Eduardo Galeano

Budúcnosť sveta je ohrozená

Svet stojí na hlave. Stačí čítať alebo dívať sa s jasnou mysľou a kritickým duchom na informácie, ktoré šíria masmédiá, aby sme sa presvedčili, že sa nám veľmi často predkladá svet naruby.

Šesť múch mi bzučí v lebke a nenechajú ma spať. Tento balet lietajúceho hmyzu je v skutočnosti oveľa početnejší, ale hovorím šesť, aby to bolo krátke. Tuná zverejňujem niektoré z úzkostí, ktoré ma moria po nociach. Ako budete môcť konštatovať, nie je v tom nič radostného, lebo tieto úzkosti sa týkajú, ale naozaj, prepáčte za výraz, budúcnosti sveta.

Svet bez učiteľov?

Podľa denníka The Times of India zaznamenáva v posledných rokoch v meste Muzaffarnagar v západnej časti indického štátu Uttar Pradeš ohromný úspech zvláštna „škola zločinu“.

Mladí ľudia tam dostávajú osobitné vzdelanie vysokej úrovne, ktoré im umožní ľahko a rýchlo zarobiť veľa peňazí. Jeden z troch riaditeľov, pedagóg Sušel Móch, vedie najsofistikovanejšie kurzy, ktoré obsahujú, okrem iných predmetov, aj únosy, údery a rany, ako aj popravy. Druhí dvaja riaditelia majú na starosti konvenčnejšie predmety. Všetky kurzy sú doplnené praktickými prácami. Napr. výučba krádeží na diaľniciach a okresných cestách sa robí takto: spoza kríku vyhodia skrytí študenti na vybrané auto nejaký kovový predmet; vo vodičovi vzbudí hluk zvedavosť, zastaví, vystúpi a študenti pod dozorom profesora zaútočia.

Riaditelia tejto školy zastávajú názor, že reagujú na potreby trhu a plnia sociálnu funkciu. Slobodný trh vyžaduje stále vyššiu úroveň špecializácie aj v oblasti zločinu a štúdium kriminality je jediné odvetvie, ktoré zaručí študentovi, že nájde dobre platenú prácu a trvalé zamestnanie.

Veru sa bojím, že majú pravdu. A ľaká ma pomyslenie, že tento model výchovy mládeže sa ide šíriť po Indii a po celom svete. Čo sa stane s chudákmi učiteľmi tradičných škôl, už teraz trestaných hladovými platmi a nepatrnou – ak vôbec nejakou – pozornosťou, ktorú im venujú ich študenti? Koľkí učitelia sa budú vedieť recyklovať a adaptovať na požiadavky modernosti? Z tých, čo osobne poznám, ani jeden. Som istý, že by neublížili ani muške, a že nemajú v povahe napadnúť starú nevládnu babičku. Čo budú vyučovať tieto neužitočné bytosti v zajtrajšom svete?

Svet bez prezidentov?

Hovorí sa, že prezident jednej latinskoamerickej republiky bol vo Washingtone prediskutovať zahraničnú dlžobu svojho štátu. Po návrate oznámil svojmu národu jednu dobrú a jednu zlú novinu:

„Dobrá novina je to, že už nemáme ani cent dlžoby. Zlá je to, že všetci obyvatelia tohto štátu sa musia do 24 hodín vysťahovať.“

Štáty patria ich veriteľom. Dlžníci sú povinní poslúchať ich a na dôkaz slušného správania sa praktizujú socializmus, ale je to socializmus na ruby: privatizujú sa zisky, socializujú sa straty.

„Robíme dobre svoje úlohy“, vyhlásili v rozmedzí pár mesiacov páni Carlos Menem, vtedy ešte prezident Argentíny, a jeho mexický kolega Ernesto Zedillo, ktorý bude prezidentom ešte do decembra.

Ak to pôjde ďalej ako doteraz, bude sa čo nevidieť privatizovať vzduch, ktorý dýchame; experti nám prídu vysvetľovať, že tí, čo nechcú platiť, nehodnotia vzduch podľa jeho skutočnej hodnoty a preto si nezaslúžia, aby ho dýchali. Všetko, resp. skoro všetko je už privatizované. Zoberme si príklad Argentíny, Brazílie, Chile a Mexika. V týchto štyroch štátoch sa už dávno tvrdilo, že privatizácia je jediný spôsob, ako sa zbaviť zahraničnej dlžoby. Dnes je dlžoba týchto štyroch nešťastníkov dvojnásobok toho, čo bola pred desiatimi rokmi …

Pre mňa je to ďalší zdroj úzkosti, ktorý mi nedá spať: cítim dopredu, že jedného dňa veritelia-bankári deložujú prezidentov a zasadnú do ich kresiel s pokrikom „Dosť bolo sprostredkovateľov!“ A noc čo noc sa vrtím v plachtách kladúc si otázku, kam sa podejú títo úbohí prezidenti. Kde nájdu tieto tak vysoko kvalifikované pracovné sily nejaké zamestnanie? Ponížia sa prezidenti natoľko, že by prijali nejakú drobnú prácu alebo prechodné zamestnanie? Veď aj u McDonalda sú uchádzači o miesto dnes už takí početní …

Svet bez novinárov?

Zázračný rozvoj technológie umožnil obyvateľom zemegule sledovať dlhšie ako rok – celý rok 1998 a dobrú časť roku 1999 – veľkú udalosť tohto konca storočia: sexuálne výkony Moniky Lewinskej v oválnej kancelárii Bieleho domu. Globalizovaná lewinskizácia umožnila skutočnosť, že každý jedinec na každom mieste Zeme mohol čítať, počúvať a vidieť aj najmenší detail tejto epopeje ľudstva. Veľké médiá masovej komunikácie nám ponúkali nekonečnú slobodu volieb medzi takým alebo onakým „bagateľom“.

Ale aj táto aféra má svoj koniec, ako ho mali Atény aj Rím; a od tých čias nemajú veľké televízne ani rozhlasové stanice nič dobré pod zub. Tešil som sa nádeji, že vypuknú nové „sexgate“, keď mi jeden priateľ dôverne pošepkal, že podľa správ z dobre informovaných kruhov ide ministerka zahraničných vecí, pani Madeleine Albrightová, podať žalobu na prezidenta pre sexuálne obťažovanie. Nikdy viac som však nič viac o tejto veci nepočul a myslím si teda, že išlo o hlúpu klebetu, ktorá si nezaslúži, aby sa o nej hovorilo v centre svetovej pozornosti.

Aj toto mi kazí spánok. V čase, keď sa žurnalisti nechajú nazývať „sociálnymi komunikátormi“, čo chcú spoločnosti sprostredkovať? Z čoho budú žiť? Má to byť ďalšia kategória nezamestnaných, vyhodených na ulicu?

Svet bez nepriateľov?

Trvá to už vyše roka, čo Spojené štáty a ich spojenci nevyvolali nejakú dobrú vojnu. Priemysel smrti začína byť nervózny. Obrovské vojenské rozpočty treba predsa odôvodňovať a zbrojný priemysel potrebuje možnosť vystavovať na obdiv svoje nové modely. Proti komu rozpútame najbližšiu „humanitárnu akciu“? Kto bude náš najbližší nepriateľ? Kto dostane v najbližšom filme úlohu zlosyna? Kto bude budúcim pekelným satanášom? Robí mi to veľké starosti. Prečítal som si nedávno ešte raz, aké motívy sa udávali pre bombardovanie Iraku a Juhoslávie a prišiel som k alarmujúcemu záveru, že existuje štát, len jeden jediný štát, ktorý spĺňa všetky podmienky, ale všetky vrátane tých najmalichernejších, aby si zaslúžil, žeby bol zredukovaný na rozvaliny.

Tento štát je hlavnou príčinou nestability demokracií vo svete, lebo má mániu vyvolávať štátne prevraty a dosadzovať vojenské diktatúry. Tento štát je hrozbou pre svojich susedov, ktorých odvždy pravidelne napáda. Tento štát vyrába, má a predáva vo svete najviac chemických a bakteriologických zbraní. Tento štát má na svojom území najväčšiu sieť narkotík na svete a jeho banky bielia miliardy narkodolárov. Národnostné dejiny tohto štátu sú trvalým pokračovaním „etnickej čistky“: začalo to domorodcami a pokračuje to bojom proti černochom. Nedávno bol tento štát hlavným vinníkom etnického masakru proti dvesto tisíc Guatemalčanom, najmä proti domorodým Mayom. Ale žeby preto Spojené štáty bombardovali seba samých? Žeby vtrhli na svoje vlastné územie? Žeby sa dopustili koherentného činu tým, že urobia sebe to, čo robia iným? Slzy mi tečú na vankúš. Kiež všemohúci boh aj v budúcnosti chráni pred podobnou nemilosťou tento veľký národ, ktorý ešte nikto nikdy nebombardoval.

Svet bez bánk?

V čísle zo 14. decembra 1998 uverejnil týždenník Time správu Kongresu USA o vyparení 100 miliónov dolárov, pochádzajúcich z obchodu s drogami v Mexiku. Podľa záveru parlamentnej komisie, ktorá túto záležitosť vyšetrovala, bola to Citybank, ktorá organizovala rozvoz tohto narkobohatstva do piatich rozličných štátov a vymýšľala papierové spoločnosti a fiktívne mená, aby zmazala stopy.

Severoamerické väzenia sú najzaľudnenejšie na zemeguli; sú plné mladých ľudí, závislých na drogách, chudobných a čiernych. Ale Citybanke, slnečnej hviezde na finančnom nebi, nikdy nehrozilo väzenie. Je samozrejmé, že niečo také ešte nikomu ani len na um nezišlo. Ja som však začal pri čítaní tej správy pre Kongres rozmýšľať. Je pravda, že Citybanka je stále slobodná a dobre sa jej darí; že prací prášok zn. Citybank, detergens zn. Crédit suisse, odškvrňovač zn. Bahamy a celý rad iných prestížnych značiek práškov a pračiek slobodne láme stále nové rekordy predaja „bieliacich“ prostriedkov na svetovom trhu. Pochytil ma strach, že im hrozí nebezpečenstvo.

Čo by sa tak stalo, keby jedného dňa boj proti drogám prestal byť bojom proti užívateľom drog? Keby prestal trestať obete? Keby si zbrane vybrali nové ciele a zamierili vyššie? Teraz, keď sa ekonómia odporúča, odchádza a prepúšťa miesto financiám, čo by bol svet bez bánk? A čo by sa stalo s biednymi peniazmi, odsúdenými blúdiť ulicami ako títo čoraz početnejší chudáci bez prístrešia? Už samotná myšlienka na takéto veci mi v hrôze sťahuje srdce.

Svet bez ľudí ?

Jedného októbrového dňa v roku 1998 som našiel bezvýznamnú správu stratenú vo vnútri jedných novín. Tri ekologické organizácie – World Wild Fund International, New Economics Foundation a World Conservation Monitoring Center – zistili, že v priebehu posledných tridsiatich rokov stratil svet okolo tridsať percent svojho živého prírodného bohatstva. Je to najväčšia ekologická katastrofa od dôb dinosaurov; obnova rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré vyhynuli za tieto krátke tri desaťročia, bude trvať, resp. by trvala, najmenej päť miliónov rokov …

Odkedy som čítal túto bezvýznamnú správu, robí mi bezsenné noci nová posadnutosť. Trápi ma predstava, že jedného dňa nás rastliny a zvieratá poženú pred Posledný súd. Vidím nás všetkých pred sudcami, ktorí na nás ukazujú – ten chlpatou labkou, ten zelenou halúzkou:

„Čo ste to porobili s touto planétou? Mysleli ste si, že ste ju lacno kúpili v hypermarkete? Kto vám dal právo tak zle s nami zaobchádzať a kántriť nás?“

A počujem, že tento vysoký súd zvierat a rastlín vynáša výrok večného zatratenia pre celý ľudský rod.

Zvezieme sa všetci s hriešnikmi? Pôjdem na večnosť do pekla s týmto úspešným podnikateľom a s tamtým ničiteľom druhov, s ich korumpovanými podplatenými politikmi, s ich vedúcimi zápasov a expertmi vo veciach marketingu, ktorí predávajú jedy zabalené do celofánu?

Ľadový pot mi vyráža na tele. Za detstva som si myslieval, že Posledný súd je záležitosťou Boha. V najhoršom prípade som sa videl, ako znášam svoj osud horiac pekelným ohňom medzi sériovými vrahmi, varietnými umelcami a literárnymi kritikmi. Proti tomu, s čím to teraz porovnávam, to nebolo nič.

*  *  *

Eduardo Galeano je uruguajský spisovateľ; po francúzsky vyšla jeho trilógia La Mémoire du Feu (Pamäť ohňa, vyd. Plon, 1988 1993, 1994). Jeho najnovší román je Patas arriba: la Escuela del mundo al reves (Všetko hore nohami alebo obrátená škola života), 1998.

*  *  *

Prameň: Eduardo Galeano, „Aidez-moi, docteur, je ne peux pas dormir !“ Le Monde diplomatique, č. 557, august, s. 12, 2000.

Preložil Rastislav Škoda