Peter Singer 

„Rád by som osobitne podčiarkol skutočnosť, že podanie vody a potravy, aj keď sa robí s použitím techniky, vždy predstavuje prirodzený spôsob zachovania života a nie lekársky zákrok.“(1) Jeden etik to komentoval zmosta doprosta: „Pápežov výrok pôsobí prinajmenšom ohromujúco.“

Pápež Ján Pavol II. to povedal v marci 2004 na medzinárodnom kongrese „Opatrenia na udržanie pri živote vo vegetatívnom stave: Vedecký pokrok a etická dilema“, organizovanom Svetovou federáciou katolíckych lekárskych asociácií a Pontifikálnou akadémiou Za život. Prejavil schopnosť rozseknúť všetky etické dilemy. Hoci uznal, že pacienti v trvalom (persistentnom) vegetatívnom stave, tzv. PVS, „nevykazujú znaky vedomia o sebe alebo okolí, a ukazujú sa neschopnými interakcie s inými alebo reakcie na špecifické podráždenie,“ prikázal udržovať ich pri živote neobmedzene dlho. Takí pacienti, trval na tom, „si zachovávajú ľudskú dôstojnosť v celej plnosti“ a „milujúci pohľad Boha naďalej na nich spočíva.“ Preto, pokračoval, sme povinní dávať im potravu a vodu, aj keď je to možné len cez trubicu. Dodal, že odstránenie trubice pri vedomí, že to povedie k smrti pacienta, je „eutanázia zo zanedbania povinnosti.“

Tento svoj záver založil pápež na tvrdení, že niektorí PVS-pacienti sa aspoň čiastočne uzdravia a že pri súčasnom stave lekárskej vedy nie sme schopní s istotou predpovedať, ktorý pacient vyzdravie a ktorý nevyzdravie. Tu sa ukazuje, že ho zle informovali. Hoci je pravda, že pri mnohých prípadoch PVS nemôžeme definitívne vylúčiť možnosť vyzdravenia, moderné techniky zobrazenia mozgu nám dnes dávajú možnosť zistiť, že a kedy je celá mozgová kôra zničená. Vtedy je vyzdravenie vylúčené, pretože mozgová kôra sa nemôže rekonštituovať (znovu vytvoriť). Takže argument pre zachovanie týchto pacientov pri živote nemožno stavať na lekárskej neistote (1).

Nijaká dilema pre pápeža, ale kopa problémov pre katolícke špitály po celom svete – desaťtisíce pacientov sú v persistentnom vegetatívnom stave. Mnohí z nich sú v niektorej z asi 600 nemocníc pod správou Katolíckej zdravotnej asociácie USA. V súlade s názormi niektorých katolíckych bioetikov sa v týchto nemocniciach považovala umelá výživa „za nezvyčajný spôsob udržania pri živote“, teda za niečo, čo sa nemusí poskytovať povinne.

Dr. Charles Daschbach, akademický riaditeľ Nemocnice sv. Jozefa vo Foenixe, Ar., komentoval súčasnú situáciu pre denník Arizona Republic vysvetlením, že v jeho nemocnici sa rozhodovanie o tom, či pokračovať v umelej výžive, robí na základe porovnania možného prospechu pre pacienta so záťažou preňho a pre jeho rodinu. Dodal, že pápežove slová „neboli vyslovené ako oficiálne učenie cirkvi“ (2). Laurence O’Connell, riaditeľ necirkevného Strediska pre zdravie, vieru a etiku Park Ridge v Chicagu povedal otvorenejšie, že „pápežov výrok pôsobí prinajmenšom ohromujúco“ (3).

Dosť popletený komentár vyslovil Richard Doerflinger, hovorca Sekretariátu aktivít pre život Konferencie katolíckych biskupov USA: „Ľudia na obidvoch stranách bariéry dlhé roky čakali na slová a mienku pápeža. No nerieši sa tu otázka praktického posúdenia, či v jednotlivých prípadoch umelá výživa nenarobí viac zla ako dobra.“ Nevysvetlil, ako môže niečo uškodiť pacientom, ktorí absolútne nevedia, čo sa s nimi deje – a nebudú to vedieť.

Ak sa katolícke nemocnice dajú na cestu realizácie pápežovho názoru, dostanú sa do sporu s princípom autonómie pacienta, ktorá sa oddávna uznáva za jadro zdravotníckej etiky. Mnohí pacienti podpisujú prehlásenia, že si neprajú byť udržovaní pri živote, ak sa dostanú do stavu PVS. V prípade Nancy Cruzanovej, mladej ženy, ktorá bola sedem rokov v stave PVS, rozhodol Najvyšší súd USA, že umelá výživa je lekárska liečba a môže byť prerušená, ak sú dôkazy, že si to pacient prial. Pápež teraz vyslovil opačný názor. Podľa neho je umelá výživa trubicou čosi „prirodzené“, nie je to lekárska liečba. Pacienti majú právo na život, ale, ako sa ukazuje, toto právo im nedáva možnosť nijakej voľby, stáva sa povinnosťou. Treba ich živiť, či chcú, alebo nechcú.

Významný austrálsky katolícky bioetik, Otec Norman Ford, mal humánnejšie názory ako hlava jeho vlastnej cirkvi. Na spomenutej konferencii v Ríme povedal, že keďže pacienti PVS, nemajúc inštinkt jesť a piť, stratili apetít, dávať im násilím potravu a vodu spôsobom, ktorý sa nezrovnáva s ich ľudskou dôstojnosťou, je prejavom „ich nerešpektovania“. Ale to bolo predtým, ako rečnil pápež. Potom mal pre reportéra najrozšírenejšieho katolíckeho časopisu v Spojenom kráľovstve, The Tablet, tieto slová: „Akceptujem učenie pápeža v jeho reči pre účastníkov kongresu (4).“ Také ťažkosti máme s bioetikmi v inštitúcii, ktorá vo svojich radoch nepozná právo slobody prejavu.

Poznámky
(1) Pápežova reč je dostupná na http://www.vegetativestate.org/discorso_papa.htm
(2) Austen Ivereigh, „Americké nemocnice v dileme o pacientoch s PVS“, The Tablet, 10.apríla 2004. Pozri na http://www.thetablet.co.uk/cgi-bin/citw.cgi/past-00174 #Americas
(3) Cathy Lynn Grossmann, „Pápež vyhlasuje umelú výživu za morálnu povinnosť“, USA Today, 1. apríla 2004.
(4) ako 2.

Najnovšie vyšla Petrovi Singerovi, profesorovi bioetiky na Univerzite v Princetone, kniha Prezident dobra a zla: Etika Georgea W. Busha.

Prameň: Peter Singer, The Pope Moves Backward on Terminal Care, Free Inquiry, 24/5, s. 19-20, 2004.

Preložil Rastislav Škoda