Benjamin Radford

Duchárstvo je v USA veľký obchod. O niečom, čo môže a nemusí existovať, sa hovorí všade najmä na Halloween. Predovšetkým sú tu početné televízne filmy a tzv. reality šou na celoštátnych kanáloch, ako aj tucty kníh na pultoch kníhkupectiev. Po celých Spojených štátoch sú roztrúsené spolky „poľovníkov na duchov“.

To sú skupinky zanietených nadšencov, striehnucich s prstom na spúšti fotoaparátov v okolí miest, kde vraj straší, v nádeji, že sa im podarí zočiť a možno aj „streliť“ obrázok ducha. Nejeden je vyzbrojený technicky dokonalým prístrojom, napr. detektorom elektromagnetického poľa v cene od sto do tisíc dolárov, ktorý má podať informáciu o „blúdiacej fluktuácii elektromagnetického poľa“ v miestach, kde sa zdržuje duch. Keby však nejaké meranie – teploty, radiácie či energetických alebo iných polí – spoľahlivo dokázalo prítomnosť ducha, bol by to presvedčivý dôkaz jeho existencie, čo sa dosiaľ nikdy nestalo. Predpokladané vzťahy medzi duchmi a elektromagnetickým poľom sa zakladajú len na povestiach, nedokázaných hypotézach a divokých špekuláciách.

Vierou (lepšie povedané poverou) v existenciu duchov otrasie už trochu logiky. Duchári sa zatiaľ nedohodli ani na tom, čo duchovia sú – alebo by mohli byť. Bežne sa má zato, že sú to duchovné časti (duše tu nie je celkom na mieste) tých mŕtvych, ktorí boli zavraždení alebo umreli od zlého zaobchádzania. Pozrime sa na to vo svetle reálnych štatistík. Ak obete vrážd, ktorých smrť je nevysvetlená, naozaj chodia po svete a strašia živých, mali by sme očakávať, že ich stretneme na každom kroku. Podľa Štatistického úradu (USA) ostáva nevysvetlená asi štvrtina vrážd; v minulosti to bolo menej: v roku 1976 to bolo 21 %, v roku 2002 až 36 %. Ročne je v USA asi 30 000 vrážd. Podľa najnovších údajov je teda ročne asi 11 000 neobjasnených vrážd, za 10 rokov 110 000 a za dvadsiate storočie vyše milión. Kde sú všetci tí duchovia?

Prečo nepomáhajú vydať svojich vrahov spravodlivosti? Prečo sa ponevierajú po polorozpadnutých domoch a zrúcaninách miesto policajných strážnic, kde by mohli navádzať policajtov na usvedčenie vrahov?

V tejto súvislosti možno položiť otázku: Prečo vidieť duchov vždy oblečených? Tvrdiť, že ľudská osoba má dušu, ktorú možno po smrti za určitých okolností vidieť, je jedna vec, ale či topánky, kabáty, klobúky a remene majú tiež dušu?

Logicky by mali byť všetci duchovia nahí. Skutočnosť, že nie sú, poukazuje na to, že predstavy o tom, čo duchovia sú – a na čo sa podobajú – sú veľmi ovplyvnené sociálnymi a kultúrnymi obyčajami.

Ak duchovia existujú, prečo nepostupujeme v poznaní, čo v skutočnosti sú? Dnes nevieme o nich viac, ako sme vedeli pred rokom, pred desiatimi rokmi, pred sto rokmi. Pri poľovačkách na duchov, rozšírených v Anglicku a Spojených štátoch, nejde veľmi o ich dôkaz prichytením pri čine – keby to bol ich cieľ, boli by už poľovníci dávno opustili postriežky na zverinu, ktorej niet. Miesto toho ide o zábavu s priateľmi, rozprávanie duchárskych historiek a hlavne potešenie z toho, že sa to všetko pohybuje na hranici neznámeho sveta, možno nadprirodzena. Neslobodno však zabudnúť ani na výnosnú finančnú stánku veci: predávajú sa tričká s nápismi a logami duchárov, aj knihy a videá. Dá sa povedať, že poľovníci na duchov vymýšľajú, až sa práši, ale zdá sa, že aspoň majú z naháňačky radosť.

Prameň: Comitee for Skeptical Inquiry, Special articles, „Reality Check: Ghost hunters and ghost detectors“ (Poľovníci na duchov a detektory duchov).

http://www.csicop.org/specialarticles/shady-science.html

Preložil Rastislav Škoda