Miguel Littin

Volajú ho „Plavko“, lebo nie je jednofarebný, a to ani v politike, ani pri ženách a pretože 11. septembra 1973 prešiel do druhého tábora. Pokúša sa vykúpiť sa a vysvetliť svoje zrady. Ako v gréckej tragédii – dostihne ho osud?

Chile, september 1973.

Muž s bielym fordom Impala bol silnej telesnej stavby. Mal čierne vlasy, krátke a dozadu sčesané, a veľké fúzy, nad perou sa rozchádzajúce. Striehnuce oči. Ruky veľké, obličaj hranatý, bez vrások. Volali ho HIB. Nosil prsteň s modrým kameňom a na krku zlatú retiazku, na ktorej visel pekný kríž. Rozopnutá košeľa vyzývavo ukazovala mocné prsia. Mal hrdú chôdzu. Podobal sa na namysleného páva. Podľa miestnych futbalových fanúšikov býval najlepším číslom 10 Palmilského klubu. Rodený strelec, rýchly a presný vo vnútri šestnástich metrov. Bol základným pilierom svojho mužstva; obranca i útočník. Jeho šikovnosť až prefíkanosť dosahovala taký stupeň, že lopta mohla niekedy prejsť pomimo, ale protivník nikdy. Taký bol, tvrdý a presný muž s Impalou, HIB, známy aj pod svojou prezývkou: „Plavko“. (Pozn. prekl.: Kôň, ktorého srsť sa skladá z bielych a ryšavých chlpov.)

To ráno, keď ho našli mŕtveho za volantom jeho bielej Impaly, celá dedina sa roztriasla od strachu a zmätku. Ženy pozatvárali dvere svojich domov a modlili sa až do poludnia. Nikto sa neopovážil priblížiť sa k mŕtvole zo strachu, že by HIB mohol ožiť, že by sa mohol z vlastnej sily prebrať. Isteže, „Plavko“ bol verným služobníkom diktatúry, ale bol to charakterný človek a vzbudzoval úctu. Jeho prítomnosť ešte stále vyvolávala medzi ženami z Palmilly a Húšťav pohľady plné obdivu a nejeden chlapec sníval o tom, že jedného dňa bunde hrať ako on. Taký býval HIB.

„Nie, nemám rád „Plavka“, šomral si nazlostený Segundo Segundin a pevne stisol nôž za svojím pásom.

„Nemám rád „Plavka“.“ A rozplakal sa hlbokými vzlykmi, pozorujúc z kantíny koňa, ktorý naňho čakal uviazaný pri živom plote, deliacom hostinec od cesty. Bol koniec zimy a pichliače sa ligotali ako strieborné ihly. Po dažďoch bola rieka plná, a mysle ľudí boli ešte plné spomienok na mŕtvych.

„Nemám rád „Plavka“.“ A potom pomaly močil vedľa koňa. Mal hnedú pokožku a pyšnú chôdzu, bol vyzývavý, no mal pohľad siroty. Segundo Segundin, „Pérez“, sa raz rozhodol a tak už teraz čakal iba na vhodnú príležitosť.

Bolo desať hodín ráno, tento septembrový pondelok, keď HIB zaparkoval svoj biely kabriolet naproti kantíne, rozstreknúc vodu stojacu v koľajach. Aj on hľadal Segundina; pokúsil sa o úsmev a uprene sa naňho zahľadel.

Obec Palmilla nikdy nezabudne na zimu 1973. (Pozn. prekl.: Chile leží na južnej pologuli, kde zimné mesiace zodpovedajú letným na severnej pologuli; teda jún, júl, august a september sú tam zimné mesiace). Cesty sa stali neschodné a nebezpečné, korytami riek sa valili obrovské bloky skál. Stúpajúce vody pobrali drevené mosty. Na múroch domov, ktoré prežili túto zimu, aj dnes vidno, pokiaľ siahala voda. Palmillčania s vyvalenými očami sledovali v kalných vodách utopené kravy a psy, ešte poznačené úškľabkom prekvapenia. Vtedy HIB prehľadával dedinu, zbieral do svojej bielej Impaly opustených obyvateľov, nevynechal ani zaplavené ulice, roznášal potravu, prikrývky a lieky. Naozaj, muž v bielej Impale bol vtedy ako sám svätý Krištof uprostred vôd, s Ježiškom na pleci.

Tento obraz potvrdil aj záchranný vrtuľník, ktorý vo víre búrky, vetra, padajúceho lístia, polámaných haluzí a vyvrátených stromov pristál na futbalovom ihrisku. „Plavko“ nastúpil a vzniesol sa k nebesám, čo očarovalo Palmillčanov, sledujúcich spred svojich zatopených domov, ako vystupuje do výšav, až sa stratil ich pohľadu medzi oblakmi, ďalej valiacimi vodu na celý kraj.

To ráno štátneho prevratu pochodil HIB celú dedinu s vojenskou hliadkou, ktorá zatýkala mužov. Niektorí z nich sa nikdy viac nevrátili. Tí, čo prežili, hnili vo vojenských väzniciach. V tejto všeobecnej dráme sa osud HIB zablyskol ako nikdy predtým.

„Máte šťastie“, hovorieval ženám deportovaných, „bezo mňa by ste boli vo veľkej biede. Pozrite, deti moje, na svojho záchrancu.“

Organizoval pre ne v rámci municipálnej akcie všeobecne prospešné práce: čistili ulice, bielili múry, zvážali odpadky. Nechal postaviť jasle, aby uľahčil matkám. Podelil ženy do skupín: najstaršie boli pridelené do kuchýň, najmladšie mali vítať hostí; jedna mladá deva mala pripravovať len pre HIB arabské jedlá; zachutili mu, keď sa priatelil so synmi Miguela, zvaného „Sajur“, ešte za tých dávnych rokov, keď bol socialistom. Vtedy chodil po vidieku a organizoval roľníkov; mladých zasväcoval do tajov ozbrojeného boja, „jedinej možnosti, ako sa zmocniť vlády a založiť na tomto biednom svete kráľovstvo chudobných.“ To trvalo až do toho 11. septembra, keď naraz štyridsaťpäť pušiek mierilo na jeho hlavu.

„Bude lepšie, keď to povieš. A hneď,“ žiadali po ňom.

Muž s revolverom sa pýtal ostro a priamo: „Kde sú zbrane? Kde sú tí, čo by ich mali raz použiť?“

Cítil chlad kovu a ešte lepšie rozhodnosť muža. Bolo to jednoduché: alebo bude hovoriť teraz, alebo už nikdy nepovie ani slovo.

Hovorí sa, že vtedy sa začala jeho kalvária.

„Naučil som sa mučiť sa svojou vlastnou bolesťou,“ mrmľával si, spitý, nejedno skoré ráno, „na mojom vlastnom tele, dočerta!“

Niekedy otvoril košeľu a ukázal hruď, znetvorenú jazvami od noža a od elektród.

„Moja hruď vie, čo je elektrický prúd aj tma, táto osudná záchranná sieť, zmierňujúca smrteľný pád do strašných bolestí. Za toto ma zavesili,“ ukazuje svoje palce. „A vydržal som, priateľu, lebo, akože, mám to, čo treba a tam, kde to treba.“

Odpoludnia, keď sa čľapot dažďa podobá šomraniu alebo pohladkaniu a výzve pospať si a pospomínať na prchavú mladosť, zašiel „Plavko“ ku svojej mame, prešiel cez dvor a zastal pri pomarančovníkoch; svojimi drsnými rukami pohladkal agáty, rovnako ako on vzdorujúce zlým časom.

„Dobrý deň, mama.“

„Dobrý deň, synku. Si hladný?“

„Nie, mamka, len veľmi ospanlivý.“

Vošiel do komôrky a ľahol si nevyzutý, zabalil sa do prikrývky z králičích koží a upadol do polospánku, načúvajúc vzdialeným slovám svojej matky, ktorá mala vo zvyku v túto dennú hodinu zhovárať sa s mŕtvymi, prejdúc z kuchyne na dvor, kde sa v blate čvachtali kačky a husi s bielymi krídlami. Ľúbil tento dom svojho detstva, jeho strechu z červených vyblednutých škridiel, jeho múry z udupanej hliny a s toľkými ranami času, kaluže vody a zvláštne útvary v nich, keď tam kone ponorili svoje kopytá. V diaľke prechádzala farba vŕškov zo zelenej do modra, ako sa popoludnie menilo na večer.

Na jednej polici, plnej kameninových figuriek, bola aj socha Svätého Srdca Ježišovho; stál tam hrozivý, s ukazovákom namiereným na svoju hruď, v ktorej krvácalo jeho srdce, otvorené pre všetkých ľudí dobrej vôle. Peknú hlavu držal vzpriamene, oči mal hlboké a modré, líca ružové, bohaté vlasy vlnité a farby medu. Vo svojom širokom červenom plášti sa týčil nad uboleným telom „Plavka“, ktorý sa chúlil a triasol od chladu a strachu pod dekami svojej mamy.

V polosne sa „Plavko“ videl, ako mu, ešte malému, obraz Krista stále ukazoval svoje srdce. Pripomínal mu jeho hriechy: deň, keď kameňom udrel do čela svojho bratranca a potom utekal skryť sa do sukieň svojej odpočívajúcej mamy. Keď ho dostihli so žalobou a ukazovali skrvavené čelo chlapca, trikrát zaprel. A matka sa ho zastala: „Nemohol to byť on, spal tu vedľa mňa. Veď sa dobre vie, že vy nenávidíte môjho syna, lebo je inakší ako vaši a v živote veľa dosiahne.“ Zakrýval si vtedy oči bielou sukňou od hanby za toto klamstvo.

Aj jeden iný deň bol veľmi ťažký; jeden z tých, na ktoré by človek radšej zabudol. Ráno po noci, ktorú strávil s jednou z Penazolasových dcér, čo ho mali tak rady, priniesla mu raňajky jedna druhá. Ako žul kúsok avokáda s čiernym chlebom, naraz pocítil horkastú príchuť jedu; pozrel sa na polonahú ženu pred sebou a z jej držania sa pochopil, že ho chcela zavraždiť.

„Čože? … Nepáčia sa vám tieto raňajky?“

Uprel na ňu oči a žena sa roztriasla od strachu.

„Prečo si praješ moju smrť, Azucena? … Čo som ti urobil?“

„Vy nič, ale tí, čo im rozkazujete, podrezali môjho brata.“

Jedným skokom bol na nohách a chcel udrieť túto ženu, ktorá mu jedenej uplynulej noci dala toľko rozkoše, ale sa spamätal; rýchlo sa obliekol, natiahol si čižmy a potom poľnú uniformu, cez plecia si prehodil vlnenú deku. Neobzrel sa, vybehol z izby, hodil sa do svojej bielej Impaly so sklápacou strechou a zamieril do policajných kasární.

Stačil krátky rozkaz: domová prehliadka. A kým on teraz sníval o krvácajúcom srdci Ježišovom, tri sestry sa už nenávratne ponárali do hlbín skrýš, ktoré postavila diktatúra pre subverzívne ženy v okresnom meste San Fernando.

* * *

Na svitaní 1. septembra bolo „Plavkovi“ zima. S obavami vstával z postele. Pohľadal svoju hodvábnu šatku a uviazal si ju okolo krku; potom si viackrát otočil okolo bokov dlhý červený pás, aby si chránil obličky. Natiahol si vysoké čierne čižmy a založil ostrohy. Pozrel sa do zrkadla, ale nepoznal sa. Zostarol. Spomenul si, čo mu včera povedal čarodejník:

„Preniesol si na mňa svoju bolesť, „Plavko“.“

Zalial ho zápach cesnaku a výkalov. „Chile je založené na zrade a závisti,“ povedal mu tento chlap s ako uhoľ čiernymi vlasmi a mandľovými očami. „Na zrade a zločine, „Plavko“,“ dodal.

Sklonil pohľad na červenú hlinu podlahy a pach cesnaku v ústach čarodejníka ho omamoval.

„Daj si pozor na srdce!“ preriekol šaman a dotkol sa mu ľavej strany hrudi. „Daj si dobrý pozor na srdce!“

„Nikdy ma dosiaľ nebolelo, otec.“

„Daj si pozor na ľavý bok, „Plavko“,“ dodal muž a svojím čiernym klobúkom zametal zem. „Kúp tri sviečky, ktorými ťa očistím, aby si čistý odišiel z tejto Zeme. Zem ťa zbaví špiny a očistí ťa, „Plavko“.“

HIB si pripomenul, čo často počul od starých žien. Najprv o svojom narodení uprostred veľkých dažďov. Stará mať ho vtedy ťahala, aby už raz vyšiel na svetlo sveta.

„Tak konečne je tu náš „Plavko“,“ hlásila držiac v náručí skrvaveného chlapčeka, žmurkajúceho proti ostrému svetlu izby. „Prišiel tvoj čas, „Plavko“.“

Vážil vyše štyroch kíl, bol veľký a mal škvrny na koži. Pôrod bol veľmi bolestivý, lebo práve pred výstupom z brucha svojej matky mal smiešny nápad vrátiť sa a urobil polobrat.

Šaman púšťal po jednom na zem lístky koly a pohundrával HIBovo meno.

„Kriste Pane, otče môj,“ – a potichu, veľmi tíško – „Manuel, môj malý Manuel.“ Hýbal prstami a roztrusoval lístočky po pruhovanej prikrývke.

„Chile, vravím ti, daj si na seba pozor … Miesto zrady a zločinu … Sleduj našu cestu. Pozri dobre na tento zlomený list. To je aj tvoj život, nič iné. To je tvoj život. Ako tento zlomený lístok koly.“

Položili ho na obradnú prikrývku naproti trom sviečkam a s tromi vzdychmi; ležal vedľa zlomeného lístka koly; vedľa sošiek svätého Laurencia, svätej Lucie, svätého Petra a svätého Pavla, vedľa Panny Márie s jej pekným dieťatkom a tŕňom vrazeným do srdca.

Ako zviera vo svojej úbohej búde, bosý a spotený, škrabúc si jednu špinavú nohu druhou, no s knihou v jedenej a s lístkami koly v druhej ruke ležal vysilený šaman, neschopný slova. Bol presvedčený, že odteraz už nikto neovplyvní „Plavkovu“ budúcnosť, že už žiadna náhoda nedá iný smer jeho osudu; že už nič nezmení, čo je napísané v jeho knihe života.

* * *

Segundo Segundin, zvaný „Perez“, nepohol ani svalom. Čakal, stuhnutý, ruky na opasku. Segundin nikdy nemal rád „Plavka“. Obyvatelia Palmilly si pamätajú na deň, keď oslovil cestujúcich v hostinci Agua Santa (= Svätá voda). Zbadal ich ráno, ako išli na svojich pekných koňoch smerom k Húštinám. Zapáčili sa mu ich kone; priam ho posadol najmä ten z nich, čo mal strakatú srsť a volal sa Paso Doble (= Dvojkrok). Celý deň prežúval svoju túžbu a hľadal spôsob, ako nadviazať rozhovor, keď sa vrátia.

Vrátili sa pred koncom dňa a zastavili sa v krčme Agua Santa. Vkročili do temnej miestnosti a pri pulte si pýtali piť. Vtedy sa Segundo Segundin priblížil k väčšiemu z nich, tučnému a bradatému.

„Nemám rád plavka,“ mu hovorí.

Chlap si prezrel Segundina zhora dolu a potom kútikom oka zaregistroval tváre roľníkov, pijúcich svoje poháre bez pohľadu na niekoho.

„Nemám rád plavka,“ opakoval Segundin zvýšeným hlasom a pomkol sa k tučnému.

Bradáč mrkol po svojom kamarátovi.

„Platím pre všetkých jedno kolo,“ zvolal pevným a istým hlasom; zdvihol svoj pohár a volal bližšie všetkých, čo sa dosiaľ držali v tmavom úzadí.

„Čo som vám dlžen, dcéra moja?“

Chlap platil viacerými bankovkami, nechal ich na pulte, zvrtol sa na opätku a zamieril k dverám, sledovaný svojím druhom. Keď kládol nohu do strmeňa, zacítil, že ktosi drží jeho koňa.

„To preto, lebo nemám rád plavka.“

Jazdec sa nezastavil vo švihu a vysadol na koňa; až teraz po prvý raz zbadal plavého koňa, uviazaného na neďaleký stĺp pri ceste.

„Naozaj, verte mi, nemám rád plavka,“ opakoval vážnym hlasom Segundo Segundin.

„Čo to hovoríš?“

„Dám ho za vášho,“ zaznela prosba. „Za vášho strakatého.“

Jazdec pritiahol uzdy, až sa mu kôň postavil na zadné nohy.

„Pohni sa odtiaľ, ty zasran! Čo si si to vymyslel? Vymeniť môjho koňa za tvojho plavka?!“

Rozpálilo a nazlostilo ho to; cvalom sa pustil do Palmilly.

„Nie, nemám rád plavka,“ vzlykal uprostred cesty Segundo Segundin. „Nemám rád plavka.“

Strávil celý týždeň opakovaním tejto vety za stáleho plaču. A možno to bolo od tohto času, čo dedinčania pochopili, prečo dostal HIB prezývku „Plavko“. On sám nikdy nevenoval prezývke pozornosť, ba možno ho to bavilo. Až do dňa, keď mu to Segundo Segundin hodil do tvári.

„Hľadal som ťa, Segundin.“

„Čo chcete odo mňa?“

„Hovoria, že som tvoj otec.“

„To že hovoria? Hovoria aj, že ste udali môjho pravého otca. A že ste potom ostali s mojou mamou.“

HIB si spomenul na Jovinu. Na jej dlhé vlasy, okrúhly obličaj, oči, tvrdé boky, oblé kolená, silné stehná.

„Nehnevaj sa na mňa, Jovi,“ povedal jej pri návšteve po vojenskej razii v jej dome. Jej druha Roberta a brata zatkli; bola doma sama so Segundinom, ktorý slintal vo svojej kolíske z debničky na cukor.

„Sme vo vojne. Roberto a tvoj brat boli na strane tých, čo prehrali.“

„Strať sa, špinavý zradca!“

„Nezaobchádzajte so mnou takto, dieťa moje,“ povedal jej vtedy.

„Už viem, prečo ťa ľudia volajú „Plavko“.“

„Myslíte, že kvôli uniforme?“ zasmial sa pri pohľade do zrkadla; bol oblečený ako vojak, mal poľnú uniformu. „Aj tak vám tu niečo nechávam, pre vás a pre toto dieťa. Ak budete niečo potrebovať, nájdete ma na úrade; lebo odteraz som tu pre vás ako váš starosta.“

„To je odmena za zradu?“ kričala za ním Jovina, keď HIB odchádzal vo svojom bielom kabriolete.

* * *

Jovina mala pravdu. HIB bol vymenovaný za starostu a bola to odmena za jeho služby. Biely kabriolet zabavil jednému lekárovi, obžalovanému z ľavičiarstva; mal aj kazetové rádio a nahrávky Mahlerovej hudby; rád ich počúval, keď jazdil po cestách vrúbených divým viničom a vysokými topoľmi, alebo keď sa preháňal po piesočnatej pláži popri obrovských vlnách oceánu pri Pichileme.

Teraz budú ľudia odriekať ako litánie:

„Prečo ti to urobili, HIB?“

„Kto nám teraz dá kamene a škridlice, aby sme si v zime mohli poopravovať diery na domoch?“

„Ó, nešťastný „Plavko“!“

A tak to pôjde celý rok.

„Kto ma zavezie autom, pohodlne, k lekárovi, keď ochoriem?“

„Kto mi dá vrece cementu?“

„Lebo nakoniec je čistá pravda, čo si vtedy povedal:

„Lepšie je, že som to ja, čo vás poznám, kto tu má úradnú moc. Keby bol prišiel niekto iný, Jovina, ani vy ani dieťa by ste tu už neboli. Dobre, vytýkajú mi, že som vydal svojich súdruhov. To je polopravda. Keby som to nebol urobil ja … bol by to miesto mňa urobil niekto iný, lebo ich predsa poznali všetci. Ja som aspoň nepomiešal nevinných s tými, čo mali vinu. Som si istý, že mi za to ozajstní socialisti budú raz vďační; to je na betón. Lebo ak niekto chce hovoriť o socializme, potom jediný ozajstný socialista, ozajstný ľud, to som ja. Nijako to nie sú tí intelektuáli zo Santiaga, čo nás chodili len očarúvať a potom pri prvom výstrele sa stiahli na vyslanectvá. V dobrom i zlom, dieťa moje.“ Zovrel päsť a ukazoval do diaľky: „Som jediný, na ktorého sa možno spoľahnúť.“ V prvých rokoch diktatúry prepadávali HIB strašidelné prízraky. V spánku sa potil a srdcervúco reval, takže sa snažil nespávať sám, aby nepočul tých, čo kričali v jeho snoch. Do konca života ho bude prenasledovať obraz noci, keď ho zobrali a posadili do lietadla, plného chlapov s poviazanými rukami a nohami. Za letu im rozparovali bruchá obrovskými dobre naostrenými hákmi, aby ich telá neplávali na povrchu vody, keď ich zhodia do vĺn oceánu. Preto si spomenul na záblesk háku, otvárajúceho brucho a režúceho, keď Segundo siahol rukou dozadu a ťahal svoj nôž. A opäť zacítil ten pach.

„Boli sme drogovaní,“ rozvádzal to neskoršie. „Najprv nás opili a potom nám dali ešte nejaké prášky, možno aj koku. Treba vraj byť chlapom, hovoria ti a zdrapia ťa za vajcia. Radi pripomínajú, čo sa stalo seržantovi Palaciovi, keď odoprel strieľať na roľníkov na útese Punta de Lobos.

„To nerobím,“ vyhlásil vraj seržant.

Komandant mu bez váhania vpálil guľku priamo do úst. Aby mu zavrel zobák, dodal.

„A teraz, deti moje, každý strelí na tohto zradcu, aby sme spečatili našu krvnú zmluvu. Kurva jedna, tu nie je nikto nevinný!“

Najhoršie bolo, keď sa prevaľoval bez spánku. Celá noc bola naplnená prázdnotou, s ktorou možno porovnať len smrť; prízraky mliaždených tiel, vyrezaných jazykov, dolámaných rúk, znásilnení, pľuvancov, výkalov a krvi. Hrobová hrôza ako vtedy, keď ich zaviedli k psom, cvičeným na znásilnenie zatknutých žien.

„Či som nebol tvojím dobrodincom, Jovina? Jovina, moje pekné dieťa. Keď ťa vidím tancovať kueku, ako krúžiš bielym šálom vo svojej nežnej rúčke a udieraš opätkom ako mladá kobylka, cítim, ako sa vo mne rozpaľuje tvoj oheň, ako ma tvoje telo oslepuje; voniaš ako čerstvo zorané pole, ako poliata zem, ako všetko, po čom túžime.“

„Vychoval som ťa ako svojho syna, Segundin. Kto ťa vodil do školy každé ráno? Kto ti kúpil sedlo a plavého koňa? Kto ťa naučil hrať futbal? Kto ťa vodil k rieke? Kto ťa naučil chytať ryby? Len si spomeň, Segundin! Nemohol si na všetko zabudnúť. Tvoje zabudnutie, Segundin, je horšie ako zloba.“

Zazneli zvony ako v mexických piesňach a udreli dvanásťkrát jeden po druhom. Roľníci sa stiahli do pozadia. Niektorí sa pod stromami chránili pred slnkom. Odkiaľsi z diaľky priletela ozvena prastarej pesničky: „Zabudol som na tvoju lásku, / zabudol som na ňu / ako na zvädnuté poľné margaréty, / zabudol som na tvoju lásku.“

„Nikdy som vás nemal rád. Nenávidím vás. Opovrhujem vami. Len zo strachu som sa vám nechal chytiť za ruku. Zakaždým, keď ste spali s mojou mamou, sa mi bridilo, ako ste dýchali. Hnusia sa mi vaše vzdychy, vaše fučanie a ručanie … Nikdy som vás nenávidel tak, ako jedného zimného večera, keď ma zobudil vietor a ženské vzlyky. Rozbehol som sa a v kúpeľni som našiel svoju mamu, ako plakala od rozkoše vo vašom náručí, bola pod vami a objímala vás. Smradľavý pes! Do paroma s vami! Preklínam vás! Vrátil som sa do postele, plakal som od zlosti a bezmocnosti. Vtedy som prisahal, že ťa zabijem, „Plavko“.“

HIB si dieťa zamiloval. Segundo Segundin a jeho veľké čierne oči, jeho hlboký a bojazlivý pohľad, vniesli do jeho života nežnosť. Stal sa Segundinovi príkladným otcom. Staral sa o jeho výchovu, dal ho do najlepšej školy v okolí a sníval, že malý bude mať iný osud, ako mal on sám.

„Budete advokátom, Segundin. Budete veľkým pánom. Bude z neho profesor alebo inžinier, Jovina.“

Jovina sa naňho dívala bez veľa rečí.

„Ako vy rozhodnete, „Plavko“. Ale nezabudnite, že je to syn druhého.“

***

Zatiaľ ten druhý vo väzení v San Fernando bez nádeje a bez budúcnosti pracoval v stolárskej dielni, aby sa zabil čas; prežíval duševné a telesné trápenia; stále mu hrozila smrť.

„Dieťa sa má dobre,“ hovorievala mu Jovina, keď ženám povolili návštevu.

„A vy, ako sa máte?“

„Poradím si už nejako.“

Chytili sa za ruky a so sklopenými očami sa modlili „Otče náš, ktorý si na nebesiach … Veľmi ťa ľúbim, láska moja.“

„Mám ťa rada.“

Keď prišla amnestia, Roberto vyšiel z väzenia a bez rozmýšľania si išiel pre ňu k „Plavkovi“.

„Zdravím ťa, Jovina.“

Skamenela a stratila dych, keď pred ňou zastal zostarnutý rokmi väzenia, ukazujúc svoju úbohosť a niekoľkodňovú bielu bradu a upierajúc na ňu smutné oči.

„Neplač.“

„Veď neplačem, Roberto.“ Cítila, ako jej červená horúčava prešla telom a na lícach slanú páľavu. „Nie, nebudem plakať, Roberto.“

Pomaly sa stiahol do seba, ako by mu boli vytrhli srdce a nemal už teraz v hrudi nič.

„Prišiel som si pre teba, Jovina.“ zašepkal.

A odišli žiť spolu. No nič už nebolo ako predtým. Nič nezostalo z niekdajšieho priateľstva. Prišla nedôvera. Biely kabriolet sa stále preháňal ich životmi. Roberto nevychádzal zo svojej izby; celé dni nič nepovedal, nič nejedol, na nič nemyslel. Premenili jeho život. Jovina pokračovala v práci pre obecný úrad; v rámci sociálnych prác zametala ulice, strihala stromy, zvážala smeti.

Jedného rána vyšiel Roberto z domu veľmi skoro a pobral sa smerom k mostu v Húštinách. Došiel do jeho stredu, odložil deku, na chvíľu sa zahľadel na ženúce sa zimné vody a potom sa do nich zo zábradlia vrhol. Umrel pri náraze na skaly, alebo až v kalných víroch? To nik nevie. Faktom je, že jeho telo sa našlo po týždňoch v jazere Rapel (= Pripomienka).

Bol to HIB, kto išiel identifikovať znetvorenú mŕtvolu, ohlodanú potkanmi, doráňanú nárazmi na ostré skaly a odranú hučiacimi prúdmi. Z obecných peňazí nechal kúpiť rakvu a upovedomil o všetkom Jovinu. Neplakala. Vedela pravdu od prvého večera, keď sa nemohli milovať a bola to veľmi dlhá noc.

„To je preto, lebo „Plavko“ sa ti páči, Jovina“ – zamrazilo ju a vzlykala bez sĺz.

Segundo Segundin kopal zavodňovací kanál, keď sa to dozvedel.

„To bol „Plavko“. On to urobil.“

„Plavko ho vytiahol z vody, kúpil mu rakvu, zaplatil omšu a nakoniec mu kúpil trvalé miesto na cintoríne, a to s tabuľkou, na ktorej je jeho meno a dátum smrti. Nebuď pomstivý. Pomsta nie je dobrá na nič. Treba zabudnúť.“

Ale on nemal zabudnúť. Keď bol malý, niekedy v spánku vstával a išiel do jedálne; postavil sa k úzkej strane stola, rozohnal sa a preskočil tie tri a pol metra, ktoré mal stôl po dĺžke: dopadol presne na druhú stranu. HIB sa na to díval, ale nezobudil ho. Ľahko ho chytil za ruku a zaviedol ho do postele. Segundo Segundin vtedy ležiaval medzi nimi dvoma. V iné noci išlo spiace dieťa na dvor a začalo plakať, kŕčovito oblápajúc vinič, a plakalo do vysilenia; HIB čakal, kým sa vyplače a potom ho dal do postele. Taký bol HIB v čase, keď bol Segundin malý, keď bol jeho otec Roberto odsúdený a zatvorený do väzenia; stalo sa to pár dní po štátnom prevrate, ktorý devastoval kraj a na dlhé roky ho ponoril do násilenstiev a strachu, potom do beztrestnosti a ľahostajnosti.

„Ja nezabudnem.“

Segundo Segundin sa mu pozrel do očí a povedal:

„Zabijem vás, lebo ste zabili môjho otca.“

„Plavko“ roztvoril ruky, skľúčený. Oči sa mu zaokrúhlili a podkovy pod nimi zvýrazňovali jeho nesmierny smútok. Podával ruku a hovorí:

„Do videnia, syn môj.“

Segundo Segundin rýchlo vytiahol nôž z červeného puzdra a bez váhania ho zaboril do ľavej strany hrudi, priamo do srdca.

„Plavko“ sa ani nepohol. Spomenul si na napomenutie šamana: Daj si pozor na ľavý bok …

Videl, ako sa hory rozplývajú a ako topole padajú. Videl, ako sa tŕne živého plotu ligocú sťa strieborné ihly a uprostred stál Ježiš Kristus, ukazovák namierený na svoje sväté srdce. Hľadel naňho s prehlbokým smútkom, urobil polobrat a nastúpil do svojho bieleho kabrioletu. Sadol si za volant a spustil motor. Keď začul prvé zarachotanie, zmieril sa s tým, že umrie. Podarilo sa mu zopakovať:

„Nie, nemám rád „Plavka“.“

Nad Palmillou sa opäť zberalo na dážď.

* * *

Na vysvetlenie: 11. septembra 1973 zvrhol v Chile vojenský prevrat prezidenta Salvadora Allendeho, ktorý bol demokraticky zvolený a na čele vlády národnej jednoty uskutočnil zásadné hospodárske, sociálne a kultúrne reformy. Táto zrada, smrť prezidenta Allendeho a neľútostný útlak v nasledujúcich rokoch vyvolali protesty všetkých demokratov na celom svete. Vo Francúzsku to bol pre ľavičiarov popud k podpísaniu „spoločného programu“, ktorý ich v roku 1981 priviedol k vláde. Na druhej strane vláda Augusta Pinocheta v Santiagu sa stala predobrazom vojenskej diktatúry sprevádzanej svojvoľným zatýkaním, mučením, „strácaním sa“ bez zvesti, popravami bez súdu a šliapaním ľudských slobôd. Koncom osemdesiatych rokov bola demokracia obnovená, ale politická dohoda znemožňuje žiadať účty za porušovanie ľudských práv. No myseľ tých, čo toto obdobie prežili, ostáva poznačená tragickými spomienkami.

* * *

Poviedka Miguela Littina Nemám rád „Plavka“ dostala cenu Le Monde diplomatique na Medzinárodnej súťaži poviedok o cenu Juana Rulfa v roku 1998, organizovanej rozhlasovou stanicou Radio-France Internationale a Mexickým kultúrnym strediskom v Paríži; udelila ju porota významných novinárov a spisovateľov. Zo španielčiny ju preložil do francúzštiny Laurence Villaume; z francúzštiny do slovenčiny Rastislav Škoda.

* * *

Miguel Littin sa narodil v Chile v roku 1942. V Latinskej Amerike je veľmi známym filmárom – okrem iného nakrútil Le Chacal de Nahueltoro (1969, = Šakal z Nahualtera), La Terre promise (1972, = Zasľúbená zem), Le Recours de la Méthode (1978, = Odvolanie metódy), Actas de Marusia (1980, = Akty Marusie) a Alsino et le Condor (1982). Politicky sa veľmi angažoval na strane prezidenta Salvadora Allendeho, o ktorom nakrútil pozoruhodný dokumentárny film Compaňero Presidente (1971, = Súdruh prezident), a na strane Ľudového frontu. Bol hrdinom knihy Gabriela Garciu Marqueza L‘Aventure de Miguel Littin, clandestin au Chili (= Dobrodružstvo Miguela Littina, ilegálneho pracovníka v Chile). Napísal aj román Le voyageur clandestin (= Ilegálny cestovateľ), ktorý vyjde na jeseň vo vydavateľstve Métailié v Paríži. V súčasnosti je starostom svojho rodného mesta Palmilla.

* * *

Le Monde diplomatique uvádza túto poviedku vetou: „Sem-tam sa predsa len objaví krehká nádej. Suharto padol, … Východný Timor má určitú autonómiu, … v Rwande sa hľadá pravda, … Burkina Faso zaznamenáva prvé úspechy v boji proti excízii. Ako by sa dalo nemyslieť pri dvadsiatom piatom výročí štátneho prevratu na strašnú noc, ktorá sa však už skončila pre čílsky ľud a aj pre toľké iné národy?“

Prameň: Miguel Littin: J’aime pas l’« Aub?re », Le Monde diplomatique, č. 534, september 1998, s. 10 – 11.