Peter D. Ward a Donald Brownlee: Rare Earth: Why Complex Life is Uncommon in the Universe. (Vzácna Zem: Prečo je komplexný život vo vesmíre výnimočný). Copernicus, New York, 1999, 333 s.

Všetkému sú na vine Kopernik, Galileo a Darwin. Svojím dôkazom, že my, ľudia, nie sme stredom vesmíru, umožnili, aby sa myšlienka o mimozemskej inteligencii stala predmetom popkultúry. Argumentácia v jej prospech sa obyčajne obmedzí na hru pravdepodobnosti: základné prvky života sú vo vesmíre bežné, pomerne ľahko vytvoria organické molekuly a keďže je toľko hviezd, a toľko mliečnych dráh, šanca pre existenciu mimozemského života je veľmi veľká. No nielen šanca pre život: aj pre inteligentný život. V celom tom obrovskom priestore nemôžeme predsa byť sami, nemyslíte?

Ale geológ Peter Ward a astronóm Donald Brownlee si vo svojej knihe Vzácna zem myslia práve toto a kladú rad zvláštnych otázok, ktoré by prívrženci myšlienky o mimozemskom živote nemali zanedbávať. Po štyridsiatich rokoch prerušovaného hľadania a „nachádzania“ ETI bez toho, že by bolo z kozmu počuť čo len pípnutie a za súčasných zásadných objavov v evolučnej biológii a geológii sa vedecký konsenz mení. Je to hra náhody – ale šanca pre ETI (extraterrestrial intelligence – mimozemskú inteligenciu) je menšia, ako sme si mysleli.

Nie je celkom ľahké prijať tento názor. Každý rok pribúda v časopisoch správ o „extrémofilných“ organizmoch, ktoré prežívajú za najnepriaznivejších podmienok. Ak môže život existovať v zamrznutých jazerách Antarktídy, vo vulkanických víroch na dne mora, dokonca aj v jadrových reaktoroch, prečo by nemohol existovať na iných planétach?

Brownlee a Ward vysvetľujú, že príčinou je veľký rozdiel medzi jednoduchým a komplexným životom. Rozdiel medzi najjednoduchšou rozmnožujúcou sa organickou molekulou, ktorú možno nazvať živou, a medzi obrovskou komplexnosťou metazoí (t.j. mnohobunečných organizmov, resp. zvierat) je obrovský. Tento rozdiel je podstatou hypotézy o „vzácnej zemi“, ktorá hovorí:

„Je paradoxné, že život môže existovať kdekoľvek, ale komplexný život skoro nikde“.

Sledujúc dosiaľ jediný príklad, ktorý máme k dispozícii, to je vývoj života na našej Zemi, prichádzajú autori k záveru, že cesta od jednoduchosti ku komplexnosti nie je priama čiara, ani to nie je nevyhnutná cesta; je posiata toľkými nebezpečenstvami, a má toľko jednosmerných uličiek, že je zázrak, že existujú ľudské bytosti, ktoré sa tomu čudujú.

Vzácna zem vymenúva série faktorov rozhodujúcich pre vznik komplexného života. Niektoré sú známe už dlho, napr. náležitá vzdialenosť planéty od jej slnka (ako Goldilokina polievka nesmie byť ani príliš horúca, ani príliš studená), stabilné prostredie na planéte, neprítomnosť ohrozenia blízkymi astronomickými javmi, ktoré by mohli planétu spáliť žiarením. O iných sme sa dozvedeli len nedávno. Zrážka kométy Shoemaker-Levy-9 s Jupiterom v r. 1994 nám jasne ukázala, akú dôležitú úlohu hrá Jupiter pri našej ochrane pred vesmírnou katastrofou: pôsobí ako gravitačný vákuový vysávač, zachytávajúci všetky prichádzajúce úlomky a častice, takže sa nedostanú dovnútra Slnečného systému. Bez Jupitera by sa bol život na Zemi skončil prv, než sa bezpečne zachytil.

Niektoré faktory sú čo rozsahu pôsobenia skoro lokálne. Napr. prítomnosť veľkého Mesiaca pomáha stabilizovať sklon zemskej osi a spomaľuje otáčanie. Rozhodujúca úloha sa pripisuje aj geologickým momentom. Jedna z najfascinujúcejších myšlienok Vzácnej zeme je názor, že tektonika (náuka o štrukturálnej stavbe) zemských platní hrala dôležitú úlohu pri evolúcii zvierat. Tektonika platní vytvárala horstvá, púšte, jazerá a nespočetné množstvo iných mikroprostredí, čím podporovala procesy špecializácie a špeciácie, t.j. vzniku rozličných typov organizmov, ktoré boli schopné prežívať v širších hraniciach podmienok vonkajšieho prostredia. Akú to malo výhodu? Aspoň niektoré formy komplexného života prežili následné planetárne katastrofy. Stávalo sa to. Dinosaury neboli schopné prežiť podmienky pre život na Zemi po zrážke s meteoritom pred šesťdesiatimi miliónmi rokov – ale keby sa vtedy neboli adaptovali tie malé cicavčie tvory, čo tu vtedy vznikali, dnes by sme tu neboli ani my. Pohyby zemského jadra, ktoré sú hybnou silou pre tektoniku platní, plodia aj zemské magnetické pole, ktoré chráni povrch zeme pred letálnym žiarením.

Aké sú šance, že všetky rozhodujúce faktory sa zídu a umožnia vznik komplexného organizmu?

Žiaľ, nie veľké a nie dobré. Pokiaľ vieme, stalo sa to len raz. A planetárne katastrofy, schopné vygumovať život, sa vyskytujú dosť často (aspoň v geologickom zmysle slova). Brownlee a Ward opisujú desať prípadov hromadnej extinkcie života, zaznamenaných na Zemi – a asi ich bolo oveľa viac. Zakaždým sa vyskytol nejaký ostatok života, ktorý to prežil a pretrval a udržal pri živote historku, ktorá mohla pokračovať; záruka tu však neexistuje. Pokračujúca evolúcia komplexného života na našej Zemi je jemná a citlivá kvetinová retiazka, ktorá sa môže pretrhnúť na každom mieste a čím dlhšie prežíva, tým väčšia je šanca, že sa skoro roztrhne.

Úprimne povedané je to pre nás, čo sme snívali o veľkých medzihviezdnych civilizáciách a o stretnutiach s nimi veľmi skľučujúce. Ale Vzácna zem sa nepokúša zlomyseľne nám skaziť večierok pri krbe. Pokúša sa len zosúladiť naše očakávania s tým, čo sa stále zreteľnejšie vidí byť stavom, v ktorom sa veci nachádzajú. Ward a Brownlee tvrdia, že jednoduchý život môže byť vo vesmíre ešte častejší, ako sa bežne verí. Ale galaxia preplnená inteligentným životom je nepravdepodobná. Inteligentný život môže existovať tu alebo tam, voľakde; ak nie v tejto galaxii, možno v inej. Ale ak majú Ward a Brownlee pravdu, nebudeme nikdy schopní stretnúť sa s ním alebo komunikovať s inteligentnými mimozemskými bytosťami.

Z toho všetkého však môže vzísť aj neočakávaný úžitok. Ľudstvo môže byť niečo špeciálnejšieho, ako sa zdá byť. Brownlee a Ward to formulujú takto:

„Nie sme stredom vesmíru, a nikdy ním nebudeme. Ale nie sme takí obyčajní, ako nás robila západná civilizácia. Náš komplex globálnej inferiority (menejcennosti) nie je možno ničím podložený.“

Stále dúfam, že ONI kdesi existujú, stále si púšťam na počítači Seti@home a veľmi ma vzrušuje, keď počujem hovoriť o živote na Marse alebo na Titane. Ak sme tu však naozaj sami, možno by nebolo zlé, keby nám toto uvedomenie si skutočnosti pomohlo správne hodnotiť a vážiť si našu drahocennú prítomnosť tu vo vesmíre.

*  *  *

Prameň: Mark Wolverton, Are the Odds for ETI Worse Than We Thought? (Sú šance pre existenciu ETI horšie, ako si myslíme?), Skeptikal Inquirer, 24/6, s. 51-52, 2000.

Preložil Rastislav Škoda