V dnešnej dobe občas vypláva zo zabudnutia na hladinu politických vôd otázka odluky cirkvi a štátu. Aj iniciatíva strany Sloboda a solidarita sa odvoláva na požiadavku odluky cirkvi od štátu, ktorá má svoj pôvod z revolučných čias 1988-89 v Petičnej akcii moravských katolíkov. Petíciu podpísalo 501 590 československých občanov (z toho 291 284 na Slovensku) a podporilo ju aj Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy VPN a Koordinančného centra slovenských vysokoškolákov z 25. novembra 1989 ako svoju siedmu požiadavku. Osobitne zdôrazňujú, že je to jediná požiadavka, ktorá z programového vyhlásenie nebola splnená. Zmyslom tejto odluky bolo dosiahnuť, aby sa vylúčil vplyv a zásahy (socialistického) štátu do vnútorných vecí cirkví a tie si mohli samy a slobodne organizovať i riadiť svoju činnosť.

V našich moderných dejinách za posledných sto rokov sa s požiadavkou odluky cirkvi a štátu stretávame už skôr. Už vo Washingtonskej deklarácii z roku 1918, ale aj vo Vianočnej dohode z roku 1943 sa stretávame s požiadavkou odluky, tentoraz však s odlukou štátu od cirkvi. Táto požiadavka revolučných čias vychádzala z dominantného postavenia najmä katolíckej cirkvi v štáte a spojenia oltára a trónu v Rakúsku-Uhorsku, resp. vojnovej (klérofašistickej) Slovenskej republike. Túto súvislosť a poznanie veľmi presne vyjadrila šiesta zásada fungovania nového štátu vo Vianočnej dohode – Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má byť však vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu.

Ústava Slovenskej republiky obe požiadavky odluky vyjadruje veľmi jasne a precízne. Už vo svojom článku 1. bod. 1 deklaruje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slobodu myslela, svedomia, náboženského vyznania a viery zaručuje v článku 24, kde v bode tri jednoznačne uvádza, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy… nezávisle od štátnych orgánov.

Potrebujeme vôbec ešte dnes otvárať otázku odluky cirkvi a štátu? Ak odpovieme NIE, tak to by sme museli ignorovať diskriminačný charakter Zákona o slobode náboženskej viery, ktorý dnes de facto znemožňuje registráciu novej cirkvi nezmyselnou požiadavkou päťdesiat tisíc podpisov. O základnom zmysle tejto úpravy zákona – zabrániť registrácii inej, najmä islamskej, cirkvi – nezakryte hovorili mnohí politici. Ba mnohí sa predháňali v tom, kto mám väčšiu zásluhu na jeho prijatí a na ochrane kresťanských hodnôt. A to ešte musíme zdôrazniť fakt, že na Slovensku štát určuje čo je náboženská viera a čo nie je. Logickým dôsledkom je, že viac ako päťdesiat cirkví podľa tohto zákona štát neregistruje a ani nepodporuje. O podpore a registrácii sekulárnych občanov a ich organizácií štát ani nezačal uvažovať.

To by sme museli ignorovať aj prijatie tzv. konkordátu – Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. O tom, aký je to rovnovážny dokument, „vzájomne“ výhodný pre obe strany, svedčí fakt, že zmluvu charakterizujú formulácie pri ktorých katolícka cirkev má právo, má výlučné právo, či môže nadobúdať (16 článkov a odsekov), čo Slovenská republika na druhej strane uznáva, rešpektuje, garantuje a vytvára podmienky (13 článkov a odsekov). Katolícka cirkev má len dve povinnosti: zabezpečiť zhodu hraníc slovenských katolíckych diecéz so štátnymi hranicami Slovenskej republiky (čl. 3 ods. 3 zmluvy) a využiť všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenskej republiky v prospech spoločného dobra podľa princípov katolíckej náuky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. (čl. 2 ods. 2 zmluvy). Slovenská republika všetky ostatné.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že z procesu tvorby a prijatia tzv. Vatikánskej zmluvy bola vylúčená verejnosť. Aj fakt, že od podpísania zmluvy do jej schválenia Národnou radou SR i ratifikáciou a nadobudnutia právoplatnosti uplynulo rekordných len 24 dní. Okrem toho, povedané slovami právnika Petra Prusáka, Slovenská republika uzatvorila medzinárodnú zmluvu s vlastnými občanmi, pretože v zmiešanej komisii pre prípravu zmluvy okrem apoštolského nuncia v Slovenskej republike Luigia Dossenu zastupovali Svätú stolicu len občania Slovenskej republiky: kardinál Ján Chryzostom Korec a biskupi Rudolf Baláž, Vladimír Filo, František Rábek a Milan Chautur.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika uzavrela podobnú zmluvu s jedenástimi nekatolíckymi zmluvami, ktorým zabezpečila formálne tie isté práva. Sociológ Miroslav Tížik však upozornil, že formálnou štruktúrou sú si zmluvy podobné, no svojím obsahom, právnym definovaním zmluvných strán a rôznou ochranou autonómie cirkví vytvárajú obe zmluvy legislatívnu nerovnosť. Aktom podpísania zmlúv… všetky zúčastnené strany vzájomne uznali a tým aj legitimizovali privilegované postavenie Katolíckej cirkvi medzi ostatnými registrovanými cirkvami. A to ešte päť registrovaných cirkví je úplne mimo týchto zmlúv. Predstava, že by štát rešpektoval, uznal či podporil prínos sekulárnych občanov pre vznik a rozvoj Slovenskej republiky sa zdá byť len zúfalou fantáziou.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika podporuje činnosť cirkví nielen prostredníctvom 51 miliónov € na platy duchovných z rozpočtu Ministerstva kultúry, ale aj vytvára organizačné miesta, pracovné podmienky a platí cez rozpočet ministerstva obrany skoro milión eur na kňazov v armáde, polícií, u hasičov i colníkov, vo väzniciach, ba dokonca aj u Horskej služby. Humanistickí poradcovia neexistujú, nie sú v tabuľkách…

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika podporuje činnosť cirkví v oblasti vzdelávania prostredníctvom ministerstiev vnútra a školstva financovaním cirkevného školstva, bohosloveckých fakúlt, kňazských seminárov, siedmych teologických fakúlt, ba aj dvoch verejných univerzít, hlásiacich sa priamo ku katolíckej cirkvi a jej učeniu v ročnej výške viac ako 112 miliónov €. A to nezabúdajme, že štát platí platy katechétov vyučujúcich náboženskú výchovu na štátnych školách, pričom len za posledných dvadsať rokov zaplatil vydanie viac ako 550 tisíc kusov učebníc pre jej potreby. Za to isté obdobie nevydal pre potreby Etickej výchovy, ktorú zabezpečuje osobitne len a len štát, ani jeden jediný kus.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika podporuje činnosť cirkví v sociálnej oblasti a oblasti zdravotníctva a prostredníctvom ministerstiev zdravotníctva i sociálnych vecí a rodiny, ale aj prostredníctvom rozpočtov samospráv – najmä regionálnej, ale i miestnej. Táto podpora predstavuje okolo 80 % ich celkových príjmov vo výške do 26 miliónov €. Verejné zbierky veriacich a príjmy z 2 % daní pokrývajú náklady na činnosť z troch až piatich percent. Finančná podpora z ministerstva kultúry pokrýva od 70 do 90 % nákladov ústredí Katolíckej charity a evanjelickej i reformovanej diakonie. Prečo štát osobitne nepodporuje ústredia sociálnych a zdravotníckych zariadení iných (nielen) cirkví sa nezdôvodňuje.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika poskytuje cirkvám priestor vo verejnoprávnych médiách a vysiela pre ne štyri televízne a štrnásť rozhlasových relácií náboženského vysielania. Slovenský rozhlas a televízia majú vo svojej organizačnej štruktúre samostatné redakcie duchovného život, ktorých ročné náklad sú viac ako 1 milión 400 tisíc €. Ak by si to mali cirkvi zaplatiť ako reklamné vysielanie, stálo by ich to najmenej 40 miliónov €. Vysielať však aspoň jednu desať minutovú reláciu týždenne pre humanistov v Slovenskom rozhlase vedenie rozhlasu odmietlo.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika cez ministerstvo kultúry okrem dotácie na ústredie cirkví prispieva každoročne aj na obnovu cirkevných pamiatkových objektov. V roku 2019 to bolo v rámci programu Obnov si svoj dom (podprogramy 1.1, 1.2 a 1.6, do ktorých sa cirkvi zapojili) celkovo viac ako 6 miliónov €, čo tvorilo necelých 63 % celkových výdavkov v tejto oblasti. A to napriek tomu, že cirkvi vlastnia len 26 % všetkých pamiatkových objektov.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že v Slovenskej republike je zákonom odpustená daň z nehnuteľností pre bohoslužobné objekty, pričom však štát, ale aj školy, divadlá, múzeá, knižnice či nemocnice sú povinné za svoje objekty platiť daň z nehnuteľností a obce či mestá im zo zákona nemôžu túto daň odpustiť. A to ešte podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu o tom, ktoré sú to tie bohoslužobné objekt rozhoduje samotná cirkev. Keďže sekulárni humanisti nemajú ani vlastnú budovu, tak sa ich tento problém našťastie bezprostredne netýka.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že v Slovenskej republike štát nevyžaduje evidenciu a ani zdanenie cirkevných zbierok, (štólových) poplatkov za krsty, sobáše či pohreby. Tieto sú príjmom cirkvi, či kňaza. Ale tím, ktorých ich venujú, sa ich „dar“ neodpočítava z daní a ani sa im nevydá potvrdenie o prijatom finančnom dare, ako napríklad vo Veľkej Británii. Samozrejme môžu však podporiť cirkevné nadácie, benefície, občianske združenia, školy, sociálne a zdravotnícke zariadenia, rádiá či televíziu aj svojimi 2 % z daní. Tak ako my všetci. Pravda, my na rozdiel od registrovaných cirkví, žijeme len z príjmu z 2 % daní a darov, či členských príspevkov.

To by sme museli ignorovať aj fakt, že Slovenská republika vrátila cirkvám majetok, ktorý prevzal na seba štát v období rokov 1949-1990. Práve tento krok bol prezentovaný ako prvý a základný krok k odluke cirkvi od štátu a štátu od cirkvi. A to pri týchto viacnásobných reštitúciách štát prekročil všetky hranice. Reštituoval sa totiž cirkevný majetok nie k 25. februáru 1948 ako to platí pre ostatných, ale k 8. máju 1945. Tým sa prelomila nielen hranica Benešových dekrétov, ale aj sa vylúčili dopady pozemkovej reformy z roku 1947. A reštituoval sa majetok, ktorý najmä katolícka cirkev mala k tomuto termínu v maximálnom rozsahu po hospodárení za vojnovej (klérofašistickej) Slovenskej republike a získavaní majetku zo zákona – napr. škôl. Proces reštitúcií cirkevného majetku podľa cirkví nie je doteraz ukončený. Rozsah existujúceho majetku však cirkvi odmietajú štátu oznámiť. Štát si to má zistiť sám… Za to reštitúciu majetku Zväzu občanov bez vyznania štát zamietol.

Ak by sme po zvážení všetkých súvislostí mali objektívne zhodnotiť situáciu a potrebu odluky cirkvi a štátu, musíme skonštatovať, že došlo k naplneniu požiadavky Moravských katolíkov o úplnú odluku cirkvi od štátu. Vplyv a zásahy štátu do vnútorných vecí cirkví sú vylúčené. Na druhej strane dochádza k opätovnému prepájaniu štátu a cirkvi, spájaniu trónu a oltára. Cirkvi vykonávajú svoje aktivity samostatne, ale štát ich miestami v systéme štátnej správy, organizačne i finančne významne podporuje. Ročne to predstavuje formou priamej i nepriamej dotácie viac ako dvesto miliónov €. Tak, ako sa zaviazal v Základnej (Vatikánskej) zmluve. Lenže podobné aktivity, ako cirkvi, robí aj občianska spoločnosť, mnohé neziskové organizácie či občianske združenia. Tie však štát v rozpore s ústavou rovnako alebo vôbec nepodporuje.

Ani Základná (Vatikánska) zmluva nezaväzuje Slovenskú republiku k povinnosti financovať všetko, ale má podporovať projekty cirkvi v primeranom rozsahu najmä materiálne a finančne. Čo je primeraný rozsah je vec na diskusiu a dohodu. Zo znenia zmluvy vôbec nevyplýva povinnosť štátu platiť platy kňazov, náklady ústredí cirkví, Biskupskej konferencie, Ekumenickej rady cirkví, rady vyšších rehoľných predstavených, ústredia Katolíckej charity, Evanjelickej či Reformovanej diakonie. V súvislosti s kovidom-19 prvý krát poklesli mzdy, vláda už zvažuje aj možnosť poklesu platov zamestnancov štátnej správy, u cirkví a ich kňazov musia ich príjmy len rásť. A to všetko na základe zákona o financovaní cirkví s povinným koeficientom nárastu príspevku. Zákona, ktorý bol pripravený kabinetne s vybranými zástupcami len niektorých cirkví, bez diskusie s verejnosťou. Zákon, ktorý bol schválený poslancami Národnej rady SR s odporúčaním predsedu vlády po jeho návšteve Vatikánu a prijatí u pápeža. Aká to náhoda…

Ak by malo byť znenie Ústavy Slovenskej republiky skutočne naplnené, skutočná rovnosť občanov v právach a dôstojnosti (čl. 12.) aj v reálnej materiálnej rovine práva, mal by štát rovnako podporovať nielen cirkvi a veriacich, ale aj občiansku spoločnosť a jej organizácie. Len vzájomná odluka cirkvi a štátu je skutočnou zárukou slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a filozofického presvedčenia. Je pred nami základná úloha: Po odluke cirkvi od štátu musíme uskutočniť druhú časť odluky – naplniť požiadavky Washingtonskej deklarácie a Vianočnej dohody – Odluku štátu od cirkvi!