Robert A. Baker

Parapsychológovia tvrdia, že jednou z foriem mentálneho vplyvu do diaľky je „cítenie pohľadu“, ktorý môže ovplyvňovať, pomáhať alebo škodiť. Prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že tento pojem je bežný vo všetkých kultúrach.

Typickým príkladom je žena sediaca za stolom. Naraz sa vzruší, na temene sa jej zježia vlasy a zacíti, že sa na ňu niekto díva – že je za ňou: obráti sa a naozaj, stojí tam druhá mladá žena a uprene na ňu hľadí. Takáto situácia sa opisuje veľmi často a preto je na mieste otázka: môže intenzívny pohľad pozorovateľa zasiahnuť ľudský nervový systém?

Podľa niektorých parapsychológov nielenže môže, ale to robí, ako to vraj dokázali viaceré laboratórne štúdie. No rovnaký počet štúdií prišiel k opačnému záveru. Takže situácia je taká, že len prívrženci ESP (mimozmyslového vnímania, aj PSI alebo jednoducho psí) veria na účinnosť pohľadu, kým skeptici sú aj v tomto ohľade nenapraviteľní pochybovači. Táto skutočnosť by do určitej miery mohla svedčiť v prospech teórie o „efekte experimentátora“, t.j. o ovplyvnení výsledku pokusu prítomnosťou bádateľa – ale to, otázkou ako?, veci len pridáva na mysterióznosti.

Najhlasnejším zástancom tohto tvrdenia je britský biológ Rupert Sheldrake so svojou knihou „Sedem pokusov, ktoré môžu zmeniť svet: návod na do-it-yourself (urob si to sám) pre revolučnú vedu“ (Riverhead Books, New York, 1995). Hlása, že naše mysle nielenže „siahajú mimo nášho tela, ale môžu aj pôsobiť na to, na čo sa dívame.“ Môže mať pravdu, že o pocite zacítenia pohľadu sa bežne hovorí vo všetkých ľudských spoločnostiach a že v Európe aj v Amerike našiel až 80 % ľudí tvrdiacich, že počuli o mnohých takých prípadoch a že aj sami zažili skúsenosť zacítenia upreného pohľadu. Dodáva, že sa to prijíma ako téma nespočetných románov sciencefiction a hrá dôležitú úlohu vo vzťahu ľudí a ich domácich zvierat. Pridáva to tomu tvrdeniu na dôveryhodnosti? v mysli skeptika nie. Kým parapsychológ dôvodí, že je to prastará schopnosť primitívnych ľudí, slúžiaca im v dávnych dobách na varovanie pred hroziacim nebezpečenstvom od divých zvierat, skeptik to považuje za poveru alebo odpoveď na veľmi slabý signál z okolia, ktorého zdroj sa nedá ľahko identifikovať. Keď sme napríklad v tmavej miestnosti a zrazu cítime prítomnosť nejakej osoby, niekoho – nevidíme ho, ani nepočujeme, – môže byť príčinou jeho parfum, telesná teplota alebo pohyb vzduchu: nepatrné fyzikálne podnety z okolia, ktoré za normálnych okolností nevnímame – a nie nejaké „psychické“ alebo peranormálne vlastnosti či schopnosti.

Baker urobil dva jednoduché pokusy. V prvom sa uprene zahľadel na 40 osôb počas priemerne 8,6 minúty, keď jedli, čítali alebo sa dívali na obrazovku počítača či televízie. Potom sa ich spýtal, či vedeli, že sa na nich niekto díval. Tridsaťpäť odpovedalo rozhodne „Nie“ a u piatich boli prijateľné dôvody mať za to, že to nevedeli, aj keď dvaja tvrdili opak a traja udali, že „niečo sa im nepozdávalo“. Ti dvaja napr. povedali, že vedia, že ich niekto stále špehuje a jeden to zvaľoval na FBI alebo mimozemšťanov. Druhý o sebe povedal, že

„keďže má výrazne vyvinutú schopnosť mimozmyslového vnímania, a vždy vie, čo druhí ľudia myslia a robia, samozrejme cítil, že sa naňho dívam.“

Ani jeden z týchto dvoch však nevedel udať, kde asi stál ten, čo ho v priebehu pokusu pozoroval; to zvyšuje pravdepodobnosť, že nevedeli ani o prítomnosti pozorovateľa, ani o jeho uprenom pohľade ne nich. Preto boli výsledky týchto piatich pokusov z hodnotenia vyradené. Dôležité je, že všetkých 35 negatívnych subjektov sa v celom priebehu pozorovania intenzívne venovalo svojej činnosti a ani na okamih sa z nej nevytrhlo.

V druhom pokuse sedeli študenti pri stole za jednosmerným sklom a dívali sa na nich dvaja experimentátori, päťkrát po jednej minúte v priebehu dvadsiatich minút. Študenti vedeli, na akom pokuse sa zúčastňujú. Ich úlohou bolo pokúsiť sa povedať, kedy sa na nich niekto díval a ako si tým boli istí. Ani jeden z päťdesiatich nebol schopný udať správny čas. Štatisticky bola stredná presnosť ich uhádnutia 1.24 a pre náhodné uhádnutie z piatich možností by bola 1.25.

Baker uzatvára, že bude rozumné neakceptovať schopnosť ľudí cítiť, že sa na nich niekto díva – aspoň do tých čias, kým opakovanie týchto dvoch pokusov neukáže opak. Ak experimentálni puristi pochybujú o platnosti alebo spoľahlivosti týchto dvoch pokusov, ktorých zaujímavá, hoci v podstate jednoduchá metodika je v práci podrobne opísaná, nech ich opakujú, prípadne zdokonalia a presvedčia sa.

Baker neradi používať pri takýchto pokusoch nepriame fyziologické merania, napr. elektrodermálnu aktivitu u pozorovaného jednotlivca v obdobiach dívania sa a v prestávkach. Ak sú účinky dívania tak jemné, že sa dajú zisťovať len na podprahových úrovniach, budú asi súčasne aj prislabé, aby mohli byť preukazné. To sú metódy, ktorých spoľahlivosti veria zasa len parapsychológovia, kým skeptici ich odmietajú.

Prameň: Robert A. Baker, „Can We Tell When Someone is Staring at Us?“ (krátené) , Skeptical Inquirer, 24/2, s. 34-40, marec 2000.

Preložil Rastislav Škoda