Nadine Gordimerová

Svet je ďaleko od toho, že by každému zaručil ľudské práva pri narodení. Medzinárodné, štátne a civilnospoločenské organizácie sú v zásade zodpovedné za fungovanie toho, čo sa považuje za základňu všetkej spravodlivosti. V mnohých štátoch sú to však predovšetkým bojovní jednotlivci, ktorých osobné konanie je prejavom nevyhnutnosti každodenne nanovo potvrdzovať a zaisťovať ľudské práva.

Myslím teraz na muža z vlastnej krajiny, z Južnej Afriky. Ako to už býva pri ľuďoch, ktorých život sa stal legendou – a tento bol sfilmovaný dokonca s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe – treba to vypovedať aj tradičným spôsobom: Pred dávnym časom, v roku 1941, zahnali vojnové búrky 13-ročného gréckeho chlapca z Európy k brehom Južnej Afriky. Mal sa tu z neho stať obranca ľudských práv s medzinárodnou reputáciou, neúprosný vyšetrovateľ mučiteľov a vrahov za vlády apartheidu.

George Bizos je obrancom ľudských práv v Južnej Afrike.

Bránil pred súdmi všetkých, čo písali dejiny Južnej Afriky: od Nelsona Mandelu, Waltera Sisulu, Brama Fischera a Winnie Mandelovej až po mladšiu generáciu Patricka Lekotu a Popa Molefeho. Bol pri vyšetrovaní prípadu zavraždenia Steva Bika, ktorý ako prvý odkryl zápach systematických ukrutností apartheidu. Dnes je vodcom skupiny, ktorá odmieta amnestiu v mene rodín, ktorých otcovia, synovia, ženy a deti boli povraždení. S Mandelom sa zoznámil ešte v čase mladíckych rebélií a ostal mu právnym poradcom až do prezidentstva. Niektorí hovoria, že vernosť demokracii zdedil od svojich gréckych predkov, vychádzajúc od prvých filozofov, ktorých vie sypať z rukáva; sám kladie dôraz radšej na súčasnú demokraciu, ktorú pochopil v bezprostrednom styku s čiernymi Juhoafričanmi, keď ich bránil pred súdmi a s ktorými udržoval osobné priateľstvá.

Dávno pred tým, ako bola ustanovená Komisia pre nájdenie pravdy a uzmierenie, hľadal pred súdmi pravdu. Trval na tom, aby sa presne zaznačilo, čo sa stalo tým, ktorí trpeli pod tyranským rasistickým režimom a mali odvahu odmietnuť tento systém. Všetko sa to dočítame v knihe, k napísaniu ktorej sme ho museli prehovárať, lebo je to životne dôležité pre nás a pre našu krajinu. Bizosova kniha pojednáva o nepretržitom hľadaní pravdy ako základu spravodlivosti; podrobne o tých viac ako šesťdesiatich ľuďoch, ktorí za čias apartheidu nevinne umreli v rukách tajnej polície. Ešte dôležitejšie je, že rozoberá otázku zlyhania pocitu pre právo v čase, keď sa ako na bežiacom páse vyslovoval neuveriteľný ortieľ „nikto nie je vinný“. Ak sa pridá otáznik, je to podstatná časť tejto neobyčajnej knihy a autorovho „J‘accuse!“ (Obžalúvam!).

My Juhoafričania a Čiľania máme hermeneutickú skúsenosť. Či sme sa konania zla zúčastnili alebo sme proti zlu bojovali, či sme sa len prizerali a nechali zlu voľný priebeh, musíme sa teraz so svedectvami zla vyrovnať.

Predstavujem si toho 13-ročného chlapca, ako kladie nohu na juhoafrické brehy. Existuje z tých rokov zožltnutá fotografia na výstrižku z novín, na ktorej stojí chlapča pri otcovi, ktorý bol v Grécku povstalcom proti nemeckým okupantom. Na hlave má šikmo nasadenú čapicu. Sebavedome a rozhodne hľadí spod šilta. Jeho oči hovoria: Tu som. Nie som utečenec, nie som vo vyhnanstve:

„Som tu, aby som sa vyrovnal s touto krajinou a so svojím životom – jednoducho som. To je moja povinnosť a zodpovednosť, to je moje ľudské právo.“

Prameň: Nadine Gordimerová, „Die Wahrheit siegt“, Die Zeit, 16. dec. 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Dodatok prekladateľa:

Sú aj iné prípady začiatkov právnických kariér. Počul som o takomto: „V Bratislave ho na fakultu neprijali, študuje v Košiciach. Stálo nás to 200.000 Sk a diplom bude stáť pravdepodobne ešte raz toľko. Máme veľké starosti (finančné).“ V nových pomeroch sa štúdium práva stalo chimérou zaujímavej budúcnosti mladých ľudí, no vidí sa mi, že nie pre svoj predmet, hľadanie pravdy a hájenie práva, ale pre možnosť nesmiernych zárobkov. Aké sklamania sú tu pravdepodobné! Idú mi zimomriavky po chrbte, keď si predstavujem, že vysoká škola pripravuje tzv. lobistov na presadzovanie najmä daňových záujmov určitých podnikateľských skupín v parlamentoch, napr. aj dokazovaním vyložených neprávd, ako neškodlivosti fajčenia od útleho veku alebo bezpečnosti atómovej energie, ak je od Siemensa alebo americká. Keď to už inakšie nejde, lobuje sa peniazmi; sú o tom prednášky a semináre; mnohé daňové zákony pripúšťajú odpis úplatkov ako bežných výdavkov. Čítal som o jednom profesorovi v Ženeve, ktorý vedel nastaviť výhybky pre život mnohých mladých ľudí: namiesto chytrácky naplánovanej kariéry v nejakej finančnej spoločnosti v mieste bydliska volili – niekedy načas, inokedy natrvalo – osobné riziko na tisícero rozličných spôsobov v tvrdom, trpezlivom a nenápadnom boji za sociálnu spravodlivosť medzi ľuďmi a medzi národmi. (Jean Ziegler a Uriel da Costa, Do videnia Karol!, VRŠ Bratislava, 1995). Nájde sa v Košiciach profesor toho ženevského typu? Nájde sa medzi tými, ktorých ta osud zavial rozličnými cestami a za rozličné „školné“, mladík nie v dvojraďáku a čo k tomu patrí, ale so šiltom nasadeným dozadu?