Paul Kurtz

Zbožštenie Jána Pavla II.

Politickí vodcovia z celého sveta prišli do Ríma vzdať mu úctu. Celý svet videl troch bývalých amerických prezidentov skláňať sa pred mŕtvolou pápeža. Prezident Bush ho nazval „šampiónom slobody“ a masmédiá „najväčšou osobnosťou 20. storočia“, obrancom ľudských práv a „morálnou autoritou súčasnosti“. Bolo málo iných názorov, hoci mnohé jeho orientácie sa dajú prísne kritizovať.

Navarro-Valls (kľúčová osobnosť militantného rádu Opus Dei) vyhlásil, že „Kristus vítal pápeža už v posledných hodinách jeho umierania“ rovnako ako „Mária, matka božia“. Kardinál Ratzinger, nasledovník Jána Pavla II., vyhlásil pri pohrebe, že si môžeme byť istí, že „milovaný pápež stojí pri obloku božieho domu, vidí nás a žehná nám“. Transparenty na Svätopeterskom námestí volali po jeho rýchlej kanonizácii: „Santo subito“. Daily Mail titulkoval na prvej strane: „Iste je v nebi!“

Nedá sa pochybovať, že Ján Pavol II. bol charizmatický, fotogenický a celebrita pre masmédiá; pobozkal tisíce detí a mával na pozdrav davom. Oponoval komunizmu, je však dosť otázne, nakoľko prispel osobne k jeho pádu. Stále hovoril o „ľudskej dôstojnosti“, ale čo ňou myslel, je kontroverzné, pretože ju chápal po vatikánsky. Nakoniec bol len človekom, nebol boh a zbožšťovať ho je trúfalosť.

Rímska cirkev tvrdí, že ju založil Šimon Peter, ktorého kosti vraj ležia v Svätopeterskej katedrále. (Neboli preverené datovaním metódou C14 ani inou vedeckou technikou).  Autorita pápeža sa zakladá na slovách Ježiša podľa Matúša: „

Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev … Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva“.

Táto pasáž biblie nie je nikde potvrdená, ani v iných evanjeliách nie je nič podobné. Autor evanjelia podľa Matúša nepoznal Ježiša a tak rola uložená Petrovi sa zakladá len na počutí. Podľa legiend bol Peter v Ríme a kázal tu kresťanskej komunite, ako to robil v celej Rímskej ríši. No východná ortodoxná cirkev a, samozrejme, všetky protestantské cirkvi popierajú legitímnosť nároku, že pápež je zástupcom Krista na zemi.

V každom prípade je v histórii pápežstva veľa krvi, križiackych vojen, inkvizície, prenasledovaní, pokrytectva, korupcie a predávania odpustkov. Medzi Desiatimi prikázaniami je jedno, ktoré hovorí „Nerob z neho (Boha) ryté obrazy“ – ale Svätopeterský chrám je plný sôch, z ktorých väčšina sú pápeži a mnohí z nich mali kráľovskú moc. Ako sa zrovnáva obraz polonahého Ježiša na kríži – majúceho pomáhať chudobným a trpiacim – s obrazmi pápežov, zahalených do honosnej nádhery?

Podľa mojej mienky je nefér a nepravda, ak masmédiá v celom svete bez disentu (nesúhlasu) šíria vatikánske propagandistické názory – najmä to, že ktosi bol (či je) legálny a morálny reprezentant Ježiša Krista na Zemi.

Isteže, boli pozitívne aspekty kňazstva Jána Pavla II. Vystrel ruku k dialógu s inými vierami – napríklad k židom a moslimom. Požiadal o odpustenie za križiacke vojny, inkvizíciu a súd nad Galileom; to bolo potrebné a dobré. Ale bol neoblomným oponentom práv žien, prinajmenšom v rámci svojej cirkvi, odmietajúc ich ordináciu (vysvätenie); staval sa proti rozvodu, plánovanému rodičovstvu, zábrane počatia, prerušeniu tehotenstva a umelej inseminácii. Bol neúprosným nepriateľom hnutia „za dôstojné umieranie“ a jeho obrany aktívnej a pasívnej eutanázie s cieľom znížiť nevýslovné muky nevyliečiteľne chorým. Trval na celibáte kňazov, hoci ho cirkev nepraktizovala celých tisíc prvých rokov svojej existencie. Bol prísnym protivníkom výskumu kmeňových buniek na podklade mysterióznej teologickej premisy, že „duša“ sa implantuje (vtelí) do biologického materiálu v momente koncepcie (splynutia vajíčka so spermiou) alebo pri prvom delení tejto bunky v Petriho miske; nepripúšťal brať do úvahy možné dobrodenia tejto techniky pre liečbu veľmi ťažko chorých. –  (pokračovanie v budúcom čísle)

Prameň: Paul Kurtz, „Back to the Dark Ages – The Deification of John Paul II“ (Späť do veku temna – Zbožštenie Jána Pavla II.), Free Inquiry, 25/4, s.5, 2005.