Eduardo Galeano

Prvý deň tohto roku mala sloboda na našom ostrove 200 rokov. Nikto si toho nevšimol, alebo skoro nikto. Až o pár dní sa na tento malý štát, v ktorom sa narodilo niečo také veľké, na Haiti, zamerali reflektory masmédií sveta. Nie kvôli výročiu všeobecnej slobody, ale pre krvavé kúpele, ktoré vrcholili opakovaným vyhnaním prezidenta Aristida.

Haiti bol prvý štát na svete, ktorý zrušil otroctvo. No temer všetky chýrne encyklopédie celého sveta pripisujú tento úctyhodný čin Anglicku. Je pravda, že impérium, ktoré počas storočí bolo šampiónom obchodu s otrokmi, jedného dňa zmenilo svoj názor. Ale v Anglicku bolo zrušenie otroctva vyhlásené v roku 1807, to bolo tri roky po haitskej revolúcii; a bolo to také nepresvedčivé, že v roku 1832 sa v Anglicku obrad zrušenia otroctva opakoval ešte raz.

Inakšie nič nové o tejto omrvinke na mape sveta. Haiti dve storočia znášalo opovrhnutie a trest verejnosti. Thomas Jefferson, majiteľ početných otrokov a súčasne bojovník za ich slobodu, raz varoval pred zlým príkladom, ktorý dalo Haiti a zdôraznil, že tento mor a choleru treba obmedziť na územie jedného ostrova. Jeho štát to dlho dodržoval. Trvalo 60 rokov, kým Spojené štáty severoamerické diplomaticky uznali najslobodnejší zo všetkých štátov. Medzitým začali v Brazílii neporiadok a násilie nazývať „haitinizmom“, ale otroctvo tam zrušili až v roku 1888 – ako posledný štát na svete.

Čierna kliatba

Od revolúcie priťahovalo Haiti na seba len tragédie. Kedysi šťastná a prosperujúca kolónia je dnes najchudobnejší štát západnej pologule. Určití špecialisti z toho odvodzujú, že revolúcie vedú priamo do priepasti. Iní hlásajú, že haitský sklon k bratovražde je dedičstvom africkej divočiny. Že potvrdzuje pravidlo predkov. Že exituje čierna kliatba, plodiaca zločin a chaos.

Nikto nepovie ani slovo o strašnejšej bielej kliatbe.

Francúzska revolúcia síce zrušila otroctvo, ale Napoleon ho o pár rokov oživil. Aby obnovili otroctvo na Haiti, poslalo Francúzsko viac ako 50 lodných nákladov vojakov. Černosi ostrova sa vzbúrili a porazili Francúzsko, získali štátnu nezávislosť a vyhlásili slobodu pre otrokov. V roku 1804 zdedili zem, ktorá bola oholená, aby bola vhodná na plantáže cukrovej trstiny; nivočila ju občianska vojna. Zdedili aj finančný „dlh Francúzsku“. Francúzsko prinútilo Haiti draho zaplatiť svojmu bývalému majiteľovi poníženie Napoleona. Novorodený štát mal zaplatiť gigantické odškodnenie za škodu, ktorú zapríčinil vydobytím svojej slobody: 150 miliónov zlatých frankov, čomu zodpovedá 21,7 miliárd dnešných dolárov, resp. 44 vtedajších štátnych ročných rozpočtov. Trvalo viac ako sto rokov, kým bol tento dlh splatený, pretože stále puchol od úžerníckych úrokov. Až v roku 1938 splatilo Haiti poslednú splátku.

Výmenou za toto bohatstvo Francúzsko aspoň oficiálne uznalo nový štát, ale nikto iný to neurobil. Haiti sa narodilo odsúdené na samotu.

Osloboditeľ Simón Bolívar

Ani Simón Bolívar neuznal Haiti, hoci mu veľa dlhoval. V roku 1816 vyzeral porazený a volal o pomoc. Jeho domovský prístav bolo Haiti a dalo mu lode, zbrane a vojakov. Haiti mu dalo všetko pod jednou jedinou podmienkou: že oslobodí otrokov – myšlienka, ktorá mu dovtedy nikdy neprišla na um. Ten veľký muž vo svojej veľkej vojne za nezávislosť štátov Južnej Ameriky nakoniec triumfoval, ale ukázal sa vďačným len tým, že poslal do hlavného mesta Haiti, Port-au-Prince, ako dar cenný meč. O diplomatickom uznaní štátu sa nezmienil.

V španielskych kolóniách, ktoré získali samostatnosť, otroctvo bolo ďalej povolené, hoci niektoré kolónie mali proti nemu zákony. Bolivar vyhlásil svoje zákony tohto druhu v roku 1821, ale zvesť o nich nezašla ďaleko. V roku 1851, teda o tridsať rokov, zrušila otroctvo Kolumbia. Venezuela ju nasledovala v roku 1854.

V roku 1915 pristálo na Haiti americké námorníctvo. Ostalo tu 19 rokov. Prvá vec, čo urobili, bola okupácia colnice. Okupanti zastavili plat haitského prezidenta do tých čias, kým podpísal likvidáciu Štátnej banky, na miesto ktorej nastúpila pobočka City Bank of New York. Prezident a iní černosi prestali mať povolený vstup do súkromných hotelov, reštaurácií a klubov cudzej okupačnej mocnosti. Okupanti sa neopovážili obnoviť otroctvo, ale prikázali nútené práce na výstavbu verejných budov. Zabili veľký počet ľudí a ani tak im nebolo ľahké uhasiť plamene odporu. Vodca gerily Charlemagne Peralte bol vystavený na jednom námestí ukrižovaný na dvere, aby ľudia dostali svoju lekciu.

Diktátor Papa Doc Duvalier

Civilizačná misia sa skončila v roku 1934. Okupanti odišli, ale zanechali Národnú gardu, vycvičenú na vymýtenie akejkoľvek stopy demokracie. To isté urobili v Nikarague a Dominikánskej republike. Krátko na to sa stal haitským Somozom a Truillom Duvalier. A od diktátora k diktátorovi, od sľubu ku klamu, po jednej pohrome nasledovala bezprostredne druhá.

Aristid, rebelujúci kňaz, sa stal prezidentom v roku 1991. Vydržal pár mesiacov, kým Američania pomohli zvrhnúť ho, zobrali ho, podrobili ho určitej liečbe a vrátili ho späť, aby v objatí námorníkov zastával svoje postavenie. V roku 2004 po druhý raz pomohli zvrhnúť ho a zas nastalo veľké zabíjanie. A opäť sa vrátili aj americkí námorníci, ako sa vracia chrípka.

Oveľa deštruktívnejší ako okupačné námornícke vojská sú však medzinárodní experti. Postavené pred prísne predpisy Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu Haiti poslúchlo každý príkaz aj vtedy, keď to znamenalo, že nebude ani chleba, ani soli. Vládne aktíva boli zmrazené; a podpory a dane, ktoré mali chrániť domácu výrobu, boli zrušené. Z roľníkov, pestujúcich ryžu, ktorí kedysi tvorili väčšinu národa, sa postupne stávali žobráci alebo utečenci na loďkách. A tak mnohí skončili v hlbinách Karibského mora, no pretože tieto stroskotané lode neboli kubánske, ich nárek sa nikdy nedostal do novín.

Haiti dnes dováža všetku ryžu z USA, kde medzinárodní experti, títo všeličím zaneprázdnení ľudia, zabudli zakázať vývozné dane a podpory.

Na hranici medzi Haiti a Dominikánskou republikou je velikánska tabuľa s nápisom: „Cesta do skazy“. Na druhej strane je čierne peklo. Krv a hlad, bieda a choroby. V tomto obávanom pekle je však každý sochárom, rezbárom, ľudovým umelcom. Haiťania zbierajú cínové a alumíniové plechovky a odpadové kovy, režú a vyklepávajú ich s majstrovstvom starodávnych umelcov a vytvárajú tak obdivuhodné diela, ktoré predávajú na pouličných trhoch.

Haiti je krajina, ktorá bola odhodená na znak večného trestu za obranu svojej dôstojnosti. Leží na šrotovisku dejín ako kovový odpad. Čaká na šikovné ruky svojich ľudí.

*  *  *

Eduardo Galeano je jeden z najvýznamnejších spisovateľov Latinskej Ameriky; žije v Montevideu, Uruguaj.

*  *  *

Prameň: IPS Columnist Service.

Preložil Rastislav Škoda