zaoberá týmito témami v článku „Can Science Explain Everything? Anything?“ (Môže veda vysvetliť všetko? Niečo?“), uverejnenom v New York Review of Books, máj 2001 a dostupnom aj na strane http://www.nybooks.com.:

„Nakoniec sa ukazuje zrejmým, že najzákladnejšie vedecké zásady nebudeme vedieť vysvetliť nikdy. (Možno preto niektorí ľudia vravia, že veda neposkytuje základné vysvetlenia, ale pri takomto uvažovaní ich neposkytuje ani nič iné.) Myslím si, že raz sa dostaneme až k súboru jednoduchých všeobecných prírodných zákonov, ale ich nebudeme vedieť vysvetliť. Jediný druh vysvetlenia, ktorý si viem predstaviť (ak práve teraz neobjavujeme hlbšiu sadu zákonov, čo by problém len oddialilo), by bolo dokázať, že tieto zákony vyžaduje matematická konzistencia. Toto je však zrejme nemožné, lebo už si vieme predstaviť prírodné zákony, ktoré sú podľa našich doterajších vedomostí úplne matematicky konzistentné, ale neopisujú prírodu tak, ako ju vidíme.“

Bez supernaturálneho tvorcu, resp. bez zámerného vysvetľovania výtvorov práce jeho rúk doslovne niet dôvodu, aby vesmír mal tie vlastnosti, ktoré má, alebo aby čokoľvek existovalo. Či je to dobre alebo zle, naturalizmus nevyhnutne sklamáva našu ambíciu vysvetliť konečný zmysel vecí.

Kým tradičné viery tvrdia, že spirituálny zážitok odpovedá na konečné otázky po zmysle, naturalizmus tvrdí, že také zážitky sú len funkcie mozgových stavov alebo pochodov, no nijako nie kontakty s nehmotným svetom. V súčasnosti sa robí značný vedecký výskum na zistenie neurálnych korelátov (náprotivkov) spirituálnych zážitkov, napr. zobrazením činnosti mozgových mediátorov a opisom neurálnych účinkov halucinogénnych (alebo enteogenických) drog pri vyvolávaní zážitkov extázy a jednoty. Vedcom v Kanade sa podarilo indukovať psychologické stavy podobné kozmickému povedomiu v laboratóriu pomocou prístroja, ktorý stimuluje mozog magnetickými impulzmi. Predbežné nálezy svedčia, že pocit nadosobnej konexie sa vytvára po vypnutí neurálnych sietí zodpovedných za našu orientáciu v prostredí; cit pre hlboký význam a presvedčenie sa zdá mať neuronálnu koreláciu v temporálnom laloku. Vo svojej knihe „Why God Won’t Go Away“ (Prečo nechce boh odísť?) opisujú Andrew Newberg a Eugene D’Aquili v mozgovej kôre viaceré „asociačné oblasti“, o ktorých si myslia, že sú neurálnou bázou kozmického povedomia.

Nakoniec možno spirituálnu odpoveď (čo Newberg a D’Aquili nazývajú zmyslom pre „absolútnu zjednocujúcu bytosť“) považovať – naturalisticky – za zážitok, ktorý je v podstate identický so zvláštnymi druhmi mozgovej činnosti, ktoré vyvolávajú špeciálne druhy stimulov. Chápať spirituálnu odpoveď v tomto zmysle ako fyzikálny jav je potom len osobitný prípad vládnucej naturalistickej hypotézy, ktorá riadi súčasný výskum vedomia: myseľ a mozog sú jedno, nie dva. Okrem toho v naturalizme subjektívny pocit hlbokého presvedčenia, charakteristický pre spirituálne zážitky, nie je dôkazom pravdy nijakého náboženstva. Nech sa taký zážitok vidí akokoľvek špeciálny, niet spoľahlivého spôsobu ako spoznať alebo vytvoriť fakty o tom, čo tu existuje; toto privilégium prislúcha len vedeckému empiricizmu a jeho medziosobnej metóde posilňovania platnosti názoru cestou pokusu a dôkazu. Skúsenosti, vrátane náboženských zážitkov, sú pravdaže reálne, ale nijako sa nemusia vzťahovať na niečo reálne, nech sa nám to ako vidí, keď ich prežívame. Sú to údaje, ktoré treba vysvetliť a včleniť do našich teórií.

V každom prípade sa zdá, že naturalizmus odmieta práve tie veci, ktoré tradičného spiritualistu najviac uspokojujú a ktoré sú pre živý spiritualizmus na prvý pohľad najpotrebnejšie. Neexistuje osobná duša alebo duch, nadprirodzený boh alebo tvorca, niet dôvodu, ktorý by sa dal pričítať existencii, niet konečného zmyslu v živote, a niet ani špeciálnej cesty poznania v prvej osobe, ktorá by priviedla jednotlivca do priameho kontaktu s hlbšou skutočnosťou. Najhlbšie zážitky, ktoré môžeme mať, sú rovnako ako celkom bežné zážitky len záležitosť príslušných stavov mozgu, nič viac.

Z tradičnej perspektívy sa to všetko vidí byť ničivý víchor pre naše existenčné nádeje, katastrofálne zrútenie transcendentálnej ambície uniknúť zo všedného dňa do exaltovanej večnosti. No ako sme videli, tradičná perspektíva vykazuje vo svojom dualizme závažné závady, a hoci nám naturalizmus nemôže poskytnúť všetko, čo si želáme, zďaleka nie je pre spiritualitu katastrofou – skôr naopak.

Naturalistická spiritualita

Na základe uvedeného opisu naturalizmu nebude asi ťažké predstaviť si, ako môže tento svetonázor slúžiť za bázu pre spiritualitu, a to ako pre inšpiráciu spirituálnej odpovede, tak pre získanie plauzibilného kognitívneho kontextu pre naše konečné ciele. V prvom rade je jasné, že v naturalizme sa spojenie so svetom zabudováva do každého aspektu našej bytosti a nie ako nádej pre eventualitu budúceho života. Sme napojení na vesmír a každodenný svet tak, ako to opisuje veda, nespočetnými väzbami: stavebné prvky nášho tela sú produkty big bangu a vývoja hviezd; väčšinu našej DNA máme spoločnú s inými bytosťami; naše vnemy a pocity sú sprostredkované procesmi, ktorých sa zúčastňujú fotóny, elektróny, ióny, neurotransmitery a iné fyzikálne entity; a náš charakter a správanie sa sú výsledok genetiky a prostredia. Sme teda úplne spätí s naším okolím v čase, priestore, hmote/energii a kauzalite. Naozaj, intímnejšiu spätosť so všetkým, čo je, si nemožno predstaviť. Z naturalistickej perspektívy teda existuje empiricky platná referencia na zmysel kozmického povedomia, ktoré hrá úlohu pri spirituálnej skúsenosti. Pocit jednoty, vyvolaný zastavením orientačných mechanizmov mozgu, je prejavom objektívneho stavu našej dokonalej spätosti so svetom.

Po druhé: svojím popieraním konečného zmyslu a účelu sa naturalizmus, napodiv, rovná tradičným vieram v ich schopnosti inšpirovať spirituálnu odpoveď. Keď sme konfrontovaní s prekvapujúcim faktom, že existencia sa nedá subsumovať pod žiadnu prestrešujúcu interpretáciu, ale jednoducho je, ostávame tu stáť s neredukovateľným mystériom otázok typu „Prečo sme tu?“ alebo dokonca „Prečo sme?“ Na inšpiráciu spirituálnej skúsenosti však poslúži mystérium aspoň tak dobre ako účel. Nie, že by sme boli neschopní klásť otázky o konečnom účele a zmysle, ale zarazení logikou, ktorá nám ukazuje, že na také otázky niet odpovede, zamotávame sa do kozmickej perplexnosti, do stavu hlbokého existenciálneho údivu. Zistenie, že existencia nevyhnutne uniká našim snahám dávať zmysel a pripisovať účel, môže mať dopad skutočného zjavenia či osvietenia, ochromujúc diskurzívnu myseľ ako budhistický zen alebo hinduistická joga. Ako pri zene alebo iných praktikách, kedy myslenie zastáva na svojich hraniciach, tak aj kognitívna slepá ulička môže slúžiť za vstupnú bránu do priameho neopísateľného zážitku, že prítomnosť si stačí sama sebe. Nakoniec, veď niet miesta, kam ísť, niet cieľa, kam by bytie smerovalo. Vo svojej knihe The Sacred Depths of Nature (Posvätné miesta prírody) to výrečne vystihuje Ursula Goodenoughová:

„Zistenie, že nepotrebujem mať odpovede na Veľké Otázky, že ich nepotrebujem ani hľadať, bolo pre mňa epifániou, momentom silného citového vzrušenia. Ležala som na chrbte pod hviezdami a neviditeľnými galaxiami a nechala som ich nesmiernosť valiť sa ponad mňa. Asimilovala som do seba rozľahlosť ich vzdialeností, ich nestálosť, fakt toho všetkého. Idem celú tú cestu von a potom opäť celú tú cestu dnu, až po skutočnosť fotónov, ktoré nemajú hmotu, myslím na bozóny, ktoré strácajú hmotu pri vysokánskych teplotách a dotýkam sa abstrakcií o silách a symetriách – hladkajú ma ako gregoriánske chorály, no na zmysle slov nezáleží, pretože slová unavujú.“

Táto odpoveď je, samozrejme, úplne iná ako od sartrovského existencialistu, pre ktorého zistenie, že svet nemá svoj konečný účel, robí tento svet „absurdným“. Absurdistická interpretácia zamieňa nedostatok zmyslu s nezmyselnosťou a nevidí, že vesmír nutne prevyšuje rozlišovanie medzi zmysluplným a nezmyselným. (Preto sa Steven Weinberg pomýlil, keď povedal „Čím pochopiteľnejším sa zdá byť vesmír, tým je bezúčelnejší.“) Miesto skĺznutia do existenčnej úzkosti alebo nudy môžeme vychutnávať prekvapenie a vzrušenie pri účasti na nenapísanej dráme, ktorej zmysel sa tvorí na mieste na podklade nevyspytateľného vesmírneho pozadia. Tvrdím, že tento osud je oveľa zaujímavejší ako nudná istota byť nepísaným hercom v koncovke skoncipovanej bohom. (Niekto by mohol povedať aj príliš zaujímavý, ako je to v podceňovanom čínskom zakliatí „Kiež máte zaujímavý život!“).

Okrem vytvárania spojitostí a mystérií pozná naturalizmus aj zázraky. Je vskutku úžasné, čo dokáže hmota a energia, ak sa im ponechá voľná ruka. Je to čudesné, že neživotné, necitné prvky čias vzniku vesmíru dali v priebehu času – cestou mechanizmov, operácií a funkcií – zrod životu vo všetkej jeho udivujúcej rozličnosti až po dosiahnutie vedomia s jeho zmyslovým a emocionálnym bohatstvom. Následnosť neurálnych aktivít v našich mozgoch viedla akosi k vytvoreniu vedomia, inteligencie a dokonca aj zázraku. Uvidieť, ako cez sklo prehliadnuť, že vysoko organizovaná hmota a myseľ sú jedna vec, nie dve, práve v tom je spirituálny význam problému myseľ-telo. Preniknúť ho znamená zanechať za sebou posledné stopy dualizmu. Už nás nemožno odcudzovať hmote výrazom, že sme „len“ hmota! Veď jej vlastnosti a schopnosť organizovať sa sú, to je úžasné, základom pre všetko, čo sme ako telo a myseľ. A, pravda, ďaleko za medzami nášho farského Ja sa rozprestierajú nezmerateľné šíravy kozmickej arény, na ktorej sme vyklíčili. „Zázrak!“ – hoci to nie je jediná možná odpoveď pri pohľade na ten nesmierny rozmer hmoty, priestoru a času; je na mieste, ak si uvedomíme, že k niečomu takému patríme. Takýto naturalistický zázrak a jeho obdiv treba brať za niečo hlboko spirituálne, aj keď tu nevystupujú nijakí duchovia. Odporúčam čítať v knihe Cheta Raymu Skeptics and True Believers (Skeptici a praví veriaci) vysvetlenie, že zázrak a veda si v ničom neodporujú.

Pretože naturalizmus chápe skúsenosť ako identickú s určitou organizáciou hmoty (ktorá mohla existovať aj pred desaťročiami), nepovažuje sa spirituálna skúsenosť za osobitný druh poznania, ale skôr za osobitný spôsob bytia. Vedomosť o tom, čo nakoniec existuje, je vec dosiahnutia medziosobného súhlasu cestou teórie a experimentu.

Vnútorne odmeňujúci pocit konečnej jednoty, posvätnej úcty a významu nie je vec zmyslového vnímania; je to pocit, je to jeden zo skoro nekonečného počtu možných stavov mozgu, ktorých sme schopní; reflektuje vedecké fakty o našom prepevnom uložení v prírode. Naturalizmus nemá čo postulovať špeciálne cesty k spirituálnej pravde, ktoré by sa mohli dostať do konfliktu s vedeckým empiricizmom; spirituálnu skúsenosť považuje skôr za hmotou ustanovené nekognitívne potvrdenie toho, čo sa práve deje. Práve tým je vo svojej interpretácii spirituálnej skúsenosti celkom monistický (základom sveta je jediná podstata): je jeden svet a je jedna cesta, ako ho poznať. Vyhol sa metafyzickému a epistemickému dualizmu a tým naturalizoval spiritualitu; tým poskytuje kognitívny kontext pre spirituálne zážitky, ktoré posilňujú jeho zásadne neduálnu prirodzenosť.

Hranice naturalistickej spirituality

Čo aj nás naturalizmus zbavuje dualizmu, odcudzenia telu a kognitívnej disonancie, a čo aj nás môže inšpirovať konkrétnou realitou spojitosti a úžasností fyzikálnych procesov, nemôže nám poskytnúť predstavu osobnej nesmrteľnosti, ako ju sľubujú tradičné spirituality. Naturalizmus nemôže tak, ako niektoré viery tvrdia, že môžu, napraviť prvotnú nespravodlivosť existencie bytostí majúcich túžby, ktoré presahujú ich možnosti. Ako naturalisti musíme prijať – podobne ako to robia budhisti – základnú skutočnosť dočasnosti, premenlivosti, utrpenia a smrti ako konca osoby. Niet kozmického uistenia; radosť mávame skôr z prispôsobenia sa životným podmienkam ako z úniku pred nimi do snov odtelesnenej transcendencie. Toto je cena, niektorí hovoria, že príliš vysoká, ktorú platíme za kognitívnu konzistenciu a metafyzický monizmus.

Keďže naturalizmus je v tomto ohľade neoblomný, nie je cestou za poslednými vecami, pre ktorú by sa rozhodli mnohí. Možno však pripomenúť argument, že je pre nás cenný práve priznaním nestálosti. Keby sme s istotou vedeli, že máme nehmotné duše a budeme žiť večne, pripisovali by sme takú vysokú hodnotu aktuálnemu bytiu? Nevážime si všetko, vrátane chvíľ na tejto zemi, skôr preto, lebo veľmi dobre vieme, že to nepotrvá večne? Keby existoval ten nekonečný život, bol by ako plastické umelé kvety: trvanlivý, to hej, ale ako niečo, čo by nám čoskoro bolo isté; tým by to stratilo na cene. Aj keď sa hrozíme svojho zániku, nesmrteľnosť nemusí mať takú cenu, aká sa jej pripisuje. Vo svojej knihe rovnakého názvu to Alan Watts volá „múdrosťou neistoty“: nemôžeme mať naraz aj absolútnu istotu o existencii duše, aj pravé vzrušenie pri vášnivej láske k životu.

Keď vylučujeme možnosť posmrtného života, náš záujem sa nevyhnutne prenáša na tento svet, nie na nejaký nasledujúci. Naše plány sa týkajú radostí a trápení daných tým, že sme telesné bytosti žijúce na vyhovujúcej planétke, čeliace pálčivej výzve dočasnej trvanlivosti materiálu. Musíme si vytvoriť zmysel pre seba samých, používajúc svoje schopnosti účasti a súcitu, tvorivosti a estetiky, a to v situáciách, ktoré vyžadujú najvyššiu tvrdosť a takých, ktoré pozývajú k najobetavejšej zhovievavosti. Naturalizmus zapiera naše dualistické transcendentálne chúťky, dáva nám k dispozícii len jeden svet a tým mu pripisuje väčšiu hodnotu, ako to robia jeho supernaturalistickí konkurenti. Keďže pre duchovný zážitok je rozhodujúca intuícia dôležitosti, naturalizmus stupňuje spirituálne možnosti každodenného života pripisujúc najväčší význam a váhu nášmu bytiu tu a teraz.

Spirituálna prax

Ak zanecháme tradičné definície spirituality, stane sa nám naturalizmus mocným žriedlom duchovných zážitkov a poskytne nám kognitívne kontexty na ich interpretáciu. Keď sa zriekneme strašidiel a duchov, nájdeme svoje miesto vo svete a vo vesmíre, kde existencia nahrádza účel, funkcia podstatu a prekvapenie istotu. Ukáže sa, že sme jednej podstaty, nie dvoch, a že podstata je tá istá pre všetko, čo okolo seba vidíme a poznáme.

Ale ako, prakticky povedané, máme to všetko cítiť? Abstrakcie sú dobré a správne, no niekto si môže priať priamu skúsenosť spojenia a jednoty, pretože táto vraj dáva vnútorné zadosťučinenie a je občerstvením pre naše spravidla egocentrické a cieľavedomé rozpoloženie mysle. Naturalizmus môže pomôcť inšpirovať nás, ale ak chceme podstatne zmeniť, čo cítime, možno by sme sa mali zúčastniť určitých spirituálnych praktík.

Vyslovene naturalistická spirituálna praktika musí vyvolávať spirituálnu odpoveď v kognitívnom kontexte naturalizmu. Tradičné náboženstvá napojili túto odpoveď na posvätné liturgie so všetkými ich nadprirodzenými súvislosťami za použitia hudby, divadla, kadidla, architektúry a iných rituálnych prvkov vyvolávajúcich pocity spojenia a úžasu až zázraku. Niet dôvodu, prečo by sa takéto spojenia nedali nadväzovať medzi naturalizmom a takými pocitmi; jednoducho treba nájsť (alebo vypracovať) rituály a praktiky, ktoré združia tieto pocity s prejavmi naturalistických presvedčení. Vo svojom televíznom seriáli Cosmos to Carl Sagan dosiahol tak, že rozprával naturalistickú históriu stvorenia, resp. tvorenia, za sprievodu výnimočne krásnej hudby a ukážok oslnivej vizuálnej panorámy nebies.

Vzhľadom k množstvu existujúcich spirituálnych praktík je z čoho si vyberať a adaptovať to pre naturalistickú spiritualitu. Niektoré unitárske cirkevné obce sa veľmi približujú naturalistickému spôsobu osláv civilných sviatkov, čo aj často spievajú teistické hymny a sídlia v budovách, ktoré sa podozrivo podobajú na kostoly. Do týchto kongregácií musia vniknúť ateisti, do ich výborov a kávových krúžkov, a musia tam lobovať za menej boha a viac naturalizmu pri liturgiách. Hudobníci a básnici spomedzi nich by mali spolupracovať na nových, výraznejšie naturalistických hymnách a piesňach; pokúšal som sa o to, a viem, aké je to ťažké, no raz sa to niekomu podarí. V nedeľných školách sa má učiť etika, úcta a skromnosť voči mystériám života bez odvolávania sa na otrepané a neuveriteľné biblické historky. Rodičia by mali hľadať v literatúre (a na webových stránkach) Sezamovu jaskyňu a Zoom sekulárnej spirituality – ak kdesi existujú. Ak nie, musia ich raz sami vytvoriť. Čo sa týka miest konania mali by zistiť tí, čo majú v blízkosti planetárium, aké sú možnosti spolupráce na naturalistickom projekte so zvukom a svetelnými efektmi. Prirodzene, zistiť čo ide a čo nie, je vecou opakovaných pokusov.

Pre tých, ktorí nemajú záujem o spoločné praktiky, existujú privátnejšie spôsoby zmeny vedomia, na prvom mieste meditácia. Hoci sa to o nej veľmi nerozchyruje, meditácia môže vyvolať dramatické zmeny v mozgu cestou koncentrácie alebo mimovoľného uvedomenia si obsahov mozgu. Keď sa myslenie upokojí a zmyslové vnímanie klesne na minimum, môžu sa prebudiť rozličné typy pocitov, a niektoré z nich sú veľmi odlišné od normálnych stavov bdiaceho vedomia. Meditácia nie je jednoduché a ľahké umenie, ale pre tých, čo si ho osvojili a v správnom čase ho používajú, je potenciálna odmena vysoká. Stavy vedomia, ktoré sa takto sprístupňujú, sú – pre naturalistu – len ďalšie možné stavy mysle. môžu mať priamo preciťované kvality spojenia a pochopenia, ktoré ich kvalifikujú ako subjektívne veľmi špeciálne rozpoloženia mysle, zodpovedajúce empiricky podloženým poznatkom. Pretože niektoré varianty budhizmu sú inherentne naturalistické a dôrazne tento-svetské, humanisti zaujímajúci sa o oboznámenie sa s meditáciou môžu urobiť aj horšie veci ako navštevovať miestne centrum zenu (japonský budhizmus) alebo jogy (hinduizmus).

Praktikovanie naturalistickej spirituality sa nemusí ako také rozhlasovať. Môže splývať do zmesi extatických a umeleckých záujmov bez akejkoľvek zmienky o nejakej filozofii alebo svetonázore. Ide predsa len o dosiahnutie pocitu súdržnosti, radosti a bezprostrednosti, pocitu, že tento moment si sám sebe stačí. Vo svojom živote som prežil také momenty pri mlčaní na mítingu kvakerov, v zenskom kláštore, bubnujúc do noci s priateľmi na Silvestra, v horúčave vigvamu v Arizone, uprene hľadiac na hviezdy uprostred zimy, spievajúc, behajúc, komponujúc. Také činnosti môžu byť viac-menej pasívne, no niektoré vyžadujú zručnosť. Tak ako pri meditácii, ktorej ovládanie sa získa len praxou, aj pri umeniach typu tanec, hudba, spev, a joga sa dá predpokladať, že každý z nás má určité základné techniky, ktoré mu vystačia pre začiatok. Nech je ich pôvod akýkoľvek, také schopnosti a techniky môžeme prevziať bez toho, že by sme adoptovali aj tradíciu, z ktorej vzišli, ak sa nám, pravda, nepáči.

Ďalšou cestou k zmenenému vedomiu sú legálne a zakázané drogy. Tým, ako rýchlo modifikujú vnímanie aj poznávanie, sú dôkazom presvedčenia, že myseľ a mozog sú jedno. Viaceré spirituálne tradície užívali a užívajú drogy na vyvolanie transcendentálnych stavov a autor týchto riadkov nevidí v tejto spojitosti a priori morálny problém do tých čias, kým z toho nehrozia vážne zdravotné či sociálne problémy. Ťažkosť samozrejme spočíva v tom, že priame a opakované chemické pôsobenie na nervovú sústavu a najmä na substrát vedomia má často neželané vedľajšie a následné účinky. Hoci je pri tom viac práce, je dosiahnutie stavu hnutia mysle cestou správania sa o hodne bezpečnejšie ako chemická cesta, najmä ak sa má táto skúsenosť opakovať častejšie; a keďže vyžaduje určitú námahu, môže mať konečný výsledok väčšiu subjektívnu hodnotu ako drogami vyvolaná extáza, ale je menej zaručený.

Takže pri výbere rovnako vynikajúcej spirituálnej praktiky má naturalista veľa možností. Väčšina, ak nie všetky menované praktiky, sú ideologicky neutrálne (alebo ich možno tak upraviť) a tak sú v súlade s naturalistickým kognitívnym kontextom pre spiritualitu. Ak si z času na čas pripustíme spirituálny zážitok, dostaneme ochutnať pocit, ako to je, keď sme, čo v pravde sme: bytosti, plne integrované v každom čase do väčšej schémy bytia. Áno, sme aj plne individualizované ľudské bytosti, žijúce si svoje rozličné osudy, ale je potrebná realizácia hlbších konexií, aby sa postavilo náležité javisko pre naše osobné a kolektívne snaženia. Naturalizmus predstavuje všetko obsahujúcu perspektívu, ktorá je v stave pojať nás a všetko, čo je v tradičnej spiritualite; zanecháva za sebou dualizmus, ktorý zastiera intuíciu jednoty. A aj keby sme sa raz chceli vrátiť k veciam, ktorým sa zvykne hovoriť „nadosobné“, máme tu k dispozícii naturalizmus, nielen ako filozofiu, ale aj ako inšpiráciu, aby sme sa vo vesmíre cítili naozaj ako doma. –

Prameň: Thomas W. Clark, Spirituality Without Faith,  http://www.naturalism.org/spiritua1.htm. (2001); aj Humanist, január 2002.

Preložil Rastislav Škoda