Gerd Lüdemann

Skoré kresťanské posolstvo hlásalo, že Boh priniesol ľudstvu novú epochu. Začalo to príchodom jeho syna na tento svet, predbežne kulminovalo zmŕtvychvstaním tohto syna a predpokladalo sa, že sa to zavŕši jeho skorým druhým príchodom na svet. Evanjelium – doslovný preklad je „dobrá správa“ – má za stredobod Ježiša Krista. Spása alebo večné zatratenie jednotlivých ľudí závisia od toho, či v neho veria alebo nie.

„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený “

– to je jasné posolstvo Ježiša po zmŕtvychvstaní na konci Markovho evanjelia, prvého zo štyroch kanonických spisov, ktoré o tom píšu.

Dobré správy sa však veľmi skoro premenili na Hrozivé správy, keďže spása bola prevrátená na svoj opak. Vodcovia cirkvi degradovali pravú vieru na poslušnosť. Na obrazovku neba premietli sociálny systém, založený na podriadení sa a kultúre útlaku. Kanonický štatút písiem Nového zákona – pre cirkev naveky platná norma – radikálne zahmlil vízie jej príslušníkov; potlačil ich schopnosť spoznať, že všetky tieto texty sa zrodili zo sporov, ktorých znaky ešte aj dnes nesú.

Kresťanská obec ťažila zo zničenia Jeruzalema roku 70 n. l. a do konca prvého storočia sa rozšírila po celej Rímskej ríši. Jej postupný rast bol taký rýchly, že za dve a pol storočia sa táto nová, ešte nedávno zakázaná protizákonná viera stala oficiálnym náboženstvom cisárstva. Základ pre tento ohromný úspech kresťanstva dal judaizmus vysokými etickými štandardmi Starého zákona. Aká je to irónia histórie, že kresťanské náboženstvo preukázalo tak málo vďačnosti voči svojej židovskej matke a spolu s inými „nepriateľmi“ evanjelia jej prisúdilo zatratenie. Tým však potvrdilo prijatie dedičstva, pretože židovský odkaz obsahoval doktrínu vyvolenosti a s ňou výlučný monoteizmus, ktorý považoval každý iný typ zbožňovania za modloslužobníctvo.

Noví zanietení misionári vniesli do grécko-rímskeho sveta ako integrálnu súčasť svojich snáh neznášanlivosť prvého prikázania:

„Ja som Pán, tvoj Boh … nebudeš mať iných bohov okrem mňa“.

Napodiv to bola náboženská tolerancia a otvorenosť, ktorá ponechala konkurujúcim helénskym náboženstvám len malú šancu presadiť sa proti kresťanom. Ich tolerancia nebola ani zďaleka účinnou zbraňou proti kresťanskému nároku na výlučnú pravdu zjavenia; umožnila cirkvi ťažiť výhody z politiky laisez-faire Ríma v náboženských otázkach a nepretržite sa šíriť.

V tejto súvislosti je hodné zmienky, že spravidla zveličované údaje o prenasledovaní kresťanov v Ríme boli v skutočnosti obmedzené čo do rozsahu aj intenzity. Mnohí kresťania túžili po mučeníctve a odsúdili sa sami; mnohí rímski gubernátori odmietli urobiť im po vôli a nenechali ich popraviť. Keď sa potom kresťanskí biskupi začali zúčastňovať na politickej moci, namierili vládny meč na pohanov, kacírov a Židov v rozsahu, ktorý čo do intenzity ďaleko prevýšil minulé perzekúcie ich spoluveriacich. Táto neznášanlivosť ostala pri moci až do moderných čias.

Nie je pravdivá ani populárna téza, že Lutherovo chápanie pojmu sloboda zahrnovalo toleranciu; nemožno pochybovať o intolerancii tohto veľkého reformátora voči katolíkom, Židom, Turkom a protestantským kacírom. Pravda je, že až humanisti a niektoré kresťanské menšiny prví volali po tolerancii. Spočiatku nemali úspech, ale nakoniec sa presadili proti vôli aj Ríma, aj reformovaných cirkví. Isteže, historicky povedané bol odpor veľkých cirkví voči znášanlivosti nevyhnutný, pretože hnacou silou Svätých písiem – Starého aj Nového zákona – je presadzovať Boha a jeho vládu nad všetkým; umlčať hlasy nesúhlasu a inej mienky.

Hoci „mier“ je ústredná téma Svätého písma, agresívna stránka kresťanskej viery je zodpovedná za mnohé krvavé vojny, ktoré sa konali v kresťanskej Európe, alebo z nej vyšli. Kľúčovým problémom je, ako sa má tento mier dosiahnuť: Posolstvo Nového zákona je v tomto ohľade kryštálovo jasné a – aspoň podľa moderných štandardov – neudržateľné: Ježiš Kristus sa vráti na zem, aby splnil božie prianie a mocou autority svojho zmŕtvychvstania založí na zemi Otcovo kráľovstvo mieru. Na základe tohto sľubu si veriaci v Krista vo všetkých dobách činili nárok na túto moc a s dobrým svedomím ju používali proti tým, ktorých považovali za nepriateľov evanjelia.

Veru, intolerancia sa vidí byť inherentnou (vnútorne obsiahnutou) a nevyhnutnou zložkou kresťanského náboženstva. Uznávaný teológ Karl Barth to otvorene priznáva:

Žiadna myšlienka nie je nebezpečnejšia alebo revolučnejšia, ako že Boh je len jeden a niet iných Bohov ako on. Dajte túto myšlienku do obehu tak, aby bola počutá a pochopená – a už sa musí 450 Baalových prorokov báť o svoj život. Tu už niet miesta pre to, čo sa v nedávnej minulosti volalo toleranciou. Okrem Boha sú tu len jeho stvorenia alebo falošní bohovia; okrem viery v neho sú tu len náboženstvá povier, omylov a nakoniec nenáboženstvá.

Samozrejme by bolo omylom myslieť si, že sloboda vo všeobecnosti a osobitne sloboda vyznania sú dôsledky kresťanského posolstva. Veď kresťanská tradícia, ktorá vyhlasuje za svojho zakladateľa Princa mieru, dokazovala v priebehu storočí, že neznesie iné náboženské názory. Dnes je to tak isto pravda, ako vždy, a to aj napriek protestom vedúcich cirkví, ktorí to chcú ukázať v inom svetle, aby si zachovali prístup na miesta rozhodovania aj v sekulárnom štáte.

V skutočnosti ani kresťanská teológia ani cirkev nemôžu hlásať náboženskú slobodu bez určitého stupňa pretvárky. Tolerancia vyžaduje bezpodmienečné uznanie slobody a dôstojnosti ľudských bytostí bez obracania sa na Boha. Ale žiarlivý Jahve biblie vyžaduje bezpodmienečnú poslušnosť a nikdy nepripustí liberálne názory.

Gerd Lüdemann je profesor dejín a literatúry raného kresťanstva na univerzite v  Göttingen. Pre náboženský kriticizmus obmedzila univerzita rozsah jeho vyučovania.

Prameň: Gerd Lüdemann, „Intolerantes Evangelium“, Welt am Sonntag, 5. dec. 2004; „The Intolerant Gospel“, Free Inquiry, 26/2, s. 49, 2006. Esej je ukážkou z jeho novej knihy Intolerance and the Gospel: Selected Texts from the New Testament (Intolerancia a evanjelium – vybrané texty z Nového zákona), Prometheus, Amherst, 2006.

Preložil R. Škoda