Dosť často bývam svedkom, keď sa niekto v istej situácii dostane do problémov, ťažkostí, prípadne aj do životu nebezpečnej situácie. Je mi ho ľúto. Keď sa to dá, usilujem sa mu pomôcť. Keď sa to z nejakých dôvodov nedá, určite s takýmto človekom aspoň súcitím. Poznám však ľudí, ktorí v opísaných situáciách nedokážu prejaviť ani najmenší súcit a už vôbec nie pomoc. A nielen to. Z nešťastníkov si dokonca uťahujú, robia si z nich posmech, urážajú a ponižujú ich. Tieto postoje vnútorne nielen odmietam, odsudzujem, ale za posmeškárov a vysmievačov sa – neviem prečo – aj hanbím.

Moja hanba je ako ozvena ich nefungujúceho svedomia, ich nefungujúcej zodpovednosti, neschopnosti vcítiť sa do situácie iných. Nemôžem si pomôcť, ale natoľko sa považujem za súčasť spoločenstva, že cítim zodpovednosť, hoci aj nepriamu, za hanebné činy, ktoré som priamo nespáchal, ani som k ich spáchaniu priamo neprispel. Cítim sa ako kvapka vody, ktorá sama o sebe nevyvolá povodeň, ale spolu s mnohými ďalšími dokáže napáchať katastrofálne škody.

Z približne rovnakých, často nejasných, dôvodov sa hanbím, keď prechádzam okolo žobrákov. Hanbím sa za polihujúcich alebo bezcieľne sa motajúcich bezdomovcov. Hanbím sa za „bitky“ dôchodcov, pri ich, niekedy márnej snahe, urvať si aspoň čosi zo zľavneného tovaru v hypermarkete. Hanbím sa za deti a vnukov týchto dôchodcov, keď podvečer nadávajú, že „tá dôchodcovská pliaga“ vykúpila všetok tovar v akcii.

Skoro denne z okna bytu alebo počas prechádzky po sídlisku stretávam a hanbím sa za decentne oblečené dvojice dám, ktoré v osobnom duchovnom suchu hľadajú zmysel života vnucovaním sa okoloidúcim, aby im, ako predlžené ruky svojej sekty, zvestovali „božiu pravdu“.

Hanbím sa za stredoškolákov, ktorí cestou do a z neďalekej školy hovoria hrubo, oplzlo, nadávajú a hrešia, vrátane, ba niekedy najmä, dievčat.

Hanbím sa za dobre situovaných ľudí, ktorí sa nehanebne prezentujú majetkom, vecami, nezmyselnými nákupmi, exkluzívnymi dovolenkami, honosnými vilami…

Veľmi sa hanbím za to, že aj dobrí spisovatelia si musia hľadať sponzorov, že vydavateľstvá ich „vyplácajú“ istým počtom výtlačkov ich vlastných kníh, ktoré si môžu sami predať, aby získali aký-taký honorár. Hanbím sa za úbohé výkony „tvorcov“ programov našich televízií.

Hanbím sa za platy, ktoré štát dáva učiteľom a pedagogickým pracovníkom, ale hanbím sa aj za takých učiteľov, ktorí s sarkasticky hovoria, že pracujú „iba do výšky platu“.

Hanbím sa za hrabivosť cirkevnej hierarchie, ale aj za pôžitkárstvo, nadutosť a intelektuálnu (pod-) priemernosť časti kňazov.

Hanbím sa za nehanebné klamstvá našich politikov, ktoré spočívajú najmä v priepasti medzi ich (predvolebnými) sľubmi a ich skutočným politickými výkonmi.

Hanbím sa za štát, našu republiku, moju vlasť, že nevie dať prácu teraz asi 400 tisícom ľudí a tak ponižuje ich ľudskú dôstojnosť. Hanbím sa za Slovenskú republiku, ktorá vedome porušuje svoj vlastný základný zákon – Ústavu SR – tým, že sa viaže na cirkví a náboženstvá i ideológiu aktuálneho zamerania, preto ani nie je demokratickým a právnym štátom.

Skrátka, hanbím sa za všakovakých nehanebníkov, ktorí nepoznajú, čo je hanba. V prvom rade sa však hanbím za vlastné vedomé i nevedomé chyby, ktoré som v doterajšom živote urobil.

Prečo o tom píšem. Najmä preto, že i keď ide o notoricky známe javy a problémy, po čase ich vnímame, aspoň podaktorí, ako normálne. Prestaneme ich vnímať, odsudzovať a ako súčasť spoločnosti aj hanbiť sa za ne. Lenže uvedené a mnohé ďalšie sociálne hanebné úkazy nie sú normálne. Sú to sociálne choroby, ktoré treba liečiť, odstraňovať, hubiť. Hanbou je, že vznikli, niektoré sa aj prehlbujú, ale ešte väčšou hanbou je, že sa s nimi zmierujeme, že ich pripúšťame ako nevyhnutné zlo.

Program humanistov je obsažný a zďaleka nezahŕňa len úzko chápaný ateizmus, ako to pri každej príležitosti tvrdia naši oponenti napr. z radov cirkvi. Pre morálku humanistov sú podstatné aj cnosti súcitu a starostlivosti. K cieľom humanistov, a teda aj ateistov, skeptikov, sekularistov… patrí:

– prispievať k likvidácii chudoby a podvýživy, zabezpečeniu primeranej zdravotnej starostlivosti a primeraného bývania pre všetkých ľudí;

– snaha poskytnúť každému človeku ekonomickú istotu a primeraný príjem. Každý má mať možnosť nájsť si zamestnanie a má mať zabezpečený starobný dôchodok;

– pomáhať pri ochrane ľudí pred neodôvodnenými a zbytočnými krivdami, hrozbami alebo smrťou. Každý človek si musí byť istý, že mu fyzicky nesmie nikto ublížiť a že mu nikto neukradne osobné vlastníctvo. Nesmie byť zastrašovaný ani podnikateľmi, ani sociálnymi či politickými inštitúciami;

– prispievať k vytváraniu záruk jednotlivcov na právo žiť v rodine alebo domácnosti podľa vlastnej voľby a podľa svojich príjmov;

– zaručiť každému všeobecné právo a možnosť vzdelávať sa, kultúrne sa obohacovať. Možnosť vzdelávať sa má byť prístupná pre všetky vekové skupiny, vrátane dospelých;

– nepripúšťať diskrimináciu na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti, kultúry, kasty, triedy, pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Každý ma mať právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie. Rovnocenné je právo nepraktizovať nijaké náboženstvo vlastné náboženským disidentom, agnostikom a ateistom, ktorých názory si zaslúžia rovnaký rešpekt;

– rešpektovanie zásady rovnosti v celom civilizovanom svete, ktorá má zmysel najmä ako rovnosť pred zákonom, rovnosť v dôstojnosti, uspokojovanie základných potrieb a rovnosť možností;

– každý človek má právo žiť svoj život dobre podľa svojich zásad, sledovať svoje šťastie, dosahovať tvorivé uspokojenie a uvoľnenie podľa svojich predstáv – keď pri tom neubližuje iným;

– jednotlivci majú mať možnosť zúčastňovať sa umeleckého života — vrátane literatúry, poézie, drámy, sochárstva, tanca, hudby a spevu atď.;

– nikomu sa nesmie bez príčiny obmedzovať alebo zakazovať činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle (Humanistický manifest 2000).

Nemyslite si však, že kade chodím, tade sa od hanby červenám. Sú situácie, ktoré ma potešia, ale niektoré ma napĺňajú uspokojením, radosťou, ba i hrdosťou. Nemyslím si, že dôvodov na radosť je u nás málo, len často sú ako keby dobre utajené. Súkromné médiá, ktorých je väčšina, nám predkladajú skôr informačnú otravu, nie potravu. Vyberajú, zostavujú a interpretujú informácie tak, aby sa čo najlepšie predávali. Ak takých správ niet, vymyslia si ich.

Naposledy ma chuťou do života a obrovskou radosťou naplnil úvodný koncert novej (65.) sezóny Slovenskej filharmónie, kde sa predviedol mladý slovenský virtuóz D. Karvay husľovým koncertom D dur J. Brahmsa. Po skvelom výkone si obecenstvo „vytlieskalo“ ešte dva prídavky, v ktorých Dalibor preukázal svoje schopnosti brilantnej a technicky nesmierne náročnej hry. Druhá časť koncertu, v ktorej SF pod taktovkou, bratislavským publikom veľmi obľúbeného a uznávaného Alexandra Rahbariho (rodáka z Teheránu, žijúceho vo Viedni), predviedla Beethovenovu Symfóniu č. 3 Es Dur Eroicu (hrdinskú). Po doznení diela, v neutíchajúcom potlesku obecenstva, mi bolo, okrem iného, ľúto, že sa, do posledného miesta obsadenej koncertnej siene SF, nevošlo viac poslucháčov. Vlastne sieň nebola celkom plná, lebo tzv. prezidentská, resp. vládna lóža bola prázdna… A znova som sa musel zahanbiť.

Matej Beňo