Kendal Nezan

Bez dohody o sankciách nazývaných „inteligentnými“ proti Iraku predĺžila Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov začiatkom júla t. r. dohodu „Nafta za potraviny“, z ktorej ťaží kurdské územie v Iraku pod medzinárodnou vojenskou ochranou, o päť mesiacov.

Spojené štáty hľadajú odpoveď na kritiky embarga proti Iraku, ktoré postihuje väčšmi kurdské obyvateľstvo ako jeho vládu. Ako však mobilizovať susedov Bagdadu proti prezidentovi Saddamovi Husseinovi, keď arabská verejná mienka je rozjatrená izraelskou okupáciou v Palestíne?

Pred desiatimi rokmi sa západné veľmoci rozhodli vytvoriť „chránenú zónu“, aby umožnili asi dvom miliónom Kurdov, ktorí ušli pred silnou irackou ofenzívou z Iraku do Turecka, vrátiť sa domov. Opierali sa pritom o rezolúciu č. 688 BR o humanitárnom zasahovaní do vnútorných vecí štátov, prijatú v apríli 1991 na iniciatívu Francúzska. Územie meria asi 40.000 km? a žije na ňom 3,5 milióna Kurdov. Jeho ochranu zabezpečuje zo základní v Turecku letectvo viacerých štátov; do r. 1995 tam pôsobila aj francúzska letka.

Pôvodným cieľom západných veľmocí bolo uľahčiť svojmu tureckému spojencovi situáciu spojenú s príchodom stotisícov kurdských utečencov z Iraku do tureckého Kurdistanu. Intervencia sa začala tri mesiace po skončení golfskej vojny a Bagdad nemal silu odporovať; v októbri 1991stiahol civilnú správu z troch gubernií – Duhok, Erbil a Sulejmania – chránenej zóny a prestal platiť platy a penzie úradníkov, ktorí sa rozhodli ostať. Pod tlakom Ankary, ktorá sa bála vzniku autonómneho kurd-ského štátu, Západ však nechcel ani sám vziať na seba zodpovednosť za túto populáciu vytvorením špecifickej administrácie ako napr. pre Kosovo v r. 1999, ani favorizovať vznik ozajstnej regionálnej kurdskej vlády.

* * *

Ich posolstvo bolo zreteľné: keď sa Kurdi vrátia domov, budú chránení proti útokom irackej armády, ale musia sa starať sami o seba a rekonštruovať svoju devastovanú vlasť. Po tridsiatich rokoch vojny stáli Kurdi pred náramnou výzvou: spravovať kraj veľký ako Švajčiarsko, kde bolo 90 % z 5000 dedín a okolo 20 miest skoro zbúraných, so zničenou ekonomickou štruktúrou, zamínovanými poliami a rozohnaným roľníctvom. 80 % aktívnej populácie bolo bez zamestnania. Okrem toho Bagdad odpojil kurdské územie od štátnej elektrickej siete a na naftu a benzín uložil embargo.

Zmierenie pohnevaných bratov

Za takéhoto chaosu museli Kurdi improvizovať. Spočiatku vládol Jednotný front Kurdistanu, zlučujúci 8 miestnych politických strán; už v máji 1992 organizoval voľby. Demokratická strana Kurdistanu (DSK) Massouda Barzaniho dostala 51 % hlasov, Vlastenecká únia Kurdistanu (VÚK) Jalala Talabaniho 49 %. Asýrsko-chaldejská (kresťanská) menšina s počtom asi 30.000 ľudí zvolila 5 poslancov. Ostatné strany nedosiahli prah 5 % a nedostali sa do parlamentu – komunisti, socialisti, islamisti atď., ale aj tak sa zúčastnili vlády národnej jednoty.

Vláda dúfala, že západné štáty skoro uznajú tieto demokratické inštitúcie a budú Kurdov finančne podporovať, no sklamala sa. Zveličujúc hrozbu vzniku kurdského štátu sa Ankara, Damask a Teherán spojili a štvrťročne konali schôdzky „pozorujúc vývoj situácie v severnom Iraku“. Ani USA, ani európske štáty nepodporili mladú demokraciu, aby si nepohnevali tureckého spojenca.
Prvé skúsenosti boli pre dvojité embargo, iracké a medzinárodné, a pre absolútny nedostatok finančných prostriedkov bolestne neúspešné. Spor o rozdelenie toho mála, čo vynášalo clo, viedol v máji 1994 k ozbrojenému konfliktu medzi DSK a VÚK, do ktorého prilievali olej aj susedia. Do r. 1997 bolo do tritisíc mŕtvych a desaťtisíce utečencov. Až vtedy obe strany uznali, že vojensky ani jedna neporazí druhú a že rovnováha síl v tejto oblasti (Turecko, Irán, Irak) neumožní hegemóniu jednej politickej sily: uzavreli teda prímerie a v septembri 1998 podpísali Barzani a Talabani pod záštitou M. Albrightovej dohodu o konci nepriateľstva a budúcej mierovej spolupráci:

Barzani dosiahol uznanie svojho víťazstva v legislatívnych voľbách a jeho ústavných dôsledkov pri tvorbe vlády a príprave nových volieb. Talabani dostal prísľub pridelenia časti štátnych colných príjmov. Od tých čias sa konalo asi šesťdesiat schôdzí, ktoré umožnili priblížiť názory DSK a VÚK a žiť v mieri.

Irackí Kurdi sa pokúsili o niečo im celkom nové: o decentralizovanú administratívu územia, chráneného západným letectvom, rozdelenú na Sever a Juh. Severná oblasť je bohatšia a lepšie vedená; v Erbile má koaličnú vládu pod vedením DSK, ale s tretinou členov z iných formácií (asýrsko-chaldejskej a yézidskej) a nezávislých. Asi 70 % rozbúraných dedín a miest sa vraj už podarilo rekonštruovať, rovnako aj cesty a telekomunikácie. Technické služby (zdravotníctvo, školstvo, transporty a energia) oboch zón spolupracujú.

V severnej zóne je 1 950 škôl a prakticky všetky deti chodia do školy, kolégií a niekoľkých lýceí. Existujú dve univerzity (v Duhoku a Erbile) s fakultami filozofickou, exaktných vied, medicíny a práva. Podľa učebného predmetu sa prednáša kurdsky, arabsky alebo anglicky; primárne a sekundárne školstvo je, samozrejme, kurdské. Študenti majú k dispozícii slušné internáty a profesori okrem služobného bytu plat asi 140 dolárov na mesiac (sedemkrát viac ako ich irackí kolegovia).

Juh diriguje VÚK, ale vo vláde sú aj tu aj nezávislí a zástupcovia malých strán. Spolu je vyše 360 000 žiakov na 1 677 školách a lýceách a 3 500 poslucháčov na univerzite v Sulejmanii. Ľudová škola tu ešte nie je všade povinná pre chlapcov aj dievčatá.
Prioritné postavenie medzi úlohami miestnych orgánov má zdravotníctvo. Pokiaľ je súčasťou verejných služieb, je zdarma. Nemocnice boli obnovené a vybavené moderným zariadením, nakúpeným pre embargo často na čiernom trhu. Tento je zodpovedný nie za nedostatok, ale za zlú kvalitu liečiv, dovážaných cez Irán a Turecko.

Bezpečnosť v mestách zabezpečuje polícia formovaná na dvoch akadémiách a dve ďalšie centrá formujú dôstojníkov budúcej profesionálnej armády vzchádzajúcej z gerily (pašmergovia). Kurdský parlament ako aj odvolací súd sídlia v Erbile.

Kurdská obnova sa manifestuje ešte silnejšie v kultúrnej oblasti. Tri denníky a asi 130 týždenníkov hasia smäd obyvateľstva po informáciách a vedomostiach. Píšu o všetkom od literatúry po kino, od histórie po počítače. Tucet televíznych staníc má programy pre všetky typy divákov; dve vysielajú aj cez satelit pre kurdské komunity na Blízkom východe a v Európe. Parabolické antény umožňujú záchyt medzinárodných staníc, zakázaných v Iraku aj v Iráne. Pribúda internetových kaviarní … V stánkoch dostať noviny všetkých zameraní vrátane orgánov bagdadského režimu. Asýrsko-chaldejská a turecká menšina majú 14, resp. 9 škôl so svojím vyučovacím jazykom, ako aj rozhlasové a televízne stanice.

Kurdov yézidského vyznania ich moslimskí susedia často utláčali a urážlivo volali „ctiteľmi diabla“; dnes môžu voľne praktizovať svoje náboženstvo na svojich kultových miestach.

V povedomí spoločnosti sa zdôrazňuje úloha žien, a to najmä v boji proti zneužívaniu moci islamistami, podporovanými z Iránu, a proti kultúrnym archaizmom (vraždy neverných žien). Pod vplyvom interných faktorov ale aj kvôli pritiahnutiu záujmu západnej verejnej mienky sa kurdský politický systém mení. Štartoval zameraný na model jednotnej štátnej strany, no vyvíja sa smerom k pluralitnej demokracii. Už len jeho historickí šéfovia ozbrojeného boja za slobodu sa nevedia rozhodnúť stať sa obyčajnými občanmi, resp. volenými poslancami s mocou vyplývajúcou len z ich mandátu.

Cesty, školy, byty …

Autonómny Kurdistan sa teší určitej prosperite na základe príjmov podľa rezolúcie ONS č.986, zvanej „Nafta za potraviny“. To sa týka 13 % irackého príjmu za naftu, ktoré dostávajú tri kurdské gubernie pod medzinárodnou ochranou. Používanie finančných prostriedkov vedie deväť špecializovaných agentúr OSN v Kurdistane: identifikujú a financujú projekty v oblasti školstva, zdravotníctva, bytov, opravy infraštruktúr a dodávok vody pre premiestnené obyvateľstvo. Potravinový program zabezpečuje Kurdom tie isté dávky potravy ako majú ľudia v ostatnom Iraku. Kurdská samospráva pomáha pri príprave projektov, zaisťuje bezpečnosť agentúr OSN, a bezodplatne im dáva k dispozícii sklady a technické služby. Agentúry OSN konajú a financujú „v mene irackej vlády“, ktorá nie je prítomná, ale jej súhlas z Bagdadu musí prísť – hoci to niekedy trvá vyše roka.

Od r. 1997 dostala kurdská autonómna oblasť 4,9 miliárd dolárov, z toho boli použité tri a ostatok čaká na deblokovanie po schválení projektov. Táto manna začína niesť ovocie. Krajina sa stala rozsiahlym staveniskom, na ktorom sa stavajú cesty, školy, knižnice, sociálne byty, štadióny, parky, továrne a dielne atď. Životné podmienky obyvateľstva sa citeľne zlepšujú.
Verejná správa sa financuje hlavne z colných poplatkov za rozličný tovar prevážaný nákladnými autami z Turecka a Iránu do Iraku a naopak. Ochrana naftovodu Kirkuk-Yumur-Talik a transport nafty po cestách donáša aj devízy. Oživeniu miestnej ekonómie veľmi pomohlo premenenie pohraničných oblastí na bezcolné pásma, odkiaľ sa iracké a iránske trhy zásobujú bežným tovarom a najmä cigaretami. Príjmy z týchto obchodov platia verejnú správu – asi 250 000 civilných zamestnancov a 30 tisíc osôb starajúcich sa o bezpečnosť – s ročným rozpočtom okolo 230 miliónov dolárov. Centrálna kurdistanská banka má na starosti stabilitu kurdského dolára pri kurze asi 18 kurdských dolárov za 1 USD, čo je asi stokrát viac ako pre iracký dolár.

Po prvý raz od sto rokov spravujú Kurdi už pomerne tak dlho časť svojho historického územia. Vcelku to robia dobre a to dáva nádej 25 až 30 miliónom Kurdov žijúcich rozptýlene v Turecku, Iráne, Iraku a Sýrii. Budúcnosť však je aj tak neistá. Oblasti Kirkuku, Sinjaru a Kanakinu, veľmi bohaté na naftu, kde žijú asi 2 milióny Kurdov, ostávajú pod nadvládou irackého režimu, podliehajú násilnej arabizácii a žijú v biede, ktorá nenecháva vyschnúť prúdy exodu smerom do Európy.

Zmierenie dvoch hlavných kurdských politických strán nie je totálne. Ich aktuálna spolupráca nebráni občasným šmykom a prebudeniam starých démonov. Okrem toho napriek zárukám dobrého susedstva a ekonomickej spolupráce, daných susedným štátom, tieto na základe početne silných kurdských menšín na svojom území neprestávajú dopúšťať sa akcií destabilizujúcich autonómny Kurdistan. Tento nemôže prežiť bez anglo-americkej vzdušnej ochrany a bez oných 13 % irackých príjmov z predaja nafty podľa rezolúcie č. 986 OSN. Každá snaha o revíziu sankcií proti Iraku musí teda obsahovať garanciu ochrany Kurdov a pridelenia nevyhnutných finančných prostriedkov – inakšie hrozí nová humanitárna katastrofa, predčasný koniec tejto žiarivej kurdskej jari.

Prameň: Kendal Nezan, „Fragile printemps kurde en Irak“, Le Monde diplomatique, č. 569, s. 9, august 2001.