Martin Gardner

Meno Kristus znamená po grécky mesiáš. V biblii čítame, že keď Samaritánka pri Jakubovej studni povedala Ježišovi: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus …“, Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ (J 4, 25-26). Kresťania vždy predpokladali, že bol práve toto. Židia oných čias s tým, pravdaže, nesúhlasili. Veď nakoniec Ježiš neobnovil moc a vládu Židov a nepriniesol na svet mier a spravodlivosť.

V priebehu storočí po Kristovej smrti spústy Židov v Európe o sebe tvrdili, že sú sľúbený mesiáš, alebo ich zaňho považovali ich stúpenci. História týchto falošných mesiášov je podrobne spracovaná v sedemstránkovom článku „Mesiáši (Pseudomesiáši)“ v Encyclopaedia of Religions and Ethics, zv. 8, od Alberta Hyamsona. Pozrime sa bližšie na najchýrečnejšieho z nich, ktorý sa volal Sabataj Sebi (niekedy sa píše aj Šabetaj Zevi) a vyvolal najväčšie mesiášske hnutie v dejinách židovstva.

Narodil sa v tureckej Smyrne, dnešnom Izmire, ako syn španielskeho úradníka jednej britskej obchodnej spoločnosti. Presné dátum narodenia sa nevie, ale pravdepodobne to bolo r. 1626. Ako mládenec bol veľmi šikovný a inteligentný, a mal pekný spevavý hlas.

Medzi európskymi Židmi bola za tých čias, keď veľmi trpeli prenasledovaniami, rozšírená viera, že skoro sa objaví mesiáš, ktorý ich privedie späť do ich vlasti. Mladý Sabataj sa najprv pohrúžil do Kabaly a jej numerológie. S pomocou otca získal postupne presvedčenie, že sám nie je nikto iný ako tento prisľúbený pomazaný mesiáš. Netrvalo dlho a jeho strhujúce kázne mu získali veľký počet nadšených stúpencov, ktorí dostali meno sabatajánci.

V 1650-tych rokoch však tureckí rabíni označili Sabataja za kacíra, exkomunikovali ho a vyhnali ho zo Smyrny. V Salonikách, kde pokračoval vo svojich kázniach, ho čakal rovnaký osud a aj odtiaľ ho vyhnali. No vyhnanstvá len zvyšovali počet a nadšenie jeho stúpencov. Medzitým sa dvakrát oženil a rozviedol. A tu naraz Sára, prekrásna Poľka v ďalekom Poľsku, vyhlásila, že jej sám Boh povedal, že sa má stať nevestou mesiáša. Sabataj sa to dozvedel, poslal po ňu, prišla a r. 1664 mali v Kahýre svadbu.

Po niekoľkoročnom putovaní po oriente, kázaní a získavaní stúpencov, v r. 1665 sa Sabataj vrátil do Smyrny a verejne o sebe vyhlásil, že je mesiáš: prijali ho s ohromným nadšením. Asi polovica ortodoxných židov tých čias bola presvedčená, že je židovský kráľ, ktorý ich privedie späť do Svätej zeme. Jeden z jeho oddaných žiakov, Natan Levi z Gazy, prevzal na seba úlohu Eliáša a vyhlásil, že Sabataj je skutočný záchranca Izraela a že rok 1666 je začiatok mesiášskeho veku.

Naraz však dochádza k prekvapujúcemu obratu. Turecký sultán nechá Sabataja v Konštantínopole zatknúť, vrhne ho do reťazí a odsúdi do väzenia. Potom ho postaví pred voľbu: alebo prestúpenie na islam, alebo poprava. Sabataj a jeho žena spoločne konvertujú na islam.

Desaťtisíce prívržencov Sabataja boli zdrvení. Jedenáste vydanie Britskej encyklopédie o tom píše, že „sabatajánci reagovali pocitom hanby a zúfalstva.“ Knihy a listy falošného mesiáša sa začali vo veľkom páliť a jeho meno bolo zo židovskej histórie tak dokonale vytrené, ako keby nebol nikdy existoval. Dnešní vedci sa zhodujú v názore, že tento výnimočný muž trpel na maniacko-depresívne záchvaty; v maniackych stavoch vyžaroval veľkú charizmu, no často sa choval bizarne.

Po prestupe na islam prijal Sabataj meno Aziz Mehmed Effendi a založil „dönmeh“ (po turecky odpadlík), výstrednú moslimskú sektu, kombinujúcu mohamedánsku teológiu so židovskou vierou a s jej obradmi. Po smrti Sáry r. 1674 si vzal za ženu istú Ester. Nakoniec bol však vypovedaný do Dulcigna v dnešnej Juhoslávii, kde r. 1676 zomrel.

Malý počet Sabatajáncov naďalej uctieval jeho meno. Ich posledný vodca bol Jankiev Lebowicz, poľský šarlatán, ktorý neskôr prijal meno Jakob Frank. Narodil sa r. 1726 ako syn poľského rabína a tvrdil o sebe, že je reinkarnáciou Sabataja. Získal určitý počet prívržencov, nazývaných frankistami, no jedného dňa aj s nimi prestúpil na ruský ortodoxný katolicizmus! R. 1760 ho vo Varšave zatkli, obžalovali z kacírstva a strávil 13 rokov vo väzení. Po prepustení sa začal predstavovať ako barón von Offenbach. Podľa Hastingsovej Encyclopaediae „žil uznávaný až do r. 1791 v rozličných hlavných mestách obklopený veľkým počtom priateľov a v bohatstve získanom od pobláznených prívržencov.“ Po jeho smrti viedla frankistov jeho dcéra Eva ako ich „svätá kňažka“ až do svojej smrtí r. 1816. K úplnému zániku sekty došlo až okolo r. 1900.

Od tých čias bolo veľa falošných mesiášov, ale ani jeden nezískal také široké uznanie ako Sabataj, muž, ktorý neskôr dostal meno Falošný Mesiáš. Podrobnosti o jeho živote možno nájsť v už spomenutej Hastingsovej Encyclopaedii a na tridsiatich stranách ho opisuje Jewish Encyclopedia. Tam je aj sedemnásť strán o Jacobovi Frankovi. Nemecký životopis Sabataja napísal Josef Kastein; po anglicky vyšiel r. 1931 s názvom Messiah of Izmir. Israel Zangwill napísal brilantnú fikciu o živote Sabataja v knihe Dreamers of the Ghetto (Vysnené geto – 1948). Americká televízia mu venovala r. 1997 jeden diel seriálu Mystéria biblie a viackrát ho opakovala!

Aká je dnes situácia v otázke druhého príchodu Ježiša Krista a židovského očakávania mesiáša? Aj židovstvo aj kresťanstvo sa delia na tri skupiny. Fundamentalistickí kresťania pokračujú vo vyčakávaní svojho únosu do nebies hociktorý deň, no prv než sa terajší svet skončí. Konzervatívni kresťania, protestanti aj katolíci, nasledujú sv. Augustína pri posune Druhého príchodu na tak ďaleko do budúcnosti a s takým neistým zmyslom, že na to myslia len zriedka. Liberálni kresťania si už dávno priznali, že Druhý advent je len symbolom postupného ľudského pokroku. Julia Ward Howeová, unitárska kňažka, takto začína svoju veľkú Bojovnú hymnu Republiky: „Moje oči videli slávu prichádzajúceho Boha.“ Nemá však na mysli konkrétny návrat Krista. Pre ňu je Občianska vojna, ktorá viedla k potlačeniu veľkého zla, k zrušeniu otroctva, veľkým krokom na ceste k lepšiemu svetu. Dopredu, kresťanskí bojovníci I

Aj nábožní židia sa rozpadajú na takéto tri skupiny. Ortodoxní nasledujú Maimonidesa, ktorý napísal: „Pevne verím v príchod Mesiáša; kým mešká, očakávam ho každý deň.“  Konzervatívni židia posunuli dátum príchodu ďaleko do budúcnosti a o jeho význame sa vyjadrujú tak neurčito ako konzervatívni kresťania o druhom príchode svojho Krista. Pre reformistov je mesiáš len symbol nádeje, že raz bude svet bez vojen a veľkej nespravodlivosti. Teraz, keď Židia majú späť svoju vlasť aj politickú moc, je nepravdepodobné, že by pochabí hlásatelia typu Sabataja získali prívržencov na rozplamenenie svojej viery.

Napriek nekonečnému počtu falošných mesiášov v minulosti sa ultraortodoxní židia na celom svete nechajú periodicky počuť, že pravý mesiáš je už alebo medzi nami, alebo na ceste k nám a že budeme svedkami veľkých zázrakov. Rozpad sovietskeho komunizmu považovali za veľký znak toho, že sľúbený vykupiteľ je už na scéne.

Posledný prípad takého šialenstva prepukol r. 1992 v Izraeli. Jedna ultraortodoxná skupina menom Habad sa náhle rozhodla a vyhlásila, že v krátkom čase sa medzi nami vyjaví mesiáš. Po celom Izraeli nastavali veľkoplagáty s textom: „Priprav sa na príchod Mesiáša!“, rozdávali emblémy s takým textom, na autách svietili také nápisy. Celostránkový inzerát v New York Times upozorňoval: „Prišiel čas vášho vykúpenia.“

Habad je vetva lubavičského hnutia, nazvaného podľa ruskej dediny neďaleko Smolenska, kde to v osemnástom storočí začalo. A lubavičania sú súčasť hasidizmu. Prívrženci všetkých troch hnutí žijú hlavne v Izraeli a New Yorku.

A kto bol ten mesiáš, ktorého identitu sa habadisti chystali odhaliť? Nikto iný ako Menachem Mendel Schneerson (1902-1994), v tom čase okolo deväťdesiatročný rabín, žijúci v Brooklyne! Pochádzal z rodiny, ktorá už dvesto rokov plodí vodcov habadistov. Na celom svete ich je asi 200 000, z toho 30 000 v New Yorku a tam žil Schneerson ako svetový vodca.

Rabín Schneerson nikdy o sebe nepovedal, že je mesiáš, ale jeho neustále upozorňovanie, že mesiášsky vek je predo dvermi, ako aj slabé zapierame, že by on bol ten vyvolený, presvedčili izraelských habadistov, že mesiáš nemôže byť nikto iný ako on. Postavili mu dom v Kfar Habad na predmestí Tel Avivu, kde ich žije najviac. Hoci rabín Schneerson o svojom mesiášstve naďalej mlčal, jeho prívrženci v Izraeli boli stále viac a viac presvedčení, že rabín sa čoskoro vyjaví a presťahuje do Izraelu. Chýrny vykladač talmudu rabín Adin Steinsaltz vyhlásil, že Schneerson „je najpravdepodobnejšia osoba“ medzi t.č. žijúcimi, o ktorej sa môže ukázať, že je dlho čakaným vykupiteľom.

Iných ortodoxných židov tento rozruch rozhorčoval. Habadistické tvrdenia označovali za rúhanie. Elezier Schach, 96-ročný rabín, bol dlhé roky úhlavným nepriateľom Habadu a teraz vyhlásil, že Schneerson je duševne chorý, neverec a falošný mesiáš. Habadistov obžaloval, že jedia bravčovinu a iné jedlá, ktoré nie sú kóšer.

Rabín Schneerson bol malej postavy, mal veselé modré oči a veľkú snehobielu bradu: vyzeral ako Mikuláš na pohľadanie. Narodil sa na Ukrajine, inžinierstvo študoval v Berlíne a Paríži a skoro sa stal celosvetovým vodcom habadistických lubavičanov. Jeho Medzinárodná výchovná sieť so sídlom v Brooklyne je mocná a vplyvná organizácia s vlastnou sieťou televíznych a rozhlasových staníc a jej prvoradým cieľom je naprávať hriešnikov, t.j. presvedčiť tých, čo stratili vieru, aby sa vrátili do lona cirkvi. Hovorí sa, že ročne vyberú na členských príspevkoch okolo 100 miliónov dolárov.

Rabína Schneersona milovali všetci newyorskí Židia, aj keď konzervatívni a reformistickí židia brali jeho mesiášske tvrdenia za žart. Bol magnetický kazateľ a každú sobotu prichádzali tisíce obdivovateľov do jeho brooklynskej synagógy, aby ho vypočuli. Každá jeho kázeň sa publikovala a faxovala jeho prívržencom na celom svete. Súborné vydanie jeho kázní má vyše tridsať zväzkov.

V roku 1993 sa mánia okolo Schneersona v New York City ešte neutíšila. Brooklynská skupina Medzinárodné hnutie za príchod mesiáša uverejnila v New York Times v sobotu 29. augusta celostránkový inzerát s obrazom Schneersona a okolo neho veľkými písmenami text:

„Ctihodný vodca svetového židovstva, rabín Menachem M. Schneerson, lubavičský Rebbe Šlita, volá, že prišiel čas nášho vykúpenia a že mesiáš je na ceste.
Rebbe zdôrazňuje, že toto hlása ako proroctvo a vyzýva všetko ľudstvo, aby sa pripravilo na veľký deň vykúpenia najmä osobným zvýšením dobročinnosti.
Už dlhé roky nás Rebbe inšpiruje a nadchýna svojím vedením, múdrosťami a proroctvami. Teraz nám prorokuje, že je mesiáš na ceste k nám.
Riaďme sa podľa Rebbeho rady a pripravujme sa, pre naše dobro, na ten najväčší zo všetkých dní, na konečný cieľ diela B-h-.“

Myslím si, že spojovníky v slove Boh majú naznačiť, že v písanej hebrejčine neexistujú samohlásky.

Habadická viera, že Schneerson bol mesiáš, sa rozplynula v nič po jeho smrti následkom záchvatu mŕtvice. Dožil sa 92 rokov. Jeho pohrebu na Lubavičskom medzinárodnom centre v Brooklyne sa zúčastnili tisíce kvíliacich trúchliacich z celého sveta.

Prameň: Martin Gardner, „Mad Messiahs“, Skeptical Inquirer, 24/2, s. 12-13 a 30, marec 2000.

*  *  *

Tlač jasala nad správou o priznaní viny katolíckej cirkvi za chyby v minulosti a zdalo sa, že klíčia púčky nádeje. Treba sa však lepšie pozrieť na to, čo sa povedalo. Pápež vyriekol prosbu o odpustenie chýb Cirkvi v minulosti asi týmito slovami: „Veriaci sa navzájom odsudzovali a medzi sebou bojovali. Prosíme Ťa o kajúcnosť srdca, aby sa všetci veriaci navzájom pomerili. Zjednotení v spoločnom duchu majú …“ To značí, že sa pápež ospravedlňuje za chyby a zločiny, spáchané kresťanmi a niekedy aj v mene cirkví. Za cirkev sa však neospravedlňuje ani jedným slovom – vlastne ani nemôže, lebo cirkev je podľa jeho presvedčenia a náuky neomylná. Chyba lávky je v tom, že za vinu jednotlivých veriacich sú zodpovední oni sami; za to sa pápež nemá čo ospravedlňovať! Jeho úlohou by bolo bývalo ospravedlniť sa za cirkev ako takú, a to neurobil.

Okrem toho ostane táto prosba o odpustenie do tých čias pokrytectvom, kým cirkev 1. nezruší bezženstvo kňazov a rehoľníkov, 2. neodvolá dogmu o neomylnosti z r.1870 a 3. nezmení oficiálny titul pápeža „vicaríus Jesu Christi“, t.j. jediný zástupca Krista na zemí. Kým sa pápež nezriekne tohto nároku, nemôžu byť katolíci a evanjelici „zjednotení v jednom duchu“. – U. Köhrle a H.O.Langer v Süddeutsche Zeitung 18. 3. 2000.