Bertrand Russell

Determinizmus

Ako sa rozširovali poznatky, znižoval sa význam posvätnej histórie, ako ho podávala biblia a zložitá teológia staro- a novovekej cirkvi, pre väčšinu pobožných mužov a žien. Biblický kriticizmus, pridaný k vede, znemožnil uveriť, že každé slovo biblie je pravda.

Dnes vie každý, že v biblii sú dva opisy stvorenia sveta; líšia sa od seba, protirečia si, sú od dvoch autorov. Má sa za to, že to nie je dôležité. Sú však tri ústredné doktríny – Boh, nesmrteľnosť a sloboda, považované za základ kresťanstva, ktorý nepodlieha času. Tieto tri doktríny sú súčasti takzvaného „prírodného náboženstva“; podľa názoru Tomáša Akvinského a niektorých moderných filozofov sa dá ich pravdivosť dokázať bez pomoci zjavenia samotným ľudským rozumom. Preto je dôležité skúmať, čo hovorí k tým trom doktrínam súčasná veda. Môj osobný názor je, že dnešná veda ich nemôže ani potvrdiť, ani vyvrátiť a že okrem vedy neexistuje nijaká iná metóda na potvrdenie alebo vyvrátenie čohokoľvek. Myslím si však, že existujú vedecké argumenty, týkajúce sa ich pravdepodobnosti, a to osobitne slobody rozhodovania a jej opaku, determinizmu; tým sa budeme zaoberať v tejto kapitole.

O histórii determinizmu a slobodného rozhodovania sme už pár slov povedali. Videli sme, že determinizmus má najmocnejšieho spojenca vo fyzike, ktorá objavila zákony pohybov hmoty a urobila ich teoreticky predvídateľnými. Je zvláštne, že aj dnešný najsilnejší argument proti determinizmu vyplýva z fyziky. Prv než sa tomu budeme venovať, pozrime sa na problém zo všetkých strán.

Determinizmus má dve charakteristiky: na jednej strane je to praktické pravidlo pre prácu vedeckého pracovníka; na druhej strane je to všeobecná doktrína o povahe vesmíru. Praktické pravidlo môže byť podložené, aj keď všeobecná teória je nesprávna alebo neistá. Začnime pravidlom a potom sa budeme venovať teórii.

Kauzálne / príčinné zákony

Toto pravidlo nám radí hľadať kauzálne / príčinné zákony, inakšie povedané zákony spájajúce udalosti, ktoré sa udiali v rozličnom čase. V každodennom živote riadime svoje správanie pravidlami tohto druhu, no tieto pravidlá obetujú presnosť kvôli jednoduchosti. Ak otočím vypínačom, zapáli sa elektrické svetlo – ak nie je vybitá poistka; ak škrtnem zápalku, rozhorí sa – ak sa neodtrhne hlavička; ak niekoho volám telefonicky, dostanem ho – ak nevolím špatné číslo. Takýto druh pravidiel nie je vhodný pre vedu, ktorá volá po niečom, čo sa nemení. Jej ideál ustanovila Newtonova astronómia, ktorá na základe zákonov príťažlivosti umožňuje vypočítať minulé a budúce postavenia planét bez časového obmedzenia. V iných prípadoch bolo hľadanie riadiacich zákonov ťažšie ako vypočítanie obežných dráh planét, pretože spravidla ide o zložité príčiny rozličného druhu a nižší stupeň pravidelnosti periodického opakovania sa. Aj tak sa odkryli príčinné zákony v chémii, elektromagnetizme, biológii a dokonca v politickej ekonómii. Objav príčinných zákonov je základ vedy, a preto niet pochybností, že vede sa oddávajúci výskumníci majú po nich pátrať. Ak existuje oblasť, kde neplatia príčinné zákony, je to oblasť, do ktorej nemá prístup veda. Ale pravidlo, že vedeckí pracovníci majú príčinné zákony, je také zrejmé, ako pravidlo, že hubár má hľadať huby.

Príčinné zákony samy osebe nemusia bezpodmienečne určovať kompletnú determináciu budúcnosti na základe minulosti. Platí príčinný zákon, že synovia bielych rodičov sú tiež bieli; keby toto bol jediný zákon dedičnosti, nevedeli by sme predpovedať veľa o synoch bielych rodičov. Ako všeobecná doktrína tvrdí determinizmus, že kompletná determinácia budúcnosti je teoreticky možná vždy, ak toho o minulosti a príčinných zákonoch dosť vieme. Podľa tohto princípu musí mať výskumník, zaoberajúci sa touto témou, schopnosť objasniť predošlé okolnosti a príčinné súvislosti, ktorých celok nevyhnutne viedol k skúmanému javu. A keď odhalil tieto zákony, má byť schopný pri zistení podobných okolností urobiť záver, že sa ide udiať podobný jav.

Je ťažké, ak nie nemožné, túto doktrínu presne definovať. Keď sa o to pokúšame, prichytíme sa pri výroku, že to alebo to je „teoreticky“ možné, ale nikto nevie, čo znamená „teoreticky“. Nemá zmysel povedať, že „existujú“ zákony, ktoré určujú budúcnosť, ak nepridáme, že smieme dúfať, že ich odhalíme. Budúcnosť bude zrejme taká, aká bude a v tomto zmysle je už určená / determinovaná: vševediaci Boh, v akého veria pravoverní kresťania, musí v každej chvíli poznať priebeh celej budúcnosti: preto ak existuje tento vševediaci Boh, existuje aj jeden súčasný fakt – jeho vedenie dopredu /pred-vedenie/ predvídanie, z ktorého sa dá odvodiť budúcnosť. Tento predpoklad však leží mimo oblasť /oblasti toho, čo sa dá preveriť vedecky. Ak chceme, aby doktrína determinizmu tvrdila niečo dokázateľne pravdepodobné alebo nepravdepodobné, musí to mať vzťah k našim ľudským možnostiam. V opačnom prípade riskujeme, že nás postihne osud diablov v Stratenom raji, ktorí

…povýšenecky / zvysoka diskutovali o Prozreteľnosti, Predvídaní, Vôli a Osude,

O predurčenom osude, o slobodnej vôli, o absolútnom predvídaní,

a nenašli tomu konca, stratení v bludisku.

Ak nám ide o doktrínu, ktorá sa bude dať testovať, nestačí povedať, že celý beh prírody musí byť určený príčinnými zákonmi. To môže byť pravda, ale neobjaviteľná – napríklad na dôkaz, že čo je ďaleko, má väčší účinok, ako čo je blízko, potrebovali by sme podrobné vedomosti o najvzdialenejších hviezdach; len tak možno predvídať, čo sa stane na zemi. Ak máme mať schopnosť testovať svoju doktrínu, musíme byť schopní robiť to vo vzťahu k ohraničenej oblasti vesmíru a zákony musia byť pomerne jednoduché, aby sme s ich pomocou mohli robiť výpočty. Nemôžeme poznať celý vesmír a nemôžeme preverovať tak zložité zákony, že výpočet ich dôsledkov vyžaduje viac šikovnosti vedca, ako môžeme dúfať. Sila používaných výpočtov môže presahovať možnosti dneška, ale nie to, čo sa pravdepodobne dosiahne čo nevidieť. Tento bod je dosť zrejmý, ale ťažšie je definovať náš princíp tak, aby sa dal použiť, keď sú naše údaje obmedzené na ohraničenú časť vesmíru. Vždy môžu udrieť zásahy zvonka a mávajú nečakané dôsledky. Niekedy sa na nebi objaví nová hviezda, a tieto javy nemožno predvídať z údajov obmedzujúcich sa na slnečný systém. A keďže sa nič nepohybuje rýchlejšie ako svetlo, niet spôsobu, ako by sme v predstihu mohli dostať správu, že sa ide objaviť nová hviezda.

Hypotéza determinizmu

Môžeme sa pokúsiť uniknúť tejto ťažkosti, a to takto: Predpokladajme, že vieme všetko, čo sa udialo začiatkom roku 1936 v guli / bubline, v strede ktorej sa nachádzame. Pripusťme, kvôli presnosti, že guľa / bublina je taká veľká, že to trvá presne rok, kým svetlo prejde z jej obvodu do stredu. Keďže nič sa nepohybuje rýchlejšie ako svetlo, všetko, čo sa v guli / bubline udeje v roku 1936, musí závisieť len od toho, čo v nej bolo na začiatku roku 1936; vzdialenejšie javy / veci by potrebovali dlhší čas, aby dosiahli stred. V skutočnosti nebudeme mať všetky potrebné údaje do konca roku 1936, pretože po uplynutí skúšobného roku bude rok trvať, kým nás dostihne svetlo z obvodu bubliny / gule. Po roku však budeme môcť retrospektívne skúmať, či údaje, ktoré teraz držíme v ruke, spolu so známymi príčinnými zákonmi dobre vysvetľujú všetko, čo sa v priebehu roka na zemi udialo.

Môžeme teda formulovať hypotézu determinizmu, hoci sa obávam, že bude dosť zložitá. Znie takto:

Existujú objaviteľné príčinné / kauzálne zákony; také, že pomocou dostatočnej (ale nie nadľudskej) sily výpočtu môže niekto, kto vie všetko, čo sa za určitý čas udeje vo vnútri jednej sféry / gule / bubliny, v ktorej sa nachádza, predpovedať, čo sa stane v strede sféry za taký dlhý čas, ako potrebuje svetlo na cestu z jej obvodu do jej stredu.

Chcem, aby bolo jasné, že netvrdím, že tento princíp je pravdivý. Tvrdím len, že to sa musí myslieť o „determinizme“, ak chceme dokázať jeho správnosť alebo nesprávnosť. Neviem, či je tento princíp správny, alebo nie. Nevie to ani nikto iný. Možno ho považovať za ideál, ktorý si predstavuje veda, ale nikdy nie za ideál považovaný za celkom iste správny či nesprávny – ak na to nie sú nejaké aprioristické dôvody. Keď preveríme argumenty, používané za a proti determinizmu, zistíme, že to, čo mali ľudia pôvodne na mysli, bolo menej určité ako princíp, ku ktorému sme sa dopracovali.

Toto je po prvý raz v histórii, čo muži vedy napádajú determinizmus z vedeckých dôvodov. Výzva vzišla zo štúdia atómu pomocou nových metód kvantovej mechaniky. Vyslovil ju sir Arthur Eddington a hoci niektorí z najlepších fyzikov (napr. Einstein) nesúhlasia s ním v tejto veci, jeho argument je taký mocný, že sa s ním musíme zaoberať, no pokiaľ možno vyhýbajúc sa technickým podrobnostiam.

Podľa učenia kvantovej mechaniky sa nevie, čo urobí atóm za určitých okolností; existuje definitívny súpis otvorených možností, z ktorých volí atóm raz jednu, inokedy druhú. Vieme aj, v akom pomere prípadov padne voľba 1, v akom voľba 2, 3 atď. Nepoznáme však nijaký zákon, ktorý by určoval voľbu v individuálnom prípade. Sme v tej istej situácii ako predavač cestovných lístkov na bratislavskej hlavnej stanici, ktorý môže zistiť, ak chce, koľko cestujúcich odišlo do Piešťan a koľko do Popradu atď., ale nevie nič o dôvodoch jednotlivcov, ktoré viedli raz k prvej, raz k druhej voľbe. Prípady nie sú celkom analogické, pretože predavač cestovných lístkov má chvíle osobného odpočinku, v priebehu ktorých môže o cestujúcich zisťovať veci, ktoré títo nespomenú pri kupovaní lístkov. Fyzik nemá túto výhodu, pretože vo svojich voľných chvíľach nemôže pozorovať atómy; keď nie je vo svojom laboratóriu, môže ich vidieť len v ohromných masách, zložených z mnohých miliónov atómov. A v jeho laboratóriu tieto atómy nie sú zhovorčivejšie ako cestujúci pred okienkom práve pred odchodom vlaku. Nevie toho viac, ako by vedel predavač lístkov, ktorý svoj voľný čas prespí.

Až potiaľto sa zdá, že argument proti determinizmu, odvodený od správania sa atómov, spočíva na našej súčasnej nevedomosti a padne zajtra, ak sa objaví nový zákon. Do určitej miery je to pravda. Naše podrobné vedomosti o atómoch sú celkom nedávne, takže sú dôvody predpokladať, že sa časom rozrastú. Nikto nemôže poprieť, že sa možno odhalia zákony, ktoré ukážu, prečo jeden atóm volí túto prvú možnosť a druhý túto druhú. Dosiaľ nevieme o nijakom relevantnom rozdiele v tom, čo predchádzalo tým dvom rozdielnym voľbám, ale tie rozdiely sa možno jedného dňa zistia. Keby sme mali silné dôvody pre vieru v determinizmus, mal by tento argument veľkú váhu.

Vrtochy atómu

Na nešťastie pre deterministov ide predstava moderného atomického kapricu / vrtocha ďalej. Mali sme (alebo sme si mysleli, že máme) hromadu dôkazov z bežnej fyziky, smerujúcich k dôkazu, že telesá sa pohybujú vždy podľa zákonov, ktoré úplne určujú, čo budú robiť. Teraz sa ukazuje, že všetky tieto zákony môžu byť len štatistické. Atómy volia medzi možnosťami v určitom pomere a sú také početné, že výsledok, ak ide o telesá, ktoré sú dosť veľké na pozorovanie starodávnou metódou, má vzhľad úplnej pravidelnosti.

Predpokladajme, že ste obor, ktorý nerozozná jednotlivých ľudí a nikdy sa nezaujímal o agregát menší ako milión jednotlivcov. Máte iba schopnosť zistiť, že Londýn obsahuje viac hmoty cez deň ako v noci, ale nemôžete vedieť skutočnosť, že v určité dni leží pán Kováč chorý v posteli a necestuje svojím zvyčajným vlakom. Takže uveríte, že pohyb hmoty ráno do Londýna a večer z Londýna je oveľa pravidelnejšia záležitosť, než v skutočnosti. Bez pochýb to pripíšete za vinu nejakej osobitnej sile slnka; Túto hypotézu potvrdí pozorovanie, že pohyb hmoty sa oneskoruje za hmlistého počasia.

Ak ste neskôr získali schopnosť rozlišovať jednotlivcov, zistíte, že tej pravidelnosti je menej, ako ste predpokladali. Jeden deň je chorý pán Kováč, na druhý deň pán Mlynár. Štatistický priemer sa nemení, ani podrobnosti veľkoplošného zobrazenia. Nakoniec zistíte, že celá pravidelnosť, ktorú ste pôvodne pozorovali, je podložená štatistickým zákonom veľkých čísel; niet dôvodu predpokladať, že pán Kováč a pán Mlynár mali nejaký iný dôvod ako vrtoch, aby občas jedného rána nešli ráno do Londýna. To je presne tá situácia, do ktorej sa dostali fyzici ohľadom atómu. Nepozná nijaký zákon určujúci správanie sa atómov a štatistické zákony, ktoré sformulovala, stačia na vysvetlenie pozorovanej pravidelnosti pohybov veľkých telies; pretože na nich, na pohyboch veľkých telies spočívala príčina determinizmu, zdá sa, že sa zrútil.

Na tento argument sa determinista pokúsi odpovedať dvomi spôsobmi. Môže pripomenúť, že v minulosti sa spočiatku zdalo, že určité javy nepodliehajú zákonu; neskôr sa ukázalo, že sledujú určité pravidlo; tam, kde sa to ešte nestalo, poskytuje dostatočné vysvetlenie poukaz na veľkú zložitosť predmetu. Mnohí filozofi mysleli, že a priori existujú príčiny pre vieru vo vládu prírodných zákonov; keby to tak bolo, bol by to dobrý argument. Ak však také príčiny neexistujú, je argument vystavený veľmi účinnej odvete. Pravidelnosť veľkoplošných obrazov je výsledkom zákonov pravdepodobnosti a netreba pri tom predpokladať nejakú pravidelnosť správania sa atómov. Pokiaľ ide o jednotlivé atómy, kvantová teória predpokladá platnosť zákona pravdepodobnosti. Medzi otvorenými možnosťami voľby pre atómy existuje prvá pravdepodobnosť, ktorú pozná jeden atóm, potom druhá pre druhý atóm atď. Z takéhoto zákona pravdepodobnosti sa dá dedukovať, že telesá veľkých rozmerov sa budú takmer určite správať tak, ako to očakáva tradičná mechanika. Pozorovaná pravidelnosť veľkých telies je teda len pravdepodobná a približná a nedovoľuje očakávať dokonalú pravidelnosť správania sa jednotlivých atómov.

Druhá odpoveď, o ktorú sa môže determinista pokúsiť, je ťažšia a zatiaľ sa nedá ani dobe vyhodnotiť jej platnosť. Môže povedať: Páni, vy pri pozorovaní volieb veľkého počtu podobných atómov v podobných situáciách pripúšťate určitú pravidelnosť výskytu rozličných možných prechodov / transitov. Prípad je podobný rodeniu; nevieme, či novorodenec bude dievčatko alebo chlapček, ale vieme, že vo Veľkej Británii sa rodí asi 21 chlapčekov na 20 dievčatiek. Existuje teda pravidelnosť v pomere pohlaví v celej populácii, ale nie v každej rodine. V otázke pohlavia novorodencov si každý myslí, že existujú príčiny, ktoré v každom prípade určujú pohlavie; myslíme si, že štatistický zákon pre 21 : 22 je dôsledkom zákonov, ktoré platia pre individuálne prípady. Podobným spôsobom sa dá povedať, že ak existujú štatistické pravidelnosti pre veľké počty atómov, je to preto, lebo existujú aj zákony, určujúce, čo bude robiť každý jeden atóm. Keby takých zákonov nebolo, môže namietnuť determinista, neboli by ani štatistické zákony.

Štatistické zákony

Otázka, ktorú vyvolal tento argument, nemá špecifický vzťah k atómom a uvažujúc o nej môžeme z mysli vyhodiť celý tento komplikovaný biznis kvantovej mechaniky. Pusťme sa radšej do známej hry hlava-písmo. Sme si istí, že rotáciu koruny ovládajú zákony mechaniky a že v presnom slova zmysle nie je to „náhoda“, či padne hlava alebo písmo. No výpočet je pre nás veľmi zložitý, takže nevieme, čo sa stane v jednotlivom prípade. Hovorí sa, ale nikdy som nevidel dobrý experimentálny dôkaz, že ak vyhodíte korunu do vzduchu veľa krát, padne asi rovnako hlava ako písmo. Hovorí sa aj, že to nie je isté, ale extrémne pravdepodobné. Môžete hodiť korunu desaťkrát po sebe a mať zakaždým hlavu. Nebude nijakým prekvapením, ak sa to stane raz z 1024 opakovaní desiatich vrhov. Ak však pristúpime k väčším číslam, zriedkavosť série hláv veľmi narastie. Ak hodíte korunu 1,000,000,000,000,000,000,000,000,000,000-krát, môžete byť spokojný, ak sa vám séria stokrát hlava podarí raz. To nám nahovára teória, ale život je krátky, aby sa to dalo empiricky preveriť.

Dávno predtým, ako bola objavená kvantová mechanika, hrali štatistické zákony dôležitú rolu vo fyzike. Napríklad plyn sa skladá z ohromného počtu molekúl, ktoré sa pohybujú rozličnou rýchlosťou rozličnými smermi. Plyn je horúci, ak je priemerná rýchlosť pohybu molekúl veľká. Je studený, ak je malá. Keď stoja všetky molekuly ticho, je teplota plynu absolútna nula. Pôsobením faktu, že molekuly neustále narážajú jedna na druhú, sa tie, čo sa hýbu rýchlo, spomaľujú, a tie, čo sa hýbali pomaly, sa zrýchľujú. Takto sa teplota dvoch plynov s rozličnými teplotami pri kontakte zmení: chladný sa zohreje a teplý sa ochladí, až sa ich teploty vyrovnajú. Toto všetko je však len pravdepodobné. Môže sa stať, že v miestnosti s pôvodne rovnakou teplotou, idú rýchloidúce častice do jedného kúta, pomalyidúce do druhého; v takomto prípade sa jedna časť miestnosti ochladí, druhá oteplie, a to všetko bez akejkoľvek vonkajšej príčiny. Môže sa dokonca stať, že všetok vzduch sa dostane do jednej polizby a druhá polovica ostane prázdna. Toto je ešte väčšmi nepravdepodobné ako séria 100 hláv, pretože počet molekúl je veľmi veľký; prísne vzaté to nie je nemožné.

Čo je nové na kvantovej mechanike, nie je výskyt štatistických zákonov, ale návrh, aby sa považovali za konečné, základné, ultimatívne, miesto toho, že sa odvodzujú od zákonov, ktoré riadia individuálne prípady. To je veľmi ťažká koncepcia; myslím si, že je ťažšia, ako si jej prívrženci predstavujú. Zistilo sa, že z tých rozličných možností, ktoré má atóm na zareagovanie, urobí každú v určitom počte prípadov. Ak sa však správa ako bez zákona jednotlivý atóm, prečo by mala existovať pravidelnosť v prípade veľkých čísel? Človek by predpokladal, že musí byť niečo, čo vyvoláva závislosť zriedkavých prechodov od nejakej málo častej sady okolností. Môžeme urobiť analógiu, ktorá je veľmi blízka skutočnosti. V plavárňach býva mostík, ktorý má odrazové dosky v rozličných výškach, čo umožňuje skokanovi skákať z výšky, ktorá mu vyhovuje. Najvyššie stupne volia výnimočne výkonní skokani. Ak porovnáte sezónu so sezónou, zistíte určitý .stupeň pravidelnosti v počtoch skokanov, ktorí volili rozličné výšky skoku; keby boli miliardy skokanov, mohli by sme predpokladať, že pravidelnosť by bola ešte väčšia. Ťažko sa však dá vidieť, prečo by mala existovať táto pravidelnosť, keby jednotliví skokani nemali pre svoju voľbu motívy. Zdá sa, že určití muži musia voliť vysoké skoky, aby sa zachoval správny pomer; ale to by už nebol čistý vrtoch / kapric.

Teória pravdepodobnosti sa nachádza vo veľmi neuspokojivom stave, a to logicky aj matematicky. A ja neverím, že existuje alchýmia, pomocou ktorej sa dá produkovať veľký počet pravidelností na základe čistého vrtochu v každom jednotlivom prípade. Ak koruna volí naozaj na základe vrtochu či padnúť ako hlava alebo ako písmo, máme dôvod povedať, že zvolí jednu možnosť rovnako často ako druhú? Nemôže viesť vrtoch rovnako dobre zakaždým k tej istej voľbe? Toto je iba návrh, pretože predmet je ešte príliš nejasný, aby sa dali robiť dogmatické konštatovania. No ak má tento návrh nejakú platnosť, nemôžeme akceptovať názor, že konečné / ultimatívne pravidelnosti sveta majú niečo spoločné s veľkými číslami a mali by sme predpokladať, že štatistické zákony správania sa atómov sú odvodené od ešte neznámych zákonov, ktoré ovládajú ich individuálne správanie sa.

Pri cieli dosiahnuť emocionálne príjemné závery zo slobody atómu (ak pripustíme jej skutočnosť) je Eddington nútený vysloviť predpoklad, ktorý je iba hypotézou; sám to uznáva. Chcel by pre človeka zachovať možnosť slobodnej voľby, ktorá, ak to má mať nejaký význam, musí mať moc vyvolať aj iné pohyby tela na veľkoplošnej úrovni ako tie, ktoré vyplývajú zo zákonov veľkoplošnej mechaniky. Ako sme videli, nové atómové teórie nezmenili tieto zákony: jediný rozdiel je ten, že teraz indikujú silné pravdepodobnosti miesto istôt. Možno si predstaviť, že proti týmto pravdepodobnostiam bude pôsobiť zvláštny druh nestálosti, vďaka ktorej by veľmi malý impulz mohol mať veľmi veľký účinok.

Eddington si predstavuje, že tento druh nestálosti existuje v živej hmote, osobitne v mozgu. Akt vôle môže priviesť niektorý atóm skôr k tejto ako inej voľbe, čo by narušilo jemnú rovnováhu a malo ďalekosiahle následky, povedzme toto miesto tohto. Nemožno poprieť, že toto je abstraktne možné, ale to je najviac, čo možno pripustiť. Okrem toho je možné, a podľa môjho názoru je to oveľa pravdepodobnejšie, že sa objavia nové zákony, ktoré zrušia predpokladanú slobodu atómu.

Aj keď pripustíme slobodu atómu, nič nedokazuje, žeby širokoplošné pohyby ľudských tiel boli vyňaté z procesu vyrovnávania priemeru, čo robí klasickú mechaniku použiteľnou pri pohyboch iných tiel značných rozmerov. Eddingtonov pokus o zmierenie ľudskej slobodnej vôle s fyzikou, hoci zaujímavý a (zatiaľ) sa nedá striktne odmietnuť, nezdá sa mi dosť plauzibilný / pochopiteľný, aby to vyžadovalo zmenu teórií o tomto predmete, ktoré tu boli pred objavom kvantovej mechaniky.

Pokiaľ sa psychológia a fyziológia dotýkajú otázky slobodnej vôle, robia ju nepravdepodobnou. Výskum žliaz s vnútornou sekréciou, pokroky v znalostiach o činnosti rozličných častí mozgu, Pavlovovo štúdium podmienených reflexov, psychoanalytické štúdie pôsobenia potláčanej pamäte a túžob, to všetko prispelo k objavom príčinných zákonov, riadiacich mentálne fenomény / javy. Nič z toho nedokázalo nemožnosť slobodnej vôle, ale urobilo veľmi pravdepodobným, že ak sa vyskytnú nezapríčinené akty vôle, sú veľmi zriedkavé.

Predpokladaná emocionálna dôležitosť slobodnej vôle sa mi vidí spočívať predovšetkým na niektorých pomýlených predstavách. Ľudia si často myslia, že ak má slobodná vôľa príčiny, budú môcť byť prinútení robiť veci, ktoré vôbec nechcú robiť. Samozrejme, to je omyl; vôľa je príčinou činu, aj keď sama má svoje príčiny. Nemôžeme robiť, čo by sme radšej nerobili, ale je nerozumné sťažovať si na toto obmedzenie. Iste je nepríjemné vidieť, že naše plány sú marené, ale pri tom nezáleží na tom, či majú alebo nemajú príčinu. Determinizmus nenavádza / neospravedlňuje pocit, že sa nedá nič robiť. Moc spočíva v schopnosti dosiahnuť želaný cieľ, ale nezvýši ani nezníži ju objav príčin našich úmyslov.

Slobodná vôľa

Ľudia, ktorí veria na slobodnú vôľu, veria vždy súčasne (inou oblasťou mozgu), že akty vôle majú svoje príčiny. Veria, napríklad, že cnosť možno naočkovať dobrou výchovou a že náboženská výchova je veľmi dobrá pre morálku. Myslia si, že kázne robia dobre, a že morálne povzbudenia môžu byť užitočné. Je však zrejmé, že ak cnostné akty vôle nemajú príčinu, nemôžeme urobiť absolútne nič na ich zvýšenie. Do tej miery, ako niekto verí, že je v jeho alebo niekoho iného moci povzbudiť chválitebné správanie iných, do tej miery je to viera v psychologické príčiny a nie v slobodnú vôľu. V každodennej praxi spočíva väčšina našich vzájomných vzťahov na hypotéze / predpoklade, že ľudské činy sú výsledkom predchádzajúcich okolností. Politická propaganda, trestný zákon, písanie kníh, volajúcich po jednej alebo druhej akcii, to všetko by stratilo zmysel / raison d‘?tre, keby to neovplyvňovalo ľudí. Prívrženci doktríny slobodnej vôle si neuvedomujú jej dôsledky. Vravíme: „Prečo ste to urobili?“ a očakávame, že v odpovedi budú spomenuté viery a túžby, ktoré viedli k činu. Keď niekto ani sám nevie, prečo konal ako konal, môžeme hľadať príčinu v jeho podvedomí, ale nikdy nám nepríde na myseľ, že by jeho konanie nemalo príčinu.

Vraví sa, že introspekcia nám umožní okamžite spoznať slobodnú vôľu. Ak sa to rozumie v tom zmysle, že sa vylučuje existencia príčin, je to nezmysel. Vieme, že ak sme sa rozhodli takto, mohli sme sa rozhodnúť aj inakšie – keby sme boli chceli. Jednoduchou introspekciou nemôžeme zistiť, či naša vôľa mala alebo nemala príčiny urobiť to, čo sme urobili. Pri veľmi racionálnych činoch môžeme poznať ich príčiny. Ak si však berieme na pomoc advokáta, lekára alebo bankára, vieme, že ich rada je príčina nášho činu / konania. Vo všeobecnosti sa introspekciou príčiny činov neobjasnia. Treba ich odhaliť, ako pri iných udalostiach, prieskumom toho, čo predchádzalo a nálezom určitých zákonov postupnosti.

Ďalej treba povedať, že pojem „vôľa“ je veľmi nejasný a pravdepodobne by zmizol zo slovníka psychológie, keby sa táto stala vedeckou. Väčšine našich činov nepredchádza nič, čo by sa ponášalo na čin vôle; byť neschopný urobiť jednoduché akty bez predbežného rozhodovania je mentálna choroba. Môžeme sa, napríklad, rozhodnúť niekam ísť; ak poznáme cestu, kladieme postupne jednu nohu pred druhú, kým sme na mieste; všetko sa deje samo od seba. Len prvé rozhodnutie sa zdá založené na „vôli“. Keď sa rozhodujeme po zrelom uvažovaní, mali sme na mysli dve alebo tri možnosti, z ktorých každá bola viac-menej atraktívna, možno aj viac-menej odpudivá; nakoniec sa jedna z nich ukázala príťažlivejšou ako ostatné a prevážila ostatné.

Keď sa človek pokúša odhaliť akt vôle introspekciou, niekedy nájde pocit svalového napätia, a začuje kategorickú vetu: „Chcem to urobiť.“ No ja osobne nenachádzam v sebe nijaký špecifický druh mentálneho výkonu, ktorý by som mohol nazvať „vôľou“.

Samozrejme by bolo nezmyslom popierať rozdiel medzi „dobrovoľnými“ a „nedobrovoľnými“ činmi. Tlkot srdca je úplne nedobrovoľný; dýchanie, zívanie, kýchanie atď. sú nedobrovoľné, ale do určitej miery ich môžu kontrolovať akty vôle; telesné pohyby ako chôdza a rozprávanie sú úplne dobrovoľné. Svaly, zapojené do dobrovoľných akcií, majú iné zloženie ako svaly kontrolujúce bitie srdca. Dobrovoľné akcie môžu byť zapríčinené „mentálnymi“ predchodcami / antecendentmi. Niet však dôvodu – aspoň mne sa tak vidí – aby sa tieto „mentálne“ antecendenty považovali za osobitný druh prípadov, považovaných za „akty vôle“.

Doktrína slobodnej vôle sa považuje za dôležitú v oblasti morálky, a to tak pre definíciu „hriechu“ ako pre ospravedlnenie trestu, najmä božieho trestu. Tento aspekt otázky slobodnej vôle preberieme ešte v ďalšej kapitole o vplyve vedy na etiku.

Môže sa zdať, že som bol v tejto kapitole inkonzistentný, keď som uvádzal najprv dôvody proti determinizmu a potom proti slobodnej vôli. Obidve sú to absolútne metafyzické doktríny, presahujúce oblasť myslenia, ktorá sa dá vedecky preveriť. Ako sme videli, pre vedu je rozhodujúce hľadanie príčinných zákonov; z praktických dôvodov musí človek, zaujatý vedou, siahnuť po determinizme ako pracovnej hypotéze. Nič ho nenúti uznať existenciu príčinných zákonov – okrem prípadu, keď ich zistil; opak by bol nerozumom. Ešte väčšmi nerozumné by bolo povedať, že pozná oblasti, kde kauzálne zákony nepôsobia. Takéto tvrdenie by bolo nerozumné teoreticky aj prakticky; teoreticky preto, lebo na také tvrdenie nikdy nemôžeme vedieť dosť; prakticky preto, lebo presvedčenie, že niekde neplatia kauzálne zákony, odrádza od ich hľadania a môže viesť k ich neobjaveniu. Tato dvojitá nerozumnosť mi pripadá ako vlastnosť tých, čo považujú znalosti o atómoch za nie úplne deterministické a tých , čo dogmaticky veria na slobodnú vôľu. Pri stretnutí takých dvoch protirečivých dogmatizmov má veda ostať čisto empirická – nič netvrdiť ani nepopierať väčšmi, ako je zaručené uznanými dôkazmi.

Večné kontroverzie typu sporu medzi determinizmom a slobodnou vôľou vzchádzajú z konfliktu dvoch silných, no logicky nezmieriteľných vášní / zápalov. Determinizmus má výhodu, že objav kauzálnych zákonov dáva moc / silu; napriek sporu s teologickými predsudkami sa veda akceptuje, pretože dáva moc. Viera, že beh prírody je pravidelný, dáva tiež pocit bezpečnosti; umožňuje nám do určitej miery predvídať budúcnosť a vyhnúť sa nepríjemným udalostiam. Keď sa choroby a búrky pripisovali vrtošivým diabolským silám, boli oveľa strašnejšie ako dnes. Tieto motívy viedli ľudí k tomu, že si zaľúbili determinizmus. No kým ľudia majú radi svoju moc nad prírodou, nepáči sa im, keď má príroda moc nad nimi.

Ak sú nútení veriť, že ešte prv než existovala ľudská rasa, pôsobili zákony, ktoré následkom slepej nutnosti vytvorili nielen muža a ženu vo všeobecnosti, ale vybavili ich všetkými ich vlastnými mániami, predovšetkým schopnosťou povedať a robiť v jednej chvíli to, čo práve hovoria a robia – vtedy sa cítia zbavení svojej osobnosti, zbytoční, nedôležití, otroci okolností, neschopní zmeniť čo len nepatrne úlohu, ktorú im príroda pripísala už na začiatku. Niektorí sa pokúšajú uniknúť z tejto dilemy predpokladom slobodnej vôle u ľudí a determinizmu všade inde, iní dômyselnými pokusmi zmieriť slobodnú vôľu a determinizmus. V skutočnosti nemáme dôvod prijať jednu alebo druhú hypotézu, ale ani predpokladať, že pravda, nech je akákoľvek, je vstave zlúčiť príjemné stránky obidvoch hypotéz, alebo že sa dá zmeniť / modelovať podľa našich prianí.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Chapitre VI – Determinisme, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: 7. kapitola: Mysticisme, ZH 82. Predošlé kapitoly boli v číslach 76-80)