Obsah všetkých vydaných čísel

číslo 1 Prvé tlačené číslo ZH bol vydané v jeseni 1998
Číslo 2
Číslo 3

Koniec všeobecných ľudských práva

Roy W. Brown

Posledných jedenásť rokov Organizácia islamskej konferencie (OIC), reprezentujúca 57 islamských štátov, škrtila Všeobecnú deklaráciu ľudských práv – včera, 28. marca 2008, ju definitívne zabila.

S podporou svojich spojencov, medzi nimi Čínou, Ruskom a Kubou (nevie sa veľa o ich obrane ľudských práv) sa islamským štátom podarilo presadiť dodatok k Rezolúcii o slobode prejavu, ktorý postavil celý koncept na hlavu. Teraz bude možné, aby špeciálny spravodajca (rapporteur) pre slobodu prejavu referoval o „zneužití” tejto najcennejšej slobody niekým, kto sa opováži, napríklad, vysloviť sa proti zákonom podľa šarije, ktoré žiadajú, aby sa ženy za cudzoložstvo kameňovali k smrti, aby sa mladíci vešali za homosexualitu, alebo pripúšťajú, aby dievčatá boli nútené do manželstva vo veku deväť rokov, ako sa deje v Iráne.

Bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan videl výstražný nápis na stene už pred tromi rokmi, keď vravel, že stará Komisia pre ľudské práva „sa stáva pri svojej práci príliš politickou a príliš selektívnou”; a že postupná reforma po krokoch tu nebude stačiť. Bolo treba úplne odstrániť starý systém a nahradiť ho niečím lepším. Myslelo sa, že Rada pre ľudské práva bude týmto novým štartom; Rada, ktorej členovia budú čestne podporovať a v prípade potreby budú ochotní brániť princípy Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

No od svojho vzniku v júni 2006 sa Rada pre ľudské práva nezmohla na odsúdenie krikľavého porušovania ľudských práv v Sudáne, Bielorusku, Iráne, Saudskej Arábii, Číne a inde; pričom opakovane odsudzovala Izrael a len Izrael.

Po troch rokoch sa Annanove sny rozpadli a Rada pre ľudské práva stojí na pranieri, pretože nie je schopná plniť svoju hlavnú úlohu: podporu a ochranu ľudských práv. Táto Rada včera v Ženeve umrela a s ňou umrela Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorej šesťdesiate narodeniny budeme oslavovať 10. decembra tohto roku.

Bol to posun v rovnováhe síl v systéme OSN ako pri zemetrasení. Vyše desať rokov napínali islamské štáty svoje svaly. Včera udreli. Nebude existovať nijaká zámienka, aby Rada pre ľudské práva mohla brániť ľudské práva. Morálne vedenie systému OSN prešlo od štátov, ktoré po skončení druhej svetovej vojny založili OSN vyznávajúc princípy rovnosti, osobnej slobody a vlády zákona, na islamské štáty, ktoré vyznávajú úzkoprsý stredoveký svetonázor, charakterizovaný výlučne povinnosťami človeka voči Alahovi, a na ich súputníkov, štáty, ktoré vidia svoje budúce ekonomické a politické záujmy najlepšie zabezpečené svojím spojenectvom s islamskými štátmi.

Včerajší útok islamistov viedol Pakistan a mal jemnosť noža s tenkou čepeľou nehlučne sa vnárajúceho pod rebrá Rady pre ľudské práva. Na prvý pohľad sa dodatok k rezolúcii o obnove mandátu špeciálneho spravodajcu pre slobodu prejavu môže zdať rozumný. Predpisuje, aby špeciálny spravodajca

„… podal správu o prípadoch, keď zneužitie práva slobody prejavu predstavuje akt rasovej alebo náboženskej diskriminácie …”

Kanada bojovala dlho a tvrdo na čele sponzorov tejto rezolúcie za obnovu mandátu špeciálneho spravodajcu, ale toto bolo pre ňu veľa. Medzinárodne uznané hranice slobody prejavu sú do podrobností uvedené v článku 19 legálne záväznej Medzinárodnej dohody o civilných a politických právach; v úvode k rezolúcii je o nich zmienka. Ak zneužitie slobody prejavu poškodí niečiu slobodu náboženstva, spadá to do právomoci špeciálneho spravodajcu pre slobodu náboženstva. Pridávať to teraz sem je zbytočná duplicita a „ … žiadať, aby špeciálny spravodajca referoval o zneužití (tohto práva), stavia mandát na hlavu. Miesto toho, aby podporoval slobodu prejavu, špeciálny spravodajca bude policajne sledovať jej výskyt a formy … Ak bude tento dodatok prijatý, odvolá Kanada svoju podporu hlavnej rezolúcie.“

Kanadské stanovisko zopakovali viaceré delegácie, medzi nimi napr. India; mali námietky proti zmene zamerania z obrany na obmedzenie slobody prejavu. Európska únia, Spojené kráľovstvo (hovoriac aj za Austráliu a Spojené štáty), India, Brazília, Bolívia, Guatemala a Švajčiarsko odvolali svoj súhlas s hlavnou rezolúciou, keď prešiel dodatok. Z pôvodných 53 podporovateľov odpadlo vyše dvadsať.

Dodatok bol prijatý 27 hlasmi proti 15 pri 3 zdržaniach sa hlasovania.

Delegát Srí Lanky jasne uviedol dôvody, prečo podporil dodatok: „Ak dáme do poriadku určité veci, keď sú ešte malé, predídeme ich násilnému prejednávaniu na uliciach našich obcí a miest.”

Inými slovami: Nedožadujte sa práva na slobodu prejavu, pretože vaši oponenti sa môžu stať násilnými. Je to po prvý raz v šesťdesiatročnej histórii bloku ľudských práv v rámci Spojených národov, čo bolo základné ľudské právo obmedzené len kvôli možnej násilnej reakcii nepriateľov ľudských práv.

Takže násilie, ktoré sa rozhorelo ako reakcia na dánske karikatúry, je Radou ospravedlnené – slobodu prejavu karikaturistu bolo treba zregulovať. A Theo van Gogh si môže byť sám vinný za svoju smrť.

Sloboda prejavu je to — jediné — právo, ktoré nám umožňuje odhaliť, iným oznámiť a odsúdiť zneužívanie všetkých iných práv. Bez slobody prejavu a slobody tlače dávame zelenú diktatúre a znemožňujeme odhaľovanie korupcie, neschopnosti, nespravodlivosti a útlaku.

No nech je sloboda prejavu akokoľvek dôležitá pre nás, čo žijeme na Západe, jej všetko prevyšujúcu dôležitosť pre tých, čo žijú pod diktatúrou islamských zákonov, osvetlila odvážna skupina 21 mimovládnych organizácií z islamských štátov výzvou vzoprieť sa dodatku k rezolúcii. Možno ju nájsť na adrese: http://www.article19.org/pdfs/press/petition-hrc.pdf .

Znie to neuveriteľne, ale po hlasovaní o dodatku sa v Rade chaos ešte rozmohol. V poslednej chvíli ohlásila Kuba ústny dodatok, čo bolo zrejme v rozpore s procedurálnymi pravidlami. Keď mala Kanada námietky, prezident to nepripustil. Keď sa Slovinsko pokúsilo – v mene Európskej únie – intervenovať v prospech jedného prejednávaného bodu a žiadalo desaťminútové prerušenie, nebralo sa to na vedomie. Keď sa pokúsilo protestovať proti ďalšiemu bodu, odmietol mu to právo Egypt a jeho protest vyhral.

Keď sa hlasovalo o hlavnej rezolúcii, bola prijatá 32 hlasmi, nikto nebol proti a 15 členov sa zdržalo hlasovania.

Komunita mimovládnych organizácií si musí teraz dobre premyslieť, akému cieľu môže v budúcnosti slúžiť jej spolupráca s Radou pre ľudské práva, resp. zápas o hodnoty, ktoré sa už neuznávajú v rámci OSN. Osobne som sa posledných päť rokov angažoval v Komisii pre ľudské práva a v Rade, ale vidím malý úžitok z pokračovania v tejto angažovanosti. Naše dobre podložené stanoviská sú ignorované, naše vystúpenia sú prerušované opakovanými irelevantnými volaniami k poriadku; nepodporujú nás ani západné delegácie, ktoré – hrôza! – nehlasovali ani proti dnešnej komédii, ale sa len zdržali hlasovania.

Včera umrela Všeobecná deklarácia ľudských práv. Kto vie, kedy, a či vôbec, bude môcť byť raz obnovená.

Zvykol som sa čudovať, čo si myslia o svojom pôsobení v Rade pre ľudské práva štáty, ktoré považujú za potrebné zabíjať ľudí, ktorí zmenia svoje náboženstvo. Teraz to viem.

Ako oblátka tenké zdanie medzinárodného súhlasu o podpore a ochrane ľudských práv je konečne odhalené ako to, čo je – ako zdanie. Ukazuje sa, že nasleduje nevyhnutný rozpad ľudských práv. Iste pokročí dopredu Islamská charta ľudských práv (rozumej „Povinnosti voči Alahovi”) a s ňou súbežne aj Islamská rada pre ľudské práva. No OIC bude naďalej členom a bude ovládať Radu pre ľudské práva Spojených národov, čím zabezpečí jej pokračujúcu kastráciu a úpadok do úplnej bezvýznamnosti.

Päť mesiacov predtým, čo ho a viac ako 20 kolegov zabila bomba teroristu v Bagdade, napísal vtedajší vysoký komisár pre ľudské práva, Sergio Vieira de Mello:

„Členstvo v Komisii pre ľudské práva musí so sebou niesť zodpovednosť. Čakám, kedy príde čas, že si Komisia vypracuje kód smerníc na prijatie za člena Komisie a kód správania sa pre členov, ktorí už Komisii slúžia. Veď Komisia pre ľudské práva má voči ľudstvu určité povinnosti a jej členovia musia byť príkladom uznávania medzinárodných noriem ľudských práv – v praxi aj v zákonoch…“

Štáty, ktoré majú ozajstný záujem o ľudské práva, by mali okamžite opustiť Radu pre ľudské práva a ostať mimo nej do tých čias, kým všetky jej členské štáty a kandidáti na členstvo uznajú svoje povinnosti a pustia sa do vylučovania takých členských štátov, ktoré boli zapísané do zoznamu štátov majúcich problémy s ľudskými právami a nedajú si doma veci do poriadku do určitého rozumného termínu. Ak sa tak nestane, nedá sa lepšie si uctiť pamiatku na Sergia de Mello ako vytvoriť alternatívnu organizáciu – Kofi Annanovu organizáciu chcejúcich – ktorej členovia príjmu de Mellove smernice pre kód správania – a kedykoľvek vydajú z nich účty.

V Ženeve 29. marca 2008

*  *  *

Roy W. Brown je hlavný reprezentant IHEU (International Humanist and Ethical Union – Medzinárodná humanistická a etická únia) pri Rade pre ľudské práva OSN v Ženeve.

*  *  *

Prameň: http://iheu.org/node/3123

Preložil Rastislav Škoda