Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začína zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu.

Počas svojho exilu koketuje so spiritualizmom a neskôr sa stáva stúpencom racionalistického deizmu podobného tomu, ktorý hájil Voltaire. Keď sa pri sčítaní ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal, „Nie, som voľnomyšlienkar“.

Počas svojho spiritualistického obdobia na Guernsey (1855) sa Hugo nezbavil svojej antipatie voči rímskokatolíckej cirkvi. Bol rozhorčený najmä ľahostajnosťou, s ktorou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Zo strany katolíckej tlače narátal Hugo 740 útokov len na Bedárov! Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža aj kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci však považoval dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol cirkev ako inštitúciu. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby.

Hugov racionalizmus sa odráža v básňach ako Torquemada (1869 – o náboženskom fanatizme), Pápež (1878 – silne protiklerikálna), Religions et religion (1880 – o zbytočnosti cirkví) a v posmrtne vydaných dielach Koniec Satana a Boh (1886 a 1891 – kde zobrazuje kresťanstvo ako grifa, okrídleného leva, a racionalizmus ako anjela).

„Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“

Prameň: Wikipédia.sk, stav 30. marca 2008