Ľudia so záujmom sledujú výskumy vedcov v oblasti zlepšovania kvality života, v hľadaní „božskej“ častice, poslednej zo skladačky, ktorá pomôže vyriešiť tajomstvo vesmíru. Odprevádzajú ľudskými rukami a umom zostrojenú sondu, ktorá má v týchto dňoch opustiť hranice slnečnej sústavy. Držíme palce našim domácim vedeckým inštitúciám, ktoré v najbližších rokoch — síce na cudzej nosnej rakete, ale predsa — pošlú na obežnú dráhu našu vlastnú sondu ako potvrdenie že hoci nie sme členmi prestížnej skupiny štátov, ktoré sa zaoberajú výskumom vesmíru, predsa sme schopní sa na tejto činnosti úspešne podieľať, ako sme to robili aj doteraz.
Sme hrdí na našich archeológov, ktorí vo svete hľadajú a objavujú stopy stratených civilizácií.
Znepokojuje nás, že sa zhoršuje sociálne postavenie ľudí, (mnohí žijú pod hranicou chudoby) a zároveň je tu arogancia moci a bohatstva.
Oveľa viac pozornosti, miesta, času a priestoru v našich médiách celé mesiace zaberá problematika katolíckej cirkvi: pochybné finančné operácie, zametanie pod koberec takých háklivých káuz ako sú pedofília katolíckych kňazov, vydierateľnosť tých, ktorí do katolíckeho kléru vstúpili s inou sexuálnou orientáciou, nespokojnosť žien, ktoré sú v súkolí cirkvi neodmysliteľne, no nepatria do hierarchie, nemajú nijaký kariérny postup, hoci v počiatkoch cirkvi boli svedkyňami, zvestovateľkami, učiteľkami, vedmami, liečiteľkami, nie pasívnymi poslucháčkami alebo účastníčkami v dave. To je len vrchol ľadovca.
Nečudujem sa, že pápež Benedikt XVI. Nevydržal a abdikoval. Za to, že cirkev uvedené a ďalšie problémy dávno neriešila, môže aj on sám. Veď už za Jána Pavla II. Predstavoval na čele Kongregácie pre otázky viery šedú eminenciu. Nenadarmo ho volali boží rotvajler. Obidvaja urobili počas svojho pôsobenia všetko, aby sa podľa možnosti v cirkvi neurobilo nič z toho, čo chcel presadiť ich predchodca pápež Ján XXIII. (1958 — 1963): zdnešnenie cirkvi, aktualizáciu, reformu bohoslužobných rituálov, zavedenie živých jazykov do liturgie, modernizáciu životného štýlu kňazov, uznanie práv nekatolíkov na náboženskú slobodu.
Ale ako by sa mohla cirkev naraz zmeniť, keď sa dve tisícročia snažila rozšíriť svoju pôsobnosť, moc (a bohatstvo)? Jozeph Ratzinger ostáva v katolíckej cirkvi naďalej prostredníctvom základných cirkevných dokumentov…
Zaujímavé je, že len čo Benedikt XVI. Zhodil z pliec pápežské bremeno, napodiv ožil, odmietol pomoc pri chôdzi, kráčal isto, od svojej abdikácie absolvoval každý deň 1 — 2 náročné stretnutia (aj 600 ľudí), podujatia, audiencie, omše, anjelpána… Nepôsobil slabo, starecky, skôr uvoľnene, dokonca sa usmieval.
Odborníci na vysokých cirkevných postoch hovoria o sporoch vo vatikánskej kúrii. Jozef Mikloško, poslanec NR SR to v televíznej relácii komentoval ako neposlušnosť, pomalosť alebo neschopnosť sekretariátu. Hlavný sekretár má silnú pozíciu, moc ako pápež. Český katolícky publicista prirovnal v televízii katolícku cirkev k tlakovému hrncu. Ani nový pápež sa ho nemieni dotknúť. Naďalej bude zdôrazňovať chudobu. Akoby nie? Len chudobní sa v najväčšej biede možno dajú získať do cirkvi…
Katolícka cirkev má dnes v Európe len 25 % svojho členstva. Vo svete je vraj 1,18 miliardy ľudí, ktorí boli pokrstení ako katolíci. Ale nemusia byť skutoční veriaci. Poznáme sa, nie? Údaj je z vatikánskej štatistiky. Misie katolíckych kňazov vo svete strácajú na účinnosti. Afrika či Južná Amerika si popri viere v boha zachováva svoje starodávne božstvá. Je to súčasnosť ich duchovnej kultúry.
Pred voľbou nového pápeža odborník na Vatikán povedal, že takmer žiaden z kandidátov na pápeža nemá čistý štít. Zdá sa, že cirkvi to nevadí. Svet asi potrebuje takého pápeža, akým bol Ján Pavol II. ku koncu svojho pontifikátu. Nie vzdelaného, rozhľadeného, ale bábku, ktorú vodia (vozia) po svete v čoraz nádhernejších ornátoch. Nepotrebuje nič vravieť, len sa usmievať a modliť.
Tisíce ľudí na námestí sv. Petra nepotrebujú rozumieť, čo hovorí pápež po taliansky alebo latinsky. Lebo je to latinská cirkev…
Schválne: čo sa za posledné desaťročia zmenilo? Cirkev chcela vyhlásiť za svätého pápeža, ktorý spolupracoval s Musolínim a Hitlerom na porážke „židoboľševizmu a komunizmu“, hoci nešlo o nič iné ak o viac moci nad svetom. Ján Pavol II. prijal mladých chorvátskych katolíkov pod ustašovskou vlajkou. Prijal aj vodcu talianskych neofašistov a vodcu francúzskej ultrapravice. Modlil sa s Pinochetom v súkromnej kaplnke.
Členom trojčlennej vatikánskej komisie pre vyšetrovanie je biskup zo Slovenska, kardinál Tomko. A čo? Už je tam dávno. Nič si nevšimol? Ani pri prípade Bezák?
Naši kňazi nemôžu sami od seba vystúpiť v médiách, musí im vystúpenie schváliť najvyššia cirkevná autorita — biskup. Poľský klérus je proti Františkovej teórii chudoby. Slovensko s Chorvátskom mali byť v období II. svetovej vojny najkatolíckejšie krajiny. Svojou servilnosťou voči Hitlerovi aj boli. Poľsko nie. Tam sa kňazi zapojili do protifašistického odboja. Ale že sa to snaží niekto aj teraz?
Nový pápež je z Argentíny. Jezuita. Vieme napríklad to, že vojenská chunta podobne ako v Chile i tu vyčíňala a cirkev jej v tom nezabránila. Na násilnom pokresťančovaní v krajine sa podieľala predovšetkým Spoločnosť Ježišova. Jezuiti. Poznáme ich z dejín Európy.
Cirkev v dejinách nikdy nedokázala zabrániť vojne, skôr naopak, s jej požehnaním boli — a nie len križiacke vojny.
Pre celé dejiny kresťanstva platí, že sa rozpadalo do mnohých jednotlivých cirkví, do starých náboženstiev prenikali nové prvky, cirkev podliehala mnohým poverám, preberala časti náboženstva podrobených národov. Spory vždy vznikali s bojom cirkvi o väčší vplyv, význam, moc. Dnes môžeme povedať, že jednoliate kresťanstvo nie je ani len pravdepodobné.
P. S.
Rozčuľuje ma keď autori článkov, redaktori, komentátori i predstavitelia cirkvi donekonečna opakujú frázu Petrov stolec, na Petrovom stolci. Keby katolíci viac čítali, zistili by, že ide o rybára Šimona, ktorý Krista sprevádzal 3 roky a potom šíril jeho učenie, až kým ho v Ríme za cisára Nera neukrižovali. Pod bazilikou je jeho hrob. Obyčajný galilejský nevzdelaný Žid. Mal svoje postavenie v prvotnej cirkvi, ale nijaký stolec. Nebol biskupom. V Ríme je prvý pápež doložený v polovici 2. storočia. meno mu prischlo neskôr, keď sa pevne pridržiaval Kristovho učenia. Nie sú to slová živého Krista, že Šimon je skala, na ktorej postaví cirkev. Toľko dejiny katolíckej cirkvi.
Otília Štepitová