Matej Beňo

Zmluva o katolíckej výchove a vzdelávaní

Začiatkom júla tohto roku si vymenil minister školstva Martin Fronc ratifikačné listiny k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní s apoštolským nunciom H. J. Nowackým.

Ctihodní a bohabojní muži prítomní na tomto akte nešetrili pochvalami na obsah predmetného dokumentu. Podľa názoru pána ministra Fronca sa ratifikáciou zmluvy vytvárajú dobré podmienky na naplnenie prirodzeného práva ľudí na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade so svojím náboženským presvedčením.

Nevedno, čo pán minister súdi o podmienkach na napĺňanie prirodzeného práva ľudí na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade s ich nenáboženským, ateistickým, humanistickým presvedčením v novovznikajúcich podmienkach platnosti tejto zmluvy. Možno mysliac na túto skutočnosť zdôraznil, že zmluva je zostavená spravodlivo: „Nikto nie je do ničoho nútený, je rešpektovaná sloboda svedomia. Neveriaci si môže vybrať etickú výchovu“. Zároveň vyslovil prorocké presvedčenie, že zmluva pomôže vzájomnému rešpektovaniu a znášanlivosti medzi občanmi.

Jeho excelencia apoštolský nuncius zdôraznil, že cirkev nechce na Slovensku nijaké privilégiá. „Cirkev sa stará o oblasť duchovna, štát o materiálnu oblasť, ale všetkým nám ide o dobro človeka,“ povedal. Podľa neho ratifikácia zmluvy svedčí o tom, že Slovensko je demokratickou krajinou, kde sú rešpektované všetky ľudské práva, ako je právo slobody svedomia a náboženstva.

Ratifikáciu zmluvy ocenil aj prítomný arcibiskup metropolita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Sokol. Podľa neho ide o veľkú historickú udalosť, ktorá prináša radosť väčšine Slovákov. „Ratifikácia bude prínosom aj pre neveriacich, pretože prinesie úctu, toleranciu a rešpekt jedných voči druhým“. (1) Za tento výrok by si bol zaslúžil prinajmenšom čestné členstvo v niektorej voľnomyšlienkarskej, ateistickej organizácii, keby už vtedy nebol vedel, že táto historická udalosť v skutočnosti neprinesie radosť všetkým Slovákom.

Keď pán minister Fronc v slávnostnej chvíli tvrdil, že „nikto nie je do ničoho nútený, je rešpektovaná sloboda svedomia. Neveriaci si môže vybrať etickú výchovu“, možno netušil, ako sa mýli. Nemohol však nevedieť, že ním podpísaný Pokyn Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2004-8005/15678-E z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy doslova prinúti časť žiakov navštevovať vyučovanie predmetu, o ktorý nemajú záujem, resp. ktorý nechcú, lebo svojím obsahom nerešpektuje slobodu svedomia. Neveriaci nie že si môže vybrať etickú výchovu, ale podľa citovaného pokynu si ju vybrať musí, je k tomu docunovaný. Na rozdiel od obsahu náboženskej výchovy, ktorý gestoruje cirkev, obsah etickej výchovy určený deťom z humanisticky (t. j. nie teisticky, ale ateisticky, voľnomyšlienkarsky, skepticky, sekulárne humanisticky; pojem „humanistický“ tu používame v zmysle filozoficky zdôvodneného názoru rešpektujúceho a podporujúceho dôstojnosť človeka ako svojbytnej duchovnej a telesnej bytosti vo všetkých dimenziách jeho života) orientovaných rodín nebol vytvorený podľa predstáv a potrieb rodičov týchto detí. Títo rodičia mali na tvorbu obsahu etickej výchovy (v čase, keď sa tento obsah tvoril pre nepovinný predmet) menší vplyv ako cirkev.

Náboženská výchova a etická výchova sa vydávajú za dva alternatívne vyučovacie predmety, ktoré majú vyhovovať. Lenže ak alternatíva je výber, voľba medzi dvoma alebo niekoľkými vzájomne sa vylučujúcimi možnosťami, tak rodičom humanistom sa nenúka alternatíva, ale povinnosť vybrať pre svoje deti jednu z dvoch pre nich neprijateľných možností.

Etická výchova pôvodne nebola a nie je koncipovaná ani ako alternatívny, ani ako povinný predmet k predmetu náboženská výchova. Autori koncepcie a obsahu etickej výchovy sa začiatkom 90-tych rokov priam programovo snažili nevychádzať z nejakých konkrétnych ideologických, filozofických alebo náboženských pozícií a chceli sa pokúsiť koncipovať etickú výchovu prijateľnú pre všetkých. (2)  O únosnosti, resp. neúnosnosti svojich metodologických predstáv sa mohli presvedčiť sami pri tvorbe obsahu etickej výchovy pre cirkevné školy. (3)

Skutočná alternatívnosť kresťanskej mravnej výchovy a humanistickej mravnej výchovy je viac než zreteľná z ich rozdielnych cieľov.

Kresťanská výchova predpokladá

 „rozvinutie nadprirodzených vlôh, vložených do duše kresťana, vyžaduje takú činnosť výchovnú, ktorá svojim východiskom a cieľom tkvie v nadprirodzenosti. Podľa jasnej náuky novozákonnej, pokiaľ ide o nadprirodzenú vieru, vykúpenie a posvätenie, človek je viazaný na prostredníka, a tým je Kristus. Je teda Kristus priamym východiskom a cieľom kresťanskej výchovy“. (4)

Humanistická výchova je

svojimi cieľmi zameraná na výchovu dobrého občana – humanistu, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Nepripúšťa nadprirodzené názory; usiluje sa o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností. (5)

 Humanisti veria:

• že morálka nepochádza od boha. Odzrkadľuje skúsenosti ľudstva, je výsledkom myslenia, životných skúseností, súcitu a pocitu spoluzodpovednosti;
• že ľudia majú väčší pocit šťastia a uspokojenia, ak sa k druhým správajú dobre;
• že ľudia sú sami zodpovední za budúcnosť našej planéty a života na nej. Nie je žiaden boh, ktorý by v tomto pomohol, alebo ktorý by sa o to staral;
• že ľudia majú dnes viac možností ako kedykoľvek predtým rozvíjať tvorivosť, ale aj vyvíjať ničivé prostriedky. Preto musíme všetci spolupracovať na zabezpečení budúcnosti a života na Zemi;
• že život by mal byť pre každého čo možno najuspokojivejší;
• že všetci ľudia majú rovnaké práva a rovnakú dôstojnosť a mali by mať aj rovnaké možnosti bez diskriminácie na základe rasy, pohlavia, veku, viery alebo náboženského vyznania, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia a sexuálnej orientácie.

Humanisti neveria:

• v boha alebo bohov; v posmrtný život;
• že je nejaká nadprirodzená sila, ktorá nás usmerňuje, alebo nám pomáha;
• že sa ľudia rodia ako „hriešnici“;
• že ženy sú podradnejšie než muži;
• že veci týkajúce sa pohlavnosti sú niečo mimoriadne.

Humanistov zjednocuje úsilie o čo najlepšiu mravnú a svetonázorovú výchovu svojich detí. Cítia veľkú zodpovednosť za to, aby sa z nich stali hodnotní ľudia, skutoční humanisti. V hierarchii ich hodnôt je najvyššie povinnosť dobre vychovávať deti a mládež, aby sa u nich vytvoril charakter a vnímavosť pre všeobecnú morálnu slušnosť. V tomto duchu podnecujú ich morálny rast a schopnosť mravne uvažovať.

Sú hrdí na to, že nespočetné milióny humanistov viedli príkladné životy, boli čestnými občanmi, s láskou vychovávali svoje deti a rozhodným spôsobom prispeli k morálnemu pozdvihnutiu spoločnosti. Súčasne s tým uznávajú, že aj nábožensky veriaci ľudia urobili veľa dobrého. Popierajú však, že by náboženská viera bola jedinou garanciou morálnej cnosti.

Želajú si, aby obsah mravnej výchovy ich detí zahŕňal najmä nasledujúce humanistické názory, zásady a presvedčenia:

• – rešpekt dôstojnosti a hodnôt všetkých členov ľudskej spoločnosti;
• – dôstojnosť a autonómiu jednotlivca a v tomto rámci predpokladajú najvyššiu možnú slobodu voľby: slobodu myslenia a svedomia, slobodné hľadanie; právo jednotlivca žiť svojím životom a sledovať vlastné ciele, ak tým neškodí druhému. V demokratickej spoločnosti môže existovať množstvo alternatívnych hodnotových systémov;
• – morálne konanie a jeho zásady sú spoločné všetkým kultúram a civilizáciám – či boli náboženské alebo nie;
• – tolerancia voči rôznym životným štýlom nevedie nutne k ich schvaľovaniu. Súbežne so záväzkom slobody spoločnosti pretrváva potreba zlepšovať záujem a schopnosť hodnotiť. Slobodu treba prežívať zodpovedne;
• – zodpovednosť a povinnosť voči iným. S inými ľuďmi sa nesmie zaobchádzať tak, ako keby boli len predmetmi pre naše potešenie. Sú to osobnosti s právom na rovnosť a úctu. Platí, že „s každým treba zaobchádzať ľudsky“ a „nerobme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám“;
• – základ morálneho správania tvoria všeobecné morálne príkazy, pravidlá alebo jednoducho slušnosť. Sú to bežné, všeobecné morálne cnosti, ktoré uznávajú ľudia s najrozličnejšou kultúrnou a náboženskou príslušnosťou. Máme vždy hovoriť pravdu, dodržiavať sľuby, byť čestní, seriózni, dobrosrdeční, spoľahliví, dôveryhodní a verní, máme preukazovať uznanie a vďačnosť. Máme byť slušní, spravodliví a tolerantní; máme rozumne diskutovať a snažiť sa o spoluprácu. Nemáme kradnúť ani nikoho urážať, telesne poraniť alebo poškodiť;
• – pri tvorbe morálnych súdov treba preferovať rozum, lebo pri riešení morálnych rozporov je nevyhnutné rozumné uvažovanie. Ak to vyžaduje reálna skutočnosť alebo budúci vývoj, treba morálne zásady a hodnoty zmeniť. Morálka síce stojí na osvedčených múdrostiach a hodnotách minulosti, ale treba hľadať aj nové riešenia pre staré alebo nové morálne rozpory;
• – rešpekt morálky zásad. Cieľ nesvätí prostriedky; naopak, humanistické ciele treba dosahovať primeranými prostriedkami a existujúcimi možnosťami. Existujú hranice toho, čo je dovolené robiť;
• – povinnosťou ľudí je konať tak, aby sa zmenšovalo ľudské utrpenie a aby sa zvyšoval rozsah ľudského šťastia, ak je to možné;
• – tolerancia voči kultúrnej rozličnosti – okrem prípadov, keď sú konkrétne iné kultúry netolerantné a represívne. So všetkými ľudskými bytosťami treba zaobchádzať ľudsky a ľudské práva treba brániť všade na svete.

Humanisti chcú, aby sa ich deti v obsahu vyučovania predmetu etická výchova vekuprimeranou formou učili aj to, že:

• – vďaka vede a technológii má ľudstvo v rukách prostriedky na zlepšenie životných podmienok všetkých ľudí na Zemi;
• – veda si zaslúži úctu a pozornosť, ale zároveň aby chápali, že s nekontro-lovaným využívaním nových technológií môžu byť spojené veľké nebezpečenstvá (týka sa to napr. zbraní hromadného ničenia, genetiky, biológie, medicínskeho výskumu, biotechnológií, klonovania, orgánových transplantácií, poškodzovania životného prostredia atď.);
• – odvážne nové obrazy budúcnosti, ktoré načrtáva humanizmus, plodia dôveru v schopnosti ľudskej rasy vyriešiť problémy racionálnymi prostriedkami a optimistickým postojom;
• – veda, rozum, demokracia, výchova a humanistické hodnoty podporujú pokrok. Rast vedeckých poznatkov umožní ľuďom rozumnejšie sa rozhodovať.

Obsah povinného predmetu etická výchova redukovaného na tzv. prosociálnu výchovu zďaleka nezodpovedá uvedeným humanistickým zásadám. (6) Preto je pre občanov – humanistov neprijateľný.

Humanisti nechcú, aby ich deti podľahli lacnému skepticizmu, aby ignorovali veľké vedecké, technologické a sociálne výdobytky. Deti majú vedieť, že metafyzické a teologické špekulácie minulosti znamenali buď nijaký alebo len malý pokrok. (7)

Zavedením povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternácii s etickou výchovou začínajúc 1. ročníkom základnej školy sa rozšíril učebný plán o jednu vyučovaciu hodinu týždenne. Opatrenie nebolo odborne pripravené a zdôvodnené, hoci znamená veľmi vážny zásah do školskej záťaže 6-ročných žiakov. (8)

Pri zmenách takéhoto charakteru je nutný návrh koncepcie, predbežná experimentálna práca (tzv. pokusné overovanie v takýchto prípadoch ministerstvo predpokladá (9) a vydalo pre takéto prípady vlastné smernice), stanoviská pedagógov, psychológov, lekárov a hygienikov, rodičov, občianskych združení i iných subjektov a diskusia k nim.

Ministerstvo školstva SR prijalo toto opatrenie s oporou o § 14 ods. 1 zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, podľa ktorého „Ministerstvo … riadi výkon štátnej správy na úseku školstva vypracovávaním koncepcií a vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, smerníc a pokynov, zjednocovaním postupu pri ich používaní a kontroluje tento výkon.“ (10)  Zákon predpokladá racionálny, zdôvodnený prístup k vydávaniu právnych predpisov smerníc a pokynov. Ministerstvo nekonalo v tomto duchu a nekonalo tak s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo buď chýbali racionálne argumenty na takýto krok, alebo Ministerstvo školstva SR v tomto prípade pohŕdalo mienkou odborníkov i občianskej verejnosti. Dajú sa tiež predpokladať špecifické politické dôvody prameniace zo spriaznenosti cirkví a niektorých koaličných strán.

Zmenu náboženskej výchovy z nepovinného predmetu na predmet povinný sprevádzajú finančné výhody, aké z tohto aktu vyplývajú niektorým cirkvám. Týmto krokom si cirkvi zabezpečili posilnenie svojho vplyvu zvýšením potreby počtu učiteľov vyučujúcich náboženskú výchovu aj s ich platmi i zabezpečenie vyučovania učebnicami a metodickými príručkami. (11)  Skutočnosť, že naše školy doslova zápasia o ekonomické prežitie MŠ SR v tomto prípade vôbec nezaujímala. Nedávno prijaté zmluvy medzi SR a cirkvami zaväzujú štát k financovaniu a cirkvi k rozhodovaniu o všetkých podstatných veciach počnúc obsahom vyučovania a končiac schvaľovaním kánonickej misie pre učiteľov náboženstva. Podmienky a proces tvorby koncepcie etickej a náboženskej výchovy ako nepovinného predmetu na 1. stupni ZŠ a zmena na povinné predmety dokonca cirkvám zabezpečili väčší vplyv, než má MŠ SR, hoci je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre základné, stredné a vysoké školy, školské zariadenia, celoživotné vzdelávanie, vedu a pre štátnu starostlivosť o telesnú kultúru a mládež.

O unáhlenosti a improvizácii pri zavádzaní povinného predmetu etická výchova svedčí aj obsah organizačných pokynov, ktoré zahŕňajú aj ustanovenie: „Etickú výchovu na I. stupni ZŠ vyučuje učiteľ I. stupňa príslušného ročníka, ktorý do 1.9.2004 absolvoval jednodňové školenie etickej výchovy a postupne do 1.9.2007 bude absolvovať priebežné vzdelávanie etickej výchovy v rozsahu 80 hodín.“  (12)  Pre predmet náboženská výchova sú však stanovené štandardné podmienky kvalifikovanosti učiteľov: „Náboženskú výchovu na I. stupni ZŠ vyučuje kvalifikovaný pedagogický zamestnanec podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme a podľa vyhlášky č. 41/1996 Z. z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov v zmysle neskorších predpisov.“

Stanovené kvalifikačné podmienky na výučbu etiky sú hlbokým nedocenením zmyslu a poslania nového povinného predmetu, podcenením učiteľskej kvalifikácie, no najmä podcenením, ak už nie priamo diskrimináciou žiakov, ktorí si budú voliť etickú výchovu.

Podobne je to aj s učebnicami. Citované pokyny oznamujú, že „Distribúciu učebníc náboženskej výchovy pre 1. ročník ZŠ v školskom roku 2004/2005 zabezpečí Ministerstvo školstva Slovenskej republiky prostredníctvom distribučnej firmy…“ O distribúcii učebníc etickej výchovy sa však nezmieňujú. Tie totiž neexistujú. Prečo? Pretože MŠ SR nezabezpečilo včas ich tvorbu, schválenie a distribúciu.

Aj bežný, odborne pedagogicky nevzdelaný človek vie, že o kvalite výsledkov vyučovania rozhoduje v prvom rade dobre vybraný obsah vyučovacieho predmetu, kvalifikovaný, dobre pripravený učiteľ a dobrá učebnica, ktorá je určená pre žiakov. Ak by to však takýto človek nevedel, ústredný orgán štátnej správy, ktorému je zverená zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie na základných a ďalších školách, to vedieť nielen má, ale aj musí. Napriek tomu tento orgán štátnej správy prijal rozhodnutie, ktoré nezabezpečuje kvalitu vyučovania práve zavedeného povinného vyučovacieho predmetu. Pritom v programovom vyhlásení vlády z novembra 2002 tento orgán formuloval svoju predstavu o regionálnom školstve, podľa ktorej „školu považuje za otvorené spoločenstvo žiakov, učiteľov a rodičov, ktorého hlavným poslaním je poskytovať komplexné služby v oblasti výchovy a vzdelávania každej rodine a ďalším odberateľom v rámci celoživotného vzdelávania na základe slobodnej ponuky a dopytu po týchto službách.“ V mene cca 16 % občanov – humanistov „ďakujeme“ za takúto ponuku a za takéto služby!

Pokiaľ ide o učiteľov, zisťovanie kvalifikovanosti učiteľov a odbornosti vyučovania v roku 2001 ukázalo, že kvalifikáciu vyučovať etickú výchovu na ZŠ vtedy malo: 2029 učiteľov s kombináciou etika/etická výchova; kvalifikáciu katechetika 1117 učiteľov a 1421 učiteľov malo aprobáciu náboženstvo/etická výchova. V tom istom čase vtedy nepovinný predmet etická výchova na 1. st. ZŠ vyučovalo spolu 40 učiteľov, z toho 26 (65,0 %) odborne a 14 učiteľov (35,0 %) neodborne. Predmet náboženská výchova na 1. stupni ZŠ vyučovalo dovedna 2316 učiteľov, z toho 2033 (87,8 %) odborne a 283 (12,2 %) neodborne. (13)  Stav kvalifikovanosti učiteľov a odbornosti vyučovania sa od posledného zisťovania zaiste zmenil, ale určite nie tak, ako by si to vyžadovalo zavedenie povinného predmetu etická výchova. Pri predvídavej a cielenej príprave učiteľov by sa nemuselo improvizovať a získavanie kvalifikácie vyučovať tento predmet organizovať dodatočne náhradnými kurzami. Zmeny takéhoto druhu sa majú prípravou učiteľov anticipovať, najmä ak sa týkajú 6-ročných detí.

V štruktúre kvalifikovaných učiteľov etickej a náboženskej výchovy na ZŠ prevažujú učitelia s kombináciou náboženská + etická výchova. Predmet náboženská výchova však môže vyučovať len osoba poverená cirkvou. Odvolanie cirkevného poverenia nesie so sebou stratu práva vyučovať náboženstvo. Tieto ustanovenia sú vecou dohôd štátu s cirkvou a na tomto mieste s nimi o nich nebudeme polemizovať. Nepochybné však je, že ich zmyslom je zabezpečiť zo strany cirkvi čistotu a presvedčivosť výučby náboženstva v škole. Otázka znie, či a ako môže učiteľ náboženstva s kánonickou misiou presvedčivo vyučovať alternatívny predmet etická výchova? Predpokladáme, že pri skutočne alternatívnom obsahu etickej výchovy nemôže byť prijateľné vyučovanie etickej výchovy pre učiteľa náboženskej výchovy, lebo obsah predmetu bude v rozpore s jeho presvedčením. Cirkev sama by sotva povolila plniť aj takéto poslanie osobám povereným vyučovať náboženstvo. Nazdávame sa, že pre rodičov humanistov je toto riešenie neprijateľné, neakceptovateľné a v danom kontexte až absurdné. V tomto ohľade vďaka zmluvám s cirkvami sa do pasce dostal štát – Slovenská republika, alebo a do tejto pasce padnú občania – humanisti, ktorých je približne 850 tisíc.

V organizácii vyučovania povinnej náboženskej a etickej výchovy sa v praxi nutne vyskytnú neprekonateľné ťažkosti. Podľa pôvodných pokynov MŠ SR, ktoré sú súčasťou už citovaných učebných plánov platí, že „f) …Na vyučovanie náboženskej alebo etickej výchovy možno spájať žiakov rôznych tried toho istého ročníka a vytvárať skupiny nie väčšie ako 23 žiakov. Ak by mal počet žiakov v jednej skupine na vyučovanie náboženskej alebo etickej výchovy klesnúť pod 12, možno do skupín spájať aj žiakov z rôznych ročníkov.“ V novších pokynoch sa toto usmernenie dopĺňa: „V školskom roku 2004/2005 v súvislosti s vytváraním skupín žiakov na vyučovanie predmetu náboženská výchova a etická výchova, ktorých počet je menší ako sa uvádza v časti Poznámky písm. f) schválených učebných plánov zo dňa 14. mája 2003 číslo 520/2003-41, je riaditeľovi školy ponechaná možnosť rozhodnúť o počte žiakov v skupine.“ (14)

Predstavme si situáciu, že na povinné vyučovanie etickej výchovy v konkrétnej škole prihlásia rodičia iba jedného žiaka. Podľa ministerských pokynov má riaditeľ tejto školy možnosť rozhodnúť, či tento jeden žiak bude tvoriť skupinu. Ak v danom prípade rozhodne, že skupinu kvôli jednému žiakovi nevytvorí, odoprie žiakovi výchovu v súlade s vôľou a presvedčením rodičov. Kto mu dal právo porušovať ústavu a ďalšie zákony i medzinárodné záväzky SR? Šikovnou formuláciou MŠ SR zvaľuje zodpovednosť na riaditeľa školy. Predpokladáme, že Ústava SR, nedávno prijatý antidiskriminačný zákon (15) , ale aj ďalšie právne normy možnosti takéto rozhodovania riaditeľom škôl bezstrestne neumožňujú.

Názov predmetu „etická výchova“ je veku detí neprimeraný, nevhodný a nezrozumiteľný. Žiak by mal rozumieť a chápať názov i obsah predmetu, ktorý sa učí. Pojem „etika“ je pre 6-ročné deti cudzí, abstraktný a pravdepodobne by tu nepomohlo ani použitie slovenské ekvivalentu „mravná výchova“. (16) Nazdávame sa, že tento nedostatok spôsobila absencia zrozumiteľnej a filozoficky i pedagogicky jasnej, vyhranenej koncepcie predmetu. Odporúčame, aby sa o probléme koncepcie, obsahu i názvu predmetu otvorila diskusia, závery z ktorej by mohli viesť k náprave.

Tradície európskej i slovenskej pedagogiky predpokladajú, že výchova, najmä mravná výchova, je organickou súčasťou vyučovania osobitne na 1. stupni základnej školy. Vyučovanie bez výchovy je v tomto veku nemožné a neprijateľné. Škola bez mravných formatívnych aktivít neplní svoju sociálnu funkciu. Mravná výchova žiakov je taká dôležitá, že ju považujeme za neoddeliteľnú súčasť vyučovania. Osobnosť žiaka „poľudšťuje“ nielen rozvoj myslenia, reči, osvojovanie poznatkov a vedomostí zo základov vied, ale súčasne aj, ba predovšetkým, jeho mravné formovanie, rozvoj citov a ďalších osobnostných dispozícií, vlôh a schopností. To všetko je jeden integrovaný a nedeliteľný proces, ktorého hlavným prostriedkom je výchova a vzdelávanie prostredníctvom vyučovania v škole. Absencia mravnej výchovy v počiatočných ročníkoch základnej školy, ale i v jej vyšších ročníkoch a aj v ďalších stupňoch škôl, by mala nedozerne negatívne následky na formovanie osobnosti žiaka a študenta. Obrazne sa dá povedať, že dobrá škola je a má byť presiaknutá morálkou (nie moralizovaním!). V danej súvislosti sa často uvádza Komenského myšlienka, že pokrok v učení a zaostávanie v mravoch je viac zaostávaním, než pokrokom. Súčasne s tým však platí, že mravnú výchovu nemožno redukovať na vyučovací predmet s jednohodinovou dotáciou v týždni. (17) Každý takýto pokus by už nebol mravnou (etickou) výchovou, ale prinajlepšom mravnou náukou, mravoukou, učením sa o morálke. (18)

Chápanie mravnej výchovy ako organickej súčasti vyučovania má oporu nielen v pedagogických tradíciách a v histórii školy a pedagogiky, ale aj v súčasnom školskom zákone: „Základná škola poskytuje základné vzdelanie; zabezpečuje rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie a poskytuje mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu žiakov; umožňuje aj náboženskú výchovu.“ (19)

Humanistická morálka, etika sekulárnych humanistov, ateistov, skeptikov, vôbec ľudí bez náboženského vyznania, sa opiera o rozvíjajúce sa vedecké poznanie a súčasne aj o najlepšie tradície ľudskej morálky so skutočnými humanistickými mravnými a svetonázorovými hodnotami. Z tohto dôvodu humanisti preferujú jednotu mravnej výchovy a vyučovania. Preferujú mravnú výchovu organicky začlenenú do vyučovania, nie mravnú výchovu vtesnanú do osobitného jednohodinového predmetu. Sú totiž presvedčení, že mravného človeka humanistu možno vychovať v humanistickom mravnom duchu len v mravnom prostredí školy v jednote s obsahom vyučovania, ktorý je vekuprimeranou, didakticky spracovanou kvintesenciou obsahu vedy, ľudskej skúsenosti, racionálneho a tvorivého myslenia.

Rodičia – humanisti si želajú, aby výchovný a vzdelávací proces v škole formoval v ich deťoch kritické myslenie o zmysle a význame faktov, poznatkov, javov, skutočností vo vzťahu k zásadám humanistickej morálky. Neželajú si, aby škola vychovávala z ich detí vzdelaných cynikov a pokrytcov, ktorí síce majú bohaté vedomosti a poznatky, ale nedokážu samostatne posúdiť ich mravný rozmer a dopad pre človeka i pre ľudstvo. A už vôbec si neželajú, aby sa mravná výchova v škole redukovala na 45-minútové poúčanie, moralizovanie, neživotné bifľovanie sa mravných zásad, pravidiel a ich bezduchú reprodukciu, mechanický nácvik správania v rôznych situáciách. Naopak, želajú si, aby si ich deti s pribúdajúcimi vedomosťami, zručnosťami, poznatkami o svete, živote a človeku osvojovali základy humanistickej morálky, aby v živom poznávacom procese i v praktickej každodennej činnosti prehlbovali svoje mravné vedomie, upevňovali mravné návyky, riešili reálne morálne problémy, rozpory, aby sa učili hľadať a nachádzať humanistické mravné a svetonázorové východiská.

Spomenutá jednota však nie je vôbec samozrejmá v prípade vzťahu obsahu vyučovania, ktorý tvoria najmä základy vied, a náboženskej vierouky. Poznáme viac dôvodov, ktoré nás oprávňujú predpokladať, že aj preto cirkvi tak nástojčivo trvajú na rozširovaní povinného vyučovania náboženstva. Cirkevné dogmy ako hlavný obsah vyučovacieho predmetu náboženská výchova „neladia“, ba často protirečia, resp. vylučujú sa s vedecky koncipovaným obsahom vyučovania, a preto ich treba koncentrovať do osobitného vyučovacieho predmetu. (20)

 Aj preto sa cirkev usiluje o výučbu náboženstva už v materských školách a aj preto presadzuje systém mravného vyučovania prostredníctvom osobitných vyučovacích predmetov, nie živú a ľudskú mravnú výchovu v jednote s vyučovaním. (21)

Sme presvedčení, že koncepcia mravnej výchovy redukovanej na vyučovací predmet zníži nielen úroveň mravnej výchovy, ale prispeje k zníženiu úrovne celej výchovy a vzdelávania v našich školách. Táto koncepcia bola občanom humanistom vnútená a vnútený je im aj názov i obsah predmetu etická výchova. Za týchto okolností rovnako ako si cirkevná vrchnosť vyhradila právo koncipovať vyučovací predmet náboženská výchova, majú humanisti právo uplatniť požiadavku zmeniť koncepciu predmetu etická výchova vrátane zmeny jeho názvu. Je to nielen právo týchto občanov, je to aj ich povinnosť.

Efektívnej výchove v školách neprospeje vonkajšie delenie žiakov podľa na deti rodičov jednotlivých konfesií a deti z humanisticky orientovaných rodín. V správaní žiakov sa toto delenie často prejavuje netoleranciou, neinformovanosťou a neúctou k inak mysliacim. (22)

Nevýhodou humanistov je, že nemajú vlastné organizačné štruktúry, ktoré by združovali všetkých občanov tohto presvedčenia (23), nemajú vlastnú hierarchiu, pretože spoločenstvo humanistov necíti potrebu organizovať sa v podobných štruktúrach, akými sú napr. cirkvi. Sú to slobodní ľudia a nie každý z nich cíti potrebu organizovať sa na svetonázorovom princípe, lebo v humanistickom svetonázore je dostatok vnútornej sily i tolerancie obohacujúcej duchovný život a prácu, regulujúcej ich vnútornú i vonkajšiu rovnováhu vo vzťahu k sebe i k svetu. Okrem toho majú prebohaté humanistické pramene, poklady ducha veľkých svetových humanistov i celej vedy, ktoré sú im oporou i významným zdrojom hrdosti.

Humanistov zjednocuje dokonca aj skutočnosť, že nie vždy a vo všetkých jednotlivostiach sú jednotní a zhodní v chápaní, vo výklade sveta, života. Sú však presvedčení o schopnostiach človeka prostredníctvom vedy svet poznávať a rozumne v ňom žiť. Vedia, že humanizmus ako etický, vedecký a filozofický svetonázor pomáhal a pomáha meniť svet k lepšiemu. Hlásia sa k rovnakým základným hodnotám a sú pripravení upraviť svoje názory vo svetle nových poznatkov, zmenených okolností alebo nepredvídaných problémov, ktoré sa vyskytnú. Nepotrebujú na to vieru v nadprirodzené sily.

Vo vzťahu k cirkvám sú humanisti prívržencami idey oddelenia štátu od cirkví (odluky). Hlásajú, že štát má byť sekulárny, t. j. ani za, ani proti náboženstvu. Odmietajú teokraciu, ktorá sa snaží nanútiť každému občanovi nejaký morálny alebo náboženský kód. Štát má strážiť a zaručovať koexistenciu širokej plurality morálnych a svetonázorových hodnôt. Vo svete existujú aj nebezpečné tendencie, ku ktorým patria protivedecké a protimoderne zamerané myšlienkové prúdy, pretrváva náboženská bigotnosť a neznášanlivosť. Pre svet je nebezpečný rastúci terorizmus a vyskytujúce sa genocídy, ktoré sú často vyvolané etnickým nacionalizmom alebo náboženským šovinizmom.

Humanisti považujú za neprípustné, aby sa do vyučovacieho procesu zavádzali tajomné príčiny alebo nadprirodzené vysvetlenia. Nepripúšťajú vysvetľovanie prírodných javov nadprirodzenými príčinami a silami. Lepšie si uvedomujú cenu hodnôt vo svetle dôkazov a na základe dôsledkov, ak sa riadia rozumom a poznaním. Nesúhlasia s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kánonickou misiou, ktorou ich cirkev oprávňuje vyučovať náboženskú výchovu. Nesúhlasia s tým, aby cirkevné a teologické fakulty pripravovali učiteľov humanistickej etickej výchovy. (24)

V súlade s tým humanisti žiadajú, aby bol prepracovaný obsah prípravy kvalifikovaných učiteľov etickej výchovy v súlade s ich presvedčením. Žiadajú, aby bol vypísaný konkurz na tvorbu učebných osnov humanistickej etickej výchovy a konkurz na učebnice tohto predmetu. Uvedené požiadavky sú zároveň výzvou pre humanistov – vedcov, spisovateľov, pedagógov, aby sa ujali realizácie myšlienky tvorby obsahu vyučovacieho predmetu humanistická etika i učebníc pre základnú školu, počnúc jej prvým ročníkom. V histórii slovenskej školy by to boli prvé pedagogické dokumenty tohto druhu.

Záujmom rodičov humanistov je, aby sa ich deti naučili vážiť si rozličné kultúrne tradície. Chcú, aby im bolo umožnené porovnávacie štúdium náboženstiev, jazykov, kultúr a umeleckých prejavov. Sú presvedčení, že právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie, sa musí rešpektovať.

Rovnocenné právo nepraktizovať nijaké náboženstvo treba priznať aj humanisticky orientovaným občanom. Ich názory si zaslúžia rovnaký rešpekt. Diskriminácia vo výchove alebo kultúrnych aktivitách je neprípustná. Nikomu sa nesmie bez dôvodu obmedzovať alebo zakazovať činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle. To je v prvom rade sloboda myslenia a svedomia – právo veriť alebo neveriť; potom sloboda prejavu a sloboda žiť podľa vlastných predstáv, ak sa tým neobmedzia práva iných.

Na záver nášho pohľadu do problematiky zavedenia vyučovania povinnej etickej a náboženskej výchovy poznamenávame, že mnohorako vyjadrená spokojnosť a radosť účastníkov ratifikačného aktu k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní je, podľa nášho názoru, skôr škodoradosťou.

Pán minister Fronc prejavil škodoradosť z toho, že ratifikovaný dokument nevytvára podmienky na naplnenie prirodzeného práva všetkých občanov, najmä občanov humanistov, na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade s ich presvedčením.

Vyjadrenie apoštolského nuncia, že cirkev nechce na Slovensku nijaké privilégiá, bolo skôr škodoradosťou z toho, že cirkev na Slovensku ratifikáciou Zmluvy získala okrem materiálnych aj ďalšie výhody. V tomto duchu arcibiskup metropolita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Sokol vyjadril skôr škodoradosť z toho, že Zmluva neprinesie a nemôže priniesť Slovákom ani úctu, ani toleranciu, ani rešpekt.

Tieto atribúty ani nemôže priniesť, pretože favorizuje jednu skupinu ľudí pred inou skupinou ľudí. Presnejšie povedané, uprednostňuje nábožensky veriacich občanov pred občanmi humanistami, keďže im priznáva práva, ktoré humanisti nemajú, ale majú na ne právo. Svedomie poctivých nábožensky veriacich ľudí bude ťažiť vedomie, že ich bratia humanisti nemajú možnosť vychovávať svoje deti podľa vlastných predstáv a presvedčení, takže nemôžu byť z toho šťastní.

V konečnom dôsledku nám môže byť celkom jedno, akej povahy bola radosť prítomných nad ratifikáciou zmluvy. Hlavným zmyslom aktu totiž nebol pôžitok ani jeho prejavy. Problém vyučovania povinnej etickej a náboženskej výchovy je praktickým vyjadrením kvality demokracie v Slovenskej republike, je to problém uplatňovania a rešpektovania litery a ducha ústavy, platných zákonov, problém rešpektu a úcty k inak mysliacim. Nazdávame sa, že jeho excelencia apoštolský nuncius sa veľmi mýlil, ak zdôraznil, že Slovensko je demokratickou krajinou, kde sú rešpektované všetky ľudské práva, medzi nimi aj právo slobody svedomia a náboženstva. Z našej analýzy vyplýva, že to tak nie je a že práve tento prípad otvára státisícom občanov humanistov cestu do neslobody svedomia, pretože už ich 6-ročným deťom sa povinne vnucuje im cudzí a neprijateľný obsah mravnej výchovy.

Prameň: Matej Beňo, Príloha k Zošitu humanistov č. 45, september 2004.