Rolf Hochhuth

Kde sú autori s celosvetovým pôsobením?

Znamená nová hra Rolfa Hochhutha zaručené škandály a materiálové bitky? Dramatik Rolf Hochhuth o švajčiarskej referendovej kultúre, americkej obrane raketami proti raketám a penetrantnej neškodnosti súčasného divadla.

Interviewovali Gunhild Küblerová a Julian Schütt

Weltwoche: V posledných desaťročiach nebol ani jeden autor strašnejšie roztrhaný kritikmi ako Vy. Ako to, že ostávate veselý?

Rolf Hochhuth: Nikdy v živote som nemal taký potlesk ako pred pár dňami po prednáške vo weimarskom Národnom divadle, keď som zanôtil oslavnú pieseň na Švajčiarsko.

Preto Vám tlieskali?

Standing ovations. Rozviedol som skutočnosť, že tri štvrtiny švajčiarskych voličov sa rozhodli proti okamžitým rozhovorom o vstupe do EÚ a že vo Švajčiarsku má vo všetkých vážnych otázkach posledné slovo nie vláda, ale ľud. Proti tomu som postavil správu, že prezident Nemeckej spolkovej banky Ernst Welteke osobne potvrdil, že 60 percent Nemcov vehementne odmieta likvidáciu ich D-marky od 1. januára 2002, ale nik sa ich na nič nepýta. Položil som otázku: Prečo sa prísne zdráhajú rozlúčiť sa so svojou štátnou menou v prospech eura nielen Briti, ktorí nikdy neprehrali nejakú vojnu, ale aj hospodársky tí najmúdrejší, Švajčiari?

Že hospodársky najmúdrejší? Veď tí ešte stále cestujú vlakom a nevedia nič o skupine Sair (donedávna Swissair)!

Môžem to doložiť? Keď som po prvý raz prišiel do Bazileja, dostal som za 200 DM ešte 226 SF. Dnes dostanem za 200 DM len 155 SF. Vy nemáte dialničný poplatok, ani nerasty, ani ťažký priemysel, a predsa ste dokázali tento menový umelecký kúsok. Dvadsaťšesť percent svojich zamestnancov si privádzate z cudziny a platíte im mzdy, o ktorých by doma len snívali.

Nebojíte sa nikdy, že Vám budú tlieskať zo zlej strany?

Chcem tým povedať, že Nemec sa bojí zrušenia marky tak, ako sa Švajčiar bojí zrušenia svojich základných demokratických práv. My však nemáme tú báječnú referendovú kultúru, ako ju poznajú Švajčiari. Samozrejme, priama demokracia sa musela vybojovať. Nikomu ju vláda nedaruje. Ale čo sa deje u nás? Prizeráme sa, ako Schröder poslušne plní vôľu (svojho predchodcu) Kohla a ide zrušiť našu marku.

Ak budete ďalej pokračovať tak euroskepticky, pozve Vás Christoph Blocher za trest na najbližšie stretnutie na Albisgütli.

Protivníci EÚ sú predsa ctihodní ľudia. Ostatne, vo Weimare som dal svojej prednáške názov „Reč – svetová mocnosť alebo de Gaulleova Európa vlastí stačí!“

Brojili ste za rozpustenie NATO, ktorá vraj splnila svoju historickú úlohu rovnako ako Waršavská dohoda a dnes má Američanom predovšetkým financovať ich program na ozbrojenie vesmíru. Váš nový divadelný kus „Hitlerov Dr. Faust“ pojednáva o Hermannovi Oberthovi, pionierovi raketového výskumu a vďaka Bushovým oživeným plánom na obranu proti raketám vo vesmíre sa stáva aktuálnym. Bude teda predsa len uvedený?

Obertha možno naozaj označiť za pioniera SDI. A poukázanie na divadelnú hru je len zdanlivo odbočenie od našej predošlej témy. Veď tento prezident, ktorý vôbec nepozná rozpaky a ako guvernér Texasu považoval aj popravy sto päťdesiatdva ľudí za šesť rokov svojho úradovania za prijateľné, spoluvládne aj nám a vnucuje nám celé toto šialenstvo SDI. V „Hitlerovom Dr. Faustovi“ ide práve o zásadnú otázku, ako ďaleko smú ísť štátu po ruke vedci, ktorých si štát platí. Premiéra bude v septembri v divadle Schlossparktheater.

Vaši kritici Vám vytýkajú, že ste v prvom rade génius „marketingu seba samého“; že ste museli silno priplácať, aby Vás ešte hrali.

Áno, áno, som vykričaný ako žralok nehnuteľností, ktorý kúpil niekdajší Brechtov domov (BE, divadlo Berliner Ensemble). Skutočnosť je taká, že pôvodná majiteľka, ktorá musela ujsť pred nacistami, nechcela odkázať toto divadlo mestu, ktoré bolo tak veľmi zapletené do holokaustu. Teraz patrí nehnuteľnosť Holzapfelovej nadácii, pomenovanej po mojej matke. Mne osobne nepatrí v BE ani tehla a ani tam nesmiem nič zmeniť. Okrem toho som týmto záväzkom pripravil svoju rodinu o väčšiu časť dedičstva.

Máte však právo počas letných prázdnin inscenovať na javisku svoje vlastné drámy. Okrem toho sa musí každý rok uvádzať Váš „Zástupca“ na pripomenutie deportácie berlínskych židov.

Tohto roku nemám peniaze na letné predstavenia. Ale s „Hitlerovým Dr. Faustom“ a „Zástupcom“ sa predsa budú v Berlíne hrať moje dve drámy.

Od sporu o BE sa Vaši priaznivci obávajú, že si sám a dobrovoľne ramponujete svoje miesto v dejinách divadla.

Ach, viete, naučil som sa s tým žiť, že ma recenzenti zas a zas marciálne popravujú. Preto nechávam svoje hry vyjsť najprv ako knihy, aby si obecenstvo mohlo vytvoriť mienku nezávisle od intendantov a kritikov. To kritikov zaujatých proti mne dvakrát jeduje: Môžu si písať, čo chcú, moje hry sa publiku aj tak páčia.

Bažia masy ešte stále po divadle ako po mieste odhaľovania?

Ak to už tak nie je, vina leží na vládcoch divadla, nie na publiku a ani na politikoch. Keď som bol vo Weimare, bol som sa pozrieť na Čechovovho „Strýka Váňu“ – čo iné som mal vo Weimare robiť? Cez prestávku sme však odišli jesť. Samozrejme nemá dnes nikto potenciál písať hry ako ich písal Čechov. Ale postupne ich poznávame: tá ich prenikavá neškodnosť pri kritizovaní spoločnosti! Je to autor, ktorý sa v nemeckých krajoch hrá najviac. Čechova možno totiž hrať na idiotský isto. Javiská sa vzpierajú odvážnym a nepohodlným hrám dneška. Prečo nehrajú najnovší kus Arthura Millera o Čiernom piatku 1929? Ten ide veľmi pod kožu. Ide v ňom o nezamestnanosť a divadlá s nemeckou rečou sa vyhýbajú pálčivým témam.

Teda radšej Marthalerovi milo melancholickí alkoholici, ktorí toho veľa nenahovoria, ako šťavnatý O’Casey so sociálnym nádychom?

Alebo sa pozrite na autora ako Max Frisch, ktorý sa už nevyskytuje na našich javiskách. Keď som pred pár rokmi posledný raz videl jeho „Andorru“, veľmi sami to páčilo. Kritik Stumm z Bazileja nás potom poučil, že je to teda veľmi zlá hra. Veľmi dobre sa pamätám na svoju nástupnú návštevu u Frischa, bolo to pár rokov po „Zástupcovi“. Pýtal sa ma, kde bude mať premiéru môj najnovší kus. Menoval som mu režiséra a mesto. Začudoval sa: „Po vašom svetovom úspechu to chcete nechať hrať len na jednom javisku? Zničia vás. To vám vydavateľ nesmie urobiť! Útočiacu svorku treba rozdeliť!“ Na Frischovu radu sa potom hralo v piatich mestách naraz. Jeho prognóza bola správna: Roztrhali ma. Ale mali sme 74 000 návštevníkov pri 75 predstaveniach, boli by sme to mohli hrať večne. Nemeckí kritici reagovali aj tak bez milosti. A keby neboli bývali podpísané zmluvy s Londýnom a Broadwayom, boli by ma zavraždili.
Vtedy, v roku 1967, sa predsa ešte hrali sociálne kritické hry ako na bežiacom páse. Ale aj napriek tomu sa už vtedy kritika sprisahala proti vám?
Max Frisch múdro predpovedal: Krajania neodpúšťajú svetový úspech.

Ktorých krajanov máte teraz na mysli? Cítite sa doma väčšmi v Bazileji alebo v Berlíne?

Som Nemec, ale žijem striedavo v Berlíne a od 38 rokov tu v Bazileji. S týmto mestom ma spájajú silné pocity vlasti.

Ste častý hosť Bazilejského divadla, odkedy tam pracujú mladí herci pod vedením Štefana Bachmanna?

Už večnosť som nič nevidel. Dúfam, že zachytím „Nibelungov“ od Hebbela, tých som si pevne predsavzal. Ale vráťme sa k bydlisku a právu bývať. Rozprával som vám tú historku o Curdovi Jürgensovi? Keď uvádzali v Salzburgu „Smrť poľovníka“, práve som svojej prvej žene prenechal náš dom. Tu na mňa kričí cez stôl Jürgens: „Hochhuth, vy somár, kedy si konečne kúpite dom, kde aj vy budete mať právo bývať?“ To bol chlapík, ten Jürgens. Takých už niet. Nemáte aj vy dojem, že politici a spisovatelia požívali voľakedy celkom inú vážnosť? Asi to nie je len subjektívny dojem alebo znak starnutia: myslím si, že dnes neexistuje autor s objektívne merateľným svetovým pôsobením.

My by sme o jednom iste vedeli. Kto číta Hochhutha, tomu sa demonštruje, že dejiny robia silné indivíduá. No potentné identifikačné predlohy majú iste lepšie prijatie u publika ako u terajších režisérov.

V silných osobnostiach sa takrečeno zhusťuje duch času. Neviem, ako inakšie by sa ten nechal v divadle zachytiť. Aj mýtické figúry alebo hrdinovia dejinného diania ako Paul Grüninger alebo švajčiarsky atentátnik na Hitlera Maurice Bavaud zapadnú do zabudnutia, ak sa ich niekto neujme.

Spisovateľ Rolf Hochhuth sa však rovnako vášnivo zasadzuje za bojovné povahy ako Ernst Jünger, ktorí sa počas nacistickej éry chovali menej hrdinsky.

Jünger by bol mohol urobiť v Tretej ríši kariéru. Dostal najvyššie pruské vyznamenanie za svoju báječnú udatnosť pred nepriateľom ako najjednoduchší, najmenší sraľo v prvej svetovej vojne. Predstavte si to: Ten mládenec mal sedemnásť úplných priestrelov (vstupná aj výstupná rana). Oceľovú helmu s dvomi stopami po strelách si zachoval na pamiatku. Takáto udatnosť silne zapôsobila na slobodníka Hitlera. Ale Ernst Jünger sa ako slobodný duch vedome odtiahol od nacistov. „Na mramorových útesoch“ (Auf den Marmorklippen) sa dá čítať ako kniha odporu. Aj „Strahlungen“ (Žiarenia), zápisky z Paríža, považujem za grandiózne.

Myslíte na Jüngera, dôstojníka obsadzovacej armády v Paríži, ako s pohárom sektu v ruke líči bombardovania?

To sa chcel len vystatovať, že pri leteckých poplachoch neutekal do pivnice ako normálni ľudia. – Nepáči sa mi, ako prísne sa dnes post festum posudzujú veľkí a najväčší ľudia tých čias, ako keby boli museli do detailov vedieť, čo sa deje v Osvienčimi.

Čo iné ostáva robiť mladším historikom?

Myslím si, že historické drámy a knihy nemôžu byť v súlade so skutočnosťou, lebo atmosferílie, to banálne vo vtedajšom každodennom živote, už vôbec nepoznáme. Mám takúto spomienku: Američania boli už desať dní v mojom rodisku Eschwege, a moja teta mohla ešte stále telefonovať so svojím synom, ktorý pri Štetíne nalietaval proti postaveniam spojencov. Na druhej strane treba si vedieť predstaviť tú ďalekosiahlu, pre mňa za mňa amorálnu ľahostajnosť Nemcov. Keď má človek každé ráno len jednu otázku: Príde dnes konečne nejaká správa, že žije môj muž, môj syn? – vtedy sa stáva skaza iných – napr. Židov, ktorých z mesta odviezli – periférnou záležitosťou.

Možno ešte zaprisahať staré časy, ako to nedávno urobil Martin Walser vo „Vodotrysku“ (Ein springender Brunnen)?

Len som to prelistoval. Vidí sa mi, že je to subjektívne čestná kniha. No ťažkosti pretrvávajú.

Ktoré?

Nuž, že aj Hitlerovci z dnešnej perspektívy vyzerajú trochu inakšie. – Nikdy to nezabudnem: Za pár týždňov po obsadení Eschwege Američanmi sme mohli opäť do kina. Ukazovali sa týždenníky spojencov. Bol to pre mňa úžasný zážitok: Eisenhower, hlavný veliteľ najsilnejšej armády sveta, išiel plačúc po Buchenwalde.

Vtedy vám spadli šupiny z očí. Patríte k autorom, ktorých stvárnila vojna a ktorí neúnavne šíria osvetu. Aj keď o pokroku v priebehu dejín pochybujete.

Pokrok v morálnom zmysle neexistuje. Pokrok existuje len v technike a pri zubných protézach.

Prameň: Rolf Hochhuth, Gunhild Küblerová a Julian Schütt, Die Weltwoche, č.12, 2001.

Preložil Rastislav Škoda