R. G. Weyant

26. apríla 1882 sa udialo niečo nečakané: Slávnostným obradom, na ktorom sa zúčastnili stovky ľudí a medzi nim poslanci oboch komôr parlamentu, vyslanci diplomatického zboru, význační vedci, vysokí kňazi anglikánskej cirkvi, lord-starosta Londýna a rad vysokých úradníkov, dve kniežatá, vojvodca, prezident Kráľovskej spoločnosti, vedeckí priatelia a kolegovia ako nosiči rakve, pochovali na cintoríne westminsterského opátstva pozemské ostatky Charlesa Roberta Darwina neďaleko od hrobu iného veľkého anglického vedca, sira Isaaca Newtona. Spievala sa osobitne komponovaná hymna začínajúca slovami z biblickej Knihy prísloví:

„Šťastný je muž, ktorý našiel múdrosť a muž, ktorému porozumeli.“ Bola to najvyššia česť, akú mohol národ poskytnúť svojmu synovi.

Nie každý súhlasil. Darwin nebol podľa nijakých kritérií veriaci kresťan; mnohí ho považovali za ateistu, hoci sám sa vydával za agnostika; niektorí v ňom videli vyslanca diabla. Vo svojej autobiografii, ktorá však bola uverejnená až v roku 1958, napísal:

„Neviera sa ma zmocňovala  veľmi pomaly, ale nakoniec bola úplná. Dialo sa to postupne, takže som s tým nikdy nemal ťažkosti; nakoniec som ani na sekundu nepochyboval, že moje závery sú správne. Ťažko si viem predstaviť, žeby si niekto mohol priať, aby kresťanstvo malo pravdu. Jeho texty predsa tvrdia, že kto neverí, bude naveky potrestaný, a to sa týka môjho otca, môjho brata a temer všetkých mojich dobrých priateľov. Také učenie treba zavrhnúť.“

Ako to, že ho napriek tomu pochovali do posvätnej pôdy?

Bol už mŕtvy, a tak sa naskytla príležitosť ukázať, že anglická a anglikánska spoločnosť sú otvorené pre nové myšlienky a pripúšťajú zmenu, ak sa deje postupne, nie radikálne. Nebolo to jednoduché. Darwinovým priateľom-evolucionistom  – J. Hookerovi, Ch. Lyellovi a A. R. Wallaceovi už opátstvo vzdalo česť a Lyellovi pridelilo hrob v posvätnej pôde. Ale jeho krúžok pod vedením F. Galtona a T. H. Huxleya musel intenzívne intervenovať v parlamente aj u arcibiskupov, aby rodová šľachta, vedci aj intelektuáli verejne priznali svoju vieru v evolúciu, aby zachovali sociálny mier a zúčastnili sa pochodu pokroku. Westminster symbolizoval náboženskú a politickú moc v Anglicku a štát aj cirkev vzdali česť Darwinovmu životnému dielu v presvedčení, že ho jeho teória, jedno z najväčších diel ľudského intelektuálneho snaženia, prežije. Treba pripomenúť, že z Anglicka ani dnes neprichádzajú vážne pochybnosti o správnosti evolučnej teórie. Evanjelikálni a katolícki fundamentalisti by si tam mali brať príklad pre svoje stanovisko.

POdľa R. G. Weyanta, „Why Did They Bury Darwin in Westminster Abbey?“ Skeptical Inquirer , 30/1, s. 32-36, 2006.